margot157
07.03.13,10:12
Moja dcéra z domu na internát odišla ako 15 ročná, stredná škola, potom vysoká, učí sa dobre, ukončila bc. štúdium, teraz študuje 1. rok mgr., popri štúdiu si zarába brigádami, je inteligentná, zcestovaná, so všeobecným rozhľadom, v tomto smere by bolo všetko v poriadku, prvé roky ako odišla do školy, bola vlastne ešte dieťa, chodila domov každý víkend, podotýkam že sama chcela ísť študovať mimo domu, ja som ju prehovárala na školu v mieste bydliska, kde by bola každý deň doma, ale mala svoj vlastný rozum, ovplyvnený aj kamarátkou, kt. chcela ísť študovať na tú istú strednú školu, len o rok neskôr. Rada a veľmi pekne kreslila, ani som jej nechcela brániť v rozvoji talentu. Najskôr bol problém prehovoriť ju, aby išla po víkende do školy, začiatky boli ťažké, tomu som rozumela, ale keďže si to vybrala zase bolo je povinnosťou to aj dokončiť, na tom som trvala. Pubertu mala dosť ( čo je aj pomerne slabé slovo ) búrlivú, zvládala som ju veľmi ťažko, šikovné dieťa, vždy sa dobre učila, len jej veľmi učaroval pobyt vonku, prišli prvé klamstvá, narušila sa najskôr moja dôvera, tým pádom sa všetko postupne zhoršovalo, skončili sme aj u psychológa, kt. nám ale vôbec nepomohol, p. psychologička skonštatovala, že čo ja chcem, či nevidím aký má dcéra ku mne antagonistický postoj, nebola veta, jedno slovo, v ktorom by sme sa zhodli ( s dcérou) a nekončilo by sa to hádkou, dalo by sa povedať, že v súčasnosti je to už stabilizované, ale... Má 23 rokov, teraz sa tomu hovorí single, veľmi moderný výraz, moje dieťa je vlastne bez dozoru, v byte kde býva spolu s ňou bývajú ešte štyria podnájomníci, všetko dospelí ľudia, buď študenti, alebo aj zarábajúci, ale ona nie je povinná im hovoriť, kam ide, kedy príde, s kým ide a pod, čo je jasné. Ale ja doma tiež veľa krát neviem, kde sa nachádza, z toho vyplýva, keby sa jej niečo stalo, aj 3 dni to nikto nezistí, spolubývajúci si môžu myslieť, že išla domov, ja že je doma ( kde teraz býva ) . A hlásiť sa mne jej pripadá veľmi ponižujúce, ba priam detské. Ešte by bolo namieste spomenúť, že jej otec zomrel, keď mala 13 rokov, mala ho veľmi rada a tá strata ju veľmi poznačila, veľa chýb som narobila aj ja, ale tiež to bolo pre mňa ťažké a niečo nové, nebola som sama sebe radcom, čo mám robiť, aby to bolo najsprávnejšie. Ako ju ochrániť, je veľmi citlivá, chcela by zachrániť celý svet, vegánstvo, nie kvôli svojej zdravej výžive, ale kvôli ochrane zvierat, ochrana práv homosexuálov, rómov, menšín všeobecne, mám na ňu stále menší vplyv a vlastne môj vplyv veľmi pokrivkáva od jej 15 rokov, prosím máte nejaké skúsenosti s podobným single mladým človekom, za rady vopred veľmi pekne ďakujem, M.
mattto
07.03.13,09:29
v čom je problém? zdá sa mi, že si na ňu prehnane upnutá. Má 23 rokov, žije si svoj život, svoje rozhodnutia, za ktoré nesie zodpovednosť, bodka
alaya1
07.03.13,09:59
Mila margot, urcite si na dcerku velmií naviazana, nakolko si v zivote utrpela velku stratu- stratu manzela. Svoju lasku, strach a uzkost si pre niesla na dcerku. Mozno, ze aj to bolo dovod, preco odisla uz ako 15 rocna z domu, ikoli prehjnanej uzkosti, ktoru asi pocitovala. Co je vsak pochopiteôlne, ze si sa obavala.

Zial, v tomto veku, v akom je tvoja dcera nemozes od nej ziadat, aby ti hlasila, kedy a kde ide,co robi a pod.
Je to pre teba tazke , ale musis sa s tym vyrovnat, ze budes vediet len tolko, kolko ona uzna za vhodne ti povedat. je to samostatny, dospely clovek.
Kazda mama, ktora sme presli odlucenim dospelych deti, vieme, ako nas to bolelo a stale tuzime,aby deti boli stale u nas. Zial nie je to mozne, musime im dopriat zit si svoj zivot podla seba. Myslim, ze mozes urobit len jedno. Povedat jej, ze si tu stale pre nu, ked bude potrebovat tvoju pomoc, radu, objatie, ale, zivot si musi zit sama, podla svojich moznosti a predstav Zelam ti vela sil, casom sa to ukludni a aj ty budes kludnejsia.spokojnejsia. Odporucala by som ti, zaobstarat si nejake zvieratko, snad ti to vyplni cas aj potrebu starostlivosti o blizku dusu.
Andy Kralik
07.03.13,13:34
...moje dieťa je vlastne bez dozoru... veľa krát neviem, kde sa nachádza...A hlásiť sa mne jej pripadá veľmi ponižujúce, ba priam detské. Ona už nie je "tvoje dieťa" v plnom slova zmysle... Nie veľakrát ti nebude hovoriť kam ide a kde sa nachádza. Ani sa ti už nebude hlásiť. Je dospelá. A ešte k tomu býva inde... v tomto veku, ešte som študoval, rodičom som "nehlásil všetko". Neskôr, keď som začal pracovať, som im už nehlásil nič, čo nemuseli vedieť.. A to máme super vzťah..

