Život prináša rozličné situácie, niečo podobne som zažil ako 13 ročný, keď mama upadla do kómy po mozgovej príhode. Bola v nej 6 dní, potom sa prebrala, síce s následkami, ale žila ešte 17 rokov.
Nevzdávaj sa! Určite sa to obráti k lepšiemu. Držím palce.

Je to viac ako ťažké, ale musíš pozbierať všetky skryté sily a spraviť všetko pre to, aby si to mohla všetko zvládnuť. Určite to nebude ľavou zadnou, ale človek dokáže niekedy viac, ako si myslí. Prajem tvojej sestre aby sa čo najskôr v zdraví prebrala, veď detičky ju veľmi, veľmi potrebujú. Treba aj veriť v nadpozemsko, to určite pomáha. Držím vám všetkým prsty.

...neviem čo povedať... strašne Vám všetkým držím palce...

pytaš sa ako sa to dá prežiť Ty to musíš prežiť máš veľkú motiváciu dve malé detičky .Tu je každá rada a útecha zbytočná všetko časom prebolí.Zažila som podobné niečo,keď moja sestra , ktorá mala 26 rokov, po osem ročnom boji zo zákernou chorobou svoj boj prehrala a zanechala tu tiež dve malé deti..........

V živote človeka prídu rôzne obdobia-šťastné aj smutné...je to fakt smutné, komentovat je to zbytočné, môžeme ta len slovami podržať a podporiť...ostatné žial musis sama...viem lahko sa to píše, ťažko kona....proste musist tvrdo bojovat, byt realne na zemi a nesnívať...myslíš, že ked sa ty trápis, deti to nevedia? aj malé batola vycíti,že sa niečo deje...proste ta nervozita, stres, strach je v nas a dieta to vycíti...musis byt silna a povzbudzovat nielen deti ale aj samu seba tým, že tvoja sestra sa medzi vás vráti...či už tak alebo onak....prepač že to písem tak mozno kruto, ale žial je to tak...bud sa vráti medzi vás a budete zdielat svoje radosti a starosti spolu ako predtým, alebo sa k vám vráti v podobe anjelika a bude na vás a svoje deti dozerat....až mi teču slzy ked to pisem, ale viem čo prezivas...bola som v podobnej situacii, ked som mojim detom nevedela vysvetlit, kam odisiel človek,ktorého mali radi a čo je s nim...deti maju v nevhodný čas prílis silné otazky...nepretvarovala som sa...nehanbila som sa...s plačom som im to vysvetlovala...je to ťažké aj teraz,ked preslo pár rokov...drzím palce a viera a nádej zomieraju posledné...tak ver a maj svoju nádej...musis len trpezlivo detom vysvetlovat dokola, že mamina je stale s nimi,aj ked nie je pri nich,nepohladi ich,nedá bozk, ale stale je tu, vidi, ako sa napr.hraju, papaju,spinkaju a pod. musis im stale hovorit, že ich lubi, len im to nemôže teraz ukazat-svoju lásku, ale určite im to ukáže ked sa vylieči a príde...na deti to zabera, aj ked tie male stvorenia v podvedomi vedia, že sa niečo deje...prajem vela ale fakt vela sil....

Zanetth, od tejto chvíle pridávam modlitbu za uzdravenie Tvojej sestry, za jej detičky a taktiež za Teba aby si mala silu to celé zvládať.

Rozprávajte sa o tom s niekým píšte komunikujte to je najosvedčenejší liek.Vyrozprávať sa vyžalovať.:mee:

Naučila si sa zniesť bolesť, skryť smútok a smiať sa so slzami v očiach. A to všetko len preto, aby si urobila ľudí, ktorých miluješ šťastnými. Obetovať sa pre druhých a pritom zvládať svoju bolesť, utrpenie a bezmocnosť, je silnou stránkou veľmi mála ľudí. Tu na porade sa takí ľudia našli, spájajú ich podobné osudy a preto sa pripájam ku všetkým, ktorí sa snažia ti dodať silu, ktorí si ťa vypočujú a pár riadkami upokoja aspoň na chvíľku tvoju boľavú dušu. Život nám predkladá rôzne prekážky a každý z nás sa stretol s niečim, čo mu spôsobilo bolesť. Preto netreba strácať nádej, držím palce a verím, že sa tá bolesť premení na šťastie pre celú tvoju rodinku. :)

Niekedy nemôžeme ovplyvniť veci, ktoré sa stanú. Čo ale môžeme urobiť, je akceptovať ich, a snažiť sa urobiť maximum aby tá situácia bola čo najznesiteľnejšia. Smútok a slzy sú prirodzené a sú dobré. Pomáhajú nám preniesť sa cez to najťažšie obdobie. Hovorí sa, že slzy čistia dušu, a je to pravda. Držať smútok v sebe je najbližšia cesta k hlbokej a zničujúcej depresii. Rodina je tu preto aby si blízki navzájom pomáhali hlavne v tých najťažších chvíľach. Tvoja sestra vie (cíti to), že sa na Teba môže spoľahnúť, a že sa postaráš o jej deti. To je to najmenej čo môžeš pre ňu urobiť. Deti to ešte teraz nechápu, ale keď budú väčšie, pochopia čo si pre ne urobila a budú Ti vďačné. To bude liek na všetko to trápenie, ktoré teraz prežívaš. Ty musíš byť teraz silná lebo preberáš na seba veľkú zodpovednosť. Človek je veľmi silný a dokáže aj nemožné v situáciách, ktoré si to vyžadujú. Držím Ti palce a prajem aby sa všetko skončilo čo najlepšie.
Čerpaj silu v rodine a vytvor deťom krásny domov, sestra Ti bude určite vďačná.

ďakujem vám všetkým, musela som sa takto vyžalovať, človeku to pomôže, najhoršie sú noci, som unavená, ale vôbec neviem zaspať, viem, že si musím oddýchnuť, ale zase po nejakých sedatívach nechcem siahať, dávam si len tabletky na upokojenie na bylinkovej báze, ktoré nevyvolávajú ospalosť, pomáhajú mi cez deň fungovať, ale ten spánok potrebujem... Manžel stojí pri mne, moje deti sú už väčšie takže pomáhajú ako vedia, rozprávame sa o tom, ale veľmi sa bojím aj o rodičov. Mama sa zatiaľ drží aj so sestrinou svokrou, teraz sú oni pri deťoch, musíme sa striedať. Nechceme ich vytrhnúť z domáceho prostredia. Otcovi som zatiaľ celú pravdu nepovedala, nezvládol by to, bol tam, keď sa to stalo ... Celý život si bude vyčítať, že jej nedokázal pomôcť. Ja verím, že človek má svoj osud predurčený už pri narodení ... Prečo ten jej je práve takýto asi pochopím až neskôr ...Stále dúfam, budem chodiť za ňou do nemocnice, rozprávať sa s ňou, snáď kdesi v podvedomí ma bude vnímať... ešte raz Vám všetkým ďakujem za povzbudzujúce slová ...

Zanetth, je mi to strašne ľúto... Možno by ste mali vyskúšať aj nejakých liečiteľov. Hlavne to že musíš byť silná, neznamená, že sa nemôžeš poriadne vyplakať. Daj to zo seba von, niekde kde ťa nevidia detičky. Na otázku "prečo" asi odpoveď nenájdeš, ale život je nevyspitateľný. Budem sa za vás modliť a prosiť, aby to dopadlo čo najlepšie pre všetkých.
PS: moja veľmi dobrá priateľka, sa venuje - ako to nazvať - "vyšším silám", je veľmi milá a naozaj úspešná, ak by si chcela pošlem ti v správe na ňu tel. veď za zavolanie nič nedáš a možno to pomôže. Držte sa .....

zanetth,
držím tvojej sestre veľmi palce aby to s ňou dobre dopadlo.
Ale teraz venuj sily hlavne deťom, tie dve dvojmesačné nič netušia, starostlivosť potrebujú, hlavne by som sa sústredila na psychiku toho trojročného dieťatka, to teraz všetko veľmi vníma, venuj sa mu, večer i keď to je ťažké prečítaj rozprávku, ono má teraz citlivú psychiku.
Držím palce veľmi, veľmi, nech sa všetko na dobré obráti.

je mi ľúto čo sa stalo a želám Ti veľa sily do ďalších dní

neviem Ti nijako pomôcť ani poradiť,môžem len popriať veľa síl celej rodine,aby ste to zvládli...

zanetth: vidis to, máš este síl, máš aj ludi okolo seba, tak kludne to sem daj, ak by ta niečo trapilo...je dobre, že mas rodinu, ktora ti pomaha s detmi, striedate sa...lebo inak by si to asi nevydrzala dlho v takom nasadeni-ako píses...je to tazke obdobie, ja viem, ale uvidis, že spoločnými silami sa to da zvladat...davaj sestriným detom lásku-tak ako by to boli tvoje deti, dávaj im porozumenie, venuj im svoj čas....aby ti raz boli nielen oni vdačné za to vsetko....uvidis, že sa ti ta dobrota, láskavost a nezištnost vráti...či uz v podobe od tvojich deti alebo sestriných deti....určite ta neopustia a budu stat vzdy pri tebe-budes im navzdy prikladom....drzím palce

nevzdávajte to, nepotláčajte emócie, smútok, hovorte s priateľmi, vyjadrujte svoje emócie
nebojte sa nakoniec to dobre dopadne

zaneth, píšem ti zo slzami tieto riadky. Len nedávno som prežila niečo podobné, zrazu som sa stala mamou a babkou v jednej osobe na plný úväzok . Musela som sa postarať o dvojročnú vnučku, o chorú dcéru, pracovať aby sme mali z čoho žiť a zároveň v noci tíšiť vnučku, ktorá narieka za mamou. Nevidela ju osem mesiacov, bolo to hrozné aj krásne . Spravila som si režim, dala ju do škôlky, poobede som sa jej venovala a v noci som dorábala zameškanú robotu. Už som veľa krát bola na pokraji fyzických aj psychických síl, ale kvôli tej malinkej som to dokázala. Dcéra je už lepšie aj keď ešte nič nie je ako má byť, ale tej malinkej som každý deň sľubovala, že jej mamička príde. Niekedy som ani neverila, že sa z toho dostane, ale keď som sa na tu malinkú pozrela, sama som sa presviedčala, že predsa príde. Bola som vďačná môjmu manželovi a rodine a zaťovi , ktorí sa mi snažili pomáhať. Bolo to kruté ale zvládli sme to. Preto prajem aj tebe zaneth z celého srdca, aby si verila ako ja že sa uzdraví a aj sa uzdravila natoľko, aby mohla byť medzi nami. Som šťastná, že moja vnučka má oäť svoju mamičku. Tá malinká mi dala silu žiť , vždy ma vrátila do života vtedy, keď som zo zúfalstva to chcela vzdať. Predsa nemôžeme stále myslieť na to najhoršie. Verím, že to zvládneš a prajem tebe veľa síl a tvojej sestre skoré uzdravenie.

zanetth..so slzami v očiach sa pridávam k ostatným...želám uzdravenie , veľa síl každému a píš o svojich trápeniach, aby si pomohla aj sama sebe. Čítali sme, počuli aj o tom, že sa zázraky dejú..treba veriť, dúfať...Držte sa!

Ak clovek, ktory nic podobne neprezil napise, ze ta chape. nepise pravdu. Ja som nic podobne neprezila, preto to neviem pochopit, ako sa s tym da zit. Ale velmi sucitim a zelam len vela, vela sil, Bozich milosti a nekonecnej lasky.

