Darma111
10.05.09,23:42
ani neviem kde presne mám zaradiť svoju tému...

Len v skratke priblížim, mám 4,5 ročného syna a uz si s nim neviem rady...

Je to jedináčik, má aj nejake zdravotne problemy s travením... na druhej strany si neviem rady s jeho správaním... je veľmi tvrdohlavý ale veľmi tvrdohlavý, keď niečo chce a ja s tým nesúhlasím, snažím sa mu to vysvetliť, tak vôbec nepocúva moje vysvetlovanie, len kričí a kričí a nič nevníma... nedá si nič vysvetliť... vystupňuje sa to aj tým, že si bije rukou o hlavu až tak že keď sa začnem opať niečo hovoriť, tak mi začne zapchávať ústa...

a strašne kričí, vie sa rozkričať na plné ústa...

Musím sa priznať že už neviem ako reagovať na takéto prejavy, dam mu pozadnu, kričím, som ticho, ingonorujem ho, nič nepomáha...

ked máte nejake konkretne riešenia pomôžte mi budem rada...
Liptáčik
10.05.09,21:48
Skús radu detského psychológa. Dnes je to pomerne často navštevovaný odborník. Poškodiť to nemôže.
veronikasad
10.05.09,21:51
Bitka, ani ignorácia v tomto prípade asi nepomôže. Skús odviesť vtedy jeho pozornosť niekam inam, bez toho, aby si to uvedomoval. Ak ste vonku - upozorni ho napr. na okoluidúce auto /ak už bude poznať farby a trochu čísla - s deťmi som cestou zo škôlky rátala autá rovnakej farby, doma ho zaujmi nejakou hrou /pre trochu staršie deti -meno, mesto, zviera, vec/...
Darma111
10.05.09,22:01
Psychologa sa uz chystam navstivit, uz dneska ma tak syn vytocil, ze som sa az rozplakala, boli sme na lieceni este dneska, na obed normalne jedlo, fakt pekne vyzerajuce,... kuracie masko zapekane s ovocim a syrom a on len pozrel a uz "ja take nechcem..." kedze restika bola plna ludi, tak jemne mu vravim: "len si daj si to dobre". ja som mala take iste jedlo, kedze berie aj lieky tak prote musi nieco zjest, jeho zlost sa stupnovala, az sa vystupnovala tak ze si bil rukou do hlavy, zapchaval mi usta ked som sa mu snazila dohovorit vyvrcholilo to tym, ze ked som sa roozhodla ze uz dost ideme prec, tak sa rozvrieskal na celu restiku, že on to uz bude jest, tak sme s placom a vreskotom odisli... bol hladny az do vecera, povedala som ze mu jest nedam cely den...

ja som sa potom na izbe strasne rozurila az som sa rozplakala... terat si pripadam ako najhorsia a najnemoznejsia matka na svete... neviem zvladnut a vychovavat ani svoje dieta... neviem ako krotit jeho vybuchy nalad a ako sa naucit zvladat jeho tvrdohlavost, lebo je tvrdohlavy ako drevo...

teraz sa velmi hanbim uz uplne stracam niekedy nervy... fakt si neviem rady a idem navstivit urcite aj psychologa, lebo jeho vzor ja uz neviem ako riesit, hlavne ked je to na verejnosti...

ja len viem, ze mamicky s takymito situaciami urcite maju nejake skusenosti, tak len som chcela popytat rady...
Darma111
10.05.09,22:02
Bitka, ani ignorácia v tomto prípade asi nepomôže. Skús odviesť vtedy jeho pozornosť niekam inam, bez toho, aby si to uvedomoval. Ak ste vonku - upozorni ho napr. na okoluidúce auto /ak už bude poznať farby a trochu čísla - s deťmi som cestou zo škôlky rátala autá rovnakej farby, doma ho zaujmi nejakou hrou /pre trochu staršie deti -meno, mesto, zviera, vec/...




inak to robim niekedy to zaberie ale niekedy sa tak chyti niecoho, ze na nic ine nemysli...
Darma111
10.05.09,22:04
tiez neviem ako reagovat a hlavne co mu povedat na jeho verbalne utoky, neviem ani kde na to chodi... zacal v poslednom case vraviet veci ako " ja ta buchnem," " ja ta kopnem" " ja ti zarezem krk" a podobne... co robit?
Don Camilio
10.05.09,22:14
Darma, ja este skusenosti so vzdorom u mojich deti nemam (su ale mladsie ako tvoj syn), ale urcite by som velmi vazne zvazoval pomoc u detskeho psychologa. Cim dlhsie sa to budes snazit riesit sama a bez nejakych vaznejsich uspechov, tym horsie sa to bude dat napravit hoci aj s odbornou pomocou. Preto moja rada - vyhladat odbornu pomoc.
mzdarka renca
10.05.09,22:36
Podľa môjho názoru, ak povieš na niečo áno, splň to, ak povieš nie, tak na tom trvaj. Časom pochopí.
marjankaj
10.05.09,23:01
Skús ho pochváliť. Nájdi niečo pozitívne na jeho správaní a pochváľ ho.
Moja neter tiež často takto vyvádzala, plakala, hádzala sa o zem. Keď som ju pochválil, aká je pekná, keď plače, hneď prestala. Dodnes to spomínajú, teraz má 12 rokov.
zanetth
11.05.09,07:22
Poradiť si s prejavmi zlosti a vzdoru je veľmi ťažké. Psychológ nie je na škodu, ale myslím si, že by si hlavne pred synom nemala dávať najavo svoju bezmocnosť (syn to vidí a patrične zneužíva) - tzn. neplakať pred ním, nekričať a pod. - skrátka zachovať kľud angličana aj keď to bude pre teba v určitých situáciách veľmi ťažké. Keď bude syn vystrájať - nevšímať si ho a naopak pochváliť za každú maličkosť. Skús akceptovať jeho rozhodnutia pokiaľ je to možné - napr. v tej reštaurácii by som mu s kľudom povedala, že keď nechce jesť nemusí a viac by som to neriešila. Mám dojem, že syn sa snaží vyvolať konflikt za každú cenu a asi sa mu to aj darí. Nedá sa to zmeniť hneď ale časom by to mohlo byť lepšie.
delonka
11.05.09,07:22
darma, si dobrá matka, keby to tak nebolo, netrápilo by ťa správanie tvojho syna., prvé čo ma napadlo pri čítaní tvojho príspevku - nespôsobujú to lieky, ktoré berie? nemajú vedľajšie účinky? skús sa pobaviť na túto tému s lekárom, ktorý mu ich predpísal.,

ja som prvý vzdor u mojej dcéry riešila tak, že som ju nechala samú., dala som ju do chodby, zavrela som dvere a najmä nekomunikovala som s ňou., bolo by to zbytočné, nevnímala by ma., veľmi dobré je odpútať pozornosť úplne iným smerom pokojným hlasom ho upozorniť na niečo iné., deti sú veľmi vnímavé, tvoj chlapček to nerobí schválne, má to určite nejakú príčinu, bud na to prídeš sama alebo za pomoci odborníkov, ale jedno si bud istá, je vnímavý a presne vie a pozná tvoje reakcie., pozoruj ho, pri čom je spokojný, snaž sa mu tie situácie navodzovať a neboj sa ho občas aj "citovo" vydierať, t.j... potrebujeme urobiť toto a toto, ak to stihneme, tak potom ty môžeš.....

držím palce a najmä neviň seba
Zvalik
11.05.09,07:49
Ahojte! Ja mám 9 ročnú dcéru, s ktorou si niekedy tiež neviem rady. Niekedy je všetko fajn a niekedy nevie čo zo sebou. Keď sa s ňou snažím rozprávať, aby mi to vysvetlila prečo sa tak chová zatne sa a oduje a jednoducho sa som nou nebaví a ignoruje ma. Som vtedy tiež zúfalá a aj si porevem. Rozprávala som sa aj s učiteľkou v škole, povedala mi, že tie deti sú dnes poväčšine iné ako sme bývali my a veľa si dovolujú. Mám mať trpezlivosť a stále sa s ňou rozprávať ako sa mala v škole čo robila, jednoducho nemám sa vzdávať a komunikovať s ňou. Takže veľa trpezlivosti!
Blankake
11.05.09,07:59
Možno je jeho správanie spôsobené tými zdravotnými problémami, je z toho sám nervózny a takto si vybíja zlosť... určite by som vyhľadala odbornú pomoc.
Darma111
11.05.09,08:19
ďakujem Vám všetkým za odpoveď...

Zdravotné problémy môjho syna sú travacieho charakteru. Lieky berie, len keď je, aby mu lepšie trávilo... t. z. že keĎ je obed a on zoberie lieky a vtedy sa rozhodne že jesť nebude, tak je problém, nakoľko lieky mu zaberaju ale nemaju čo tráviť, z toho má bolesti brucha a podobne... takže to, že mu nedám jesť tým vyvolám další problem...

Inak lieky neberie, len pri jedle...

Spôsoby ako zavrieť ho do izby som už skušala, aj som ho poslala do izby nech sa ukludní, išiel, najprv tam vrieska a potom nejako prestane, ... problem je, že si nedá dohovoriť, lebo ja mu to chcem vysvetliť, že prečo robíme to a prečo nemôžeme robiť to, ale on sa zatne... on moje vysvetlenie ani nepočúva... takže dohovárať mu v tom čase nemá žiadny učinok...

Myslím si, že problem je aj ten, že nechodí do škôlky, stará sa o neho moja mama, kvôli jeho zdravotným problém škôlku nenavštevuje... ale vidím to tak, že bude musieť, proste chýbaju mu základné návyky v spoločnosti, ktoré ho ja nenaučím doma v kuchyni...
Blankake
11.05.09,08:24
ďakujem Vám všetkým za odpoveď...

Zdravotné problémy môjho syna sú travacieho charakteru. Lieky berie, len keď je, aby mu lepšie trávilo... t. z. že keĎ je obed a on zoberie lieky a vtedy sa rozhodne že jesť nebude, tak je problém, nakoľko lieky mu zaberaju ale nemaju čo tráviť, z toho má bolesti brucha a podobne... takže to, že mu nedám jesť tým vyvolám další problem...

A lekárka, ktorá mu tie lieky predpisuje, čo hovorí na jeho správanie? Že je u týchto diagnóz obvyklé? Podľa mňa toto nie je klasické vzdorovanie, ktoré sa u malých detí vyskytuje, ale súvisí s jeho zdravotnými problémami...všetko sa mu točí okolo jedla - v jeho podvedomí je možno jedlo spojené so zlom, ktoré mu len robí problémy. Ja by som sa poradila s ošetrujúcou lekárkou a potom vyhľadala detskú psychologičku.
BXLmiami
11.05.09,08:39
Pri takýchto prejavoch nepomože ani trest a už vôbec po zadku,tam je najdoležitejšie,aby si ty vydržala s neravmi a stanovila synovi hranice,pevné a dodržiavala ich.Ale pozor,nielen ty,ale aj Tvoja mama,aby bolo jasné,toto ano a toto nie.Nemože byť dvojkoľajná výchova,to je základ.Treba sa poradiť s lekárom,ako to vyzerá s trávením a či dieťa môže do kolektívu.Dieťa si totižto veľmi často podvedome práve cez jedlo získava pozornosť celej rodiny.Otázka je,či je aj organický podklad problémov s jedením,alebo je to skor o tom,že rodina si myslí,že problém je.Do kolektívu určite,aspon na pár hodín,čim skor tým lepšie.A reagovať na to?Dôsledne prejsť mlčaním a nechať ho tak.Prípadne pri najbližšej príležotosti miesto vysvetľovania nastaviť zrkadlo a spraviť mu scénu na jeho spôsob,ked niečo chce na čom mu záleží.
Lubica3
11.05.09,08:40
Ahojte, tiež mám syna, s ktorým som "bojovala" cca od jeho 4 rokov, takisto záchvaty zúrivosti, hádzal sa o zem, kričal atď, nevedela som čo, skúšali sme všeličo s manželom, samozrejme aj psychologičku, ktorá nám hlavne otvorila oči v tom, že dieťa hladá mantinely a potrebuje vedieť odkial pokial, pokial nemá v rodičoch istotu, že vie, že teraz to prestrelil a už je zle, a vidí svoju matku, ktorá stále nevie ako zaregovať, tápe v reakciách, potom si dovoľuje stálie viac a situácia sa len zhoršuje a dieťa vlastne hľadá pomoc, mať nejakú pevnú oporu. Takže je to na tebe, byť silná, trpezlivá a dôsledná, keď niečo nechce, nerobiť mu to nasilu, ale trvať si na svojom, čo sa môže a nemôže. A aj keď je to problematické, skúsiť aspoň na 1/2 dňa kolektív v škôlke. Veľa zdaru. Lubica.
Lubica3
11.05.09,08:44
BXLmiami, asi sme to telepaticky písali v rovnakom čase, na rovnakej duševnej hladine....
zanetth
11.05.09,08:49
Myslím si, že problem je aj ten, že nechodí do škôlky, stará sa o neho moja mama, kvôli jeho zdravotným problém škôlku nenavštevuje... ale vidím to tak, že bude musieť, proste chýbaju mu základné návyky v spoločnosti, ktoré ho ja nenaučím doma v kuchyni...