Ako ju ochrániť, je veľmi citlivá, chcela by zachrániť celý svet... Je dospelá. Musíš sa spoľahnúť že si ju nejak vychovala. Už ju nedovychováš, ani ju už nemôžeš chrániť (keď sama nepríde)... Môžeš ju vypočuť, ale rozhoduje sa už sama. Mám skôr dojem, že hlavne ty sama musíš nájsť vhodný postoj k nej. Ak to dokážeš, vaše vzťahy sa začnú len a len zlepšovať, ale budú na inej rovine (jednoducho zabudni na to že o nej vieš všetko)

ona nie je povinná im hovoriť, kam ide, kedy príde, s kým ide a pod, čo je jasné. Ale ja doma tiež veľa krát neviem, kde sa nachádza, z toho vyplýva, keby sa jej niečo stalo, aj 3 dni to nikto nezistí,Neverím v to že nik nevie, čo sa s ňou deje. Určite ma blízkych priateľov s ktorými sa stretáva.
BXLmiami
07.03.13,13:49
No dieťa porodiť a vychovať je hodne ťažké.Ale uplne najťažšie je prestrihnuť pupočnú šnuru a pustiť ho do dospelosti.
vulxy
07.03.13,13:59
moj nazor je ze je absulutne normalna .... az na to ze chce bojovat za prava ciganov.......dnesny svet je iny ako za nasich mladych cias ...povedal by som ovela tvrdsi....ved staci pozriet reklamy v mediach do mladych hustia v jednom kuse ako sa ma spravne zit...a ked sa niekto neprisposobi ma smolu...
trisestri
07.03.13,14:01
cely tento proces je prirodzeny kolobeh zivota,zatial z tvojho opisu nic take kvoli comu by sa trebalo znepokojovat,dcera je dospela a kraca vlastnou cestou,malo mladych a hlavne vysokoskolakov sa v tomto veku necha poucovat,skor odchod z domu povazuju za start samostatnej cesty z kladmi aj rizikami ale uz vlastnej volby.
wagner
07.03.13,14:16
To je normálne, nič sa nevymyká z priemeru. Moja dcéra sa po maturite vydala, hoci ja som na to mala tiež iný názor, žiaľ potvrdila sa moja pravda. Mladý človek si musí pár krát "naraziť hubu". Ani my sme neboli iní, či si myslíš že hej? Dcéra potom odišla do veľkého sveta - do BA. Jej sen, ako je tam dobre, aké sú tam možnosti.....sa splnil. Samozrejme, že aj na tom si narazila hubu. Aj keď oceňujem, že si aspoň diaľkovo spravila VŠ(ale najstaršiu vnučku som mala na krku ja zamestnaná stará matka:confused:) Teraz podobne najstaršia vnučka - odišla z domu (to sa jej ani nečudujem), pol roka bývala u otca a dochádzala do BA do školy 60 km ráno a večer. Teraz býva v podnájme v BA, hľadá brigádu, aby to bolo z čoho platiť a žiť. Otec jej dáva nejaké výživné, to je akurát na telefón. Musí sa snažiť zohnať prácu, aj štúdium na dennej VŠ musí stíhať. Tiež o nej nikto nevie ako žije, kde je, s kým je atď. Ako vidíš - bežný život vysokoškoláka. Nestrachuj sa o ňu, buď rada že sa jej darí.
kopretinka
07.03.13,14:19
mala by si byť rada,že sa postavila na vlastné nohy,že ti nevisí na krku a necicia z teba peniaze.Neverím,že sa o teba absolútne nezaujíma.
kukučka
07.03.13,14:51
Aby neboli naše odpovede len jednostranné, ja sa prikloním na matkinu stranu. Moji rodičia vždy vedeli kde a s kým som a viem to aj ja o mojich dávno dospelých deťoch. Nikdy to nebolo o vypočúvaní, ale o dôvere, veď nemáme čo skrývať. Skôr sa ujde výčitka mne, že nepočúvam: veď som ti vravela, že idem tam a tam.* Niežeby som nepočúvala, zabúdam. :D
Niečo je vo vašom vzťahu narušené, s najväčšou pravdepodobnosťou dcéru tvoje otázky dráždia, nemala by si ju spovedať. Porozmýšľaj o tom. Podľa jej koníčkov usudzujem, že v citovej oblasti strádala.

* doplnené: zabudla som napísať, že dcéra už dlho žije v cudzine
alabut
07.03.13,15:32
No, domov ju zrejme netaha. Asi jej chyba klid, mir a pohoda. Sa mi zda, ze k psychologicke mala ist matka. Aj sa dost tej odbornicke divim, ze? :-)
tweedle
07.03.13,16:04
ja budem o 2 mesiace 27 rokov, po maturite v 19tich som odišla na VŠ na privát, počas gympla sme nemali s mamou ideálny vzťah - klasika puberta -blicovanie, klamstvá, alkohol. Aj na výšku som mohla dochádzať z domu, ale sama mama mi navrhla nech si nájdem podnájom, brigádu a nech si okúsim život. Dohoda znela, že ona bude platiť bývanie, ak bude niečo treba do školy o ostatné som sa musela starať ja. Myslela, som že náš vzťah sa ešte zhorší, že sa viac odcudzíme, ale bolo naopak. Dodnes máme super vzťah, voláme si každý deň, samozrejme, že nevie všetko, ale pozná mojich kamarátov, viem kam idem, na čo tam idem atď. Tiež som spravila veľa blbostí, ale mama vždy stále pri mne, aj keď určite z niektorých vecí nebola nadšená.
Vzťah mama - dcéra vie byť krásny,nechajte dievča nadýchnuť a robiť veci po svojom, ak sa jej niečo nepodarí a padne na "hubu" treba ju podržať. Mama je len jedna, ale ak budete na ňu tlačiť, ešte viac sa váš vzťah pokazí.

Dúfam, že sa teraz do mňa nepustíte ako si vo svojom veku dovoľujem radiť Vám :))
Oliwa
07.03.13,16:10
Buď rada, že Tvoja dcéra je "nasvetsúca". Čo by si chcela, aby sa povaľovala doma na gauči, bola nezamestnaná, vyjedala chladničku a nezapla ani gombík na práčke? Myslím, že mnohí rodičia by si to s Tebou radi vymenili...
Nemala to určite ľahké ani jedna z Vás, po strate manžela a otca, hlavne, ak to bol dobrý manžel a otec. Ale stratené roky teraz nedobehneš - dcéra jednoducho stihla dospieť - a ani sa Ťa nespýtala, či môže...

Mám pocit, že je to jednoducho syndróm prázdneho hniezda, len akéhosi oneskoreného, keďže dcéra z neho v podstate vyletela už pred 8 rokmi, čo je dosť dlhá doba na to, aby si si zvykla... Zrejme Vašim odlúčením trpíš viac Ty ako ona - kým ona si ešte len hľadá svoje miesto pod slnkom, Ty by si mala dať svojmu životu iný rozmer - nájsť si nejaké hobby, priateľov, zvieratko - proste niečo, čím vyplníš čas. A zároveň hľadaj spôsob, ako si s dcérou opäť nájsť k sebe cestu. Kedy si ju naposledy za niečo pochválila, vyslovila uznanie, kedy ste boli spolu naposledy v kine, v divadle či na koncerte /ak ste vôbec niekedy boli/... Nerob nič nasilu, ale ako matka skús vycítiť, kde sú Vaše styčné body - nejaké predsa musia existovať, keď je to Tvoja dcéra... Ak nič iné, tak aspoň spomienky na otca, ktorého mala tak rada...