Ak clovek, ktory nic podobne neprezil napise, ze ta chape. nepise pravdu. Ja som nic podobne neprezila, preto to neviem pochopit, ako sa s tym da zit. Ale velmi sucitim a zelam len vela, vela sil, Bozich milosti a nekonecnej lasky.
Bože...ja som zažila skoro podobné ako Žanetka......ale neskončilo to so šťastným koncom......bolo to dávno, 30 01 bolo tomu už 18 rokov.....
strašne, strašne tuho držím palce, aby to dobre, šťastlivo skončilo, tie detičky veľmi, veľmi maminku potrebujú najviac......

Och =( môžu Vám pomôcť nejaké slová? dá sa vôbec nejako vytlačiť z duše tá odporná hnusná neznesiteľná bolesť??? a hnev, beznádej, tá obrovská hrča v krku a do kelu prečo zrovna jaaaaa???
Ale veď zázraky sa dejú !!! Vaša sestra je predsa stále tu! možno nie tak ako ste na to zvyknutí (nerozpráva, nesmeje sa,...) ale je tu. Tak prečo už hneď myslíte na to najhoršie? Práve týmto privolávate to najhoršie. Skúste to brať tak, že Vaša sestra jednoducho odpočíva. Potrebuje na chvíľu vypnúť. Tak jej to doprajte. Až si odpočinie, vráti sa k Vám. Presvedčte samu seba, že sa prebudí. A ešte lepšie - vy viete, že sa prebudí. Je jedno ako veľmi je nemožné a neuveriteľné že sa človek prebudí z kómy. Už sa to predsa stalo, stane sa to zas.
Hlavne sa snažte odohnať tú zlú náladu. robte čokoľvek aj keď na to nemáte náladu, všetko preto aby ste svoju myseľ zamestnali inými myšlienkami. Je to len pre Vaše dobro - Vy predsa sa predsa chcete cítiť trocha voľnejšie. Netrápte sa už toľko. Ako sa Vám táto situácia lepšie zvláda? keď ste na dne, smutná, plačete, nenávidíte celý, svet, nechce sa Vám existovať? Najradšej by ste si ľahli, plakali alebo radšej nič necítili? Ale VY máte tu ešte ďalšiu variantu: úplne to otočiť. ťažko by bolo tváriť sa, že sa nič nedeje a byť šťastná. stačí ak zo seba odhodíte tú bolesť. poproste trebárs aj pavúka v rohu alebo kvetinu, aby Vám zobrala tú bolesť. Nebudete super extra veselá a šťastná, ale určite sa Vám to bude lepšie zvládať s (koľko-toľko) dobrou náladou. Máte pri sebe detičky. To malinké 2 mesačné sa onedlho na Vás začne usmievať, stískať Vám Váš veľký palec s tou drobunkou ručičkou, ogrcá Vám tričko. No čo si budeme hovoriť =)
Tak hlavu hore. ja môžem aj do nekonečna opakovať - zázraky sa dejú - resp. Vaša sestra len spí, zobudenie nie je predsa žiaden zázrak, je to bežná vec. Nenechajte sa odradiť nie veľmi pozitívnymi prognózami od doktorov. Keď Vám bude doktor tvrdiť, že 5+2 je 4 tak tomu neuveríte, ste presvedčená, že je to kravina. Táto situácia je to isté. VY VIETE a hotovo. Prebudí sa. JE HORE. JE TU S NAMI. Veľmi Vám držím palce. A nezabudnite: negatívnymi myšlienkami privolávate negatívne situácie. A VAŠA SESTRA PREDSA ŽIJE tak nerobte z komára somára. odpočíva a hotovo. dajte jej ten čas, zaslúži si ho.

Obrovská vďaka všetkým za príspevky dodávajú mi silu, dnešnú noc som si konečne pospala aj keď som sa niekoľko krát prebudila, načerpala som ďalšie sily. Myslím na ňu každú sekundu, ale tá kríza zo zúfalstva a bezmocnosti je už ako tak za mnou. Zmobilizovala som sa. Viete, sestrin manžel je lekár, pracuje v tej istej nemocnici, kde teraz leží, na jednej strane je to dobre, lebo naozaj robia pre ňu maximum, ale na druhej strane ťažko mu dodať síl, keď rozumie tým všetkým výsledkom vyšetrení. Povedala som mu, že kašlem na výsledky a nech na ne zabudne aj on. Skrátka, keď si premietnem všetky tie okolnosti, ktoré tu nechcem podrobne rozvádzať, jednoducho neverím, že by to vzdala, poznám jej tvrdohlavú povahu. Mama so švagrom boli včera v nemocnici, na odporučenie lekárky zobrali aj maličkého, aby mohla počuť jeho plač aj ho k nej priložili, stále je pod sedatívami, lebo je tam zápal pľúc, ale verím, že materinský cit je silný a bude bojovať. Ja som momentálne so svojou rodinkou, manžel, dcéra a syn sú úžasní, všetko som zorganizovala, aby mohli fungovať bezo mňa, lebo zajtra idem na týždeň vystriedať sestrinu svokru, takže tam budem ja so svojou mamou. Je to komplikovanejšie, lebo bývame 150 km od seba, ale to je to najmenej. Ďakujem Vám, z Vašich príspevkov čerpám veľa energie.

http://img1.obrazkyanimace.com/oa/131/020.gifhttp://img1.obrazkyanimace.com/oa/131/018.gifVšetko sa dá prežiť , aj keď sa to niekedy zdá neprekonateľné a nezvládnuteľné .Teraz si nesmierne dôležitá a potrebná aby si pomohla tým ,ktorý ťa budú milovať po celí život .

Si uzasna sestra.

Mne pomohli modlitby, vo všetkom. Budem sa modliť za vás všetkých a aj za sestrine uzdravenie ... Maj na pamäti,že sa stále stane to čo sa má stať, keď je to Božia vôľa. Hlavne treba vydržať a VERIŤ v to najlepšie, aj keď to nieje ľahké .... Taktiež súhlasím aj s ostatnými príspevkami... Držím palčeky

Snáď sa všetko dobre skončí, treba dúfať že vyhrá mladosť a túžba byť so svojimi deťmi. Časom budeš pre tých dvoch drobcov teta čo im nahrádzala maminku keď bola chvíľu chorá. A sestra ti to nikdy nezabudne. Treba s týmto vedomím vstávať v noci k deťom, ak dovolia lekári tak zobrať aj deti (ak je to samozrejme vhodné) aby ich sestra počula, cítila, možno to naštartuje organizmus aby sa prebral. Zázraky sa dejú, lekári aj keď nie sú všemocní, ale snažia sa. Držím palce celej rodine a hlavne tebe. A keď už nebudeš vládať, požiadaj ÚPSVaR aby ti dali na pár dní pre deti opatrovateľku, aby si sa vyspala, nabrala nových síl.

Dobrý deň, Zanetth.
Prečítala som si Vaše volanie o pomoc. Čo je nemožné človeku, je možné Bohu. Len potrebujeme Bohu dovoliť, aby to urobil. On nepôjde nikam, kam ho nepozvú. Môžu sa za Vás modliť všetci ľudia sveta, ale Vy musíte urobiť ten prvý krok k Bohu. Možno mi poviete, že ste ho predsa prosili, modlili sa, a prečo sa to stalo práve Vašej sestre...? Toto nie je debata na písanie, preto Vám chcem pomôcť konkrétnou ponukou. Prosím, pozrite si linky, ktoré vám posielam, verím, že tam nájdete odpoveď tak, ako našli iní. A tak, ako Boh pomohol im, MôŽE a CHCE pomôcť aj Vám.
S úctou
Zuzika


www.liecenie.com
http://www.domviery.sk/zivotne-pribehy/maly-velky-zazrak/
http://www.milost.sk/cirkev/skutocne-pribehy/svedectvo-rodiny-vanovcov

drzim vam palce, verim ze vsetko dobre dopadne

Môj syn ako 6-ročný po úraze bol v kóme 21 dní. Nedávali nám nádej na uzdravenie, ale ja som to nikdy nepripustila. Bola som v nemocnici s ním, rozprávala mu rozprávky, spievala pesničky, každú sekundu som sa mu venovala. Dnes je stredoškolák, nemá žiadne následky, a v triede patrí medzi najlepších. Nepripúšťaj zlé myšlienky, ver v dobro rozprávaj jej o deťoch, pretože podvedomie funguje. Syn mi vravel, že som ho ťahala za vlasy, keď som ho česala. Len mi to nemohol povedať...prajem veľa sily a viery...

...videla som na tú tému aj film. Nakrútené podľa skutočnej udalosti...ani nie tak dávno...tam tiež všetko dobre dopadlo. S pacientom sa rozprávali, púšťali obľúbené pesničky, atď. ...Držím palce!!!

So zovretým hrdlom a očami plnými sĺz som si prečítala Váš príspevok. Je ťažké povedať, urob toto, všetko sa zmení, je pravdou len to, že všetko vyrieši ČAS, OSUD, LEKÁR a BOH.
Vy všetci ostatní len prosím naďalej pomáhajte detičkám a manželovi, ale najmä sestre, tým, že pomáhate im, pomáhate aj jej osudu, do ktorého patríte, pomáhate času, lebo svoj vlastný venujete pre dobro iných, pomáhate lekárovi, lebo bez Vašej pomoci a množstva nekonečných slov, ktorými sa sestre prihovárate s modlitbou k Bohu, aby vrátil životu to, čo mu patrí, bez toho by sestra asi necítila tú silu, ktorá z Vás vyviera, plačte, kde ste sama, deťom venujte objatia a úsmev, lebo to potrebujú cítiť. Viem, ľahko sa mi hovorí z druhej strany počítača, ale verte, prekonala som v živote veľa bolesti, veľa sĺz, keď mi povedali hroznú diagnózu, keď som sestre nahrádzala mamu a spolu sme to dotiahli až do veku starých mám, ale nie o sebe som chcela hovoriť...
Držím Vám palce, želám veľa síl, posielam objatie plné pozitívnych myšlienok.

Neviem to tak pekne napísať ako ostatní, ale zažila som to na vlastnej koži, takže sa viem vžiť čo teraz cítiť. U mňa to bolo asi o to ľahšie, že detičky už boli väčšie. Teraz už majú svoje rodiny a ten pocit aký mám keď napr. na deň matiek, alebo vo sviatok mi vždy prinesú kvietok ešte skôr a predbehnú aj moje deti sa nedá opísať. Ver tomu, že sa sestra z toho dostane a keby nedajbože nie, uvidíš, že tu silu dostaneš a dokážeš sa o detičky postarať,pretože človek znesie strašne veľa.

zanetth, si úžasná žena. Kde je láska, tam je aj nádej. A tá zomiera posledná. Určite tento súboj s časom zvládneš Ty, aj Tvoja sestra. My všetci budeme silno držať palce.

Dnes som bola za ňou. Hučala som do nej hodinu, púšťali sme jej z mobilu nahrávky detí, včera, keď bola za ňou mama, stisla jej ruku, mne dnes nie. Nereagovala ani na hlas staršieho synčeka, ktorý jej kričal aby sa zobudila. Neviem .... Už ani neplačem, nevládzem, všetci sa pýtame prečo ??? Prečo toto boh dopustil??? Detičky už spinkajú, bože a ten malinký už začína gagotať, a tými krásnymi modrými očami sa na mňa tak uprene pozerá. Nevzdávame sa, ale stojí nás to strašne veľa síl...