Myslím si, že napriek zdravotným problémom by mu škôlka prospela. Nie je možné dať ho do škôlky aspoň na štyri hodiny - nemusí tam jesť? Kolektív detí je k nazaplateniu, veľa sa naučí a odpúta to jeho pozornosť od zdravotných problémov. Na druhej strane je možné, že bude škôlku odmietať - treba ho na tú škôlku nejakou nenásilnou formou navnadiť - rozprávať mu ako je tam dobre, že tam je veľa hračiek a kamarátov, čo všetko tam robia ..... Ty najlepšie poznáš svojho syna a vieš čo má rád, čo mu robí radosť...
babijanka
11.05.09,08:50
ani neviem kde presne mám zaradiť svoju tému...

Len v skratke priblížim, mám 4,5 ročného syna a uz si s nim neviem rady...

Je to jedináčik, má aj nejake zdravotne problemy s travením... na druhej strany si neviem rady s jeho správaním... je veľmi tvrdohlavý ale veľmi tvrdohlavý, keď niečo chce a ja s tým nesúhlasím, snažím sa mu to vysvetliť, tak vôbec nepocúva moje vysvetlovanie, len kričí a kričí a nič nevníma... nedá si nič vysvetliť... vystupňuje sa to aj tým, že si bije rukou o hlavu až tak že keď sa začnem opať niečo hovoriť, tak mi začne zapchávať ústa...

a strašne kričí, vie sa rozkričať na plné ústa...

Musím sa priznať že už neviem ako reagovať na takéto prejavy, dam mu pozadnu, kričím, som ticho, ingonorujem ho, nič nepomáha...

ked máte nejake konkretne riešenia pomôžte mi budem rada...
Mne to pripadá ako autistické dieťa, takže v každom prípade navštíviť detského psychológa. Ale dovoľujem si jednu radu, takéto dieťa chytiť pevne do náručia, aj opakovane, a povedať mu, ako ho veľmi ľúbite, maznať sa s ním, venovať mu viacej pozornosti, nekárať ho a nebiť. Skúste !!!:eek:
Darma111
11.05.09,09:04
do školky mi ho už v máji pravdepodobne nezoberú, aj keď len na pár hodín denne, ale skúsim sa spýtať... za detskou psychologickou musím zájsť pretože mám problém aj s popiškávaním, nie je to klasické popiškavanie, on proste piškanie považuje za stratu času a hlavne keď je s deťmi, tak sa s tým nebude zaoberať a počúra sa a takto behá celý čas ani nič nepovie, keď je s nami, tak sa mu to nestáva, pekne ide a pekne sa spýta...asi mu chýba kolektív... problém je asi v tom, že keď je s deťmi je celý "rozkekešený" a je mu to jedno... Už som to spomínala raz lekárke a ona vravela, že do 5 rokov to nie je problem a nerieši sa to, ale nebudem čakať do 5 rokov budem to riešiť už teraz...
Lenka1979
11.05.09,09:06
... možno keby bol autista, Darma by to napísala. Ale súhlasím, že pobyt v škôlke je ozaj na nezaplatenie. Možno mu chýba kolektív detí, hravosť, určitý denný režim a samozrejme hranice od-do. Tiež mám štvorročnú dcérku, občas trucuje, vystrája (nie až tak, ako píšete vy, chválabohu), no stále mi povie : v škôlke to robíme tak-a tak..., veľmi si pochvaľuje pani učiteľky, ktoré na ňu nekričia-nie ako ja :(...ale nám matkám raz tie nervy "rupnú" a vtedy kričíme niekedy aj do bezvedomia. Deti naozaj potrebujú všetku všetučičikú lásku a pozornosť rodičov, hlavne keď je samo a nemá súrodenca (tiež môj prípad). Často sa mojkáme, ľúbime, bozkávame a hovoríme si krásne slovíčka lásky... to má strašne rada... a ten pohľad do jej očí je na nezaplatenie. Skús ho aj Ty často túliť k sebe, aj keď má ten nával zlostí, práve vtedy ho vezmi a dlho drž v náručí a šepkaj ako ho veľmi ľúbiš, až kým nepovolí zo svojej tvrdohlavosti. Uvidíš, že sa to oplatí...;)
Všetko dobré Ti prajem.:)
Darma111
11.05.09,09:20
Mne to pripadá ako autistické dieťa, takže v každom prípade navštíviť detského psychológa. Ale dovoľujem si jednu radu, takéto dieťa chytiť pevne do náručia, aj opakovane, a povedať mu, ako ho veľmi ľúbite, maznať sa s ním, venovať mu viacej pozornosti, nekárať ho a nebiť. Skúste !!!:eek:



Autizmus len to nie... teraz som si prečítala nejake príznaky a na neho to nepasuje, on naopak je šťastný keď je s deťmi, veľmi rád nadväzuje vzťahy s deťmi, voči dospelým nie, voči ním ma taký rešpekt... ale s detmi nemal problem nikdy... vidím na nom že je šťastný... on len v tej chvíli chytí taký akokeby amok a nevníma, po čase sa ukľudní a príde aj sa ospravedlniť... no dúfam, že autizmus to nie je... tam sú aj iné príznaky...viem, že aj neprejavuje nijake objatia, on s tým nemá problem, on aj deti na ihrisku vystíska a podobne... myslím, že je skôr veľmi ale veľmi tvrdohlavý...
zanetth
11.05.09,09:34
Autizmus len to nie... teraz som si prečítala nejake príznaky a na neho to nepasuje, on naopak je šťastný keď je s deťmi, veľmi rád nadväzuje vzťahy s deťmi, voči dospelým nie, voči ním ma taký rešpekt... ale s detmi nemal problem nikdy... vidím na nom že je šťastný... on len v tej chvíli chytí taký akokeby amok a nevníma, po čase sa ukľudní a príde aj sa ospravedlniť... no dúfam, že autizmus to nie je... tam sú aj iné príznaky...viem, že aj neprejavuje nijake objatia, on s tým nemá problem, on aj deti na ihrisku vystíska a podobne... myslím, že je skôr veľmi ale veľmi tvrdohlavý...

Podľa mňa je to len klasické obdobie vzdoru, ktoré je v tomto veku normálne a treba mu určiť hranice tak ako to už bolo v predchádzajúcich príspevkoch povedané. A keď má deti rád jednoznačne ho treba dať do škôlky.
syrik
11.05.09,09:36
Autizmus by som sem určite neplietla...na to by sa prišo už dáááávno, keby bol autista...
babijanka
11.05.09,09:40
Autizmus len to nie... teraz som si prečítala nejake príznaky a na neho to nepasuje, on naopak je šťastný keď je s deťmi, veľmi rád nadväzuje vzťahy s deťmi, voči dospelým nie, voči ním ma taký rešpekt... ale s detmi nemal problem nikdy... vidím na nom že je šťastný... on len v tej chvíli chytí taký akokeby amok a nevníma, po čase sa ukľudní a príde aj sa ospravedlniť... no dúfam, že autizmus to nie je... tam sú aj iné príznaky...viem, že aj neprejavuje nijake objatia, on s tým nemá problem, on aj deti na ihrisku vystíska a podobne... myslím, že je skôr veľmi ale veľmi tvrdohlavý...
Vieš, ja mám už svoje roky a určité životné skúsenosti, ale denne vidím - pozorujem napr. z môjho balkóna, alebo len tak na ulici, že matka ide s dieťaťom napr. na ihrisko, dieťa je roztopašné, robí čo sa mu zachce, je neposedné, vrieska a matka na to dieťa taktiež len stále vrieska a upozorňuje ho, poprípade ho začne ignorovať a to dieťa začne vrieskať ešte viacej! Preto som Ti vo svojom príspevku napísala, že to dieťa treba častejšie brať do náručia, povedať mu, že ho ľúbim, to neznamená povedať mu to suchopádne, ale od srdca. To, že on deti vystíska to je jedna vec, ale Ty musíš vystískať svoje dieťa a povedať mu ako ho ľúbiš, ale nie len tak nasucho, ale pokiaľ ho ozaj ľúbiš, musí to vychádzať z Tvojho vnútra. Vieš deti sú veľmi vnímavé a ten Tvoj má určite nejaký vážny dôvod, prečo sa tak správa.
zanetth
11.05.09,10:10
Vieš, ja mám už svoje roky a určité životné skúsenosti, ale denne vidím - pozorujem napr. z môjho balkóna, alebo len tak na ulici, že matka ide s dieťaťom napr. na ihrisko, dieťa je roztopašné, robí čo sa mu zachce, je neposedné, vrieska a matka na to dieťa taktiež len stále vrieska a upozorňuje ho, poprípade ho začne ignorovať a to dieťa začne vrieskať ešte viacej! Preto som Ti vo svojom príspevku napísala, že to dieťa treba častejšie brať do náručia, povedať mu, že ho ľúbim, to neznamená povedať mu to suchopádne, ale od srdca. To, že on deti vystíska to je jedna vec, ale Ty musíš vystískať svoje dieťa a povedať mu ako ho ľúbiš, ale nie len tak nasucho, ale pokiaľ ho ozaj ľúbiš, musí to vychádzať z Tvojho vnútra. Vieš deti sú veľmi vnímavé a ten Tvoj má určite nejaký vážny dôvod, prečo sa tak správa.
Tak s týmto absolútne súhlasím. Pár krát sa mi stalo, že napriek tomu, že som dcéru objala, jej sa to nepáčilo, lebo cítila, že to nebolo v tej chvíli od srdca ale len také objatie z povinnosti - pretože som v danej chvíli bola myšlienkami niekde inde, riešila som iné problémy, nemala som čas .... Skrátka to vycítila a dala mi to najavo a našťastie ona je ten typ, že vie svoje pocity aj vyjadriť slovami ale nie všetky deti to vedia. Teraz má už desať rokov napriek tomu sa rada "mojká", ale už vie pochopiť, že nie vždy mám na to náladu a ona tiež nie. Skrátka sú chvíle, keď to úprimné srdečné objatie potrebujeme ako soľ - myslím, že to platí aj u dospelých.
BXLmiami
11.05.09,11:46
Svoj názor som napísala,ale ja by som najviac upriamovala pozornosť na prebiehajucu výchovu naraz matkou aj starou matkou.Z mojich skuseností s deťmi práve toto býva najčastejším dôvodom problémov u takýchto detí.Asi by som začala toto rozoberať ako prvé.:)
piggos
11.05.09,18:08
Neviem či si vydatá..no ja si myslím že tu tak trošku chýba otcova ruka..ty naňho sama nestačíš a tvoj syn to zneužíva ako sa len dá..vidí že si sním nevieš dať rady,láska, obiatie,pozornosť,venovanie sa mu je tiež veľmi dôležité, ale na výchovu majú byť dvaja.
no ale ak si rozvedená a si naňho fakt sama tak tu ti naozaj pomôže keď ho dáš do škôlky..tak bude medzi deťmi.. bude na chvíľu odlúčený od teba..a možno sa to v niečom zmení ..AJ DETI POTREBUJÚ ZMENU...:)
pasuliatko
11.05.09,19:20
detský psychológ alebo psychiater by bol možno vhodnejší.
dobsony
11.05.09,19:57
veľmi dobre poznám čo si písala. aj dcérka začala to isté robiť, ale zmenila som prístup k nej. keď nechcela ničo tak dobre nerob, keď nechcela niaký pulover obliekať, tak dobre vyber si inú, vlastne dala som jej možnosť rozhodnúť. A začala pomali spolupracovať. Niekedy ešte aj teraz robí cirkus riadný, vtedy ju len držím aby neublížila seba, a počkám kým prejde záchvat zlosti. Začiatky boli veľmi ťažké ale teraz už poznám fintu ako ju uspokojiť. A hlavne vždy jej poviem ako mám ju rád, a aj vtedy keď robí niečo zle, alebo neposlúha. Veľmi veľa trpezlivosti vám prajem.:)
cincinela
12.05.09,14:20
Ahojte ! Ja som svoje deti vždy poslala do svojej izby . Privrela som dvere, ( nikdy som úplne nezatvorila )alebo som im samým kázala zatvoriť. S tým, že keď sa ukľudnia, môžu sa vrátiť. Mám chlapca aj dievča, s dvojročným odstupom. U oboch to fungovalo. Dcéra trucovala dlhšie, naduto si v izbe sama niečo robila. Syn, ten sa vrátil s tým, že už bude dobrý ,ešte než sa za ním privreli dvere. Hlavne som im nikdy nedovoia byť pánmi v takej situácii. Pobyt vo vlastnej izbe pre nich nemôže byť stresujúci a keď nemali pred kým robiť scénky, prestali. Hlavne som za nimi NIKDY nešla ,kým sa sami neutíšili. Súhasím s názorom,že keď povieš raz áno,alebo nie, tak to musí platiť. Dnes majú moje deti 15 a 13 rokov. Máme perfektný vzťah. (zatiaľ )
Denisa
12.05.09,14:46
Všetkým rodičom aj nerodičom odporúčam knihu Deti sú z neba - John Gray (autor kníh Muži sú z Marsu a ženy z Venuše...)
Pachole
12.05.09,21:35
... Skús ho aj Ty často túliť k sebe, aj keď má ten nával zlostí, práve vtedy ho vezmi a dlho drž v náručí a šepkaj ako ho veľmi ľúbiš, až kým nepovolí zo svojej tvrdohlavosti. Uvidíš, že sa to oplatí...;)
Všetko dobré Ti prajem.:)

Uvažuju, co bych asi dělala, kdybych ten vzteklý a křičící byla já a ten objímající, slova lásky šeptající - můj partner. Kdybych něco chtěla, on to odmítal, já to chtěla hodně, vztekala se, hádka by se stupňovala.... On by mě pevně stiskl a šeptal, jak mě miluje....

