Nie je v tom rozdiel, správne sa to označuje ako elektívny mutizmus, je to diagnóza s kódom F94.0, písmeno F znamená, že sa jedná o duševnú poruchu, alebo ak chcete psychopatológickú diagnózu, deväťdesiatkový kód znamená, že sa jedná o poruchu správania a emočnú poruchu so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania. Elektívny mutizmus je psychická porucha dieťaťa prejavujúca sa v rannom detstve a charakterizuje ho výrazná emočne determinovaná výberovosť v hovorení, takže dieťa v niektorých situáciách dieťa vykazuje rečovú schopnosť, ale v iných situáciách (definovateľných) odmieta rozprávať. Porucha sa zvyčajne spája s vyhranenými osobnostnými črtami zahŕňajúcimi sociálnu úzkosť, utiahnutosť, precitlivenosť alebo odmietavosť. V podstate je to porucha sociálneho fungovania špecifická pre ranné detstvo. To znamená dieťa rozpráva /prejavuje rečovú schopnosť/ len s niektorým človekom a s inými nie. Napríklad v škôlke dokáže komunikovať len s jedným dieťaťom a to je všetko. Inak nerozpráva s nikým.

ešte som našiel takéto celkom dobré /podľa mňa/ vysvetlenie:
Charakteristika elektívneho mutizmu a príčiny jeho vzniku

Elektívny mutizmus sa zaraďuje medzi poruchy sociálnych vzťahov so vznikom špecificky v detstve a adolescencii. Je samostatnou diagnostickou kategóriou u detí. V prípade spomínaného tzv. elektívneho mutizmu (elective - zvolený, vybraný), deti relatívne bez ťažkostí komunikujú v známom, najčastejšie rodinnom prostredí, len čo sa však dostanú do nového, neznámeho prostredia ktoré im nie je blízke, rečovú schopnosť strácajú. O elektívnom mutizme hovoríme vtedy, ak dieťa nemá poškodený centrálny nervový systém a rečové orgány a aj napriek tomuto faktu a svojej veľkej snahe nie je schopné komunikovať so svojím okolím. Ide totiž o stratu reči, ktorá je psychicky podmienená, zvyčajne sa spája s vyhranenými osobnostnými črtami zahŕňajúcimi sociálnu úzkosť, utiahnutosť, precitlivenosť,hanblivosť a silnú rezervovanosť. Nejde teda len o dobrovoľné rozhodnutie dieťaťa jednoducho nekomunikovať s cudzími ľuďmi. Ak však dieťa pomerne plynulo rozpráva v akomkoľvek prostredí okrem prostredia rodinného, v takomto prípade sa často jedná o problémovú či nefunkčnú rodinu. Štatisticky častejšie sa elektívny mutizmus vyskytuje u dievčat. Jeho príčinou je obvykle už spomínané nepriaznivé rodinné prostredie a psychický konflikt, či už skrytý alebo zreteľný. Ak sa u dieťaťa elektívny mutizmus objaví, je vysoko pravdepodobné, že nie je jediným členom rodiny trpiacim touto poruchou. Časové trvanie spomínanej poruchy je individuálne, vo všeobecnosti sa však dá povedať, že zanedbanie takéhoto stavu u dieťaťa môže viesť k jej prehĺbeniu, časovému predĺženiu, ako aj k následným ťažkostiam pri jej eliminácii. Neodporúča sa neustále nátlakovo nabádať dieťa ku komunikácii, nakoľko výsledný efekt takéhoto prístupu je presne opačný, ako sa pôvodne očakávalo a situáciu obvykle len zhorší - zo strany dieťaťa sa v tej chvíli nedočkáme ani minimálneho verbálneho prejavu.

U detí sa vo všeobecnosti často stretávame so situáciami, v rámci ktorých sa nevyhnú kontaktu s cudzími ľuďmi aj v neznámom prostredí mimo domova, ktorí ich nabádajú ku komunikácii. A tak sa pomerne ľahko môže stať, že dieťa nie je schopné odpovedať na otázky- skrátka mlčí. Avšak u dieťaťa so zdravým vývinom sa po istom čase pocit neistoty prirodzene stráca, verbálne prejavy dieťaťa sa stávajú suverénnejšími a smelšími a pomerne plynulá až zvedavá konverzácia na seba obvykle nenechá dlho čakať. O elektívnom mutizme však môžeme hovoriť zväčša v prípade, ak súvislá mlčanlivosť pretrváva dlhšie ako mesiac po adaptácii na nové prostredie. V takomto prípade sa odporúča návšteva psychológa, ktorý navrhne ďalší individuálny postup. Atmosféru dôvery môžu v úvodných stretnutiach dieťaťa s odborníkom pomôcť nastoliť aj rôzne druhy grafických hier. Pomáhajú dieťaťu uvoľniť sa postupne si zvyknúť na spoluprácu a novú situáciu. Môže ísť o spoločnú kresbu - kreslenie dopredu navrhnutej témy jednou farbičkou, ktorú uchopíme spoločne s dieťaťom, dokresľovanie nami načrtnutých obrázkov dieťaťom, kreslenie jednoduchých obrázkov identických s našou predlohou a pod. Pozitívny výsledok môže priniesť aj využitie dlhodobej systematickej psychoterapie - stretnutia v pravidelných časových intervaloch za účelom práce s dieťaťom v skupine v spolupráci s členmi rodiny. Poruchu je totiž dôležité nezanedbať a podchytiť včas, nakoľko práca s mutistickým dieťaťom, ak má samozrejme priniesť pozitívne výsledky, si vyžaduje trpezlivosť a je časovo náročná.
Deti so spomínanou poruchou môžu byť často intelektovo na pomerne vysokej úrovni, ak majú snahu a motiváciu, ľahko si osvojujú školské učivo. Ak problém u dieťaťa pretrváva, môže riaditeľ školy, ak má na to vhodné podmienky, po konzultácii s rodičom a splnení podmienok, pristúpiť k integrácii takéhoto dieťaťa ako žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. V školskom prostredí sa odporúča oboznámiť spolužiakov s jeho situáciou, nenútiť dieťa k verbálnej komunikácii a tým pádom k ústnej odpovedi, ale zamerať sa predovšetkým na jeho písomný prejav. Prospech dieťaťa tak môže byť uspokojivý až nadmieru uspokojivý, ale faktom zostáva, že jeho sociálny vývin zaostáva. Nevie sa presadiť medzi spolužiakmi, poprosiť niekoho o pomoc, či vybaviť záležitosti každodenného života mimo rodinného prostredia. V škole môže byť taktiež nápomocná pravidelná spolupráca so špeciálnym pedagógom a školským psychológom, ktorý pomôže usmerniť spolužiakov mutistického dieťaťa, ako aj jeho pedagógov. Práca so žiakom si vyžaduje citlivý prístup, spočiatku môže byť vhodné využívanie uzavretých otázok, na ktoré môže dieťa odpovedať neverbálne - napr. pokývaním hlavy, čo sa tiež považuje za úspešný krok v napredovaní v rámci vzájomnej spolupráce.