Ahojte poraďáci.

Rád by som Vás poprosil o pomoc v riešení situácie v našej bytovke, ktorá vznikla na základe susedských vzťahov medzi dvoma bytmi, ktoré susedia v blízkom susedstve nad sebou.
Posledný rok bývam s matkou v byte, pretože má vážne zdravotné problémy, pomáham jej ako sa dá a ako si daná situácia vyžaduje. Posledný rok prekonala závažné onemocnenie, operáciu, bola imobilná na lôžku, teraz sa jej polepšilo, môže už aj chodiť, má však problémy s kĺbmi a extrémne vysokým krvným tlakom. Mám ju vôbec strach nechávať doma, keď idem do práce, pretože každú chvíľu jej vyletí tlak do výšín (namerané hodnoty 202/100).
Samozrejme, spúšťačom tlaku nieje nič iné ako impulz, ktorý dostane z plafónu nad nami. Nad nami totižto býva rodinka s deťmi. Milá, sympatická rodina, mamina je na materskej doma, otec sporadicky pracuje, majú staršieho syna, ktorý je živý ako striebro a dvojročného synčeka, ktorý je mimoriadne aktívny a behá kade-tade po byte celý deň a dupoce nohami po celom obvode bytu, čo u nás predstavuje silu prechodu električky cez koľajovú trať. Keď čosi zhodí na laminátovú podlahu, tak to predstavuje šok aj pre mňa a to som ešte pomerne mladý a zvýši sa mi od ľaku pulz, je to čosi podobné, akoby Vám ktosi zhodil pri nohách vonku petardu. Človek sa prirodzene zľakne a bezprostredne po tom sa malý rozbehne po celom byte z jednej izby do druhej. Ja som im samozrejme nechcel brať prvý rok voľnosť, idylku a radosť so spoločnej domácnosti, sú to ľudia, ktorí si žijú vlastným životom, majú svoje radosti, starosti. No zhruba po roku pravidelných zdravotných ťažkostí, problémoch, volania záchraniek a riešenia akútneho zdravotného stavu, vyvolaných vysokým TK, zvracaním a nevoľnosťou matky a zároveň tolerancie z našej strany k susedom som napísal mladej mamičke prvý list do schránky. V liste som ju upozornil na neustále rušenie kľudu bývania susedov po nimi a bezprostredne v susedstve s ich bytom, keďže viem, že sa sťažovali na lomoz aj iní susedia. Podpísal som sa v mene Spoločenstva vlastníkov, aby som dodal vážnosť celej veci, čo možno bolo aj trochu zbytočné, ale potreboval som riešiť problém ihneď, lebo viem, že Spoločnestvo vlastníkov ani Správca tieto problémy nerieši. Susedka sa samozrejme bola u nás informovať, kto bol spúšťačom tohto listu na ich adresu. Dozvedela sa, že najviac vyrušovaní sme samozrejme my, pretože bývame pod nimi. Informoval som ju, že sa starám o chorú matku a boli by sme radi, ak by sa správali tichšie, načo mi odpovedala, že ona je na materskej dovolenke a má dieťa, ktoré nemožno skrotiť, že sa to skutočne nedá, ona s tým nič nespraví a dieťa sa musí vyblázniť. Vysvetlil som jej, že s dieťaťom treba chodiť von, ono si ten pohyb pýta, keď behá väčšinu dňa po byte, načo som dostal odpoveď, že s ním von chodí. Je pravda, že zhruba 20 minút s ním strávi na detskom ihrisku, ale moja matka je celý deň doma, tak ona vie najlepšie ako to chodí a kedy dieťatko dupoce.
Po tomto stretnutí sa žiaľ situácia sa len vystupňovala, dieťa behalo po byte znova a dlhšie až do 22 hodiny a naše výzvy a prosby rodina neakceptovala. Skôr sa mi zdá, že nastal opačný efekt "však my im ešte ukážeme".
Napísal som v priebehu roka ešte jeden podobný list aj odkazom na ustanovenia zákona 182/1993, § 11, odsek 5, ktorý upravuje práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Nič nepomohlo, ani spätné búchanie na stenu, ani jediný podnet od mojej chorej matky, ktorá si cez deň vypomáhala hlasnejším púšťaním TV, jediným spôsobom ako mohla imobilná upozorniť susedov, že pod nimi ktosi býva, žije vo vlastnom a taktiež by mal aspoň pol dňa právo na súkromie a ticho. Uvedomujem si, že dupot malého dieťatka nespĺňa normu hlučnosti udávanú v zákone, ale je to veľmi nepríjemné a pre vážne chorého človeka na srdce obzvlásť. Po pol roku dohovorov a ignorácie mi praskli nervy, po prebdených nociach s matkou, návštev pohotovostných služieb, odchodov a príchodov z nemocnice mi povolili nervy a začal som aj riadne hrešiť. Keď Vás po dvoch-troch hodinách prebudí hluk a dupot od susedov, zo zúfalosti, nedostatku spánku vám uletí pár slov, ktoré neskôr zamrzia, samozrejme nie hanlivých na adresu rodiny, alebo ktoréhokoľvek člena rodiny nad nami, ale skôr vhodne expresívnych smerovaných k danej situácií :D. Dnes keď sa nad tým zamyslím, asi som mal jednať uvážene, ale čo sa dá robiť, človeku niekedy nervy povolia a zakričí si, vyzúri sa a je chvíľu pokoj. Matke to nejak na zdraví nepridalo a situáciu to taktiež neriešilo, ba čo viac, susedka zo mňa urobila psyhopata, ktorý ich okrikuje a bola podať oznámenie na polícií :)