Zabila bych ho. Těsně poté, co bych ho poslala do háje, horoucích pekel a ještě dál.

O slova lásky bych absolutně nestála. Zato o splnění svých požadavků ano. Nebo alespoň o pořádnou konfrontaci, kdo s koho. Kdo by vyhrál, ten by velel. A s láskyplnými vyjádřeními by teda fakt neuspěl.

A tomu děcku to má pomoci?

To dítě by spíš potřebovalo pevně stisknout a důrazně upozornit - skřípnu tě, nedovolím ti vyvádět, budeš poslouchat ty mě a ne já tebe. Svoji neprosadíš, tady velím já, já jsem autorita, já rozhoduju, já vyžaduju, já si prosadím a vynutím splnění.

Nebo slabá maminka - babička povolí, ustoupí, nechá na sebe křičet, dělat ostudu na veřejnosti, a prcek si vyřve, co chce. Jako malý si vynutí malé věci, jako velký bude křičet něco o diskriminaci, protože ho zamlada naučili, že slabí uhnou a silní si vydupou svoje.

Buď je dítě opravdu takový magor, že se neovládá a křičí na veřejnosti, dělá rotyku a nemůže za to, v tom případě ho schovejte doma a neděste a neobtěžujte nezvladatelnýmpsychopatem okolí, nebo je slabý jeho vychovatel a děcko je prostě nevychované.

Ve čtyřech letetch už by mělo vědět, co a kde může a nemůže.

Baví vás luštit křížovky? Máte radost, když zdoláte nějakou obtížnou? Nebaví vás ty lehké? Chlapa taky baví lovit nedosažitelnou, nedostupnou, odmítající ženu.

I to děcko chce sobě i okolí dokázat, že umí..... třeba zpacifikovat maminku. Uhne v jedné věci? Hm, to je lehké, zkusíme přitvrdit. Uhne zas? To jednoho nebaví,když je to tak snadné.... Je to jako hrát si na schovku a ten druhý se hned nechá najít, to nemá cenu....

A bezcenná maminka zoufale pláče za rohem do polštáře. Bezcenná, bezmocná, neschopná.

Je nutné změnit myšlení vychovatele. Já jsem autorita a nehodlám diskutovat o tom, kdo tady velí. Přetahovat se o to, kdo situaci vede, to je základní problém vztahů, které by neměly být a nesmí být rovnoprávné.

Vztahy rodič - dítě jsou nutně asymetrické, to není partnerství, to je velení a poslouchání. Na vojně taky nikdo nediskutuje o rozkazech, tam je jasné, že poslouchat se musí.

Dítě musí rodiče poslechnout. Bez diskuze. Žádné vysvětlování tady nemá místo. Nejedná se o něco neznámého, co je nutno vysvětlit, objasnit, protože to někdo nezná.

Teď mě poslechneš a potom si můžeme vysvětlit, proč to chci, proč to pokládám za nutné. Ale nebudu ti vysvětlovat, že je to nutné, abys mě poslechl, pokud to uznáš za vhodné.

Nebo že by i učitelky v mateřské školce diskutovaly s dvaceti dětmi, jestli je poslechnou? Tam už rodiče předpokládají, že ty děti budou nějakým, pro někoho i zázračným způsobem donuceny poslouchat. Třeba aby nezabily dítě od sousedů nebo neskákaly o své vůli pod auto.

Těžko čekat, že se učitelka s úsměvem omluví - vaše dítě udělalo, co nesmělo, ale chtělo, a proto...... se něco stalo.

Popisované příznaky vzdoru u děcka nejsou ani tak o nemoci. Křičí, aby přeřvalo matku? No to by snad mohlo být o nemoci. Ale to, že jí zacpává pusu, aby nemohla mluvit? To už je prostě nevychovanost.

Dokdy si tu pusu necháte zacpávat? Od patnáctiletého fracka by to mohlo být nebezpečné.

Jednou tu pusu musí taky zacpat někdo jemu. Čím dřív, tím líp.

Co takhle zkusit jeho zbraněmi přejít do protiútoku? Křičí? Křičte ještě víc. Zacpává vám pusu? Zacpěte mu ji taky. Vzteká se? Předveďte mu hrůzostrašný hysterický záchvat.

Já ráda zaskočím a vytáčím ječící děti jednoduchým způlsobem. Začnu výt jako pes baskervislký. Pak se sladce usměju se slovy - vidíš, já to umím taky. Aúúúúúúúúúúúúú..........

Děcka zmlknou a obvykle uraženě odejdou, že jsem jim sebrala jejich pointu i úspěch a jedinečnost. Rodiče se zasmějou a efekt dětského ječení je ten tam.

Neslibuju trest někde jinde nebo někým jiným - až přijde tvůj tatínek, ten ti dá na zadek.... nebo tak něco. Já a tady a teď jsem tak nepříjemná, že si, parchantíku, příště dobře rozmyslíš, jestli budeš zlobit.

Nechceš jíst? Ty budeš hladem, tobě bude špatně. Zlobíš na veřejnosti? Odcházíme, nebudeme obtěžovat druhé, stydím se za tebe, pro další lidi jsi nepříjemný, odmítají tě. Trucuješ doma? Trvám na svém a dokud nesplníš úkol, nepovolím. Nediskutuju,nezdůvodňuju, jednou řeknu, podruhé zvýším hlas, potřetí vynutím splnění úkolu fyzicky.
syrik
13.05.09,07:45
Uvažuju, co bych asi dělala, kdybych ten vzteklý a křičící byla já a ten objímající, slova lásky šeptající - můj partner. Kdybych něco chtěla, on to odmítal, já to chtěla hodně, vztekala se, hádka by se stupňovala.... On by mě pevně stiskl a šeptal, jak mě miluje....

Zabila bych ho. Těsně poté, co bych ho poslala do háje, horoucích pekel a ještě dál.

O slova lásky bych absolutně nestála. Zato o splnění svých požadavků ano. Nebo alespoň o pořádnou konfrontaci, kdo s koho. Kdo by vyhrál, ten by velel. A s láskyplnými vyjádřeními by teda fakt neuspěl.

A tomu děcku to má pomoci?

To dítě by spíš potřebovalo pevně stisknout a důrazně upozornit - skřípnu tě, nedovolím ti vyvádět, budeš poslouchat ty mě a ne já tebe. Svoji neprosadíš, tady velím já, já jsem autorita, já rozhoduju, já vyžaduju, já si prosadím a vynutím splnění.

Nebo slabá maminka - babička povolí, ustoupí, nechá na sebe křičet, dělat ostudu na veřejnosti, a prcek si vyřve, co chce. Jako malý si vynutí malé věci, jako velký bude křičet něco o diskriminaci, protože ho zamlada naučili, že slabí uhnou a silní si vydupou svoje.

Buď je dítě opravdu takový magor, že se neovládá a křičí na veřejnosti, dělá rotyku a nemůže za to, v tom případě ho schovejte doma a neděste a neobtěžujte nezvladatelnýmpsychopatem okolí, nebo je slabý jeho vychovatel a děcko je prostě nevychované.

Ve čtyřech letetch už by mělo vědět, co a kde může a nemůže.

Baví vás luštit křížovky? Máte radost, když zdoláte nějakou obtížnou? Nebaví vás ty lehké? Chlapa taky baví lovit nedosažitelnou, nedostupnou, odmítající ženu.

I to děcko chce sobě i okolí dokázat, že umí..... třeba zpacifikovat maminku. Uhne v jedné věci? Hm, to je lehké, zkusíme přitvrdit. Uhne zas? To jednoho nebaví,když je to tak snadné.... Je to jako hrát si na schovku a ten druhý se hned nechá najít, to nemá cenu....

A bezcenná maminka zoufale pláče za rohem do polštáře. Bezcenná, bezmocná, neschopná.

Je nutné změnit myšlení vychovatele. Já jsem autorita a nehodlám diskutovat o tom, kdo tady velí. Přetahovat se o to, kdo situaci vede, to je základní problém vztahů, které by neměly být a nesmí být rovnoprávné.

Vztahy rodič - dítě jsou nutně asymetrické, to není partnerství, to je velení a poslouchání. Na vojně taky nikdo nediskutuje o rozkazech, tam je jasné, že poslouchat se musí.

Dítě musí rodiče poslechnout. Bez diskuze. Žádné vysvětlování tady nemá místo. Nejedná se o něco neznámého, co je nutno vysvětlit, objasnit, protože to někdo nezná.

Teď mě poslechneš a potom si můžeme vysvětlit, proč to chci, proč to pokládám za nutné. Ale nebudu ti vysvětlovat, že je to nutné, abys mě poslechl, pokud to uznáš za vhodné.

Nebo že by i učitelky v mateřské školce diskutovaly s dvaceti dětmi, jestli je poslechnou? Tam už rodiče předpokládají, že ty děti budou nějakým, pro někoho i zázračným způsobem donuceny poslouchat. Třeba aby nezabily dítě od sousedů nebo neskákaly o své vůli pod auto.

Těžko čekat, že se učitelka s úsměvem omluví - vaše dítě udělalo, co nesmělo, ale chtělo, a proto...... se něco stalo.

Popisované příznaky vzdoru u děcka nejsou ani tak o nemoci. Křičí, aby přeřvalo matku? No to by snad mohlo být o nemoci. Ale to, že jí zacpává pusu, aby nemohla mluvit? To už je prostě nevychovanost.

Dokdy si tu pusu necháte zacpávat? Od patnáctiletého fracka by to mohlo být nebezpečné.

Jednou tu pusu musí taky zacpat někdo jemu. Čím dřív, tím líp.

Co takhle zkusit jeho zbraněmi přejít do protiútoku? Křičí? Křičte ještě víc. Zacpává vám pusu? Zacpěte mu ji taky. Vzteká se? Předveďte mu hrůzostrašný hysterický záchvat.

Já ráda zaskočím a vytáčím ječící děti jednoduchým způlsobem. Začnu výt jako pes baskervislký. Pak se sladce usměju se slovy - vidíš, já to umím taky. Aúúúúúúúúúúúúú..........

Děcka zmlknou a obvykle uraženě odejdou, že jsem jim sebrala jejich pointu i úspěch a jedinečnost. Rodiče se zasmějou a efekt dětského ječení je ten tam.

Neslibuju trest někde jinde nebo někým jiným - až přijde tvůj tatínek, ten ti dá na zadek.... nebo tak něco. Já a tady a teď jsem tak nepříjemná, že si, parchantíku, příště dobře rozmyslíš, jestli budeš zlobit.

Nechceš jíst? Ty budeš hladem, tobě bude špatně. Zlobíš na veřejnosti? Odcházíme, nebudeme obtěžovat druhé, stydím se za tebe, pro další lidi jsi nepříjemný, odmítají tě. Trucuješ doma? Trvám na svém a dokud nesplníš úkol, nepovolím. Nediskutuju,nezdůvodňuju, jednou řeknu, podruhé zvýším hlas, potřetí vynutím splnění úkolu fyzicky.