Zaneth odpoved na otazku, preco to Boh dopustil nenajdete.
Ja som si pred siedmymi rokmi kladla podobnu otazku, hadala som sa s knazmi, ktori mi hovorili, ze tak to malo byt ...
No dolezite je, ze zije. Aj ked su tam priznaky poskodenia mozgu, kto z nas si dovoli povedat ako to bude?! Zazraky sa deju!
Vasa sestra bojuje a vam neostava nic ine len bojovat s nou a stad pri nej a jej detoch. Je to tazke, ano.

Zvycajne ked uz si budete mysliet, ze ste na absolutnom dne a nebudete mat silu, vase telo sa zmobilizuje a zvladnete to.
Su to len prazdne reci, momentalne pre vas ja viem, ale vsetci na porade vam velmi drzime palce a myslime na vas, naozaj.

Zanetth , musíš veriť, že to zvládneš a ža sa to dobre skončí. Mne tiež hovorili strašnú verziu konca, ale keď som sa pozrela na tú malú, a sľubovala som jej že maminka príde, tak som tomu aj ja začínala veriť napriek prognóze lekárom. Viem , že ešte nie je celkom dobre, ale je doma, je s nami a to je dôležité. Tá malinka mi dala toľko síl do života, že po preplakanej noci som ráno pri pohľade na ňu mala veľa síl a energie ísť ďalej, aj keď ma duša bolela. Si dobrá sestra s veľkým srdcom a preto verím, že to určite aj pri tej strašnej bolesti zvládneš. Nesmieš si pripustiť ako ja ani na okamžik, že sa to neskončí dobre. Prosím ťa , držím ti veľmi palce a strašne stále na teba a tovju rodinu myslím, pretože ti prajem taký šťastný koniec ako mám ja. Verím, že to dopadne dobre, len sa nevzdávaj.

Moja kámoška mala haváriu, bola v kóme necelé 3 mesiace. Pozviechala sa, s pomocou a barlou dokáže chodiť, žiť.
Chcel som však toto:
Vravela, že keď bola v kóme, všetko vnímala, všetko počula, len sa nemohla pohnúť ani dať znamenie. Takže treba sa so sestrou rozprávať pozitívne, dať jej dôvod žiť.
Ty máš starosti so sebou, s ňou, jej deťmi,... Ona by bola šťastná, keby tieto starosti mohla mať namiesto teba.
Držím prsty, popros Boha o pomoc a nezabudni dávať ty a aj tvoji blízki sestre dôvod žiť.

Pri citani tejto temy mi slzy tecu potokom. Zanetth, drzim palce tvojej sestre, aby to vybojovala lebo ma preco zit a tebe prajem mnoho sil, aby si to zvladla, je uzasne mat taku sestru ako ty. Vela stastia prajem...

Prosím , zomknine sa všetci čo veríme v modlitbe za túto mladú mamičku a všetkých jej príbuzných, ktorí teraz veľmi trpia.
To bude asi najužitočnejšie - lebo lekári liečia, ale len Boh uzdravuje.
Mám osobnú skúsennosť , aká silná je modlitba, keď sa za Vás modlí mnoho ľudí. Božie milosrdenstvo je nekonečné.

Dnes som bola za ňou. Hučala som do nej hodinu, púšťali sme jej z mobilu nahrávky detí, včera, keď bola za ňou mama, stisla jej ruku, mne dnes nie. Nereagovala ani na hlas staršieho synčeka, ktorý jej kričal aby sa zobudila. Neviem .... Už ani neplačem, nevládzem, všetci sa pýtame prečo ??? Prečo toto boh dopustil??? Detičky už spinkajú, bože a ten malinký už začína gagotať, a tými krásnymi modrými očami sa na mňa tak uprene pozerá. Nevzdávame sa, ale stojí nás to strašne veľa síl...Milá zanetthe. Mnohí z nás už prešli všeličím. Aj tou cestou, ktorou teraz tíško kráča Tvoja sestra. Niektorí sa z nej vrátia skôr, iný neskôr, iný už sa z nej nevrátia. Vždy je tu niekto, možno tu dole, možno tam hore, kto zvráti smer. Tvoja sestra absolútne pokojne a vyrovnane prijala tento úsek života. Pre ňu je teraz nesmierne dôležité poznanie, že nie je sama a najmä, že nie sú osamotení jej najbližší. Pozorne počúva každé Tvoje slovo, pozorne vníma každý Tvoj stisk ruky. O to viac bude bojovať, o čo silnejšie bude cítiť, ako veľmi tu je ešte potrebná, ako veľmi čakajú na jej objatia tie ratolesti. Mamky na tomto svete majú najviac práce. Či sú detičky maličké, veľké, alebo dospelé. Teda zvládnu toho najviac. Ver, že Tvoja sestra sa vráti. A v tejto viere objím za ňu aj jej detičky.

...videla som na tú tému aj film. Nakrútené podľa skutočnej udalosti...ani nie tak dávno...tam tiež všetko dobre dopadlo. S pacientom sa rozprávali, púšťali obľúbené pesničky, atď. ...Držím palce!!!

Ja som tiež kedysi videla film, bol to skutočný životný príbeh nejakej herečky. Bola vo vysokom štádiu tehotenstva, keď si raz večer líhala do postele a po chvíli svojmu manželovi zúfalo oznámila, že sa vôbec nemôže hýbať. Lekári vyvolali predčasný pôrod, ale ona ostala v kóme. Po nejakom čase sa prebrala, ale nevedela chodiť, hovoriť. Musela začínať ako malé dieťa. Manžel aj s deťmi ju pravidelne navštevovali a to ju stále ťahalo, aby sa nevzdávala. Boli chvíle, keď to chcela vzdať, ale začínala vždy znova a znova. Film končil tým, že sa naučila opäť chodiť, hovoriť a dostala aj ďalšiu filmovú rolu. Za to čo dokázala dostala aj ocenenie. Nereba sa vzdať, hľadať novú silu a veriť, že sa to všetko postupne zlepší. Držím palce, aby tu časom pribudli príspevky, ktoré budú prinášať len lepšie a lepšie správy http://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gifhttp://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gifhttp://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gifhttp://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gif

Ahoj Žanetka,

spolu s Tebou to bolí nás všetkých. Smrť môjho ocka pred rokom je oproti tomuto zanedbateľné nešťastie.
Prosím Ťa nevzdávajte sa. Už som googlila veľa článkov - treba veriť.
Pošlem Ti pár mailom čo som našla ako pomoc pri kómach, možno sa s niekým o tom budeš vedieť presnejšie porozprávať.
Ja mám len strohé informácie....spomínam si na Vierku, ako sme oproti sebe sedeli na Peťovej svadbe....vlastne až teraz som sa dozvedela že má aj druhého
chlapčeka.
Držíme Vám palce, nevzdávajte sa. Treba jej nosiť deti, prihovárať sa...a nevzdať to, rozprávať jej, rozprávať a rozprávať...priniesť detičky...a veriť !!!!!
Ona si toto vôbec nezaslúžila, tiež si kladieme otázku prečo? prečo práve ona...pomáhala iným tak nech jej Boh pomôže.....verím že sa z toho dostane, verím že je silná už aj kvôli deťom, manželovi...a celej rodine.

čítaj príbehy.....všetko je možné !
http://www.tvtip.sk/zaujimave/pribeh/8811-tri-mesiace-v-kome.html
a tu sú tiež nejaké maily a príbehy...otvor si stránku...a napíš niekomu, možno pomôžu!

http://www.bedekerzdravia.sk/?main=comment&id_comment=616
NAPÍŠ MU !!!!!!!!!!
(02-Aug-2011 13:28:36)
Subjekt: Bdela koma
Text: Prosim ludi, ktori maju problemy v rodine s pacientom v bdelej kome,aby mi svoje otazky zasielali na mail zoltan.ruzinsky@chello.at. Rad pomozem.

Zo všetkých síl Vám držím palce

Tu sa nedá neplakať s tebou. Ja ešte tiež oplakávam manžela, ktorý podľahol zákernej chorobe, ale toto nemám síl ani komentovať. Prosím, o modlitbu každého kto sa vie modliť. Je to neskutočná sila, keď sa v modlitbe za uzdravenie v dobrej vôli spojí veľa dobrých ľudí. Prosím, venujme na tento úmysel zajtrajší deň. V utorok 7. februára sa budeme modliť každý kto môže a kedy môže za uzdravenie tvojej sestry. A ešte - rozprávaj o svojich pocitoch vždy, keď budeš cítiť potrebu rozprávať. To je jedno komu. A tiež píš sem, keď ti to pomáha. Len sa nedus vlastným bôľom a nešťastím. Ty musíš byť silná. Tak sa zdá, že najsilnejšia v celej rodine. Už neviem čo viac dodať. Všetci čo sme tu sme s tebou a myslíme na teba.

Vaše príspevky mi neskutočne pomáhajú, myslím si, že aj moja sestrička cíti tú obrovskú podporu ľudí, ktorí na ňu myslia. Bojuje, dýcha sama, reaguje na bolesť, len to vedomie sa ešte nevrátilo. Obrovská vďaka Vám, dodávate mi strašne veľa energie.

Zenetth , som veľmi rada, že viež a cítiš našu podporu pre Teba a tvoju sestru. Veľmi ...................... si prajem z celého srdca, aby sa hlavne detičky a celá rodina mohli tešiť z jej uzdravenia. Viem , že je to ťažké. Sme dospelé a vieme veľa veci chápať. Ale tým maličkým to ťažko vysvelíme, čo sa deje. Preto som hlavne myslela vždy na tú malú , aby konečne svoju mamu videla doma. Určite to aj Ty zažiješ. Strašne Ti držím Zanetth palce. A tie nekonečné otázky prečo , prečo sa to stalo , som po čase prestala si dávať, lebo ma ešte viac ubíjali a bola som viac ubolená. Snažila som sa všetku energiu dať tej maličkej a tá mi veľmi pomohla sa z toho všetkého dostať k pozitívnemu mysleniu. To hlavne potrebuješ pri návšteve Tvojej sestry. Musí cítiť že si pri nej. Tak to cítila aj moja dcéra. Myslím na Teba stále a verím , že to dokážeš. Tie detičky Ťa prinútia ďalej žiť a mať pozitívnu energiu.

Baby, dajte vediet, ci sirokospektralna motlitba pomohla.

verím, že pomáha...niečo je aj medzi nebom a zemou....ale to je to čo je nad každým z nás

ahoj,zaujalo ma ako opisujes,ze jej syncek krical z mobilu,aby sa zobudila....Ona mozno jeho hlas ani nespoznala.Ludia v kome casto stratia pamat na urcite a casto na posledne roky,preto by som ti poradila koncentruj sa na roky ked ste boli male...zober jej ruku do tvojej jemne ju hladkaj,slabucko jej dychaj teply vzduch do dlane striedavo na opak dlane.rozpravaj sa s nou o tom co ste robili ,rozoberaj kazdu prihodu/cestu do a zo skoly,vianoce,o susedoch,spoluziakoch a pod.Zozen si rozpravkovu knizku aku ste mali doma a citaj jej rozpravky.Z casu na cas zamerne sprav chybu v rozpravani,v udaji,v mene a sprav dlhsiu pauzu,ako by si cakala ze ta opravi....a nezabudni ju stale drzat za ruku,dychat horuci vzduch do nej,bozkavat ju,hladkat....A najdolezitejsie a pre teba velmi tazke:Nikdy pri nej nemaj negativne myslienky a neplac ,vela rozpravaj a smej sa.Ak ste v izbe viaceri,chytte sa za ruky aj s nou... a priblizne 30 sekund si vsetci aktivne zelajte jej prebudenie. /http://www.pratele-nebe.cz/reflexologie_a_akupresura.htm#0 /tu si nastuduj reflexne body na masirovanie/mozog,hypotalamus,hypofyza,epifyza.....masiruj jej jemne palcom tieto body tak casto a dlho ako sa len da...Vela trpezlivosti a este viac uspechov zelam

(kavka123) (http://www.porada.sk/member.php?u=234163) Nikdy pri nej nemaj negativne myslienky a neplac

Pod toto sa kludne mozem podpisat. Nielen pri nej, ale vobec, ani nelutovat. Radsej nech si kazdy hlada v zivote chybu, preco upadla do komy a poziada ju o odpustenie.