PS: Inak tá "ochrana práv rómov" pobavila aj mňa... Aj podľa toho vidieť, že dievča sa ešte stále profiluje, ešte nezažila všetko, ešte je mladá, tvárna, ešte máte obe šancu na "zdieľanie" spoločnej budúcnosti či vzájomný rešpekt... Držím obom palce!
korela
07.03.13,16:19
Odišla pred ôsmimi rokmi.
korela
07.03.13,16:20
Kahlil Gibran Prorok

O deťoch


Vaše deti nie sú vašimi deťmi.
Sú synmi a dcérami túžby života.
Oni prichádzajú cez vás a nie od vás.
A hoci sú s vami, nepatria vám.
Môžete im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky.
Pretože oni majú svoje vlastné myšlienky.
Môžete poskytnúť príbytok ich telám, ale nie ich dušiam.
Pretože ich duše prebývajú v dome zajtrajška,
ktorý vy ani vo svojich snoch nemôžete navštíviť.
Môžete sa snažiť byť ako oni, ale nesnažte sa urobiť ich takými, akí ste vy.
Pretože život sa nevracia dozadu, ani sa nezdržuje s včerajším dňom.
Vy ste lukom, z ktorého vaše deti vyletia ako živé šípy.
Lukostrelec vidí cieľ na ceste nekonečna a svojou silou vás ohýba tak,
aby šípy leteli rýchlo a ďaleko. Robte tak, aby vaše ohnutie v rukách
lukostrelca znamenalo šťastie.
Pretože ako miluje šíp svoj let, takisto miluje luk svoju pružnosť.


Paulínyho preklad http://blackhole.sk/~ziman/files/prorok.html
O deťoch
A jedna žena, čo mala pri prsiach dieťa, povedala: Hovor nám o deťoch. A on riekol:

Vaše deti nie sú vašimi deťmi. Sú synmi a dcérami túžby života po sebe samom.Prichádzajú z vás, ale nie sú od vás, a hoci sú s vami, nepatria vám. Môžete imdať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky, lebo ony majú svoje myšlienky. Môžetedať príbytok ich telám, ale nie ich dušiam, lebo ich duše prebývajú v príbytkuzajtrajška, ktorý vy nemôžete navštíviť ani len vo sne. Môžete sa usilovať byťako ony, ale nechcite ich urobiť podobné sebe, lebo život ani nejde späť, aninezostáva pri včerajšku. Vy ste luky, z ktorých vaše deti vyletujú ako živéšípy. A Lukostrelec vidí cieľ na ceste k nekonečnu a ohýba vás z celej sily, abyjeho šípy leteli rýchlo a ďaleko. Kiež každý pohyb jeho ruky je vám blaženstvom,lebo tak ako miluje šíp, ktorý letí v diaľ, tak miluje aj luk, ktorý zostáva vjeho ruke.
Andy Kralik
07.03.13,17:57
Presne tak, vzťah sa zhorší.. aby sa potom mohol zlepšiť :) na inej úrovni
margot157
08.03.13,07:02
Ďakujem vám veľmi pekne všetkým, hlavne to potrebujem, skúsenosti tých, ktorí niečo prežili, z vlastnej skúsenosti viem, že myslieť si, že niečomu rozumiem a rozumieť niečomu, keď to sama prežijem sú dve odlišné veci, ale v mnohom ste mi pomohli, ten krásny citát o rodičoch a deťoch, dojímavé, výstižné. A ešte k niektorým konkrétnym veciam, netrpím syndrómom prázdneho hbiezda, mám s priateľom 3r. dcérku a okrem toho ešte syna ( 21r. ) a máme aj domáce zvieratko:), bývame totiž v rodinnom dome, som zamestnaná, takže moje dni sú vyplnené myslím po okraj. Z mojich najväčších chýb, ktoré som spomínala po strate manžela keď som sa zamýšľala s odstupom času bolo asi to, že som si uvedomila svoju obrovskú zodpovednosť za výchovu detí , predsa keď sú dvaja, jednak sa všetko rozloží medzi dvoch ( radosti, starosti, výchovné problémy) a aj sa máš s kým poradiť, kto je tým deťom najbližší, mnohokrát som k výchove pristupovala prehnane autoritatívne, mala som voliť skôr priateľský postoj, teraz to už viem, lenže vtedy bolo všetko iné, pochopí kto prežil. Ani nechcem povedať, že som jediná, čo bola na výchovu sama, to vôbec nie, nechcem zo seba robiť výnimku. Inak keby mala vyletieť z hniezda pred 18 rokmi, to by bola 5 ročná, tak to by som fakt neurobila...:D. Ale to len na odľahčenie, nechcem tu nikoho skúšať z matematiky, ešte raz všetkým ďakujem,M.
Janiela
08.03.13,07:26
Margot157, držím Vám prsty, viem, čo prežívate.

Som na syna sama a poviem Vám, keď nastúpil na VŠ a odišiel prvý deň na internát, nemohla som nájsť pokoj. Dva týždne som trpela a dodones som sa nezmierila s tým, že nie je pri mne. Jediné, čo ma utešuje, je skutočnosť, že študuje, no a samozrejme - viem, že raz by aj tak odišiel. Občas mu zavolám, ale tak, aby nemal pocit, že ho kontrolujem. Snažím sa o krátky rozhovor.

Dieťa sa raz musí postaviť na vlastné nohy a matky, pochopiteľne trpia. Sú to nakoniec naše deti a máme stále za nich zodpovednosť - aj po osemnástke.
A mimochodom - strach a starosti o nich budeme mať vždy.