Ako v niečom máš pravdu...ALE:
Uvažuju, co bych asi dělala, kdybych ten vzteklý a křičící byla já a ten objímající, slova lásky šeptající - můj partner. Kdybych něco chtěla, on to odmítal, já to chtěla hodně, vztekala se, hádka by se stupňovala.... On by mě pevně stiskl a šeptal, jak mě miluje....

...ver tomu, že mnohým by to veľmi pomohlo..ja som zase ten typ, kde keď ma chytí zlosť, častokrát by som si želala jedno jediné...silné objatie...

Buď je dítě opravdu takový magor, že se neovládá a křičí na veřejnosti, dělá rotyku a nemůže za to, v tom případě ho schovejte doma a neděste a neobtěžujte nezvladatelnýmpsychopatem okolí, nebo je slabý jeho vychovatel a děcko je prostě nevychované.

...tak toto je prisilná káva...ako môžeš nazvať dieťa nezvládateľmým psychopatom alebo magorom...nie vždy to dieťa za to môže....a nie vždy je to len o zlyhaní vo výchove...niekedy to môže byť aj v pohave, ak o tom nevieš...a vieš, veľmi ľahko je radiť, ako takéto dieťa vychovávať, keď Ty si možno absolútne nevieš predstaviť, aké to je mať také dieťa...ak teda vôbec nejaké deti máš...
Darma111
13.05.09,08:22
Uvažuju, co bych asi dělala, kdybych ten vzteklý a křičící byla já a ten objímající, slova lásky šeptající - můj partner. Kdybych něco chtěla, on to odmítal, já to chtěla hodně, vztekala se, hádka by se stupňovala.... On by mě pevně stiskl a šeptal, jak mě miluje....

Zabila bych ho. Těsně poté, co bych ho poslala do háje, horoucích pekel a ještě dál.

O slova lásky bych absolutně nestála. Zato o splnění svých požadavků ano. Nebo alespoň o pořádnou konfrontaci, kdo s koho. Kdo by vyhrál, ten by velel. A s láskyplnými vyjádřeními by teda fakt neuspěl.

A tomu děcku to má pomoci?

To dítě by spíš potřebovalo pevně stisknout a důrazně upozornit - skřípnu tě, nedovolím ti vyvádět, budeš poslouchat ty mě a ne já tebe. Svoji neprosadíš, tady velím já, já jsem autorita, já rozhoduju, já vyžaduju, já si prosadím a vynutím splnění.

Nebo slabá maminka - babička povolí, ustoupí, nechá na sebe křičet, dělat ostudu na veřejnosti, a prcek si vyřve, co chce. Jako malý si vynutí malé věci, jako velký bude křičet něco o diskriminaci, protože ho zamlada naučili, že slabí uhnou a silní si vydupou svoje.

Buď je dítě opravdu takový magor, že se neovládá a křičí na veřejnosti, dělá rotyku a nemůže za to, v tom případě ho schovejte doma a neděste a neobtěžujte nezvladatelnýmpsychopatem okolí, nebo je slabý jeho vychovatel a děcko je prostě nevychované.

Ve čtyřech letetch už by mělo vědět, co a kde může a nemůže.

Baví vás luštit křížovky? Máte radost, když zdoláte nějakou obtížnou? Nebaví vás ty lehké? Chlapa taky baví lovit nedosažitelnou, nedostupnou, odmítající ženu.

I to děcko chce sobě i okolí dokázat, že umí..... třeba zpacifikovat maminku. Uhne v jedné věci? Hm, to je lehké, zkusíme přitvrdit. Uhne zas? To jednoho nebaví,když je to tak snadné.... Je to jako hrát si na schovku a ten druhý se hned nechá najít, to nemá cenu....

A bezcenná maminka zoufale pláče za rohem do polštáře. Bezcenná, bezmocná, neschopná.

Je nutné změnit myšlení vychovatele. Já jsem autorita a nehodlám diskutovat o tom, kdo tady velí. Přetahovat se o to, kdo situaci vede, to je základní problém vztahů, které by neměly být a nesmí být rovnoprávné.

Vztahy rodič - dítě jsou nutně asymetrické, to není partnerství, to je velení a poslouchání. Na vojně taky nikdo nediskutuje o rozkazech, tam je jasné, že poslouchat se musí.

Dítě musí rodiče poslechnout. Bez diskuze. Žádné vysvětlování tady nemá místo. Nejedná se o něco neznámého, co je nutno vysvětlit, objasnit, protože to někdo nezná.

Teď mě poslechneš a potom si můžeme vysvětlit, proč to chci, proč to pokládám za nutné. Ale nebudu ti vysvětlovat, že je to nutné, abys mě poslechl, pokud to uznáš za vhodné.

Nebo že by i učitelky v mateřské školce diskutovaly s dvaceti dětmi, jestli je poslechnou? Tam už rodiče předpokládají, že ty děti budou nějakým, pro někoho i zázračným způsobem donuceny poslouchat. Třeba aby nezabily dítě od sousedů nebo neskákaly o své vůli pod auto.

Těžko čekat, že se učitelka s úsměvem omluví - vaše dítě udělalo, co nesmělo, ale chtělo, a proto...... se něco stalo.

Popisované příznaky vzdoru u děcka nejsou ani tak o nemoci. Křičí, aby přeřvalo matku? No to by snad mohlo být o nemoci. Ale to, že jí zacpává pusu, aby nemohla mluvit? To už je prostě nevychovanost.

Dokdy si tu pusu necháte zacpávat? Od patnáctiletého fracka by to mohlo být nebezpečné.

Jednou tu pusu musí taky zacpat někdo jemu. Čím dřív, tím líp.

Co takhle zkusit jeho zbraněmi přejít do protiútoku? Křičí? Křičte ještě víc. Zacpává vám pusu? Zacpěte mu ji taky. Vzteká se? Předveďte mu hrůzostrašný hysterický záchvat.

Já ráda zaskočím a vytáčím ječící děti jednoduchým způlsobem. Začnu výt jako pes baskervislký. Pak se sladce usměju se slovy - vidíš, já to umím taky. Aúúúúúúúúúúúúú..........

Děcka zmlknou a obvykle uraženě odejdou, že jsem jim sebrala jejich pointu i úspěch a jedinečnost. Rodiče se zasmějou a efekt dětského ječení je ten tam.

Neslibuju trest někde jinde nebo někým jiným - až přijde tvůj tatínek, ten ti dá na zadek.... nebo tak něco. Já a tady a teď jsem tak nepříjemná, že si, parchantíku, příště dobře rozmyslíš, jestli budeš zlobit.

Nechceš jíst? Ty budeš hladem, tobě bude špatně. Zlobíš na veřejnosti? Odcházíme, nebudeme obtěžovat druhé, stydím se za tebe, pro další lidi jsi nepříjemný, odmítají tě. Trucuješ doma? Trvám na svém a dokud nesplníš úkol, nepovolím. Nediskutuju,nezdůvodňuju, jednou řeknu, podruhé zvýším hlas, potřetí vynutím splnění úkolu fyzicky.




Veľmi zaujímavé čítanie, len neviem či máš doma dieťa alebo nie, či to píšeš z vlastných skuseností.. ... môj syn má problémy s pankreasom čo nie je sranda, preto ja nemôžem povedať že "tvoj problém, nebudeš jesť, lebo tým môžem vyvolať väčší problém a skončí v nemocnici na infúziách."


Proste len musím nájsť iný spôsob na neho... ja verím tomu, že to zvládnem, lebo môj synátor, aj ked robí niekedy scény niekedy vie prekvapiť aj milými vecami...
Blankake
13.05.09,08:40
... môj syn má problémy s pankreasom čo nie je sranda, preto ja nemôžem povedať že "tvoj problém, nebudeš jesť, lebo tým môžem vyvolať väčší problém a skončí v nemocnici na infúziách."


Proste len musím nájsť iný spôsob na neho... ja verím tomu, že to zvládnem, lebo môj synátor, aj ked robí niekedy scény niekedy vie prekvapiť aj milými vecami...
Tiež si myslím, že je najdôležitejšie zistiť, či to jeho správanie je ovplyvnené jeho poruchou trávenia (možno má nejaké bolesti, nepríjemné pocity, alebo mu už proste lezie na nervy, že sa všetko točí len okolo jedla a od jedla sa odvíja všetko ostatné...trebárs aj nálada a spokojnosť dospelých... chápem, že rodičia, starí rodičia sú zameraní na to jedlo, keď ako píšeš je to spojené s podávaním liekov). Preto by som sa v prvom rade poradila s ošetrujúcou lekárkou a potom sa už asi len vyzbrojiť obrovskou trpezlivosťou. Verím, že to rokmi bude stále lepšie a lepšie.
Švagriná mala tiež problémy so synom, asi od 1 roka mal problémy s ekzémami, dusením sa, kým sa nezistilo, že neznáša mliečne výrobky... a zrazu sa dieťa muselo naučiť, že nemôže maslo, syr, ani obľúbené čokolády... mal asi 5 rokov a on sám nám povedal "ja čokoládu nemôžem", ako samozrejmosť. Tiež bol výbušný, hádzal sa o zem, bol hyperaktívny... postupne sa z toho dostal, znovu môže jesť všetko.
Melnick
13.05.09,09:02
Darma - navštív lekára, sú tu od toho , aby pomohli.

To čo teraz napíšem je veľmi kruté a mnohí ma možno odsúdite, ale vopred upozorňujem, že nemám na mysli Tvojho synčeka.

:oAj dnešní kriminálnici boli kedysi malé, zlaté, mamami ľúbiace deti, ktoré možno včas nedostali odbornú pomoc.:o
syrik
13.05.09,09:20
Darma - navštív lekára, sú tu od toho , aby pomohli.

To čo teraz napíšem je veľmi kruté a mnohí ma možno odsúdite, ale vopred upozorňujem, že nemám na mysli Tvojho synčeka.

:oAj dnešní kriminálnici boli kedysi malé, zlaté, mamami ľúbiace deti, ktoré možno včas nedostali odbornú pomoc.:o

Skôr by som to poopravila, že dnešní kriminálnici boli kedysi deťmi, kde zlyhala výchova na plnej čiare...pretože sú to prevažne ľudia, ktorým sa v detstve práveže tej lásky asi veľa nedostalo...:o
SAIVI
13.05.09,09:25
...môj syn sa takto správal v čase rozvodu - bolo na mna hnusný, ignoroval mna, bolo že ma kopol, oplul, použil vulgárne slová (mal len 3 roky )..a ja som sa mu len milo skúšala prihovárať, vysvetlovať, bolo že som nevydržala a dostal po zadku, potom som kvoli tomu plakala...aj ja som už bola zrelá na psychológa : ) ..zobrala som ho k detskej psychologičke ktorá s ním mala pravidelné sedenia, povedala že sa snaží preberať voči mne správanie svojho otca ...povedala že to nie je tým že on sa tak chce správať, jednoducho robí len to, čo vidí, ako sa správa voči mne on, a malý to berie, myslí si, že takto to má byť ..: ( ...poradila ako reagovať a myslím, že sme to s jej pomocou úspešne prekonali. ..a teraz po pár rokoch je až neuveriteľné ked mi ho učiteľka vychváli aký je slušný a že vraj keby mala syna tak by chcela takého ako je moj ...no, ale má 13,takže ma čaká ďaľší boj s jeho nastávajúcou pubertou : )
robin1
13.05.09,09:28
Ja som bola tiež občas v koncoch zo správania môjho syna. A keďže zúfalé ženy robia zúfalé veci, v niektorých situáciách som sa začala správať presne ako on - kričala som, búchala, kopala - jednoducho divadlo ako sa patrí. A on v tých chvílach zostal v šoku: čo to tá mama robí? Neskôr pochopil, že ho vlastne iba napodobňujem, že on sa tak isto správa.Myslím, že to pomohlo. Tiež sa pocikával, v noci, dodnes som to neriešila so žiadnym psychologom. Teraz má 10 rokov, pocikávanie prednedávnom prestalo a je relatívne v pohode. Relatívne preto, lebo začína puberta, takže rada absolvujem nejaké školenie pre rodičov: Ako neprizabiť svoje dieťa.
Darma, držím palce!!!
Nika
13.05.09,09:31
Skôr by som to poopravila, že dnešní kriminálnici boli kedysi deťmi, kde zlyhala výchova na plnej čiare...pretože sú to prevažne ľudia, ktorým sa v detstve práveže tej lásky asi veľa nedostalo...:o

nemusí to tak byť..... aj priveľa dobrého je na škodu......
Melnick
13.05.09,09:34
Skôr by som to poopravila, že dnešní kriminálnici boli kedysi deťmi, kde zlyhala výchova na plnej čiare...pretože sú to prevažne ľudia, ktorým sa v detstve práveže tej lásky asi veľa nedostalo...:o