Predvolanie som dostal na prejednanie priestupku voči spolunažívaniu. Dokonca som bol ešte predtým povolaný na prejednanie priamo telefonicky na moje súkromné číslo a pozvaný na jednanie na príslušný útvar polície. V ten večer som sa vracal z práce z nákupu vo večerných hodinách do vchodu nášho bytového domu a zrovna som sa stretol so susedkou, ktorá býva nad nami a susedkami z našej bytovky.
Keď som vstúpil do vchodu domu, nastal šok z jej strany. Najprv sa ma spýtala, že či už sme spokojný, lebo musela investovať 400 eur na koberce, aby nám malý toľko nebúchal. Je to čistý nezmysel, ktorý som nekomentoval. Suseda ma samozrejme pekne vymaľovala, veď prečo aj nie, keď som psychopat, ktorý im bezdôvodne nadáva, osočuje ich a búcha na stenu. Dôvodom však bola vec, ktorú som opisoval vyššie, nadávky som použil len v krajných prípadoch na pomenovanie situácie. Popísal som druhým susedkám naše spolunažívanie, aký máme problém, prečo dochádza k týmto sporom. Suseda, bývajúca nad nami vravela, že nemá záujem, aby sme spolu zle vychádzali, načo som sa jej spýtal pred ostatnými, že prečo ma potom udala polícií, ja som jej osobne ani nikomu z rodiny predsa vulgárne nevynadal, len som si ponadával v byte, už sa to jednoducho vydržať nedalo. Ona na to vravela, že ona ma vlastne nenahlásila hliadke, z dôvodu urážok, ale z dôvodu toho, že jej ktosi vypisuje listy a hádže do schránky a má strach o seba a svoju rodinu. Samozrejme som jej povedal, že tie listy boli adresované mnou a bola v nich upozornená na konkrétne veci, pretože pod nimi býva ťažko zdravotne postihnutá osoba, ktorej stav sa zhrošuje z dôvodu nehostinného prostredia vlastného bytu. Toto však boli informácie, o ktorých rodina nad nami od začiatku vedela, vlastne už odvtedy, čo sa nad nás nasťahovali. Niekedy mi pripadalo, že to všetko robia skutočne naschváľ. Susedka bola trošku nervózna, že som udanie na polícií z jej strany spomenul pri stretnutí vo vestibule prítomným, a povedala, že keď teraz vie, kto tie listy písal, tak to udanie teda stiahne. Podali sme si ruky, dokonca navrhla, aby sme si potykali. Ja som jej navrhol, že ak sa situácia zlepší, tak ja nemám problém pomôcť aj im, keď budú čosi potrebovať a bol by som rád, keby sme nažívali pokojne ako normálni susedia. Vtedy som mal skutočne dobrý pocit, že sa všetko zmení k lepšiemu.