Margot, píšte ďalej, ako postupujete vo vzťahu s dcérou. Nebojte sa, všetko sa časom urovná. Ja tiež mám teraz s mamkou lepší vzťah, ako kedysi. :-)
Držte sa
maja
08.03.13,08:01
Margot, ja napíšem niečo z druhej strany... Ja som tiež v mojich 15-tich odišla na strednú ďalej od rodičov, lebo mi nedovolili ísť na strednú, ktorú som si vybrala...Bolo to pre mňa hrozné, sama na všetko.. Hnevala som sa na celý svet, aj keď som vedela, že si za to môžem sama. Celý prvý rok som každý víkend zbalila všetky veci a dúfala, že naši povedia -ostaň doma. Mám ešte dvoch mladších súrodencov, ktorí ostali doma až do svadby. Po strednej som sa už domov nevrátila. S mamou sme mali vzťah tiež ako na hojdačke, ale časom ( hlavne keď som sa stala mamou) sa zlepšil. A teraz som ja pred tým, že moja dcéra pôjde od septembra na VŠ. A už teraz viem, že ja s tým budem mať veľký problém a budem musieť sa s tým vyrovnať sama, aby som svojou láskou k nej nezničila to krásne, čo máme....
Oliwa
08.03.13,08:30
Sorry, "vloudila se chybička" - opravené /tie roky/. Inak aj mne sa videlo nejako veľa...
Oliwa
08.03.13,09:08
Ďakujem vám veľmi pekne všetkým, hlavne to potrebujem, skúsenosti tých, ktorí niečo prežili, z vlastnej skúsenosti viem, že myslieť si, že niečomu rozumiem a rozumieť niečomu, keď to sama prežijem sú dve odlišné veci, ale v mnohom ste mi pomohli, ten krásny citát o rodičoch a deťoch, dojímavé, výstižné. A ešte k niektorým konkrétnym veciam, netrpím syndrómom prázdneho hbiezda, mám s priateľom 3r. dcérku a okrem toho ešte syna ( 21r. ) a máme aj domáce zvieratko:), bývame totiž v rodinnom dome, som zamestnaná, takže moje dni sú vyplnené myslím po okraj. Z mojich najväčších chýb, ktoré som spomínala po strate manžela keď som sa zamýšľala s odstupom času bolo asi to, že som si uvedomila svoju obrovskú zodpovednosť za výchovu detí , predsa keď sú dvaja, jednak sa všetko rozloží medzi dvoch ( radosti, starosti, výchovné problémy) a aj sa máš s kým poradiť, kto je tým deťom najbližší, mnohokrát som k výchove pristupovala prehnane autoritatívne, mala som voliť skôr priateľský postoj, teraz to už viem, lenže vtedy bolo všetko iné, pochopí kto prežil. Ani nechcem povedať, že som jediná, čo bola na výchovu sama, to vôbec nie, nechcem zo seba robiť výnimku. Inak keby mala vyletieť z hniezda pred 18 rokmi, to by bola 5 ročná, tak to by som fakt neurobila...:D. Ale to len na odľahčenie, nechcem tu nikoho skúšať z matematiky, ešte raz všetkým ďakujem,M.
Teda Margot, veď Ty si vlastne šťastná žena - máš rodinu, deti, prácu, domov, dokonca Ti nechýba ani to zvieratko... :D To je predsa super! A z Tvojho prvého príspevku by mal človek pocit, že si opustená ako kôl v plote a nemáš na svete nikoho okrem jedinej dcéry... :mee:
Tak mi napadlo, že ktovie - ak máš 3r. syna, tak možno predpokladať, že do Tvojho života vstúpil jeho otec minimálne pred 4 rokmi, možno aj skôr... Nemohol byť aj toto dôvod, pre ktorý sa dcéra rozhodla zdržiavať radšej mimo domu? Ak mala tak veľmi rada otca, možno mala problém prijať nového muž po Tvojom boku. Syn /ten 21 r./ ho možno vnímal inak, keďže Ťa trápi len vzťah s dcérou... Každopádne Vám držím palce, aby ste zažili s deťmi /aj s tým "odídencom" ;)/ ešte veľa pekných spoločných chvíľ... :)

PS: Tebe syndróm prázdneho hniezda tak skoro naozaj nehrozí, keď vyletí z neho aj ten dospelý syn, zostane Ti ešte stále na "mojkanie" ten najmenší - benjamínek... ;)
martuli
08.03.13,09:27
Prečo ju chceš chrániť? Veď má 23 rokov... Tvoja starostlivosť ju príliš zväzuje - preto uteká. A za seba môžem povedať, že som mala dosť ťažký vzťah s mamou na podobnom princípe a som rada, že sme sa zblížili aspoň pár dní pred smrťou. Keďže váš vzťah je antagonistický, aspoň jedna by mala začať pracovať na sebe a skúsiť sa priblížiť jedna druhej. V našom prípade, som to bola ja.
kukučka
08.03.13,13:57
Porozprávate sa a tak (aj nepapuľuje :D )

PS
Akože vzdelaná alajaj a kecá, že pes má dušu


mimotemy á, prišiel pán najmúdrejší - dokáž, že ju nemá! :--- :D
margot157
11.03.13,08:10
[QUOTE=kukučka;2270007]Aby neboli naše odpovede len jednostranné, ja sa prikloním na matkinu stranu. Moji rodičia vždy vedeli kde a s kým som a viem to aj ja o mojich dávno dospelých deťoch. Nikdy to nebolo o vypočúvaní, ale o dôvere, veď nemáme čo skrývať. Skôr sa ujde výčitka mne, že nepočúvam: veď som ti vravela, že idem tam a tam.* Niežeby som nepočúvala, zabúdam. :D
Niečo je vo vašom vzťahu narušené, s najväčšou pravdepodobnosťou dcéru tvoje otázky dráždia, nemala by si ju spovedať. Porozmýšľaj o tom. Podľa jej koníčkov usudzujem, že v citovej oblasti strádala.