Nie je to vždy tak.:)
syrik
13.05.09,09:46
Česť výnimkám...ale ako sa hovoí, ľudia nie sú zlí, ľudia sú len nešťastní...
nela07
13.05.09,09:55
No ja mám doma dvojročnú tvrdohlavú dcérku - barana. Poviem raz, poviem dvakrát, niekedy trikrát, potom si k nej čupnem chytím ju za ruky a poviem,: budem ťa držať do vtedy, kým sa neukľudníš (nepôjdeš si popratať, neumyješ sa a pod.) Ona sa chvíľu bráni, krúti sa po zemi, chce sa vytrhnúť a ja ju držím. Po chvíli povie, že to urobí a v kľude ide. Zaberalo mi aj, že som ju dala do druhej izby, nezavrela som, len som privrela a že ja sa idem hrať sama s jej hračkami. Podľa mňa treba vyžadovať, aby dieťa spravilo, čo chcete a nie to nechať tak, keď príkazy ignoruje. Samozrejme, niekedy kričím, výnimočne dám po zadku. Bitie sa mi totiž neosvedčilo, potom sa buchala aj sama, alebo išla biť mňa. A keby už nič nezabralo, určite by som navštívila odbornú pomoc. Škôlka môže pomôcť, ale ja by som sa na to nespoliehala.
SAIVI
13.05.09,10:04
aj mne sa osvedčilo nechať syna samého v izbe - nech sa zamyslí čo robí zle, prečo sa na neho hnevám, a ked sa uvedomí, potom sa môžme o tom porozprávať - dovtedy som bola k nemu neutrálna ...
nela07
13.05.09,10:21
Ešte som niekde čítala, že nemáme hovoriť deťom, keď sú zlé, že ich nechceme a že ich neľúbime, keď sú zlé.
AVRIL
13.05.09,11:22
Pozorne si citam tuto temu, lebo ma zaujala. Ja som si presla podobnym problemom, vlastne s nim zapasim dodnes tak ako aj Darma. Mam 7 rocneho hyperaktivneho syna s priznakmi LMD (lahka mozgova dysfunkcia), ktora sa zatial nepotvrdila. Prejavuje sa jeho hyperaktivitou, nepozornostou, poruchou kratkodobej pamati, vzdorom, hnevom, odvravanim a nerespektovanim prikazov, navyse ma aj poruchu reci a stravovania. O tom stravovani by som tu mohla popisat litanie. Ten problem pretrvava dodnes, ked si zaumieni, ze take jedlo jest nebude, tak ho nedonuti k tomu nikto, takyto problem mame napr. s kapustou, jednoducho ked vidi, ze jedlo je kapustove, tak sa toho ani nechyti. Naopak niektore jedla by jedol stale, napr. vsetko co je makove. Navyse je na svoj vek velmi drobny a chudy az podvyziveny z jeho stravovania. Bola som s nim aj na gastroenterologii, ale lekarka nenasla ziadny zavazny dovod, z ktoreho by bol astenicky, jeho traviaca sustava je O.K., vsetko je to v jeho psychike a jeho vzdore nejest. S recou sme si uzili tiez, minuly rok mal nastupit do prveho rocnika, ale dostal odklad, hlavne kvoli jeho hyperaktivite a reci. Nevedel spravne vyslovovat, r a vsetky sykavky (č,š,ž,dž). Ale nezostal v skolke, logopedicka navrhla ine riesenie, nulty rocnik. Dlho som nad tym uvazovala, ci ho tam dat, ale teraz nebanujem. Nielenze sa mu napravila rec, (uz vie vyslovit r aj vsetky sykavky) ale sa zmiernila aj jeho hyperaktivita, zlepsilo sa spravanie. Aj ked hyperaktivny bude zrejme cely zivot, ako to tvrdi neurologicka, ale je to teraz na takej urovni, ze je to zvladnutelne a zvladam to v pohode na rozdiel od toho, aky bol pred rokom. Samozrejme, ze niektore jeho priznaky pretrvavaju stale, ale da sa to. S tym stravovanim mame problem stale. V skolskej jedalni zje len polievku a to druhe jedlo povybera iba co on chce a vsetko ostatne sprple, takze chudy je stale. Lekarka tvrdi, ze ked bude v puberte, tak sa to zmeni, no uvidime.
Tym, ze je taky aky je, je dosledok mojho tehotenstva. V tehotenstve sa mi vytvoril tzv. zilovy syndrom, lekar mi to vysvetlil tak, ze sa mi nedostatocne okyslicoval mozog a z toho som mavala dost casto kolapsove stavy, vzdy, ked som isla odpadnut, som citila, aky bol nekludny a strasne ma kopal do brucha. Takze tie neprijemne priznaky v tehotenstve sa prejavili na nom zial v takejto podobe. Ako dieta bol strasne nekludny, silno plakal, kopal nohami, rukami, hlavu si udieral o zem, susedia sa mi chodili stazovat, ze kvoli jeho placu nemozu spavat. Potom prisla na rad skolka, toho som sa obavala najviac. Je totiz jedinacik a vsetko je nauceny mat pre seba, nie je nauceny sa delit o hracky s nikim. Zato ma velmi rad deti a kolektiv podobne ako pise aj Darma. Ale nastastie v skolke si na kolektiv zvykol aj na ucitelky, skolka mu len prospela az zasa na to nestastne stravovanie. Lenze v skolke sa nemaju ucitelky cas kedy intenzivnejsie venovat dietatu, ktore potrebuje specialne metody vyuky, takze s recou to bola stale bieda aj s jeho nesustredenostou, az prisiel na rad ako som uz spominala nulty rocnik, ktory mu velmi pomohol. Teraz je asi na takej urovni, ze vie citat, spravne vyslovovat, je sustredenejsi, chapavejsi a vyspelejsi. Trosku mam este s nim problemy ho motivovat si pisat domace ulohy, ked pride zo skoly, tak sa mu nechce nic. Riesim to tak, ze som mu urcila pravidla, ktore musi respektovat, ak ich porusi, tak ma zakazany cely den pocitac, kamaratov, rozpravky. Cize pokial nebudu hotove ulohy a nebude nauceny nic z toho nemoze, a kedze on tak strasne chce, tak je nuteny si svoje povinnosti spravit. Ulohy si pise sam a ked je hotovy, pride mi to doniest skontrolovat. Aby som ho k uceniu este viac motivovala, tak ho za kazdy pokrok a uspech chvalim, lebo to velmi potrebuje, kedze strasne zle znasa neuspechy a to ked sa mu v niecom nedari, tak isto postupuje s nim aj ucitelka na hodinach. A verte mi stoji to za to. Este ma caka dlha cesta s nim, neviem ako bude zvladat vyssie rocniky, ale verim, ze to s Bozou pomocou zvladneme.
Darma ja by som ti poradila, ked syna pochyti ten jeho vzdor, objim ho, pritul si ho k sebe, pohlad ho a milo mu vysvetli, ze to sa takto nemoze. Taketo dieta potrebuje vela lasky. Samozrejme, ze to netreba zas prehanat, treba mu stanovit urcite pravidla, ak sa rozculis, potrestas ho, to ti nepomoze, len vyvolas u neho este vacsiu zurivost. Doporucila by som ti precitat knihu Maly tyran, od ceskej psychologicky Jiriny Prekopovej, tu je odkaz: http://www.martinus.sk/?uItem=46511 aj ked kniha neriesi vsetko, ale aspon sa dozvies ako mas pri vychove takehoto dietata postupovat.
Prajem ti pevne nervy pri vychove, a ak sa budes chciet nieco spytat, kludne napis, rada ti poradim. AVRIL
SAIVI
13.05.09,12:24
...treba hlavne veľa trpezlivosti ...a ak ide o potvrdené diagnozy od lekára a psychológa konzultovať ich s vychovávateľkami a učiteľkami, nech si dieťa nezaškatulkujú ako nezvládnuteľné. Mala som takú skúsenosť, ked triedna učiteľka odmietala konzultáciu s psychologičkou aj napriek jej osobnej návšteve na škole - našťastie už neučí.
AVRIL
13.05.09,14:00
Ja este dodam, ze okolie nevie pochopit taketo dieta, ked vidia decko, ktore sa hadze o zem a zufalu matku, vsetci to povazuju za nevychovanost, nie kazdy vie pochopit, ze sa jedna o urcitu poruchu v spravani, darmo som vysvetlovala susedom a inym, ze syn ma poruchu pozornosti spojenu s hyperaktivitou, kazdy ma odbil slovami, je to nevychovanec a treba mu raidne natrepat po zadku nech sa nauci. Chce to len pevne nervy a trpezlivost, vysledky sa dostavia, len si netreba zufat.
Darma111
13.05.09,14:17
Ja chcem v prvom rade, aby bol zdravý a aby nevyrastal v stresu, že ma zbadá a že na neho skríknem tak bude stať ako v pozore, ja predsa nechcem byt pre neho strasiakom...

aj kvôli jeho problemom aby bol v kludnejsom rezime, ... aj ked sa priznam dala som mu na zadok, ale videla som ze to nema ziadny ucinok... a vidim ze krikom nikde nezajdem... preto chcem zvolit iny pristup... chcem len, aby bol zdravy, spokojny a kludny...

este je na lieceni, tak ked dôjde tak to zacneme riesit radami od lekarov a uvidime co povedia...
cincinela
13.05.09,15:44
Milá Darma111 ! Tvrdíš, že chceš zvoliť iný prístup. Zároveň mám pocit, že sa mu brániš, mysliac si,že to nejak zvládneš sama. Určite áno. Myslím,že ťa niektoré príspevky nahnevali,lalebo si ich zle pochopila. Nikto nechce, aby si bola strašiakom pre svojho chlapčeka. Len sa ťažko bez správnej intonácie v hase a zmierňujúcej mimiky v tvári písmom vysvetľuje niečo podobné. Obzvlášť v tak citlivej téme ako sú deti. Ako nestranný pozorovateľ tejto témy mám len pocit, že sa ti skoro každý snaží povedať,že bez dôslednosti nič nenarobíš, ba naopak, ty budeš svojou nedôslednosťou stojcom vášho stresu. Ak s tým nezačneš čo najskôr, bude to čoraz hršie. Je to predsa tvoj synček, tvoj miáčik, tvoja láska, tak prečo mu už konečne nepovieš aké sú pravidlá ? Raz nie, vzápetí áno, potom krik a podobne, nakoniec plač. Všetci sme si viac či menej týmto prešli. Nerob zo seba strašiaka, už ho poznáš, skús predchádzať problémovým situáciám. Napr. : Pred vstupom do obchodu sa opýtaj či si bude niečo prosiť. Ak áno, kúp mu to. (myslím tým nejakú drobnosť, sladkosť a. p ) Nerieš to s ním keď ste už dnu ,vždy pred tým. Potom je aj on spokojný, aj ty. Alebo telka. Nevypínaj mu ju lebo si sa rozhodla,ale až keď skončí to čo sleduje.( Využi pri tom rekamu. ) Keď sa hrá, nepovedz mu : Poď , ideme von, obliekaj sa... ale : O chvíľku pôjdeme von,ano ? Ešte sa chvíľku pohraj, hneď prídem . ... Mysím, že ak mu dáš dostatočný čas na zmenu, nemal by mať s tým problém ,lebo nemôže nesúhlasiť s budúcnosťou a následne už vie čo sa bude diať . Bola by som zvedavá, či také niečo jednoduché by zabralo. Napíš. Držím palce, veľa kľudu a síl .
Denisa
13.05.09,16:13
BABYstar
13.05.09,16:17
Navštevuje materskú školu alebo si s ním doma?Tu by pomohol jedine psychológ ak má také prejavy správania ako ich opisuješ.Ťažko Ti dávať rady,keď to dieťa nepoznáme a to hlavne kedy sa to prejavuje,či stále,alebo chce na seba upútať pozornosť.Preto Ti radím čím skôr konzultovať s detským psychológom.Tam sa nedá nič pokaziť,len Ti poradí ako reagovať a postupovať vo výchove.Hlavne musíš byť dôsledná a trpezlivá a bitkou nič nevyriešiš ani krikom.U týchto detí platí pochvala,povzbudenie, motivácia.
bulnova
13.05.09,16:21
Stav vzdorovitosti nastáva u každého dieťaťa a riešení je nekonečne mnoho. Nie každý má dosť síl tento problém riešiť. U mojich dcér to bolo okolo dvoch rokov(5 r. rozdiel ). Odniesla som dcérku k svojim rodičom a tí mali taký zvláštny prístup. Keď sa hodila o zem alebo začala kričať, prešli do inej izby. Tá chcela mať divákov, tak šla za nimi. Postup sa opakoval. Stačil víkend a boli vyliečené. Keď nie je divák, tak to nie je ono. Musí sa to podchytiť hneď na začiatku, kým to neskúsi na verejnosti. Pravdaže, každé dieťa vyžaduje osobitný prístup, hlavne choré.
alla66
13.05.09,16:26
Ja chcem v prvom rade, aby bol zdravý a aby nevyrastal v stresu, že ma zbadá a že na neho skríknem tak bude stať ako v pozore, ja predsa nechcem byt pre neho strasiakom...to nechce byť