Dobry večer. Som si istá , že kto čítal tento príspevok si poplakal . Ja sa skoro zadusím od plaču a verím tomu , že sa vaša sestra z toho dostane a pre Vašu rodinu to bude už zlá minulost. Určite sa preberie a bude všetko OK , zázraky sa dejú... velmi držím palce a budem sa modlit, ten kto nebol v podobnej situácii si to možo ani nevie predstavit . Prajem celej vašej rodine vela síl a zdravia.

Aky je stav?

Milá Žanetka, každé trápenie je pre človeka v tej chvíli, keď ho prežíva, to najväčšie. Mne v mojich ťažkostiach pomáha modlitba ruženca. Vždy, keď sa ho domodlím, mám pocit, akoby všetko "ťažké" zo mňa opadlo, cítim vnútorný pokoj a silu. Želám vám veľa sily, aby ste to zvládli.

Žanetka, prosím nápíš nám , čo je nové . Stále na Teba a Tvoju rodinu myslím.

Žanetka,
neviem Ti poslať súkromnú správu, nakoľko mám málo príspevkov, ale prosím Ťa skús toto!!!!!!!!!!!!!!! Napíš te mu na mail !!!!!!!!!! Všetko za pokus stojí!!!!
Ozval sa mi .....a napísal
Dobry den

k tomu, aby som pripadne mohol pomoct, potreboval by som aspon zakladne udaje, resp. vysledky lekarskych vysetreni...ak mate moznost, prosim zaslite mi ich na mail. Mozno by bolo aj dobre, keby mi mohol zavolat manzel na tel.c. : 004315967056 vo vecernych hodinach. Ak bude mozne, rad pomozem.

S pozdravom

DDr. Ruzinsky
zoltan.ruzinsky@chello.at

neurologické centrum Viedeň, prednášal aj na Slovensku

Hoci som dlhšie nenapísala, verte mi, že každý deň do tejto témy nazriem, ale popri starostlivosti o dve malé deti už nemám energiu prispieť sem. Navyše moji rodičia, ktorí sú tu som mnou, sú na tom psychicky zle, takže sme vyhľadali pomoc psychológa. To mi nateraz odoberá energiu viac, ako stav mojej sestry, ktorí je stabilizovaný, všetky životné funkcie fungujú, dnes by ju mali previezť na koronárnu jednotku, aby zistili, čo zapríčinilo to zlyhanie srdiečka, nakoľko je však v bezvedomí vôbec neviem ako sa to bude riešiť. Je to také kolísavé, jeden deň máme optimistickú náladu, na druhý deň je to naopak. Jednoducho chce to čas. Jej manžel to zvláda perfektne, čo sa týka zdravotnej starostlivosti - robia pre ňu všetko. Ďakujem všetkým za podporu, nevzdávame to, len musíme teraz dať nejako dohromady. Zajtra príde k detičkám švagrovi rodičia (sestriny svokrovci), ja idem domov, určite sa potom ozvem a napíšem viac.

Držím ti palce ,,,,Ty to určite zvládneš :)


http://lorna.weblahko.sk/makeawish.gif

Žanetka,
neviem Ti poslať súkromnú správu, nakoľko mám málo príspevkov, ale prosím Ťa skús toto!!!!!!!!!!!!!!! Napíš te mu na mail !!!!!!!!!! Všetko za pokus stojí!!!!
Ozval sa mi .....a napísal
Dobry den

k tomu, aby som pripadne mohol pomoct, potreboval by som aspon zakladne udaje, resp. vysledky lekarskych vysetreni...ak mate moznost, prosim zaslite mi ich na mail. Mozno by bolo aj dobre, keby mi mohol zavolat manzel na tel.c. : 004315967056 vo vecernych hodinach. Ak bude mozne, rad pomozem.

S pozdravom

DDr. Ruzinsky
zoltan.ruzinsky@chello.at

neurologické centrum Viedeň, prednášal aj na Slovensku

Danka, včera večer sme sa o tom rozprávali, chceli sme poslať všetky výsledky vyšetrení.... O hodinu na to telefonát z nemocnice - zástava srdca, oživili ju, ale už ani nedokáže sama dýchať, neurologické vyšetrenie mozgu nedáva žiadnu nádej ... Stále je síce na prístrojoch, ale videla som ju predtým a teraz ..... - strašné, bolí to, ale už som akási otupená. Boli sme za ňou - rozlúčiť sa - už nedokážem ani plakať - je to kruté, nespravodlivé :mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee: :mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:. Momentálne si musím oddýchnuť, potrebuje ma aj moja rodina, nevládzem, pri detičkách sme sa vystriedali sú v dobrých rukách, podľa psychológa musia byť teraz s otcom.... Neviem čo viac dodať....

Danka, včera večer sme sa o tom rozprávali, chceli sme poslať všetky výsledky vyšetrení.... O hodinu na to telefonát z nemocnice - zástava srdca, oživili ju, ale už ani nedokáže sama dýchať, neurologické vyšetrenie mozgu nedáva žiadnu nádej ... Stále je síce na prístrojoch, ale videla som ju predtým a teraz ..... - strašné, bolí to, ale už som akási otupená. Boli sme za ňou - rozlúčiť sa - už nedokážem ani plakať - je to kruté, nespravodlivé :mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee: :mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:. Momentálne si musím oddýchnuť, potrebuje ma aj moja rodina, nevládzem, pri detičkách sme sa vystriedali sú v dobrých rukách, podľa psychológa musia byť teraz s otcom.... Neviem čo viac dodať....
Žanet, je to veľmi smutné, ale nech Ťa pri srdci hreje láska k nej a jej deťom, a pocit, že si jej veľmi pomohla. Možno ešte nie je všetko stratené, držím prsty, veď zázraky sa sem tam dejú. Maja

Odišla ... navždy. Bude mi strašne chýbať. S týmto sa nikdy nevyrovnám...:mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:

Zaneth, je mi to úprimne ľúto, urobila si maximum čo si mohla.
Všetci sme verili, že tu zostane ..nech odpočíva v pokoji

...rodine a pozostalým úprimú sústrasť....a veľa veľa sily....

Sledujem tento príbeh a túto tému, je mi nesmierne ľúto a cítim veľký žiaľ,zanechala tu detičky, ktoré ju veľmi milovali, ako každé dieťa svoju matku ,svojich rodičov.Taktiež tu zanechala plačúcu milujúcu rodinu,priateľov a známych .

Vyslovujem úprimnú sústrasť Tebe aj celej rodine.

Všetkým pozostalým, rodine aj priateľom.....úprimnú sústrasť.

zanetth, je mi to veľmi ale veľmi ľúto,...........:(

Úprimnú sústrasť

Odišla ... navždy. Bude mi strašne chýbať. S týmto sa nikdy nevyrovnám...:mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:
Prijmi úprimnú sústrasť. Prajem veľa síl na zvládnutie veru veľmi ťažkých životných chvíľ. Objímam. Majahttp://img1.obrazkyanimace.com/oa/112/010.gif

... prajem setre stastnu cestu a nech ju nic nedrzi na Zemi.

Odišla ... navždy. Bude mi strašne chýbať. S týmto sa nikdy nevyrovnám...:mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:
Úprimnú sústrasť , prajem Ti veľa , veľa síl ......



Túto noc som videla anjela..
Bol taký krásny, až som oči privrela,
aby mi neublížilo jeho svetlo jasné..
Mal biele šaty, krídla, všetko bolo krásne..
​
http://lorna.weblahko.sk/16.gif

Podišiel ku mne, pohladil mi vlásky,
zotrel slzu z tváre, odpoveď dal bez otázky..
"Dievčatko, neplač.. Tvoje slzy spália zem.
To, po čom túžiš, Ti z neba prinesiem.


Ty svoje srdce vlož mu do dlaní a ver,
že On Ti ho navždy ochráni..."
Anjel sa vzniesol nad zem,
zamával krídlami a z neba zakričal:
"Budem tu vždy s vami!"

zanetth, prijmi uprimnu sustrast.
Je mi to velmi,velmi luto...


http://t3.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcTqlO351w00VGc_-HAPYFK8gJQCiJPX-T7t2NFpFrOYp8dZd2J-a_niqmYY

Odišla ... navždy. Bude mi strašne chýbať. S týmto sa nikdy nevyrovnám...:mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:: mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee::mee:
Úprimnú sústrasť Tebe aj celej Tvojej rodine, ťažko nájsť slová ... veľa veľa síl ....

http://img1.obrazkyanimace.com/oa/112/015.gif

Veľmi veľmi smutné..
Mám sestru, o 9 rokov mladšiu, sme na sebe závislé ako dvojičky.. neviem si to ani predstaviť..
Vyslovujem úprimnú sústrasť a veľa, veľa síl...

....úprimnú sústrasť....

úprimnú sústrasť celej rodine......

Úprimnu sústrasť, zanetth, je mi to veľmi ľúto.

http://s17.postimage.org/7b2y9hebz/zanetth.jpg

http://t3.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcTqlO351w00VGc_-HAPYFK8gJQCiJPX-T7t2NFpFrOYp8dZd2J-a_niqmYY





zanetth, ja ani neviem čo napísať, tu končia všetky slová útechy a nastupuje ľútosť, slzy, slzy .................:mee::mee:

Škoda, že Tvoje slová sa nenaplnili.:mee:

http://www.dejsinaprofil.cz/wp-content/uploads/2010/08/p-roc.jpg

Úprimnú sústrasť tebe Žanet a tiež celej rodine...

Zanetth, úprimnú sústrasť Teba aj celej rodine zo srdca prajem, viem že v týchto ťažkých chvíľach je každé slovo útechy ťažké nájsť . Si silná a musíš to zvládnuť kvôli jej detičkám. Určite im budeš musieť veľmi pomáhať.

Nechcela som počuť túto správu, ale zabrániť sa tomu nedalo. Ty si mladá, musíš to zvládnuť a podržať rodičov, lebo najhoršie na svete je, keď sa rodič musí na poslednej ceste rozlúčiť so svojim dieťaťom....Úprimnú sústrasť celej rodine.

ÚPRIMNÚ SÚSTRASŤ.

Uprimnú sústrasť :mee:

Zanetth tvoja sestra odisla tam, kde sa raz vsetci stretneme, pokial ju budete nosit v svojich srdciach zostane navzdy s Vami.
Sledovala som jej osud a bala som sa co tu nove precitam, hoci som tvoju sestru nepoznala, tato sprava mnou hlboko otriasla.
Zelam Tebe i celej rodine uprimnu sustrast a vela sil, ktore budete tak velmi potrebovat, posielam silne objatie.