Aby to nevyzeralo, ze za najlepšiu odpoveď som označila tú, v ktorej sa pisateľka prikláňa na moju stranu, ale z jej príspevku cítiť, že presne vie o čom píše, buď je veľmi empatický človek, alebo niečo také zažila.
Len na doplnenie, moja dcéra je preč z domu 8 rokov, to som si už myslím mala dosť času zvyknúť, ale chodí domov stále menej a menej, už je problém aby prišla pomaly na vlastné narodeniny, to nehovorím o nejakej udalosti, napr. pohreb niekoho ( nie úplne najbližšieho ) z rodiny, oslavy, Veľká noc a pod. Mne sa jedná hlavne o to, keď ide cez víkend na nejakú oslavu do iného mesta, s ďalšími ľuďmi, z ktorých tak cca dvoch poznám zbežne osobe, ďalších z rozprávania dcéry a ďalších vôbec, ona mi povie len mesto kam ide a kedy sa vráti, ja chcem len dve sms, či dobre docestovala tam a späť, keď cestuje autom, autobusom, potrebujem sa dopátrať, prečo by to mal byť taký problém, celý čas ako je tam jej nevolám, nepíšem, stačí mi informácia, že prišla v poriadku. Je to tak veľa, obmedzovanie, vypočúvanie? M.
marleau
11.03.13,08:21
Na takú dcéru treba byť hrdý a nie ja sa na ňu sťažovať.
alaya1
11.03.13,08:36
[QUOTE=kukučka;2270007]Aby neboli naše odpovede len jednostranné, ja sa prikloním na matkinu stranu. Moji rodičia vždy vedeli kde a s kým som a viem to aj ja o mojich dávno dospelých deťoch. Nikdy to nebolo o vypočúvaní, ale o dôvere, veď nemáme čo skrývať. Skôr sa ujde výčitka mne, že nepočúvam: veď som ti vravela, že idem tam a tam.* Niežeby som nepočúvala, zabúdam. :D
Niečo je vo vašom vzťahu narušené, s najväčšou pravdepodobnosťou dcéru tvoje otázky dráždia, nemala by si ju spovedať. Porozmýšľaj o tom. Podľa jej koníčkov usudzujem, že v citovej oblasti strádala.

Aby to nevyzeralo, ze za najlepšiu odpoveď som označila tú, v ktorej sa pisateľka prikláňa na moju stranu, ale z jej príspevku cítiť, že presne vie o čom píše, buď je veľmi empatický človek, alebo niečo také zažila.
Len na doplnenie, moja dcéra je preč z domu 8 rokov, to som si už myslím mala dosť času zvyknúť, ale chodí domov stále menej a menej, už je problém aby prišla pomaly na vlastné narodeniny, to nehovorím o nejakej udalosti, napr. pohreb niekoho ( nie úplne najbližšieho ) z rodiny, oslavy, Veľká noc a pod. Mne sa jedná hlavne o to, keď ide cez víkend na nejakú oslavu do iného mesta, s ďalšími ľuďmi, z ktorých tak cca dvoch poznám zbežne osobe, ďalších z rozprávania dcéry a ďalších vôbec, ona mi povie len mesto kam ide a kedy sa vráti, ja chcem len dve sms, či dobre docestovala tam a späť, keď cestuje autom, autobusom, potrebujem sa dopátrať, prečo by to mal byť taký problém, celý čas ako je tam jej nevolám, nepíšem, stačí mi informácia, že prišla v poriadku. Je to tak veľa, obmedzovanie, vypočúvanie? M.


Tak asi sa jej domov chodit nechce, ked nechodi. Co s tym narobis? Dospelu osobu nemozes prinutit.

Podla tvojej dcery asi hej, ked to nerobi. Tak ju nechaj zit jej zivot, aky si vybrala a len dufaj a ver, ze vzdy vsetko dobre dopadne. Ine asi ani nemozes.
margot157
11.03.13,08:46
Na takú dcéru treba byť hrdý a nie ja sa na ňu sťažovať.

Ďakujem veľmi pekne za pochvalu, ale ja sa na ňu nesťažujem, aj som napísala, úplne iný problém tu riešime, mne sa jedná skôr o "syndróm" single mladých ľudí, ( nechcem to označovať za nejakú diagnózu, aby ma niekto nepochopil zle ), o jej bezpečnosť a pod. Ale veľmi mi tu tie príspevky pomohli, ďakujem všetkým, naozaj, M.
osky
11.03.13,09:35
Ďakujem vám veľmi pekne všetkým, hlavne to potrebujem, skúsenosti tých, ktorí niečo prežili, z vlastnej skúsenosti viem, že myslieť si, že niečomu rozumiem a rozumieť niečomu, keď to sama prežijem sú dve odlišné veci, ale v mnohom ste mi pomohli, ten krásny citát o rodičoch a deťoch, dojímavé, výstižné. A ešte k niektorým konkrétnym veciam, netrpím syndrómom prázdneho hbiezda, mám s priateľom 3r. dcérku a okrem toho ešte syna ( 21r. ) a máme aj domáce zvieratko:), bývame totiž v rodinnom dome, som zamestnaná, takže moje dni sú vyplnené myslím po okraj. Z mojich najväčších chýb, ktoré som spomínala po strate manžela keď som sa zamýšľala s odstupom času bolo asi to, že som si uvedomila svoju obrovskú zodpovednosť za výchovu detí , predsa keď sú dvaja, jednak sa všetko rozloží medzi dvoch ( radosti, starosti, výchovné problémy) a aj sa máš s kým poradiť, kto je tým deťom najbližší, mnohokrát som k výchove pristupovala prehnane autoritatívne, mala som voliť skôr priateľský postoj, teraz to už viem, lenže vtedy bolo všetko iné, pochopí kto prežil. Ani nechcem povedať, že som jediná, čo bola na výchovu sama, to vôbec nie, nechcem zo seba robiť výnimku. Inak keby mala vyletieť z hniezda pred 18 rokmi, to by bola 5 ročná, tak to by som fakt neurobila...:D. Ale to len na odľahčenie, nechcem tu nikoho skúšať z matematiky, ešte raz všetkým ďakujem,M.

Margot,tak si to predsa ty-som premyslala ci je to ta ista co sa nas pytala o radu,ci mat dietatko okolo 40-tky...ci?vsak si to ty.a mala sa vola margaretka po mamicke,ze?neuveritelne ze uz su to 3 roky,zivot plynie velmi rycho....
osky
11.03.13,09:41
kazdy kto ma havkaca vie ze aj on ma dusu,dokonca aj macka.
lujza.j
11.03.13,09:43
moj pes je moj milačik a si píš že dušu má!!! co poniektori ludia su bez....
alaya1
11.03.13,09:44
Margot,tak si to predsa ty-som premyslala ci je to ta ista co sa nas pytala o radu,ci mat dietatko okolo 40-tky...ci?vsak si to ty.a mala sa vola margaretka po mamicke,ze?neuveritelne ze uz su to 3 roky,zivot plynie velmi rycho....