žiadny rodič, ale dieťa sa má naučiť poslúchať rodičov od malička,

pretože ak budeš stále ustupovať, dieťa bude zvyšovať svoje nároky a môže

sa stať, že v pätnástke ho nezvládneš vôbec a budeš mať z neho

strach.

aj kvôli jeho problemom aby bol v kludnejsom rezime, ... aj ked sa priznam dala som mu na zadok, ale videla som ze to nema ziadny ucinok... a vidim ze krikom nikde nezajdem... preto chcem zvolit iny pristup...keď bol syn malý,

tiež bol hyperaktívny, krik, zákazy TV, PC, strašenie policajtami....nič

nefungovalo. Jediná vec, ktorá pomáhala bolo kľačanie na kolenách

v kúte, neviem prečo, ale mal z kľačania strach. Pomohlo to... teraz

je v pubertálnom veku i so sestrou a sú obaja stopercentní

(celá mama:D:D :D)... chcem len, aby bol zdravy, spokojny a kludny... to

chceme všetky maminy, aby mali deti pokojné a šťastné detstvo

este je na lieceni, tak ked dôjde tak to zacneme riesit radami od lekarov a uvidime co povedia...verím, že to zvládneš a za pár rokov Ti syn nebude

veriť , keď mu spomenieš, aký bol jedovatý....:)....
Darma111 : odpoveď máš v príspevku

Na záver: Deti sú kópiou svojich rodičov, vôbec si to neuvedomujeme, že sledujú naše správanie už od malička... ako sa správajú rodičia, tak sa chovajú naše deti:)
Darma111
13.05.09,17:49
Som Vám veľmi vďačná, že reagujete na moje problemy a mate snahu mi pomôcť... cením si to...

Niekto sa pýtal, či je doma alebo v školke, nie nechodí do školky, stará sa o neho moja mama... ja chodím do práce, manžel tiež...

Inak čo sa týka dôslednosti, to vždy dodržiavam, keď na niečom trvám tak na tom trvám aj keď kričí, v urcitých situáciach mu dávam na výber... napríklad keď sme doma, tak sa ho pýtam, čo si prosíš na večeru, čiže možnosť výberu mu určite dávam, ... ale priznám sa dôsledna som na 99% vždy, keď raz poviem na niečo nie... tak mmu to zopakujem aj 10 krat dookola nie... po prvom nie je krk, po druhom nie je este vacsí krik, tak sa to stupnuje, až na 10 krát pochopí že to nie myslím vážne...

Ja osobne si skôr myslím, že môj prístup k nemu alebo môj spôsob vyjadrovania nie je asi správny, niekto mi tu poradil nejakú knihu Deti su z neba, úryvky som našla aj na nete... tak si na to pozriem...

inak si každý názor cením a som vďačná za pozornosť ktorú mi venujete, ja nemám vo zvyku uraziť sa pri kritiku, som skôr rada, že ma niekto upozorní, že toto alebo to nerobím správne...

inak aj miestnosť vedľa som skúšala, keď mal tri roky fungovalo to zázračne, posedel si vo svojej izbe, ukludnil sa a bolo dobre... dlho to potom neskúsal... teraz to už akosi nefunguje...

viem, že na neho funguju momentálne hodinky, resp. limitovanie, keď napr. poviem, keď bude veľká ručinka na 12, tak budeš oblečený, on sa bez reptania oblečenia, alebo keď poviem, že dovtedy kým bude veľká ručička na 1 budeš mat upratané hračky, bez reptania uprace, možno mu chýbaju takéto mantinely... len ako to rozvinúť aj na verejnosti?

inak dúfam, ze máš alla že budeš mať pravdu a že keď vyrastie budeme na to spomínať, ako to bolo...

napísala som to tak rozkuskovane, ku každej z Vás som sa snažila niečo napísať, ....
Blankake
13.05.09,17:56
Darma111, určite to nemáš a asi ani dlho nebudeš mať ľahké. Ale je dobre, že si tu takto píšeme a navzájom radíme, každý si z toho môže vziať niečo pre seba a využiť to, vyskúšať to či ono... :)
adi11
13.05.09,21:06
Ja este dodam, ze okolie nevie pochopit taketo dieta, ked vidia decko, ktore sa hadze o zem a zufalu matku, vsetci to povazuju za nevychovanost, nie kazdy vie pochopit, ze sa jedna o urcitu poruchu v spravani, darmo som vysvetlovala susedom a inym, ze syn ma poruchu pozornosti spojenu s hyperaktivitou, kazdy ma odbil slovami, je to nevychovanec a treba mu raidne natrepat po zadku nech sa nauci. Chce to len pevne nervy a trpezlivost, vysledky sa dostavia, len si netreba zufat.
Len potvrdiť môžem všetko čo píšeš...že je to pravda...aj takéto sú niektoré deti, ktoré zato vôbec nemôžu ako sa napr. chovajú niekedy... keď majú hyperaktivitu aj s LMD......aj oni majú o moc ťažší život ako ostatné deti...len horšie je to, že ľudia o tom skoro nič nevedia..našla som toto pre info..
http://kpppbb.svsbb.sk/material/info/lmd/5.html
Pachole
13.05.09,21:08
Milá Darma111 ! Keď sa hrá, nepovedz mu : Poď , ideme von, obliekaj sa... ale : O chvíľku pôjdeme von,ano ?

Pozor, věta "něco bude, ANO?" dává partnerovi v hovoru jasnou možnost vyjádřit se, jestli odpoví ano nebo ne.

Dítě ví, že oficiálně nesmí projevit nesouhlas, protože věta je vlastně rozkaz nebo oznámení, co dítě bude muset udělat.

Jenže ono by ten nesouhlas třeba chtělo projevit, ale ví, že by bylo potrestáno, protože odmlouvat se nesmí.

Já jsem na rozkazy dávané touto formou vysloveně alergická. Pokud si to můžu dovolit, usměju se na člověka, který mi oznámí, co budu dělat /ano na konci ani být nemusí/, a zeptám se ho - Jsi o tom přesvědčený?

Půjdeme za půl hodiny ven, Pepíčku, ano?
Ne, maminko, nepůjdeme.
Půjdeme, protože já chci.
Nepůjdeme, já nechci.
Pepíčku, musíš. To je rozkaz.
Fajn, maminko, tak na co ten otazník v úvodní větě. Na co ses ptala?

No na nic vlastně, jen jsem chtěla, abys sám, radostně a spontánně vyjádřil, že taky chceš ven, i když možná nechceš, ale já ti nedovolím, abys říkal, že nechceš. Já vím nejlíp, co máš cítit. Ale přijde mi nějak nevhodné dát ti přímý rozkaz Oblíkej se, půjdeme ven, tak to zaobalím jako že se tě ptám na tvůj názor a zkus nesouhlasit, nebo uvidíš.....

Vztekáš se, drahoušku? Pojď sem, radostně tě obejmu a budu ti povídat, jak tě mám ráda. Zapamatuj si to - pokud chceš, abych tě objímala, vztekej se. Protože po vztekání, porušování pravidel slušného chování a po trucování přijde obejmutí a slova lásky. Opakuju to dostatečně dlouho a často, abysis to zapamatoval.

Tvoje budoucí žena se sice bude za dvacet let divit, co jsi to za úchyla, že po hádce má následovat vyznání lásky, ale mi to radili na internetu. Vztekající se dítě mám objímat a říkat mu, že takového vzteklouna mám ráda právě ve chvíli, kdy se vzteká.

Tomu se říká pozitivní upevňování. Pokud chci, aby někdo něco opakoval, udělám mu to příjemné. Já ti zpříjemním vztekání a neposlouchání. Budeš se vztekat rád, vždyť následky budou fajn.

Ovšem už mi neporadili, co máš dělat, abys vyvolal můj hněv a nesouhlas. Protože i tyto reakce okolí se musíš naučit poznat a řešit.

Normální lidi jsou naučení, že když dělají něco nežádoucího, druzí jsou na ně nepříjemní. Já tě po nežádoucí akci obejmu a pochválím.

Nejsem vadná, Pepíčku. Jsem tvoje maminka. Že na tvé nepříjemné chování budu já reagovat nadšením a druzí odmítáním, ten zmatek si v hlavičce budeš muset srovnat sám.....
Ajuška
14.05.09,10:14
...Nejsem vadná, Pepíčku. Jsem tvoje maminka. Že na tvé nepříjemné chování budu já reagovat nadšením a druzí odmítáním, ten zmatek si v hlavičce budeš muset srovnat sám.....
Až ma zamrazilo... pri takto nastavenom zrkadle... ako ľahko (?) sa dajú napáchať škody na detskej dušičke... :rolleyes: ...
Kazu
14.05.09,11:21
Vo veku okolo 3 rokov sa asi všetky deti začnú hádzať o zem. Tie moje neboli výnimkou. Aj oni sebou zopár krát švihli o zem ale veľmi rýchle pochopili, že tadiaľ cesta nevedie. Ja som z toho nebola zúfalá akurát oni mali preťažený ritno-očný nerv.
ingah
14.05.09,12:00
Určite radím, neplakať a nekričať, ignorovať, moja suseda to riešila takým istým spôsobom, keď kričal syn, kričala tak aj ona, a taktiež sa hodila o zem, vyvádzala tak ako on a malý zostal paf, potom mu vysvetlila, že keď môže on, tak môže aj ona, a vôbec sa mu to nepáčilo, ale psychologičku odporúčam.
MartinkoK
14.05.09,13:04
Nevedel by niekto prilepiť WECHSLEROV INTELIGENČNÝ TEST PRE DETI PREDŠKOLSKÉHO VEKU?
Monika Kováčová
14.05.09,15:30
Darma ty píšeš o mojom synovi??? Môžem sa spýtať ako sa narodil? Neprežil nejaký stres počas pôrodu? V akom období vývoja začal mať "hysáky"? Ako sa chová v noci? Nestáva sa, že sa zobudí a začne "jačať" bez príčiny? Ako na neho pôsobí SPLN Mesiaca? Ako dlho trvá "výstup"? 15 min? hodinu? Zaspí potom? Nie je náhodou "mentálne" šikovnejší a rozumnejší ako jeho rovesníci? To čo opisuješ nie sú srandy. Prečítala som veľa múdrych kníh, ale veru máločo zafungovalo a ak aj, tak len načas. Práve my máme ten problém a riešime ho vždy INAK. Proste niekedy funguje tichá rytmická pieseň počas revu, niekedy Kdebolo tambolo v jednej zázračnej krajine za siedmimi horami a siedmimi dolami..." - hovoriť prirodzenou výškou hlasu, neprekričovať, inokedy zas : "Už som ti vravela o tom Jožkovi Mrkvičkovi, čo sa mu stalo keď nechcel nič papať??? .... On býval v "Hornom Dolnom číslo 58 atď... príbeh o Jožkovi čo nakoniec umrel od hladu ... atakďalej atakďalej, napr. momentálne "frčí": Fíha, tuším ti už začínajú rásť fúzy po tej polievočke, zachvíľu ich budeš mať ako tatinko" Niekedy zahrám divadlo, že mi prasko ucho a celkom som ohluchla a ako ma to strááášne bolí.... Proste PREVIESŤ POZORNOSŤ NA NIEČO INÉ!!! Úplatky typu Ak prestaneš plakať, ak spapáš ... dám ti cukrík, žuvačku vôbec nezaberajú. Je nepodplatiteľný. Tuhé objatia a láskanie končili škrabancami na mne aj na ňom, buchnátmi, trhal mi vlasy, kŕčovito sa vzpieral. Dohováranie Nesmieš plakať, Nerev, Prestaň absolútne bez efektu. Po "výstupe" sa o tom porozprávame prečo plakal, prečo sa mi to nepáči, čo ho nahnevalo - vtedy si až uvedomí, čo sa dialo. Spozorovala som, že akýkoľvek "problém" medzi otcom a matkou vníma nesmierne citlivo a má za následok väčšie a častejšie "záchvaty".
Darma111
15.05.09,11:43
Monika, môj syn sa narodil prirodzene, žiadne komplikácie pri pôrode, aj nerátam že som 12 hodín trpela, ale bol narodený po termíne, riadne donosený... ale počas tehotenstva som mala dosť stresové obdobie, ktovie či sa to nepodpísalo pod všetko... aj nejake osobné problémy aj nejaké zdravotné keď mi oznámili že bude mať Downov syndrom, preplakala som celé dni, nakoniec výsledky po pár týždnoch to nepotvrdili ale bol to riadny stres...