:mee::mee::mee::mee::mee:

Zanetth, tak veľmi som verila, dúfala, že sa všetko dobre skončí, ako mnohí z nás, ktorí sa snažili ťa podporiť, utešiť a čakali na správu. Je mi to veľmi ľúto, nedá sa vyjadriť bolesť, ktorú človek v takejto chvíli prežíva. Držím palce celej vašej rodinke, aby ste túto situáciu zvládli hlavne pre tie maličké deťúrence, ktoré vás všetkých tak veľmi teraz budú potrebovať. Úprimnú sústrasť. :mee:

...úprimnú sústrasť...:mee:

Je zbytočné vypisovať ale fakt súcitím s tebou, pred 3 rokmi, sme mali s bratom haváriu, mal poškodenú miechu, dokopy po vyliečený mal 26 diagnóz, doktori a sestričky vraveli že do 2 týždnou umrie, že nikdy nebude dýchať sám bez kanily, a že nikdy nebude chodiť, zatiaľ je stále na vozíky ale je pevný statočný a až na tie nohy zdravý v dobrej nálade, sme radi že žije, never doktorom niekedy dramatizujú aby vytiahli peniaze, zázraky sa dejú, držíííím palce.

...asi ti uniklo, že zaneth práve prežíva ťažké chvíle, lebo jej sestra zomrela. V tomto prípade tvoja reakcia na doktorov je neadekvátna a mal by si si prečítať všetky príspevky skôr ako budeš reagovať. Naozaj to v tomto prípade nie je vhodné.

Ahojte poraďáci, všetkým Vám ďakujem za prejavy sústrasti, poslednú rozlúčku máme za sebou... Včera som prežila najhorší deň v svojom živote - ešte aj tá cesta autom - sneh, vietor, uzavreté horské priechody .... Hrôza.... s manželom sme zostarli o desať rokov... Momentálne sme doma, potrebujeme si všetci oddýchnuť... Sestrine deti sú s otcom a so starými rodičmi .... neviem ako sa to bude ďalej riešiť... absolútne nemám predstavu... Jedno viem, že ja tam nedokážem každý týždeň cestovať autom, keď tie cesty sú hrozné, - nezvládnem to fyzicky ani psychicky v tom ich dome, kde mi ju všetko pripomína. A potrebujem mať pri sebe svoje deti a manžela. Kľudne by som deti zobrala k sebe, alebo aspoň jedného, ale zase to by nebolo dobré pre ich otca .... Momentálne cítim len hnev...

Moja, viem, je to teraz o to ťažšie, lebo sa nevies rozhodnut-čo dalej,ako dalej...Ale ver mi,je to len dočasné, prejde to postupom času, viem, že sa neda vyriešit vsetko zo dna na den...teraz si hlavne oddychni, venuj sa svojej rodinke a predsa to počasie nebude trvat navzdy, ked sa cesty sprejazdnia k lepšiemu tak môžete si zase vypomahat so sestrinými detičkami. V tomto období je kazda pomoc vítaná. Nemôžes v tomto počasí riskovat svoje zdravie (ak je to naročne fyzicky a psychicky na teba pochopitelne), nemôžeš riskovat, že sa ti nedaj Bože niečo cestou stane-viem, je to ťažké rozhodnut sa, raz ťa ťahá k svojej rodine, raz k sestrinym detom-a tým, že prezivate smutné obdobie, je tazke urobit rozhodnutie,ked v takom emocionalnom vypäti sa to zvladnut ani neda...drzim velmi palce...Nemohli by ste urobit krôčik, aby ste boli bližšie k sebe-tvoje deti a segrine deti-mam na mysli prestahovat sa...viem, aj to je komplikovane - nie je to jednoduché hlavne v dnesnej dobe,ked kazdy sa stahuje za pracou a pod., ale skuste najst nejaky kompromis, aby ste mohli travit čo najviac času spolu...kym su deti male-tak sa to ako-tak da...ale čím budu väčšie, bude treba viac času na ich výchovu a pod. a aj rodičia (teda pre deti starí rodičia) predpokladam že nie su najmladsi a možno budu časom potrebovat oni vasu pomoc, nebudu zvladat deti...prepač,že pisem tak otvorene, ale žial, je to tak...nie, neprajem rodičom nič zle, ja by som im dopriala este vela krasnych dni plných zdravia, len ako sa hovori "človek mieni, Pán Boh meni"...musite trosku mysliet aj vopred...A neboj sa, je pochopitelne, že pocitujes hnev a krivdu...je to normalne...tato tema je tvoja, tak sem pis, pis, pis....

Ahojte poraďáci, všetkým Vám ďakujem za prejavy sústrasti, poslednú rozlúčku máme za sebou... Včera som prežila najhorší deň v svojom živote - ešte aj tá cesta autom - sneh, vietor, uzavreté horské priechody .... Hrôza.... s manželom sme zostarli o desať rokov... Momentálne sme doma, potrebujeme si všetci oddýchnuť... Sestrine deti sú s otcom a so starými rodičmi .... neviem ako sa to bude ďalej riešiť... absolútne nemám predstavu... Jedno viem, že ja tam nedokážem každý týždeň cestovať autom, keď tie cesty sú hrozné, - nezvládnem to fyzicky ani psychicky v tom ich dome, kde mi ju všetko pripomína. A potrebujem mať pri sebe svoje deti a manžela. Kľudne by som deti zobrala k sebe, alebo aspoň jedného, ale zase to by nebolo dobré pre ich otca .... Momentálne cítim len hnev...

Treba nájsť silu práve kvôli tým čo tu ostali... nech sa na to pozeráme akokoľvek - smútime , lebo nechceme pripustiť , že niekoho už neuvidíme, smútok je prirodzený a hnev je štádiom smútku - treba si spomenúť na všetko pekné a v tom nájsť silu . Deti potrebujú silných ľudí okolo seba, lebo oni sú tí najzraniteľnejší, na ich psychike to môže zanechať najviac jaziev, treba aby žili čo najskôr normálnym životom a nie u starých rodičov. Ich otec musí začať žiť život normálny s nimi a bohužiaľ bez mamy- nie je fér ho dištancovať tým, že deti od neho vezmete..... Pomôcť mu môžete ak vás o tom požiada , inak nie - aj on žiali a treba si uvedomiť, že to má z vás všetkých najťažšie- vyrovnať sa s tým....
Držím palce všetkým, vždy je to tragédia , ale nejako neverím na náhody a všetko sa vždy deje z nejakého dôvodu - často nevidíme cestu - lebo sa nepozeráme alebo stále pozeráme len na tie dvere, ktoré sa nám zavreli. Prajem veľa sily ....

úprimnú sústrasť...., a veľa síl celej rodine....:mee:

zanetth - čo Ťa nezabije, to Ťa posilní... možno v tejto chvíli sa tieto slová javia ako príliš kruté, ale sú pravdivé - ver mi, viem to posúdiť s odstupom času 12 rokov.... zomrel mi otec, dva dni na to mladší brat (bol ešte slobodný, detičky nemal) a mama sa zrútila - ani sa niet čo čudovať.. no a ja? musela som "zabrať" na plné obrátky!
zanetth - úprimnú sústrasť... a veľa síl

zanetth - čo Ťa nezabije, to Ťa posilní... možno v tejto chvíli sa tieto slová javia ako príliš kruté, ale sú pravdivé - ver mi, viem to posúdiť s odstupom času 12 rokov.... zomrel mi otec, dva dni na to mladší brat (bol ešte slobodný, detičky nemal) a mama sa zrútila - ani sa niet čo čudovať.. no a ja? musela som "zabrať" na plné obrátky!
zanetth - úprimnú sústrasť... a veľa síl

SUHLASÍM- čas všetko vyrieši.., mne tiež zomrel 51 r. otec a 17 ročný brat- a tiež sa to nejako dalo do poriadku časom- .a nakoniec aj tak sa raz ešte stretnete

čo osobne mne je v tomto prípade veľmi ľúto je,že bábatko nikdy nespozná svoju maminu-to ma trápi najviac...-to je kruté...

Všetci máte pravdu ..., sama viem, že to potrebuje čas a čo sa týka detí, v žiadnom prípade by som ich otcovi nechcela brať, potrebujú sa navzájom a tiež si myslím, že by mal čo najskôr začať normálne žiť, nájsť si svoj systém, chodiť do práce .... Ten starší pôjde do škôlky, na tom sme sa zhodli, len neviem, ako to vyrieši s bábätkom... Teraz je zrovna vo veku, že začína vnímať tváre - aj tú, ktorá by mala patriť mame...Neviem, či je dobré, aby bol pri ňom stále niekto iný. Moja mama by vzhľadom na vek už asi takého drobca sama nezvládla, švagrovi rodičia ešte pracujú, ja mám živnosť pracujem z domu ... z tohto hľadiska by som sa o toho malého v pohode mohla načas starať, zvládla by som aj prácu, moje deti by mi tiež pomohli ... Ale tam sa nemôžem nasťahovať ... Chce to čas, teraz sa musí rozhodnúť sestrin manžel, ja som mu povedala, že môže so mnou rátať, ale aj to, že musím brať ohľad aj na moju rodinu... Chápe to, je to pre neho ťažké, ale bude sa musieť rozhodnúť... a čím skôr začne nejakým spôsobom znovu normálne žiť, tým lepšie pre deti...Jedno viem však celkom určite - sestra by bola určite radšej, keby som sa o maličkého postarala ja a nie opatrovateľka.. S mojim synom trávila veľa času, keď bol malý, bola jedinou osobou, s ktorou som ho bez obáv nechala samého a mohla som ísť kde som potrebovala. Moje deti ju mali strašne radi, vždy keď prišla k nám boli šťastné, hrali sa s ňou - skrátka s deťmi to vedela. Je to ťažké ... ja potrebujem tiež oddychový čas, držala som našich v tých najťažších chvíľach, pohreb a všetko okolo toho som vybavovala ja ... Moja mama s otcom sa už ako tak pozbierali - myslím, že je aj dobre, že sú teraz oni s vnúčatami- a tiež si uvedomili, že som im zostala ako jediná dcéra, tak sa snažia aj mňa odbremeniť. Viem, že budú potrebovať moju pomoc, rátam s tým, teraz len skrátka potrebujem oddych. Verím, že to zvládneme, neviem ešte presne ako ale zvládneme to. ďakujem, že sem píšete, veľmi mi to pomáha.

Zanetth, príjmite úprimnú sústrasť, prajem veľa zdravia.