osky, mozno prave tento tvoj postreh prinasa do temy vela vysvetlenia. kto vie, ako narodenie malickeho cloviecika prezivala starsia dcera.Mnohe starsie deti zriarlia a maju rozne prejavy, ako na seba upozornovat.
osky
11.03.13,10:01
u nas to bolo uplne inak....
som jedinacik a tiez som ako 15-rocna vyletela z hniezda,kedze stredna bola daleko od bydliska,bola som na internate,neskor private...
po skonceni som odisla do Prahy,potom na Vysku-znova internat,neskor do Svajciarska,Talianska.....chuderka moja mama si ma tiez velmi neuzila,ked som zacala dospievat.
faktom vsak je,ze to co opisujes si neviem predstavit,aj ked tu mnohi tuoto situaciu povazuju za normalnu-podla to nie je v poriadku.

ja som zo skoly,ci uu strednej a ci z vysky chodila na vikendy domov a aj ked som bola v zahranic,vzdy som bola na vianoce a väcsinou i na velku noc doma.
s nasimi som bola neustale v kontakte,mama vedela presne co a kde som,nikto ma k tomu nenutil,ja som to povazovala za svou povinnost-bola som zodpovedna.vedela som ze by nasi nespali keby nevedeli ci som v poriadku.
aj ked clovek dospeje,nemyslim si ze 23-rocne divca moze celkom spalit mosty a kaslat na svoju rodinu....
je to trochu sebecke a nezodpovedne.keby mala vsebe trosku lutosti tak aspon koli tomu by sa obcas automaticky prihlasil,aby jej matka mohla pokojne spat,zvlast ked vie,ze je na dakej disco a pod...ved vieme,co sa dnes na takych miestach vselico stava....
ja som sa tiez nasim espovedala o svojom sukromi ale za to ze dnes sa to tak nosi-mam 1ß-nast,som dospely....nesuhlasim s tym.mladi ludia stracaju uplne hranice a citove vnimanie
potom sa cudujeme,ze je tolko vytrznosti a problemov.
mlady clovek potrebuje pevnu ruku.
mna nasi okresali,bola som drzana pevno a na kratko,z mojho pohladu,hoci mi nechybala sloboda a naplnili sa vsetky moje sny o studiu,cestovani,zamestnani....nepriek tomu nasi vzdy urcovali hranice....
dnes mam 35,som vydata v rakusku....napriek tomu som s nasimi stale v kontakte a funguje to takmer rovnako.
a nemam pocit ze mi organizuju zivot.
prave naopak-moj muz stratil otca este velmi mlady a matka je psychicky trochu chora,tak zil ako chcel,robil si co chcel a myslel ze moze vsetko....k
ed sme sa spoznali a neskor vzali,nasi sa stali rodicmi aj jemu a pomaly dostal tie hranice-velmi to prospelo jemu i nasmu vztahu,hoci obcas z tych hranic este vyskoci....predsa nemozem chciet menit beho 4 rokov co bolo cely zivt inak...
ale moj muz to akceptuje a tie hranice uz berie akosi normalne.
vsetko je to o zodpovednosti voci rodicom,voci tomu na kom ti zalezi a najmä o LASKE.
aj keby som bola 1000 razy na mamu nastvana,nemohla by som ju len tak nechat cakat zavesenu na telefone alebo cakat ci sa ozve sama.
prva pridem ja-väcsinou,mam ju predsa rada.

a pre teba Margot este pohlad z druhej strany:

poznas pribeh o stratenom marnotratnm synovi?
uvidis,dievca pride este na vela veci a pochopi....
ak si veriaca,vloz sa do ruk Najvyssieho,ak nie,nechaj tomu cas-ona sa vrati :-)
margot157
11.03.13,11:07
Ano Osky, som to ja, maličká má 3 roky, práve sme začali chodiť do škôlky, staršia dcérka má malú veľmi rada, aj opačne, síce chodí domov málo, ale malá sa na ňu vždy nesmierne teší, dcérka sa jej venuje omnoho intenzívnejšie ako syn, ktorý zase býva doma oveľa častejsie, aj keď už tiež študuje na VŠ mimo domu ( ale to zase beriem, je to chlapec ), ale tiež má malú veľmi rád, oni (starší súrodenci )sú už vekovo úplne niekde inde, tam si myslím že už na nejakú súrodeneckú žiarlivosť nie je miesto, inak hovoríš mi z duše, tiež si mylím, že voľnosti som jej dala dosť, ajajaj, koľko už ona precestovala som ani ja ani zďaleka, ale však človek deťom dopraje, v rámci finančných možností, niečo si aj ona privyrobí, ale nakoľko býva na priváte dopláca si za ubytovanie, čo je navyše oproti intenátu, ja jej pomáham čo potrebuje do školy a vždy vo všetkom som pri nej, ako aj pri ostatných deťoch. Kto pochopí v dnešnom svete, čo sa teraz deje, či taký 23 ročný človek už všetko predvída, čo jej môže hroziť, opakujem, ja ju nekontrolujem, len potrebujem vedieť, či dobre docestovala a či sa v poriadku vrátila. Hádam mi tu nechce niekto tvrdiť, že ja nemám žiadne právo, nakoľko má 23 sa o ňu báť a ona keď má trochu lásky a svedomia, by to mohla chápať. Ja to tiež beriem z toho hľadiska, aký vzťah ja mám so svojou mamou, nechcem síce porovnávať, ale ide to akosi samo, ale tiež si myslím, že sa to aj samo zlepší a dúfať, že to, čo sme ešte aj s manželom, kým žil, do nej vložili, tam aj zostalo. Ešte raz veľmi pekne ďakujem, M.
lujza.j
11.03.13,11:27
Mam daleko viac ako tvoja dcera s mamou taky vztah,ze super....bez hanby priznam,ze som mamin cecok.....ale hlasim prichody na miesta mimo BA stale a som stara kobra:D 43rocna...ale nejak to funguje tak prirodzene...ci to tak je nastavene od mlada neviem....pre mna je to taka automatika.....tuto zimu ozajstnu v BAčku.....som jej rano ked som prisla OK do roboty...hlasila sms- kou,ze som dosla dobre,lebo viem,ze ako videla ze vonku snehuje,ze mala stavy ,ze ci som dosla OK. Mozno pre niekoho nenormalne ale u nas....prirodzene.ked nechcem aby sa stresovala zatajim,ze idem mimo mesto....ked som minuly rok vybehla s kamoskou do BB a potom nejak k tomu doslo...boze co si nepovedala ze opustas mesto...a to iste aj u brata...
lubko6394
11.03.13,11:31
Aj tak si myslím, že problém je najväčší u Teba a je v psychike. Jednoducho si predstavuješ, že Váš vzťah bude milý a srdečný automaticky a že Ťa dcéra pochopí. To sa ale nestane hneď. Ona sa teraz stavia na vlastné a chce si tým prejsť sama a dokázať to aj bez Teba. Netlač tak teraz na pílu, nechaj jej čas veď ona si potrebuje zariadiť život podľa svojho najlepšieho vedomia. Podľa toho, čo si písala, tak si ju vychovala dobre a to ovocie sa Ti určite vráti, len jej daj čas a dcéra dozreje tak, že Ti bude robiť radosť.
osky
11.03.13,11:32
tesim sa,no vidis,tak ona potrebuje iba vyzriet,neboj,ona to este pochopi
korela
11.03.13,11:47
osky, mozno prave tento tvoj postreh prinasa do temy vela vysvetlenia. kto vie, ako narodenie malickeho cloviecika prezivala starsia dcera.Mnohe starsie deti zriarlia a maju rozne prejavy, ako na seba upozornovat.
Práve nedávno ma zaujala téma od Margot, a celú som ju prečítala. A teba som si zapamätala, pretože som sme súrodenci narodení presne tak , ako tvoje deti. Ja som posledná po dvoch chlapcoch. Oni zažili svoje detstvo úplne inak ako ja. To čo zažili oni, som nezažila v rodine ja. Aj širšej. V rodine Margot vznikol výrazne väčší rozdiel, zrejme to prežívanie jej prvých detí bolo na inej báze.