Stane že jačí aj bez pričíny... ale len pri hre, niečo robí zrazu skríkne a tak... nikdy som nepozorovala ako na neho pôsobí spln mesiaca, takže to na to ani neviem odpovedať... jeho výstupy nie su dlhé, nikdy nie viacej ako 15 minút...

A či zaspí potom... môj syn považuje spánok a piškanie za stratu času..... on asi uvažuje čo všetko by mohol vtedy robiť a nemôže stracať čas so spánkom alebo piškaním... takže aj so spaním je problem, nie so samotným spánkom lebo keď ľahne tak hned spí,ale s tým je problém kedy si ľahne do postele...

Máš aj Ty problémy so synom?
AVRIL
17.05.09,17:49
Monika, môj syn sa narodil prirodzene, žiadne komplikácie pri pôrode, aj nerátam že som 12 hodín trpela, ale bol narodený po termíne, riadne donosený... ale počas tehotenstva som mala dosť stresové obdobie, ktovie či sa to nepodpísalo pod všetko... aj nejake osobné problémy aj nejaké zdravotné keď mi oznámili že bude mať Downov syndrom, preplakala som celé dni, nakoniec výsledky po pár týždnoch to nepotvrdili ale bol to riadny stres...

Stane že jačí aj bez pričíny... ale len pri hre, niečo robí zrazu skríkne a tak... nikdy som nepozorovala ako na neho pôsobí spln mesiaca, takže to na to ani neviem odpovedať... jeho výstupy nie su dlhé, nikdy nie viacej ako 15 minút...

A či zaspí potom... môj syn považuje spánok a piškanie za stratu času..... on asi uvažuje čo všetko by mohol vtedy robiť a nemôže stracať čas so spánkom alebo piškaním... takže aj so spaním je problem, nie so samotným spánkom lebo keď ľahne tak hned spí,ale s tým je problém kedy si ľahne do postele...

Máš aj Ty problémy so synom?

Darma, tak takyto problem som v tehotenstve mala aj ja. Povedali mi, ze budem mat postihnute dieta, lebo som mala vysoky AFP v krvi, musela som podstupit znova dalsie geneticke vysetrenie a kym boli vysledky hotove, (trvalo to 2-3 tyzdne), tak ja som bola vo velkom strese a vtedy sa zacali tie problemy ako som uz v predoslom prispevku pisala. Zacala som odpadavat, busenie srdca, citila som aky je maly v maternici nekludny, strasne ma kopal. No a vysledkom je este zatial nepotvrdena LMD mozno s poruchou ucenia, ale to mi psychologicka povedala, bude zname az v 4. rocniku. S tym spanim ako pises som mala tiez problemy, ked si lahol tak spal do rana v kuse, ale bol strasny problem ho uspat. Bola si s nim uz u psychologicky? Co ti na to povedala?
Darma111
17.05.09,18:27
Darma, tak takyto problem som v tehotenstve mala aj ja. Povedali mi, ze budem mat postihnute dieta, lebo som mala vysoky AFP v krvi, musela som podstupit znova dalsie geneticke vysetrenie a kym boli vysledky hotove, (trvalo to 2-3 tyzdne), tak ja som bola vo velkom strese a vtedy sa zacali tie problemy ako som uz v predoslom prispevku pisala. Zacala som odpadavat, busenie srdca, citila som aky je maly v maternici nekludny, strasne ma kopal. No a vysledkom je este zatial nepotvrdena LMD mozno s poruchou ucenia, ale to mi psychologicka povedala, bude zname az v 4. rocniku. S tym spanim ako pises som mala tiez problemy, ked si lahol tak spal do rana v kuse, ale bol strasny problem ho uspat. Bola si s nim uz u psychologicky? Co ti na to povedala?



Este sme neboli, len včera sme došli z liečenia, takže zajtra sa chystáme aj k zubárke aj k obvodnej lekárke, mame takú zlatu pediatričku, takže najprv začnem s nou... čo mi povie... tak uvidíme... inak tie testy v tehotenstve sú strašne stresujúce a hlavne spôsob ako mi to oznámil gynekolog tak necitlivo, ako keby to bola bežná normálna vec... ja som z jeho ambulancie vyšla biela ako stena... ten stres bol strašný... a 6 týždnov čakať na výsledky... no strašné...

uvidíme čo sa dozvieme u lekárky... napíšem...
janomila
24.05.09,20:10
Priznám sa, že tiež mám doma problematické dieťa.Naša Katka bola vždy neposedné dieťa, veľmi sebecké, vzdorovité, neposlušné, ubližovala svojej sestre (dvojvaječné dvojičky) tak, že ju dohrýzla do krvi, hazardovala so svojím zdravím krkolomnými kúskami a s naším duševným zdravím všetkým dohromady. Nikdy som ju nevidela sa hrať. Hrou bolo pre ňu to, ako prísť na najrýchlejší spôsob ako pokaziť hračku a potom ju navždy odhodiť do kúta. Nikdy nekreslí. Neviem prečo píšem v minulom čase, keď to vlastne platí doteraz. Minulý rok nastúpili moje dievčence do prvej triedy. Mala som strach a na zápise som poprosila učiteľky, aby sa špeciálne pozreli na Katku, pretože sa mi nezdá dosť zrelá do školy. Pani učiteľka(mimochodom teraz ich triedna) ma vtedy utešila, že si myslí, že Katka to zvládne a že Miluška (jej sestra) ju potiahne. Dnes to vyzerá tak, že písanie úloh je pre nás všetkých mimoriadne stresujúci a vyčerpávajúci zážitok, Katka nám výrazne zaostáva v čítaní a písaní, správanie sa absolútne nezlepšilo a my sme už v koncoch. Ideme 3.6. do ped.-psych. poradne s odporúčaním pani učiteľky kvôli možnosti poruchy učenia. Bohužiaľ, ako ma informovali, u takýchto malých detí je s tým problém. je ťažko to diagnostikovať a tak nakoniec asi odídeme len s podozrením. Nedávno sa mi náhodou dostali do rúk materiály týkajúce sa syndrómu ADHD a s manželom sme sa zdesili. Bod po bode sme tam našli našu Katku. A tak chcem poprosiť psychologičku, aby sa pozrela na túto možnosť. Ono aj poruchy učenia sú príznakom ADHD. A tak dúfam, že bude existovať nejaké racionálne medicínske zdôvodnenie tohoto stavu. Je to pre mňa prijateľnejšie ako sústavné týranie samej seba :"Kde som zlyhala? Som neschopná matka? Aj keď ma desí skutočnosť, že by som mala dieťa s ADHD, pretože je to diagnóza na celý život, ale už aspoň človek vie, s čím má dočinenia a ako sa pred tým brániť a ako s tým bojovať. A ja dúfam, že to s našou Kačičkou vybojujeme víťazne.:)
Ajuška
25.05.09,05:22
...Je to pre mňa prijateľnejšie ako sústavné týranie samej seba :"Kde som zlyhala? Som neschopná matka? Aj keď ma desí skutočnosť, že by som mala dieťa s ADHD, pretože je to diagnóza na celý život, ale už aspoň človek vie, s čím má dočinenia a ako sa pred tým brániť a ako s tým bojovať. A ja dúfam, že to s našou Kačičkou vybojujeme víťazne.:)
...tieto slová vypovedajú ďaleko viac...Tvoja Kačička má skvelú maminku...;)...držte sa dievčatá...
Darma111
25.05.09,06:55
My sme sa boli objednať u psychologičky, tak najbližší možný termín až o mesiac... ale inak musím povedať, trocha som zmenila prístup, prečítala som si nejaké rady, ale vidím že keď mu niečo poviem v kľude a trvám na tom a keď to zopakujem aj 10k krát on nakoniec ustúpi a len povie: "no dobre." a urobí to... tak aspoň niečo, aspoň nejaký pokrok, uvidíme čo bude ďalej, v každom prípade, k tej psychologičke ideme...
delonka
25.05.09,07:26
My sme sa boli objednať u psychologičky, tak najbližší možný termín až o mesiac... ale inak musím povedať, trocha som zmenila prístup, prečítala som si nejaké rady, ale vidím že keď mu niečo poviem v kľude a trvám na tom a keď to zopakujem aj 10k krát on nakoniec ustúpi a len povie: "no dobre." a urobí to... tak aspoň niečo, aspoň nejaký pokrok, uvidíme čo bude ďalej, v každom prípade, k tej psychologičke ideme...
držím ti palce darma,myslím,že ti pomohlo zistenie, že nie len ty máš problémy s vlastným potomkom a najmä,začala si konať., dôslednosť pri výchove je veľmi dôležitá,nehovoriť do vetra, deti si to vždy zapamätajú., už tu niekto písal o "mantineloch",ktoré by deti mali mať a ja s tým súhlasím., nikdy som nebola zástancom tzv, voľnej,slobodnej výchovy-unavujú ma nevychované deti v dopravných prostriedkoch,ktoré svojím správaním obťažujú ostatných., rodičia, ktorí v takýchto prípadoch nezasahujú, neupozornia deti, že nie sú tam samé, neberú ohľad na druhých - si vlastne pletú bič na seba., milá darma, viem,že to nie je tvoj prípad, to som uviedla len ako príklad tzv. voľnej výchovy., ja ti veľmi držím palce, vlastne vám obidvom, zvládnete toto obdobie, som o tom presvedčená.
AVRIL
01.06.09,09:44
Nedávno sa mi náhodou dostali do rúk materiály týkajúce sa syndrómu ADHD a s manželom sme sa zdesili. Bod po bode sme tam našli našu Katku. A tak chcem poprosiť psychologičku, aby sa pozrela na túto možnosť. Ono aj poruchy učenia sú príznakom ADHD. A tak dúfam, že bude existovať nejaké racionálne medicínske zdôvodnenie tohoto stavu. Je to pre mňa prijateľnejšie ako sústavné týranie samej seba :"Kde som zlyhala? Som neschopná matka? Aj keď ma desí skutočnosť, že by som mala dieťa s ADHD, pretože je to diagnóza na celý život, ale už aspoň človek vie, s čím má dočinenia a ako sa pred tým brániť a ako s tým bojovať. A ja dúfam, že to s našou Kačičkou vybojujeme víťazne.:)