Nastal deň D, kedy som bol telefonicky predvolaný na políciu. V správe bolo uevedené, že susedom bezdôvodne búcham na stenu, že moja matka večer klepe rezne v kuchyni :confused: (reálne je na lôžku :--- a ja mäso nejem), že im vulgárne nadávam a znevažujem ich osobu. Dostal som od policajta predložený prefotený list, ktorý som písal susede, kde bola opísaná situácia s problémom rušenia kľudu bývania s jeho otázkou "kto tento list písal a či som tento list písal ja". Situáciu som s kľudom opísal a vypovedal. Povedal som pravdu, nemal som čo zakrývať, dokonca som si vytlačil aj všetky tri listy, ktoré som susede napísal a vhodil do schránky pre prípad porovnania. Vypovedal som, že nemám informáciu o tom, že by som v liste susedu nejak zastrašoval, alebo inak urážal. Policajt mi povedal, že on tie listy čítal, tak vie, čo je tam napísané a je si toho vedomý. Opísal som mu celý náš problém, zdravotný problém matky, ako nás situácia doma neteší a ako sa inak nevie danej situácií brániť. Opísal som mu, že v krajných prípadoch som si doma nahlas zahrešil, keď bola situácia neúnosná a taktiež som susedom búchal na stenu, keď boli hluční a matke bolo zle. Pýtal som sa ako riešiť takúto situáciu inou cestou. Poradil mi, že len dohovorom so susedou a ak dohovor nepomôže, tak treba povolať hliadku. Na to som mu vravel, že to som nikdy robiť nechcel, pretože viem, že sú tam deti a po úradoch sa mi behať nechcelo, aby som sa cítil ako starý oplzlý eštebák, ktorý len labzuje od nudy a udáva ľudí. Spomenul som mu, že susedka mi včera pri dohovore hovorila, že sa chystá udanie stiahnuť a že sme sa ústne dohodli na riešení susedských sporov. Povedal, že to potom mení celú situáciu a susedu si predvolal, ja som podpísal záznam z vypočúvania a odišiel som. Potom prišla suseda, ktorá zrejme udanie stiahla.

Po absolvovaní pohovoru sa však všetko vrátilo do pôvodných koľají, doma nad nami je rámus, lomoz. Ja uznám, ako som aj vravel našej susede, ukočírovať dve deti je náročné, no nad ignoráciou ich potrieb pohybu sa človek pozastavuje. Totálnu ignoráciu chorého človeka, ktorý býva pod nimi nemožno však dlho tolerovať... Vždy som chcel nejak upozorniť susedov, že sme tu aj my, bývame tu pod nimi tiež sme len ľudia, ktorí potrebujú oddych. Dva roky sme sa preboha nevyspali, doteraz sme tu všetci v bytovke žili v harmónií. Ak si chceli robiť čo chcú, mohli ísť bývať do rodinného domu, ale vyriešili to napokon tak, že sa nasťahovali na najvyššie poschodie panelového domu.
Tak som to po X dohovoroch nechal tak. Nakoniec ma suseda udala na polícií za to, že si bezdôvodne ventilujem svoje emócie.
Po troch dňoch sme sa stretli na schodisku bytového domu, pýtala sa ma, že či je to lepšie, či malý ešte toľko behá, akoby o ničom nevedela. Pozval som ju k nám nech si to vypočuje, nech ho kľudne hore pustí pobehať ako doteraz a nech si naživo vypočuje, aký súzvuk dokážu urobiť laminátové podlahy bez izolácie. Tento návrh ju nejako nezaujal.
Spýtal som sa jej ako dopadla na polícií, povedala, že v poriadku, len došla večer neskoro. Čo ma však zaskočilo, bolo to, keď spomenula, že bude odo mňa vyžadovať písomné vyhlásenie, v ktorom sa jej ospravedlňujem za urážky. Preboha, ale aké urážky? Susedia držia stranu skôr jej, pretože má milé deti, nikomu necváľajú nad hlavou iba nám, tak to výrazne iným nevadí, ale búchanie na stenu od nás, ktoré trvalo asi 5 sekúnd počuli aj nadávky, čo je zvláštne. Nikdy som jej písomne, alebo ústne nepovedal krivé slovo, nikdy ani počas mojich výkrikov do tmy v našom byte som nespomenul jej meno. Len som riadne zabúchal a zakričal "Do p... už by stačilo" a podobne, priznávam :o. A preto mám byť vedený v povedomí ostatných vlastníkov bytov ako ten grázlik s klasického filmu Psycho? :)
Kto je tu obeťou, oni alebo my? My sme nikdy nikoho nerušili, nikdy sme nebúchali, nepočúvali hlasno TV, hudbu a podobne, nerušili sme nočný kľud. Oni porušujú minimálne tri z týchto bodov, aj keď na tom toľko nelipnem, lebo majú deti. Áno sú to len deti, aj dieťatko vie zhodiť o tretej v noci čosi na zem, uznám. Ale keď to trvá dva roky a pritom sa dalo na známosť, že pod nimi býva zdravotne chorá osoba, tak ma to mrzí. Matku nemôžem odpratať na druhý svet, len preto, že oni chcú bývať a bez obmedzení užívať svoj vlastný byt ako sa im zapáči. Len trošku pozabudli, že bývajú v bytovke spolu s inými vlastníkmi a zabudli nato, že deti treba zabavil, vytvoriť im program, venovať sa im.