A info pre Margot:
Drvivá väčšina dcér po búrlivých rokoch puberty a vyzretia sa vracia k matke. Najmä po založení trvalých vzťahov, tehotenstva a príchodom svojich detí. Začnú chápať matku cez svoj život. Rovnaká obava o deti, výchova, situácia sa opakuje.
Ako tu napísalo viac nickov, buď rada že je zdravá a samostatná. To je veľký vklad do života.
Synovia sú iná kapitola. To je "oddelený svet" jeho rodiny. Treba rešpektovať a priať mu.
Tiež to má však rôzne odtiene, netreba mať obavy. Ale tak sa vyjadrujú o tom psychológovia, i keď v našej rodine i širšej to bolo takmer vyrovnané, dcéry, synovia.
gilda
11.03.13,11:53
Na vedomie: Doba zrenia predĺžená. Proces psychického dozrievania spomalený. Dospelosť až okolo tridsiatky. Tento fakt ostáva len akceptovať. Obojstranne prospešné. Toto je všeobecné konštatovanie súčasného stavu.
korela
11.03.13,11:56
Ešte dodám, my sme na seba nežiarlili, každá rodina je neopakovateľná.
korela
11.03.13,12:01
Na vedomie: Doba zrenia predĺžená. Proces psychického dozrievania spomalený. Dospelosť až okolo tridsiatky. Tento fakt ostáva len akceptovať. Obojstranne prospešné. Toto je všeobecné konštatovanie súčasného stavu.
Milé. Tento telegram si mi mohla poslať pred pár rokmi. Potvrdzujem.
gilda
11.03.13,12:10
Milé. Tento telegram si mi mohla poslať pred pár rokmi. Potvrdzujem.
Pred pár rokmi som to tiež ešte nevedela. Človek sa celý život učí.:)
mariana11
11.03.13,12:50
margot157, aj ja si pamätám pred rokmi ako si sa pýtala či mať ešte dieťa po štyridsiatke. Aj ti troška závidím. My už máme 3 dospelé deti a nedávno sa ma manžel pýtal ,či by sme si nevzali nejaké z domova. Manžel bol veľmi zaťažený na rodinu a teraz je mu asi ťažšie ako mne. Mám dcéru 22 ročnú. A chápem ako sa cítiš, že máš o ňu strach. Moja študuje a doma je málo, ale keď je doma a niekam ide, tiež sa o ňu bojím. Už je naučená, že mi stále prezvoní, keď dorazí tam kde išla. Ale keď nie je doma, tak o nej neviem nič. Hocikedy sa vyberie za priateľom do Bratislavy. A ja ani netuším, že niekam išla. Ale je dospelá a musím sa s tým zmieriť. Ja som to nemala rada na svojej mame a teraz robím to isté... Stále poučujem a upozorňujem. Daj si šál, vonku je zima... a pod. A dcéra mi na to povie len jedno slovo - 22!!!! Ale už si na to dávam pozor a asi je to so mnou stále lepšie. Deti chcú byť samostatné , aspoň tie moje určite. Syn chcel byť až tak samostatný, že v lete odišiel z domu a nedal nám dva mesiace vedieť kde je a čo robí. Vtedy som prežívala najväčší strach o dieťa. Ale už je to v poriadku. Chodieva domov a myslím, že konečne dospel. Myslím, že tvoja dcéra je úplne v pohode...len ty sa o ňu bojíš troška viac ako by bolo vhodné. Ale to je asi údel viacerých mám, mňa nevynímajúc.
korela
11.03.13,13:01
mariana11, pozor na priania :-), život píše príbehy, po menopauze prišli ešte dvojičky, veeeľké krásne prekvapenie. :-) Všetko dobré v rodinke vám želám.
buchač
11.03.13,13:08
A dcéra mi na to povie len jedno slovo - 22!!!! Ale už si na to dávam pozor a asi je to so mnou stále lepšie. Deti chcú byť samostatné , aspoň tie moje určite.
Doteraz som len čítal ....ale toto ma dostalo ...:)

....hehe...moja je tiež single ....vo vlastnom ...