Všetci máte pravdu ..., sama viem, že to potrebuje čas a čo sa týka detí, v žiadnom prípade by som ich otcovi nechcela brať, potrebujú sa navzájom a tiež si myslím, že by mal čo najskôr začať normálne žiť, nájsť si svoj systém, chodiť do práce .... Ten starší pôjde do škôlky, na tom sme sa zhodli, len neviem, ako to vyrieši s bábätkom... Teraz je zrovna vo veku, že začína vnímať tváre - aj tú, ktorá by mala patriť mame...Neviem, či je dobré, aby bol pri ňom stále niekto iný. Moja mama by vzhľadom na vek už asi takého drobca sama nezvládla, švagrovi rodičia ešte pracujú, ja mám živnosť pracujem z domu ... z tohto hľadiska by som sa o toho malého v pohode mohla načas starať, zvládla by som aj prácu, moje deti by mi tiež pomohli ... Ale tam sa nemôžem nasťahovať ... Chce to čas, teraz sa musí rozhodnúť sestrin manžel, ja som mu povedala, že môže so mnou rátať, ale aj to, že musím brať ohľad aj na moju rodinu... Chápe to, je to pre neho ťažké, ale bude sa musieť rozhodnúť... a čím skôr začne nejakým spôsobom znovu normálne žiť, tým lepšie pre deti...Jedno viem však celkom určite - sestra by bola určite radšej, keby som sa o maličkého postarala ja a nie opatrovateľka.. S mojim synom trávila veľa času, keď bol malý, bola jedinou osobou, s ktorou som ho bez obáv nechala samého a mohla som ísť kde som potrebovala. Moje deti ju mali strašne radi, vždy keď prišla k nám boli šťastné, hrali sa s ňou - skrátka s deťmi to vedela. Je to ťažké ... ja potrebujem tiež oddychový čas, držala som našich v tých najťažších chvíľach, pohreb a všetko okolo toho som vybavovala ja ... Moja mama s otcom sa už ako tak pozbierali - myslím, že je aj dobre, že sú teraz oni s vnúčatami- a tiež si uvedomili, že som im zostala ako jediná dcéra, tak sa snažia aj mňa odbremeniť. Viem, že budú potrebovať moju pomoc, rátam s tým, teraz len skrátka potrebujem oddych. Verím, že to zvládneme, neviem ešte presne ako ale zvládneme to. ďakujem, že sem píšete, veľmi mi to pomáha.
Žanetka, bola to tvoja sestra, ty si krstnou mamou bábätka, takže si priam povolaná na jeho výchovu a určite by sa sestra mimoriadne potešila. ALe je to na Tebe a na rozhodnuti otca bábätka, aspoň pre začiatok by som to skúsila. Držím prsty, prajem veľa síl a lásky, aby ste sa všetci rozhodli správne. Maja

Tweety - ono je to veľmi citlivé rozdeliť už i tak zasiahnutú rodinu- je to naozaj na rozhodnutí otca s tým s tebou súhlasím, ale aj súrodenec by mohol vnútorne ťažko prežívať- aj keď má málo rokov odlúčenie nielen od mamy ale aj od bábätka.... všetko to má plusy aj mínusy a aj keď je to momentálne veľmi bolestivé treba urobiť to, čo bude pre tie deti len a len to najlepšie a mali by zostať spolu - lebo sú rodina ..... Ja keby som zomrela, nechcela by som,aby sa rozdelili.... aj keď to otec bude mať ťažké- to mu pomôže všetko prekonať, nájde si systém, ale keď to vzdá už na začiatku, nemusia si neskôr už tú správnu cestu k sebe nájsť... Treba uvažovať aj nad tým , že tie deti raz vyrastú a budú v období adolescencie a tam sa tieto zásahy zvyknú prejaviť ..... netreba nič podceniť....Držím palce!

Tweety - ono je to veľmi citlivé rozdeliť už i tak zasiahnutú rodinu- je to naozaj na rozhodnutí otca s tým s tebou súhlasím, ale aj súrodenec by mohol vnútorne ťažko prežívať- aj keď má málo rokov odlúčenie nielen od mamy ale aj od bábätka.... všetko to má plusy aj mínusy a aj keď je to momentálne veľmi bolestivé treba urobiť to, čo bude pre tie deti len a len to najlepšie a mali by zostať spolu - lebo sú rodina ..... Ja keby som zomrela, nechcela by som,aby sa rozdelili.... aj keď to otec bude mať ťažké- to mu pomôže všetko prekonať, nájde si systém, ale keď to vzdá už na začiatku, nemusia si neskôr už tú správnu cestu k sebe nájsť... Treba uvažovať aj nad tým , že tie deti raz vyrastú a budú v období adolescencie a tam sa tieto zásahy zvyknú prejaviť ..... netreba nič podceniť....Držím palce!

Ja by som naozaj bola najradšej, keby švagor našiel v sebe tú silu a nejako si zariadil život tak, aby som nemusela suplovať sestru ako matku, ale naďalej by som bola milujúca krstná mama, u ktorej deti môžu stráviť napr. prázdniny a pod. Neviem však, či to zvládne, je lekár jeho práca je náročná, sestra ho veľmi podporovala v kariére - služby, kongresy, prednášky. Ona bola doma s deťmi ...Teraz je naozaj dôležité, aby tie deti boli s otcom, držia ho nad vodou .... Bude ťažké nájsť to správne riešenie ....

Ja by som naozaj bola najradšej, keby švagor našiel v sebe tú silu a nejako si zariadil život tak, aby som nemusela suplovať sestru ako matku, ale naďalej by som bola milujúca krstná mama, u ktorej deti môžu stráviť napr. prázdniny a pod. Neviem však, či to zvládne, je lekár jeho práca je náročná, sestra ho veľmi podporovala v kariére - služby, kongresy, prednášky. Ona bola doma s deťmi ...Teraz je naozaj dôležité, aby tie deti boli s otcom, držia ho nad vodou .... Bude ťažké nájsť to správne riešenie ....
Viem "zanetth", že prave tie rozhodnutia su niekedy velmi tazke...a čo je ťažšie, urobit rozhodnutie sam lebo sa nemam s kym poradit (mam na mysli švagra-deti su malolete, nema manzelku-ktora by mu určite bola oporou aj nadalej...)viem, ma vas, rodinu-rodičov,svokrovcov, ale predsa len to rozhodnutie je na nom...musi si zvazit sam priority v zivote-ako dalej-aby boli spokojne aj deti, ale aj on sam-musi brat ohlad aj na seba aj na deti...a to je ťažké...viem...ak je lekar, tak s pracou by hadam nemal problem najst si aj v inom meste (napr.blizsie k vam), ale čo sa týka opatery deti-tak môze byt rad že je pri rodičoch-ktorí mu pomáhaju aspon dočasne...ale čo neskôr? deti podrastu, budu potrebovat viac času aby sa im niekto venoval (napr.počas školy-učenie a pod.), v staršom veku budu potrebovat aj riesit napr.svoje prve lasky,sklamania...on ako lekar si musi fakt zvaziť pre a proti-či mava napr.nočne sluzby (neviem aky je lekar-či sukromny,či v nemocnici...), lebo dieta potrebuje oporu od utleho detstva-aj to babätko začína vnimat svet okolo seba...pri malom dietati je to nevyspytatelne-pride teplotka,choroba - či si rodičia trufnu na prebdene noci...ved sama vies ako to je pri detoch-pevne verim, že si dobrou mamou, mamou s dobrym srdcom,laskavym,ktora venuje dostatok času svojim detom :-) tak drzim palce,aby svagor urobil naozaj spravny krok v rozhodnuti :-)

myslite aj na neho osobne, je mladý, jeho život musí začať niekde tam, kde sa tento prerušil...musí zobrať na zreteľ aj to..." kým nás smrť nerozdelí" no najhoršie je to pri tých dvoch detičkách,ťažko sa im bude hľadať náhradná mama,ale verím že existuje

Najlepsie riesenie ... ozenit ho.

Veď hej... oženiť ho, ale za prvé je to veľmi skoro a za druhé neviem, či sa nájde taká osôbka, do ktorej bude schopný sa opäť zamilovať, a ktorá bude ochotná akceptovať danú situáciu (rozhodne to to žieňa nebude mať ľahké) - švagor bol do mojej sestry blázon, zniesol by jej aj modré z neba, chodili spolu dlho, istý čas boli aj rozídení ale vrátili sa k sebe - a keď sa zobrali boli spolu šťastní, nejaké väčšie problémy v manželstve nemali. Dnes sa "mení stráž" pri deťoch, má sa vrátiť moja dvanásťročná dcéra, bola tam na prázdninách (aj naši boli pri deťoch), vždy tam cez prázdniny chodievala - ten starší chlapček ju má veľmi rád, len sa mu vždy ťažko vysvetľuje prečo musí chodiť do školy a nemôže zostať tam u nich...Ja som tam od pohrebu nebola, telefonujeme si, doma sa mi nakopila robota, manžel tiež musel ísť do práce - mesiac ho neuvidím - takže mala som toho vyše hlavy, ešteže tie moje deti sú také aké sú, mám pocit, že v dôsledku týchto udalostí sme preskočili pubertu a akosi rýchlo dospeli. Veľa sa spolu rozprávame aj o smrti, o sestre a pod. - už sú rozumné takže sú to také filozofické diskusie, ale som rada, že o tom hovoria ... Čo sa týka tých sestriných detí - riadim sa tým, že nič netreba siliť a uponáhľať, všetko chce svoj čas a niekedy sa riešenie ukáže postupom času samo od seba ... Som pripravená pomôcť kedykoľvek, pokiaľ to bude v mojich silách ... Vziať ich k sebe by bolo to najjednoduchšie, ale prečo by to mala robiť, veď majú otca, ktorý ich miluje... Pokiaľ by to bolo jeho rozhodnutie nemám s tým problém, ale toto musí vyriešiť on ... V dnešnej dobe sa dá ťažko niečo plánovať, človeku sa zmení život v jednej sekunde ... Nikdy som nechodila do kostola - cirkev ako takú neuznávam, ale verím, že existuje niečo medzi nebom a zemou a že každý človek má svoj osud napísaný a všetko čo sa stane má nejaký význam. Keď si spätne premietam tie udalosti a okolnosti ešte predtým ako sa to stalo ..., keď sa to stalo a aj potom ... tá mozaika ako to všetko do seba zapadalo... tie rozhovory (bol by to dlhý príbeh).... tak si skrátka hovorím, že to nemôže byť náhoda. Uvidíme ...

Žanetka, máš pravdu....niečo je medzi nebom a zemou, čo nemôžeme ovplyvniť a tak ako to má byť to aj je...možno niekedy sa to dá oddialiť, ale keď to má prísť tak to príde. O tomto si aj ja takto hovorím a nie raz som to už zažila, človek nevie kedy urobí správne rozhodnutie. Keď sa rozhodne, potom niečo do toho príde, povie si mal som to urobiť takto, ale už niet cesty späť, tak potom ho to vedie, ale možno môže z tej cesty odbočiť ak sa dá...a takto sa rozhodujeme celý život.
Mám také aj rodinné skúsenosti. Či je to rozhodovanie pri práci, v rodine, pri deťoch. Občas je to takto...a človek nevie prečo? Táto otázka zostáva vtedy, keď si to nevieme vysvetliť. Ale Tvoj švagor je naozaj mladý, na svete je veľa žien, s veľa ženami pracuje, sú sociálne siete, kde sa môže zoznámiť....avšak seriózne, lebo viem že ľudia sú všelijaký a schovávajú sa tam aj za klamstvá....no poznám ženu a je zo Šurian, ktorá si zobrala takéhoto muža s 3 deťmi. Tiež to bol takýto dáky vdovec a myslím si že je veľmi dobrá mama tým deťom. Neviem či mali ešte aj spoločné...ale Tvojmu švagrovi nič nebráni v tom aby sa zamiloval. Nemôže celý život obetovať prvej láske, lebo ju stratil prirodzeným spôsobom....a každá by sme isto stretli ešte ďalšiu lásku, keby sme nemali v sebe ten pud že milovanú osobu máme pri sebe, veď vidíš koľko žien pre lásku riskuje aj keď tú svoju má pri sebe. Či sú to herci, umelci,jednoducho keď sa zaľúbia idú novým životom...ale toto je tiež iba o rozhodnutí ľudí, ktorí si myslia že v novom vzťahu to bude inak a pritom je to to isté, ibaže od začiatku.....
Bude veľmi ťažké hľadať takú milovanú osobu akou bola Tvoja sestra Vierka. Stále ju bude porovnávať a o to ten výber pre neho bude ťažší, bude sa báť aby deťom neubližovala, aby ich ozaj mala ako svoje....Prajem Tvojmu švagrovi aby stretol ženu, ktorá bude dobrou mamou jeho deťom....naozaj zo srdca mu to prajem, lebo keď si spomeniem ako šťastne vyzerali na Peťkovej svadbe, tak mi idú stále slzy do očí. Keby sa to dalo, tak mu ju vysnívam v "Modrom z neba", lebo naozaj z neba by ju potreboval zoslať čím skôr a nikto mu to určite nebude zazlievať.