Návrh ospravedlnenia som spísal, aj keď sa ospravedlňovať a hanbiť nemám za čo, pretože som nikoho neurazil, ale nech je po vôli, vždy sa snažím vychádzať v ústrety, aby sa vzťahy urovnali, aj keď tu už na Slovensku tomu prestávam veriť:

"V záujme obnovenia a zachovania primeraných susedských vzťahov s rodinou "XY" sa úprimne ospravedlňujem pani "XY" a jej rodine za neuvážené správanie a nevhodné riešenie situácie spolužitia v susedstve. Moje správanie bolo emotívne, nesprávne, vyplývajúce z absencie riešenia situácie spoločného spolunažívania v susedstve a dlhodobého rušenia pokojného bývania, aj napriek ústnej výzve a písomným upozorneniam z našej strany. V žiadnom prípade som nemal v úmysle narušiť susedské vzťahy, alebo iným spôsobom obmedzovať práva ostatných vlastníkov bytov v blízkom susedstve. Úmyslom bolo akýmkoľvek spôsobom upozorniť pani XY vo veci danej problematiky a navrhnúť spoločnú dohodu, ktorá by viedla k vyriešeniu celého spoločného problému rušenia kľudu bývania. Mojim prvoradým úmyslom bolo hájiť práva mojej matky, vlastníka bytu č. - pani "YZ", ktorá trpí vážnym zdravotným ochorením a pretrvávajúce búchanie zhoršujú jej zdravotný stav.
Zároveň by som sa chcel ospravedlniť za nevhodné riešenie situácie aj ostatným dotknutým vlastníkov bytov.

Týmto písomným prehlásením sa zaväzujem, že situáciu budem riešiť už len diplomatickou formou a budem rešpektovať všetky spoločné dohody a pripomienky zo strany ostatných vlastníkov bytov a rodiny "XY"



Dohoda


Obe dotknuté strany bývajúce v susedstve sa dohodli, že budú dodržiavať ustanovenia zákona 182/1993, § 11, odsek 5, ktorý upravuje práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Obe susedské strany sa budú vzájomne rešpektovať, udržiavať štandardné susedské vzťahy, informovať sa navzájom písomnou alebo ústnou formou o zvýšenej miere hluku (napr. pri rekonštrukčných prácach súvisiacich s prestavbou bytov), nebudú si robiť napriek formou búchania, dupania a hádzania rôznych predmetov o podlahu, ktoré obmedzuje právo na pokojné bývanie. Takisto ani druhá strana nebude robiť tzv. "odvetné akcie" v podobe búchania na panel steny, púšťania hlasnej hudby a zvýšenej hlasitosti TV príjmača. Obe strany si uvedomujú, že tieto aktivity znehodnocujú bývanie vlastníkov bytov v blízkom susedstve ako aj vlastníkov dotknutých strán, ktoré sa na danom vyjadrení dohodli.
Keďže v dotknutých bytoch v susedstve bývajú deti a staršia pani so závažným zdravotným ochorením, obe strany sa zaväzujú k plneniu vzťahov vzájomnej tolerancie a akceptovaniu požiadaviek oboch strán, ktoré budú plniť funkciu nad rámec ustanovenia zákona 182/1993.

Dohodu sa chystám susedom predložiť, aj keď to zase bude len zdrap papiera, ktorý možno bude podpísaný oboma stranami, mám pocit, že to nebude nijak záväzné pre nich. Na akceptovanie požiadaviek z našej strany kašlú ako kašľali doposiaľ, ako to tak sledujem v tieto dni.


Poraďáci, rád by som vedel, ako by ste postupovali Vy, či by ste úplne preformulovali text, alebo nepísali nič, alebo by ste reagovali úplne inak. Sťahovanie neprichádza v úvahu, matka je na byt viazaná, nechcem jej brať možno posledné roky života vláčením po iných bytoch do nemocnice ju zobrať nechcú, z dôvodu nedostatku financií, aj tak by to bolo len krátkodobé riešenie.
Vopred ďakujem!