Občas sa stáva , niečo čajočke poviem ...ona na to , šak že už je dospelá ( 26 ) ...
Lenže aj ona má nejakú otázku - problém a vtedy prichádza ten môj čas ......" ale šak si už dospelá , máš dokonca tých 26 ..., tak aký problém ???..." ....vychutnám si ju po kúskoch ...:--- :D


Ale ako bolo spomenuté , SMS - ky sú podmienkou .....chodí hore - dole do zahraničia na tie služobky , nuž pre ten kľud nástojíme na nich...
maja
11.03.13,14:36
Som rada, že so synom sa to urovnalo :)
margot157
12.03.13,07:23
margot157, aj ja si pamätám pred rokmi ako si sa pýtala či mať ešte dieťa po štyridsiatke. Aj ti troška závidím. My už máme 3 dospelé deti a nedávno sa ma manžel pýtal ,či by sme si nevzali nejaké z domova. Manžel bol veľmi zaťažený na rodinu a teraz je mu asi ťažšie ako mne. Mám dcéru 22 ročnú. A chápem ako sa cítiš, že máš o ňu strach. Moja študuje a doma je málo, ale keď je doma a niekam ide, tiež sa o ňu bojím. Už je naučená, že mi stále prezvoní, keď dorazí tam kde išla. Ale keď nie je doma, tak o nej neviem nič. Hocikedy sa vyberie za priateľom do Bratislavy. A ja ani netuším, že niekam išla. Ale je dospelá a musím sa s tým zmieriť. Ja som to nemala rada na svojej mame a teraz robím to isté... Stále poučujem a upozorňujem. Daj si šál, vonku je zima... a pod. A dcéra mi na to povie len jedno slovo - 22!!!! Ale už si na to dávam pozor a asi je to so mnou stále lepšie. Deti chcú byť samostatné , aspoň tie moje určite. Syn chcel byť až tak samostatný, že v lete odišiel z domu a nedal nám dva mesiace vedieť kde je a čo robí. Vtedy som prežívala najväčší strach o dieťa. Ale už je to v poriadku. Chodieva domov a myslím, že konečne dospel. Myslím, že tvoja dcéra je úplne v pohode...len ty sa o ňu bojíš troška viac ako by bolo vhodné. Ale to je asi údel viacerých mám, mňa nevynímajúc.

Je to z inej témy, ale napíšm aj sem, v mnohom mi pri rozhodovaní pomohla vtedy porada ( dieťa po štyridsiatke ), ja som hlavne aj za tie opačné názory, tu ich ľudia tak nejako ľahšie napíšu bez obalu, čo sa niekedy rovno do očí hovorí ťažšie, ale k môjmu rozhodnutiu, teda teraz už 3r. dcérke môžem povedať len toľko, som šťastná-prešťastná, že som sa tak rozhodla, ako aj z tejto témy vyplýva, veľké deti sú mimo domu, (syn odišiel na pol roka študovať do Portugalska ), mali sme aj to šťastie, že je zdravá, šikovná, milá, dobrá, pekná, láska celej rodiny, kde už prevládajú dospelí a väčšie deti, takže vrelo doporučujem!:)
lujza.j
12.03.13,07:47
Mas u mna velky obdiv,ze si mala dieta po 40-tke.....ja by som nemala odvahu....pre mna je to horor...;)
gilda
12.03.13,15:30
osky
12.03.13,17:57
poznam,aj mne to uz poslali kamosky na FB :-)
petermikuláš
12.03.13,21:42
prečítal som teraz všetky príspevky a len kratučko doplním - v 23 už vychovávať ani extra žiadať ako rodičia nemôžeme, musíme len dúfať, že to čo sme v detstve do dieťaťa výchovne vložili, neskôr samo využije a zužitkuje
ale pre nás rodičov je to čakanie často bolestné
a teraz niečo na pobavenie:
som tento týždeň PN tak viac čumím do telky keď ležím a v niektorom sitkome som dnes zachytil super hlášku a po dlhšom čase som sa rozosmial. Hovorila tam jedna mamička druhej o svojej dcére: "Vieš ona je teraz v tom najblbšom veku od 11 do 25."
lujza.j
13.03.13,10:58
No ten vek teda rozpätie uplne sedi...teda u mojeho decka urcite....uz je to sice uz lepsie...taha 22 rok,ale puberta cca. Od 11r:eek:
margot157
13.03.13,11:27
prečítal som teraz všetky príspevky a len kratučko doplním - v 23 už vychovávať ani extra žiadať ako rodičia nemôžeme, musíme len dúfať, že to čo sme v detstve do dieťaťa výchovne vložili, neskôr samo využije a zužitkuje
ale pre nás rodičov je to čakanie často bolestné
a teraz niečo na pobavenie:
som tento týždeň PN tak viac čumím do telky keď ležím a v niektorom sitkome som dnes zachytil super hlášku a po dlhšom čase som sa rozosmial. Hovorila tam jedna mamička druhej o svojej dcére: "Vieš ona je teraz v tom najblbšom veku od 11 do 25."

No u nás tiež tak nejako... :D
gilda
13.03.13,11:35
...... "Vieš ona je teraz v tom najblbšom veku od 11 do 25."
11 sedí, 25 bodaj by.:---
ludmilla
13.03.13,12:06
Margot daj jej najavo, že ju ľúbiš, povedz jej to a aj to, čo pre teba znamená, bez podmienok. Mám tiež dve už dospelé deti a stále častejšie si uvedomujem, že moje deti nie sú mojimi partnermi, ale majú svoj vlastný život. Vždy si pomyslím na svojich rodičov, ktorí nemali takú kontrolu nad nami (mobily, SMS, emaily) ako ju máme dnes nad našimi deťmi, ten náš skok do života, rozprestretie krídel musel byť pre nich ťažší, nemali možnosti stálej kontroly nad nami, viem si predstaviť ako trpeli, keď týždeň o mne nič nevedeli a určite boli zvedaví - pretože písať list – to som bola fakt lenivá:) Stačí sa obzrieť do svojho detstva, či sme brali ohľad na želania našich rodičov, keď išlo o prácu, partnera, záujmy? Väčšinou som mame povedala "OK mami máš pravdu, vďaka za radu", ale urobila som si po svojom. Som šťastná, že mama si síce vždy povedala svoj názor, ale akceptovala ten môj a keď som niečo „zbabrala“ nevyčítala mi to, skôr sa snažila pomôcť. Takto sa postupne budoval náš vzťah – najprv som bola dieťa, závislé od nej, potom som bola dospelá a chcela som byť samostatná, chodila som k mame pomenej, ale chodila a dnes, ma to k nej úplne ťahá a chodím k nej tak často ako sa len dá. Asi musíš v sebe nájsť vnútornú silu a objasniť si prečo máš strach z odcudzenia, možno len trváš na nesprávnych ideáloch, možno skús len troška pozmeniť tú svoju pozíciu z „ja ťa poznám, viem, čo je pre teba dobré!“ za „rozumiem ti i keď s tým nesúhlasím“ To by mohol byť ten MOST pre vás obe.

Najkrajším darom pre naše deti je dobre prežitý život.
Aj Sting to pekne vystihol v piesni : "If you love somebody set them free."


http://www.youtube.com/watch?v=abu3RuiejLg