Prosím Vás ako mám bojovať s tým pocitom strachu a úzkosti, ktorého sa neviem zbaviť odkedy sa toto stalo. Vidím, že aj moje deti s manželom sa boja o mňa, ja sa zase bojím o nich, o rodičov .... - ale ten strach mi odoberá energiu. V podstate až teraz po všetkých tých vybavovačkách, si uvedomujem, že je to realita, že sestru už neuvidím ani sa s ňou neporozprávam ... Veľmi by som chcela, aby sa mi s ňou aspoň snívalo, ale nič..... Bola som na jeden deň aj pri jej deťoch, sú zlaté, žiadne väčšie problémy s nimi nie sú. Ten starší si samozrejme vyžaduje viac pozornosti a kopec vysvetľovania, ale vidím, že to v tej malej hlavičke spracúva. A teraz je dobre, keď sa pri nich striedajú starí rodičia a samozrejme švagor, ktorý chodí do práce normálne osem hodín a potom sa im naplno venuje .... Myslím, že sme to vyriešili najlepšie ako sa to v tejto situácii dalo, zatiaľ tento systém funguje a myslím, že tie deti nám všetkým pomáhajú vyrovnať sa so smútkom. Ja sa venujem svojim deťom a mojej práci, ale ten strach ma sprevádza na každom kroku - napr. aj teraz je manžel v zahraničí, sme v kontakte, ale človeka prenasledujú rôzne myšlienky, a keď mi náhodou nedvihne telefón, lebo nemohol už ma chytá panika... A ja som pritom vôbec taká nebola... Vždy som myslela pozitívne, ale teraz .... Chcem sa toho zbaviť, len neviem ako.... A moje decká tiež keď idem niekam autom, vyvolávajú mi, kde som a pod.... Prosím, kto niečo podobné zažil, nech sa mi vyjadrí, ako sa toho pocitu zbaviť, alebo či sa to vôbec dá?

Prosím Vás ako mám bojovať s tým pocitom strachu a úzkosti, ktorého sa neviem zbaviť odkedy sa toto stalo. Vidím, že aj moje deti s manželom sa boja o mňa, ja sa zase bojím o nich, o rodičov .... - ale ten strach mi odoberá energiu. V podstate až teraz po všetkých tých vybavovačkách, si uvedomujem, že je to realita, že sestru už neuvidím ani sa s ňou neporozprávam ... Veľmi by som chcela, aby sa mi s ňou aspoň snívalo, ale nič..... Bola som na jeden deň aj pri jej deťoch, sú zlaté, žiadne väčšie problémy s nimi nie sú. Ten starší si samozrejme vyžaduje viac pozornosti a kopec vysvetľovania, ale vidím, že to v tej malej hlavičke spracúva. A teraz je dobre, keď sa pri nich striedajú starí rodičia a samozrejme švagor, ktorý chodí do práce normálne osem hodín a potom sa im naplno venuje .... Myslím, že sme to vyriešili najlepšie ako sa to v tejto situácii dalo, zatiaľ tento systém funguje a myslím, že tie deti nám všetkým pomáhajú vyrovnať sa so smútkom. Ja sa venujem svojim deťom a mojej práci, ale ten strach ma sprevádza na každom kroku - napr. aj teraz je manžel v zahraničí, sme v kontakte, ale človeka prenasledujú rôzne myšlienky, a keď mi náhodou nedvihne telefón, lebo nemohol už ma chytá panika... A ja som pritom vôbec taká nebola... Vždy som myslela pozitívne, ale teraz .... Chcem sa toho zbaviť, len neviem ako.... A moje decká tiež keď idem niekam autom, vyvolávajú mi, kde som a pod.... Prosím, kto niečo podobné zažil, nech sa mi vyjadrí, ako sa toho pocitu zbaviť, alebo či sa to vôbec dá?

Už toto je prvý krok, že sa vieš a môžeš vyrozprávať, aj keď teraz len tu cez internte. A ver, že ťa ľudia počúvajú a spolúcítia s tebou, aj keď nič také neprežili. :mee: Otrepána fráza, ktorú používali už naši rodičia "čas všetko zahojí" má niečo do seba. Tvoje reakcie sú podľa mňa úplne normálne. Mala si sestru veľmi rada, bol to jeden z najbližších ľudí, takže tá úzkosť je prirodzená.... Každý potrebuje ten čas až sa s tým vyrovná.... Píšeš, že malý synček sa s tým vysporiadava po svojom, možno aj v jeho hlavičke občas zaznie tá úzkosť, vtedy sa vyplače. Plač je veľmi dobrý lekár... Kľudne plač aj ty, uvoľni ten smútok zo seba, nie je prečo sa hanbiť.... Držím palce http://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gifhttp://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gifhttp://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gifhttp://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gifhttp://www.fler.cz/sites/all/libraries/tinymce/jscripts/tiny_mce/plugins/emotions/img/rose2.gif

žanet,vidno,že si bola veľmi naviazaná na sestru a je ti smutno- to prekonáš časom- čas zahojí všetky rany...-sú ľudia, ktorí napr. prišli o to najcennejšie čo mali a to sú deti a museli sa s tým naučiť žiť...-to prejde, neboj sa...

Najlepsie riesenie ... ozenit ho.

:eek::eek:-no alabut., máš zvláštné zmýšlanie- ešte len teraz zomrela jeho manželka a už by si ho ženil?:confused:,mne sa to zdá ako čudný názor...
časom nehovorím, po rokoch, ale mesiac po pohrebe?:mad:

žanet,vidno,že si bola veľmi naviazaná na sestru a je ti smutno- to prekonáš časom- čas zahojí všetky rany...-sú ľudia, ktorí napr. prišli o to najcennejšie čo mali a to sú deti a museli sa s tým naučiť žiť...-to prejde, neboj sa...

Veď práve, viem, že teraz je to najhoršie pre mojich rodičov, ktorý stratili dcéru, preto im hovorím, že teraz sa musia o vnúčatá starať oni - pri tých malých deťoch človek nemá čas nejako rozmýšľať nad všetkým... ja sa teraz snažím venovať svoj čas mojim deťom, len skrátka nechcem aby ma zväzovala tá úzkosť, ktorú pociťujem vždy keď niekam idú ... Ale asi to naozaj chce len trochu viac času, hoci človek by sa toho pocitu zbavil najradšej hneď. Inak celá rodina sme zistili, že existuje strašne veľa dobrých ľudí, ktorí sa nám snažia pomôcť, ako vedia - to človeka tak poteší - preto ďakujem aj Vám za podporu.

Veď práve, viem, že teraz je to najhoršie pre mojich rodičov, ktorý stratili dcéru, preto im hovorím, že teraz sa musia o vnúčatá starať oni - pri tých malých deťoch človek nemá čas nejako rozmýšľať nad všetkým... ja sa teraz snažím venovať svoj čas mojim deťom, len skrátka nechcem aby ma zväzovala tá úzkosť, ktorú pociťujem vždy keď niekam idú ... Ale asi to naozaj chce len trochu viac času, hoci človek by sa toho pocitu zbavil najradšej hneď. Inak celá rodina sme zistili, že existuje strašne veľa dobrých ľudí, ktorí sa nám snažia pomôcť, ako vedia - to človeka tak poteší - preto ďakujem aj Vám za podporu.
no jo rodičia musia byť na tom ešte horšie-sestra je sestra, ale dieťa je dieťa a rodičia by nemali prežívať svoje deti- deti by mali pochovávať rodičov a nie naopak...:mad:

Veď práve, viem, že teraz je to najhoršie pre mojich rodičov, ktorý stratili dcéru, preto im hovorím, že teraz sa musia o vnúčatá starať oni - pri tých malých deťoch človek nemá čas nejako rozmýšľať nad všetkým... ja sa teraz snažím venovať svoj čas mojim deťom, len skrátka nechcem aby ma zväzovala tá úzkosť, ktorú pociťujem vždy keď niekam idú ... Ale asi to naozaj chce len trochu viac času, hoci človek by sa toho pocitu zbavil najradšej hneď. Inak celá rodina sme zistili, že existuje strašne veľa dobrých ľudí, ktorí sa nám snažia pomôcť, ako vedia - to človeka tak poteší - preto ďakujem aj Vám za podporu.
žaneth a kolko mala sestra rokov?

sestra 33 ja mám o 5 viac

sestra 33 ja mám o 5 viac
:mee:

Zanetth plne s tebou suhlasim...je to tazke obdobie-tazka skuška v tvojom zivote (aj v zivote tvojej rodiny), ale kazda skuska sa da zvladnut, neboj. a je to normalne že teraz si citlivejsia a emocie pracuju viac (mozno si to len namyslame že pracuju emocie viac, lebo aj pred tymi udalostami sme sa bali o svojich blizkych, len sme to nedavali najavo)-aspon u mna to tak bolo-ked som sa spätne vratila k tomu...viem, ze zo straty blizkej osoby sa neda rychlo vyrovnat, trva to dlho a pritom ti bude stale chybat...ale pozitivum je, ze spomienky ti nevymaze nikto a môzes sa kedykolvek nad nimi pousmiat,pospominat na rôzne nezbednosti ktore ste povystrajali ako deti a pod....negativum je, ze je tazke vymazat tel.cislo so zoznamu stratenej osoby, vymazat si na nu mail....ja mam do dnes svoju kamosku nevymazanu-ani zo srdca, spomienok, ani zo zoznamu...proste to neviem urobit...aj moju babku(s ktorou som mala krasny vztah a vychovavala nas-ked rodicia chodili skoro rano do prace), tak som si jej telefonne čislo vymazala asi po dvoch rokoch...je to tazke, ale da sa s tym zit a vyrovnat....svagor nech sa hlavne vela rozprava so starsim synčekom-ver mi, ze ma mnoho nezodpovedanych otazok vo svojej hlavicke, niekedy si myslime ze sa dieta s tym pomaly vyrovnava a pritom jeho srdiecko a dušička plaču navzájom...fakt nejalepsim lekarom je rozpravanie, stale mu klast otazky-na co mysli, o com premysla...???

Prajem úprimnú sústrasť všetkým pozostalým.
Sledovala som od začiatku túto tému a verila som že sa z toho dostane.Úplne som ostala v šoku neviem zastaviť slzy, ešte raz úprimnú sústrasť.

Zanetth plne s tebou suhlasim...je to tazke obdobie-tazka skuška v tvojom zivote (aj v zivote tvojej rodiny), ale kazda skuska sa da zvladnut, neboj. a je to normalne že teraz si citlivejsia a emocie pracuju viac (mozno si to len namyslame že pracuju emocie viac, lebo aj pred tymi udalostami sme sa bali o svojich blizkych, len sme to nedavali najavo)-aspon u mna to tak bolo-ked som sa spätne vratila k tomu...viem, ze zo straty blizkej osoby sa neda rychlo vyrovnat, trva to dlho a pritom ti bude stale chybat...ale pozitivum je, ze spomienky ti nevymaze nikto a môzes sa kedykolvek nad nimi pousmiat,pospominat na rôzne nezbednosti ktore ste povystrajali ako deti a pod....negativum je, ze je tazke vymazat tel.cislo so zoznamu stratenej osoby, vymazat si na nu mail....ja mam do dnes svoju kamosku nevymazanu-ani zo srdca, spomienok, ani zo zoznamu...proste to neviem urobit...aj moju babku(s ktorou som mala krasny vztah a vychovavala nas-ked rodicia chodili skoro rano do prace), tak som si jej telefonne čislo vymazala asi po dvoch rokoch...je to tazke, ale da sa s tym zit a vyrovnat....svagor nech sa hlavne vela rozprava so starsim synčekom-ver mi, ze ma mnoho nezodpovedanych otazok vo svojej hlavicke, niekedy si myslime ze sa dieta s tym pomaly vyrovnava a pritom jeho srdiecko a dušička plaču navzájom...fakt nejalepsim lekarom je rozpravanie, stale mu klast otazky-na co mysli, o com premysla...???

