Dlho som rozmyslala, ci mam zadat takuto temu, lebo v dnesnej dobe je to vsade okolo nas, ale kazdy sa to snazi len zakrivat, tutlat a ospravedlnovat.

Tato problematika sa ma dotyka az moc, nakolko manzel je zavisly na pervitine uz dlhsiu dobu a posledny polrok nastal v nasich zivotoch rozruch nakolko mame spolocnu dcerku a nedalo sa to uz nadalej ospravedlnovat a zatvarat pred tym oci. Pravdou je, ze je individualne na tom cloveku ci chce nieco so sebou robit, alebo nie, ale pravdou je aj to, ze to zasahuje vo velkej miere aj do zivota jeho rodiny a blizkych.
Pred mesiacom som bola vclenena do jeho liecby aj ja. Chodime spolocne na sedenia k psychologicke a taktiez chodime aj na komunity a snazime sa prekonavat a zvladat to nejako spolocne, ale povecme si uprimne nieje to vobec jednoduche a velakrat aj dobre na nervy a preto by som uvitala, keby sa nasiel niekto kto s tym ma tiez skusenosti aby sme si mohli vymenit nejake tie rady a informacie a taktiez aj ta podpora a povzbudenie v tejto nelahkej ceste.

Tiez som s tym mala zo zaciatku problem rozpravat o tom, ale dusit nieco v sebe a nevediet co ako dalej, tiez nieje riesenie. Nie nadarmo sa vravi....viac hlav, viac rozumu.....ved predbehnut "majstrov" v zahmlievani a ukazovat im ich pravu tvar a nasmerovavat ich do reality je umenie, s ktorym sa treba podelit a pomoct tak aj dalsim.