Janomila, ja mam syna s ADHD a zijem s tym uz 8 rokov, chodi do nulteho rocnika, lebo zle rozpraval, uz som o tom tu pisala, myli si strasne samohlasky, spoluhlasky su O.K, pismo tiez nic moc, ale zlepsilo sa mu spravanie aj rec. Tiez som si precitala mnoho knih s problematikou ADHD ako spravne postupovat pri vychove, chce to len pevne nervy, vela trpezlivosti a hlavne, aby si sa sustavne venovala svojmu dietatu, ked sa to podchyti zavcasu, aj ked sice dieta ako sa vravi z diagnozy ADHD nevyrastie, ale da sa upravit a stlmit, tieto deti maju vo velkej miere vysoke IQ a v niecom vynikaju, tak sa treba venovat tomu v com je dobre, chvalit ho za kazdy aj ked maly uspech, lebo chvala tieto deti velmi motivuje k uceniu. Prajem ti pevne nervy a neboj sa, zvladnes to.
janomila
06.06.09,20:42
Janomila, ja mam syna s ADHD a zijem s tym uz 8 rokov, chodi do nulteho rocnika, lebo zle rozpraval, uz som o tom tu pisala, myli si strasne samohlasky, spoluhlasky su O.K, pismo tiez nic moc, ale zlepsilo sa mu spravanie aj rec. Tiez som si precitala mnoho knih s problematikou ADHD ako spravne postupovat pri vychove, chce to len pevne nervy, vela trpezlivosti a hlavne, aby si sa sustavne venovala svojmu dietatu, ked sa to podchyti zavcasu, aj ked sice dieta ako sa vravi z diagnozy ADHD nevyrastie, ale da sa upravit a stlmit, tieto deti maju vo velkej miere vysoke IQ a v niecom vynikaju, tak sa treba venovat tomu v com je dobre, chvalit ho za kazdy aj ked maly uspech, lebo chvala tieto deti velmi motivuje k uceniu. Prajem ti pevne nervy a neboj sa, zvladnes to.
Milá Avril, bola som s malou v stredu u psychologičky. Jej názor je taký, že naša Kačenka nemá ADHD, teda syndróm hyperaktivity s poruchou pozornosti, ale len hyperaktivita a vývinová porucha učenia - dislexia a disgrafia. Ešte musíme absolvovať jedno špeciálne vyšetrenie, ale ona sama si je istá. Takisto som sa s Kačičkou objednala k detskej psychologičke, na termín 22.6. kvôli výchovným problémom s jej hyperaktivitou. Bohužiaľ, sami to s manželom nezvládame. Ale som rada, že som sa konečne odhodlala a navštívila odborníkov a bez problémov som si sama sebe priznala, že na to nestačím. Bohužiaľ, témy ako sú návštevy u psychológa či psychiatra sú u nás veľmi tabuizované. A pritom žijeme v tak hektickej a stresujúcej dobe. Poznám okolo seba dosť ľudí, ktorí majú veľmi chorú dušu, ale k odborníkovi nepôjdu, pretože oni predsa nie sú blázni.Takíto ľudia by si mali uvedomiť, že aj duša môže veľmi bolieť a byť veľmi chorá a lekári, ktorí ju liečia sú takí istí špecialisti, ako napr. ortopédi či zubári. Takže milé maminy, ktoré máte podobné problémy s ratolesťami, ako máme my, čo sme sa rozhodli sem napísať, nebojte sa odborníkov a neodkladajte návštevu u nich. Aj naše deťúrence môžu mať choré svoje malé dušičky a nájsť pre nich pomoc, ak to už nedokážeme sami zvládnuť, je predsa to najlepšie, čo pre nich môžeme urobiť.:)
jozka56
06.06.09,21:38
Janomila rozhodla si sa veľmi správne. Chceš pomôcť svojej Kačenke, žiadna hanba dr.psychológ alebo psychiater. Držím palčeky. Ide o dobro Tvojho dieťaťa.
slavojka
29.06.09,19:18
Ahojte som tu nová, mám dcéru ADHD s poruchou sustredenia, čerstvá diagnostika od neurologa aj z pedagogicko psychologickej poradne. Dnes sme boli u psychiatra, chcela jej nasadit liečbu, ale nemohla koli šelestu na srdci.Aj koli tomu že kontraindikácia je nechutenstvo a dlhodobo bojujeme s nízkou váhou, má aj alergiu na mlieko. Ako keby toho nemala dost....

Dala jej TRIAPRIDAL , na skušku . Má tu niekdo skusenosti s medikamentoznou liečbou? Je to prínos? Aké maju naše deti možnosti v tomto smere?
Máme problémy hlavne s učením a školou.

Neviem ako to tu funguje, ale dakujem za rozne názory, aj ked nebudete suhlasit s liekmi, kludne napíste, mne ozaj pomože každy názor.

Dakujem všetkým vopred slavojka
bettylou
29.06.09,22:52
ĽÚBTE ICH
bettylou
30.06.09,09:18
toPACHOLE
To dítě by spíš potřebovalo pevně stisknout a důrazně upozornit - skřípnu tě, nedovolím ti vyvádět, budeš poslouchat ty mě a ne já tebe. Svoji neprosadíš, tady velím já, já jsem autorita, já rozhoduju, já vyžaduju, já si prosadím a vynutím splnění.

Nebo slabá maminka - babička povolí, ustoupí, nechá na sebe křičet, dělat ostudu na veřejnosti, a prcek si vyřve, co chce. Jako malý si vynutí malé věci, jako velký bude křičet něco o diskriminaci, protože ho zamlada naučili, že slabí uhnou a silní si vydupou svoje

Tak to si tedas riadne protirečíš, pretože práve tvoje autoritárske velenie tvoje dieťa učí, že slabí nemajú právo, či už na lásku, ale musia sa podriadiť.Dieťa je malé a má problém zvládnuť svoje emócie, ktoré sú často silnejšie ako ono samo, a dieťa sa učí ako ich zvládať. Rodičia by mu mali byť nápomocní, aby dieťa vedelo, že sa na nich môže spoľahnúť a veriť im aj keď mu je ťažko. Ono si totiž ešte nevie zarobiť peniaze aby si mohlo kúpiť, to čo samo chce aj odkázané na to čo dostane od rodičov. Takže pomoc a láska a nei boj za každú cenu. Pretože tam má dieťa nulové šance oproti dospelému. To je hádam každému jasné. Krik a bitka sú vždy prejavom slabosti. Láska a trpezlovsť prejavom sily.:cool:
AVRIL
03.07.09,15:49
Ahojte som tu nová, mám dcéru ADHD s poruchou sustredenia, čerstvá diagnostika od neurologa aj z pedagogicko psychologickej poradne. Dnes sme boli u psychiatra, chcela jej nasadit liečbu, ale nemohla koli šelestu na srdci.Aj koli tomu že kontraindikácia je nechutenstvo a dlhodobo bojujeme s nízkou váhou, má aj alergiu na mlieko. Ako keby toho nemala dost....

Dala jej TRIAPRIDAL , na skušku . Má tu niekdo skusenosti s medikamentoznou liečbou? Je to prínos? Aké maju naše deti možnosti v tomto smere?
Máme problémy hlavne s učením a školou.

Neviem ako to tu funguje, ale dakujem za rozne názory, aj ked nebudete suhlasit s liekmi, kludne napíste, mne ozaj pomože každy názor.

Dakujem všetkým vopred slavojka

Ahoj Slavojka,
moj syn trpi hyperaktivitou, teraz v skole sa to upravilo a musim si vydychnut, ze dyslexia a dysgrafia sa u neho nepotvrdila, uz si nepletie samohlasky a zlepsil sa aj v pisme, dokonca na konci sk. roka dostal diplom za najlepsi prospech v triede. Mal problemy s recou, ale po dvoch rokoch u logopeda sa to napravilo. Zato ked bol maly sa s nim nedalo vydrzat, chodili sme s nim aj na neurologiu, tam mu predpisali Notropil, liek ktory sa uziva aj pri poruchach s ucenim, ale znasal ho zle, vracal z neho a nemalo to ziadny efekt, tak mu ho potom neurologicka vysadila. Ja som sa potom zatala, ze zaidne lieky pokial to pojde uz do neho pachat nebudem. My sme to zvladli napokon aj bez nich, ja by som osobne ziadne lieky dietatu s ADHD nedavala, neriesi to dany problem. Citala som si aj rozne nazory na to, vacsinou ich davali detom, s ktorymi si uz nevedeli ucitelia poradit, ale vacsina to povazovala za zbytocne, neriesi to dany problem, mozno len trocha utlmi. To je aj moj nazor. Lepsie je sa dietatu venovat a motivovat ho aj ked sama viem, lebo som si tym presla, ze je to niekedy nad ludske sily, ale oplati sa to.
Drzim pevne nervy.
mirka_k
12.07.09,22:02
Vzdor je typicky pre vek okolo 3 r., no tak ma napadlo, kedze tam je spomenuty aj ten problem s travenim, skusit prejavovat dietatu viac lasky dotykmi, mojkanie sa, verbane, aby ju citil, niekedy ked maju rodicia vela svojich problemov, napr zdravotne, v praci, so vztahom,..dieta si vynucuje pozornost, takymto sposobom na seba poukazuje, je zlostne..kazdopadne s nim nebojovat a netlacit na neho, to nefunguje, s dietatom sa nema bojovat, nie je nasim rovnocennym superom, ked nieco odmieta, dat mu na vyber z dvoch moznosti napriklad, odporucam citanie literatury, da sa najst celkom dobra literatura o tom, ako zvladat problemy s dietatom..hlavne ta laska a sustredenie sa na dieta, ked sa s nim hrame, tym sa nic nepokazi.
slavojka
13.08.09,16:48
Ahojte, dceru na stratteru ani nenastavia ,lebo má šelest na srdci. Včera som si bola pre posudok v pedag. poradni. Navrhli jej integráciu: Dg.ADHD a poruchou sustredenia. Budem súhlasit.
Len neviem aké to vlastne bude, či sa jej deti nebudú smiat a či nájdem pochopenie v škole. Velmi jej chcem pomoct.
Ak máte integrované dieta skuste sa ozvat. Moja má 11 rokov. Diki Slavka
Denisa
14.08.09,07:15
Kamarátka má integrovaného syna - 13ročný. Keby sa mala rozhodnúť znova, tak by to nerobila. Vyzeralo to, že mu tým pomôžu, no opak je pravda. No je to všetko v pedagógoch a v tejto spoločnosti, ktorá "odkukla" systém od západu, ale ľudia na to nie sú pripravení. Má mať prideleného špecialneho pedagóga, no keďže taký nie sú alebo peniaze nie sú, tak sa pri ňom striedajú vychovávateľky z družiny, ktoré sa k nemu správajú buď ako k retardovanému alebo grázlovi. Namiesto toho, aby ukázali spolužiakom, že sme rôzni a máme sa tolerovať, štvú ich proti nemu a izolujú ho. Bolo by toho veľa. Ak chceš, spýtam sa jej a dám Ti na ňu kontakt.
Nechcela som týmto všetkých hádzať do jedného vreca. Toto je prápad, ktorý poznám ja a je to o konkrétnej škole. Dúfam, že niekde to funguje ako má.
jarka3008
28.06.10,10:44
Ahojte, kto mi poradí nejaku dobru psychologičku alebo dobru dušu čo mi môže pomôcť.Som s manželkou v rozvodovom konaní a deti si striedame vždy po desať dní .Žijeme oddelene . Manželka si našla mladého priateľa a ktomu je ona alkoholička ,a nestara sa o deti. Stara sa o nich jej priateľ alebo jej matka.Odkedy sme odlúčeny s manželkou .Tak deti sú na nepoznanie..Dcéra ta ked sa hraje je to v poriadku ale z ničoho nič si sadne a dlho pozera na jeden bod.ako keby bola mimo.A syn ten je tak nervozny ze sa neda s nim vydržať.Keď ich mam ja tak je všetko v poriadku, ale ked ich berie manželka tak plačú že sa na to nemôžem pozerat.Poradite mi niekto kde by som mohol vyhľadať pomoc pre moje deti? Akosi sa mi nepačia
Denisa
28.06.10,15:45
Ahojte, kto mi poradí nejaku dobru psychologičku alebo dobru dušu čo mi môže pomôcť.Som s manželkou v rozvodovom konaní a deti si striedame vždy po desať dní .Žijeme oddelene . Manželka si našla mladého priateľa a ktomu je ona alkoholička ,a nestara sa o deti. Stara sa o nich jej priateľ alebo jej matka.Odkedy sme odlúčeny s manželkou .Tak deti sú na nepoznanie..Dcéra ta ked sa hraje je to v poriadku ale z ničoho nič si sadne a dlho pozera na jeden bod.ako keby bola mimo.A syn ten je tak nervozny ze sa neda s nim vydržať.Keď ich mam ja tak je všetko v poriadku, ale ked ich berie manželka tak plačú že sa na to nemôžem pozerat.Poradite mi niekto kde by som mohol vyhľadať pomoc pre moje deti? Akosi sa mi nepačia

Túto situáciu musia vyriešiť rodičia, kým nebudú oni v pohode, a nevytvoria deťom primerané prostredie, tak nemá význam vodiť deti k psychológovi. Deti vnímajú všetko čo sa okolo nich deje, aj keď si dospelí mnohokrát myslia, že pred nimi niečo utaja...
mamka Danka
20.07.10,08:41
Prečítala som veľa kníh o výchove, niektoré som ani nedočítala, lebo som s ich výkladom nesúhlasila, ale nič ma tak neoslovilo ako JAMES DOBSON - DETSKÝ VZDOR. Teraz čítam už piatu jeho knihu a sú neprekonateľné. Je síce kresťanský autor, ale knihy sú písané tak, že sú čitateľné aj pre neveriacich. Všetkým vrelo odporúčam.
kaivorus
23.07.10,03:24
agresivita, hyperaktivita,...
všetko sú následky jedenia sladkých pokrmov, premnoženia mikroorganizmov v tráviacom trakte, a z toho dôvodu ovplyvnenie
využívania vitamínovej minerálnej enzýmovej a aminokyselinovej bazy potravinovej základne.

Napíš RP, lepšie cez mail a dám inštrukcie , čo stým ďalej
Sliedič
13.12.13,22:19
Ahoj Darma111, zaujímalo by ma, ako a či sa synove správanie nakoniec vyriešilo? Ďakujem.