Katka, ďakujem ti za tvoje príspevky, je v nich kus životnej skúsenosti. Nad tým, že by som jej číslo vymazala z telefónu som zatiaľ ani neuvažovala, skrátka ešte nemôžem.... Pri spomienkach na ňu mám slzy v očiach, ale nebránim sa tomu... Myslím, že švagor to vzal tiež za správny koniec, pokiaľ ide o toho staršieho synčeka. Nemá problém sa o tom s ním rozprávať aj keď má slzy v očiach, podobne aj moja mama ... A ten malý je taký komunikatívny, všetko rozoberá a tie otázky typu ... Prečo maminku nevidím v tom nebíčku? A prečo ju ten môj robot (jeho momentálne najobľúbenejšia hračka) nemôže ísť zobrať? A prečo jej lekári nevedeli to srdiečko vyliečiť? ... atď. Človek mám problém v tej chvíli nájsť tú správnu odpoveď, ja sa ešte dokážem pri ňom tak odosobniť a snažím sa mu odpovedať tak, aby to v ňom zanechalo čo najmenšiu traumu, ale pre mojich rodičov je to ťažké ... najmä pre otca ... ten sa akosi uzavrel do seba, vyhýba sa rozhovoru o nej ... bojím sa, aby si nerobil výčitky vzhľadom na to, že pri kolapse tam bol on, švagor a deti ... A on chudák, nevedel ako má tomu švagrovi pomôcť, či má ratovať deti .... no horor.... Preto sa mu snažíme vysvetliť, že skrátka za to nemôže nikto a nikto si to nemôže vyčítať, urobili čo bolo v ich silách, a nikto iní by neurobil viac .... Dúfam, že sa cez to preklenie a že bude mať radosť z tých vnukov, veď on vždy chcel syna a mal len dve dcéry. Pre neho je to o to viac bolestivé, že tá moja sestra inklinovala viac k nemu - k otcovi, ja si zase rozumiem viac s mamou - nie je to o tom,že by jednu mal viac rád ako druhú, len skrátka viac si rozumeli.

Žanetka, tak ako tu už bolo viackrát spomenuté, čas všetko zahojí. Pridávam vlastnú skúsenosť, nechcela som to tu vôbec spomínať, ale už keď sa takto rozvinula debata pridávam. Bolo to už dávno, tragicky mi zomrel brat, 21 ročný, ženatý, doma manželka, dvojročné dievčatko a druhé bábätko na ceste (cca 2-3 mesiac tehotenstva). V tom čase nebolo nič nezvyčajné, že mladí ľudia sa brali skoršie ako teraz. Brat sa vrátil z vojenčiny v apríli a tešil sa, že v decembri strávi prvé Vianoce so svojou rodinkou, no nedočkal sa. Krátko pred Vianocami tragicky zahynul. Nejdem sa rozpisovať aké sviatky sme mali, odišiel mladý človek, veľmi dobrý človek. Moja mama, vtedy ani nie 45 ročná, bola za pár týždňov šedivá. Tehotná manželka a dvojročná dcérka... S odstupom času, môžem povedať, že sme to zvládli všetci. Takže potvrdzujem, že čas v takýchto prípadoch je tým najlepším lekárom. Samozrejme, lekári začali nahovárať švagrinú, aby prerušila tehotenstvo, pretože ktovie aké sa narodí bábätko po takejto tragédii. Nebolo to ľahké obdobie, ale o tom, že bábätko tu bude s nami a že ho nedáme, sme vedeli od počiatku. Narodilo sa krásne zdravé dievčatko, ktoré už dnes je mamou a má krásnych dvoch chlapcov a staršia neterka takisto už má svoju rodinku. Stále sme v kontakte, švagriná sa nikdy nevydala (keď ovdovela mala 21 rokov). Iste, v myšlienkach sme veľmi často s bratom, nikdy sa nedá zabudnúť, s neterkami sa často o ňom rozprávame, so švagrinou sa nedá veľmi o tom hovoriť ani teraz. Takže s tým ženením, to skutočne nie je jednoduché. Pôvodne som myslela, že napíšem dva príbehy, ale to by už bolo pridlhé na čítanie. Tento som napísala pretože mi dosť pripomína ten Tvoj, Žanetka. Zvládnete to, nič sa neboj, viem, že je to veľmi tažké. Veľa síl prajem.

Milá Žanet,
napíšem niečo, čo sa týka toho strachu o najbližších. Mojej sestre zrazilo na bicykli syna auto, mal 6 rokov. Bolo to pred 12 rokmi. Bolo to strašné, ako už napísali, rodič by nemal prežiť vlastné deti. To čo prežívate teraz Vy, ako rodina, ten strach jeden o druhého bol na začiatku strašný. Hlavne u mňa. Predstava, čo sa môže stať, bola pre mňa zničujúca. Manžel veľa cestoval a deti som sa bála pustiť von. Pre ne našťastie mobil ešte nemali, ale manžel bol "pod kontrolou". Staršia mala 11, mladšia 5 rokov. Musela som sa JA SAMA naučiť ovládať, to čo ma ničilo. Bolo to ťažké a chcelo to čas. Bojujem s tým dodnes a aj rodina si na to zvykla. Už volajú sami.
Je to ako fráza, ale viem, že čas všetko zahojí a viem, že teraz Vám všetkým plynie neskutočne pomaly. Držím Vám všetkým palce aby ste to čo najlepšie zvládli.
Maja

v prvom rade úprimnú sústrasť a ako tu už bolo spomenuté, človeku bude ten koho má rád stále rovnako chýbať, či už po mesiaci alebo po 20-tich rokoch, ale časom sa s tým zmieri a naučí sa žiť aj s vedomím, že jeho milovaná osoba už medzi nami nie je.
ale bohužiaľ aj o tomto je život, nie je to len prechádza ružovou záhradou, myslím si, že takéto straty prežije počas života veľa ľudí, preto hlavne netreba upadnúť do apatie, hnevu, že prečo sa to stalo práve vašej rodine. treba to brať z tej lepšej stránky, napríklad pri tých detičkách, nemôžete neustále trpieť tým že prišli o maminku, ale brať to aj z tej stránky, že aspoň majú skvelého otca a aj ostatná rodina je veľmi súdržná, takže vždy sa bude mať o nich kto postarať a lásky budú mať dosť.
aj ked viem, že ľahko sa to píše, ťažšie tak berie, ale vždy môže byť aj horšie ako je a treba vnímať aj to pozitívne čo máme, nielen to zlé.

Nikoho v tom nesmiete nechat sameho. Ani svagra, ani rodicov, ani Vy sa nesmiete nechat uplne vyzmykat.
Kazdy z vas by mal mat, ked to citi a potrebuje, moznost oddychnut si. Dohodnite sa, aby ste aj vy mali 3-5 dni v kuse, kedy budete mat cas cisto pre svoju rodinu, a minimalne raz za mesiac dat kazdemu sancu vydychnut si.
Povedzte si o to, ked to budete tak citit, povedzte to druhemu, ked na nom uvidite, ze pauzu potrebuje.

Deti porastu ako z vody, na nich uvidite, ako ten cas leti. A nezufajte ani ked budete mat pocit, ze lieci pomalsie, ako leti.

Mas pravdu, pešla som si svojou traumou aj ja...len som bola na tom asi trocha horšie...presne ako tvoj otec-uzatvorila som sa a nechcela s nikym o tom rozpravat...a ked som chcela rozpravat, tak som to preplakala....netreba sa hanbit a treba plakať...vies kolko krat som sa ja schovavala pred mojimi deťmi aby som sa vyplakala??? nechcela som, aby sa trapili prečo plačem a vypytovali sa-boli este malí...teraz s odstupom času-aj ked sa vyskytne smutna udalost a človeku sa ziada poplakať si, tak už je to lepšie-deti su staršie (aj som sa divila, že až také staré nie su 8 a 5 r. a nechaju ma na klude poplakat a potom sa s nimi o tom rozpravam)-proste ako keby vedeli, že nechame maminu, nech sa jej uľaví od bolesti a smutku a potom nam to aj tak povie prečo plače... ked čítam tvoje riadky, akoby som čítala moje...presne to cítiš a prežívaš ako ja...preto viem, ako ti je...uvidis este budes mat obdobie, ked budes mat pocit, že nič nezvladas a so vsetkym sa čaka len na teba....to spočiatku po sestrinej smrti bola len prva etapa, este take "myšlienkove kolapsy" pridu...ale hned ti dam aj radu...fakt nerob nič....vezmi deti do prirody a velmi sa túľ s detmi (hladkaj,objimaj), aj s manzelom...uvidis že to prejde hned v ten den-lebo nadobudnes pocit, že ťa tu potrebuju a ľubia ťa :-)


Katka, ďakujem ti za tvoje príspevky, je v nich kus životnej skúsenosti. Nad tým, že by som jej číslo vymazala z telefónu som zatiaľ ani neuvažovala, skrátka ešte nemôžem.... Pri spomienkach na ňu mám slzy v očiach, ale nebránim sa tomu... Myslím, že švagor to vzal tiež za správny koniec, pokiaľ ide o toho staršieho synčeka. Nemá problém sa o tom s ním rozprávať aj keď má slzy v očiach, podobne aj moja mama ... A ten malý je taký komunikatívny, všetko rozoberá a tie otázky typu ... Prečo maminku nevidím v tom nebíčku? A prečo ju ten môj robot (jeho momentálne najobľúbenejšia hračka) nemôže ísť zobrať? A prečo jej lekári nevedeli to srdiečko vyliečiť? ... atď. Človek mám problém v tej chvíli nájsť tú správnu odpoveď, ja sa ešte dokážem pri ňom tak odosobniť a snažím sa mu odpovedať tak, aby to v ňom zanechalo čo najmenšiu traumu, ale pre mojich rodičov je to ťažké ... najmä pre otca ... ten sa akosi uzavrel do seba, vyhýba sa rozhovoru o nej ... bojím sa, aby si nerobil výčitky vzhľadom na to, že pri kolapse tam bol on, švagor a deti ... A on chudák, nevedel ako má tomu švagrovi pomôcť, či má ratovať deti .... no horor.... Preto sa mu snažíme vysvetliť, že skrátka za to nemôže nikto a nikto si to nemôže vyčítať, urobili čo bolo v ich silách, a nikto iní by neurobil viac .... Dúfam, že sa cez to preklenie a že bude mať radosť z tých vnukov, veď on vždy chcel syna a mal len dve dcéry. Pre neho je to o to viac bolestivé, že tá moja sestra inklinovala viac k nemu - k otcovi, ja si zase rozumiem viac s mamou - nie je to o tom,že by jednu mal viac rád ako druhú, len skrátka viac si rozumeli.