Voľakedy dávno, keď sa voda sypala a piesok sa lial a ja som mal o 30 rokov menej, za siedmimi horami a siedmimi dolinami v oblasti medzi Novým Mestom nad Váhom a Myjavou rástla spústa belíc. Volali sme tak žlté slivky. Niekde tak volajú i žlté čerešne. Dozrievali o čosi skoršie ako slivky a pálila sa z nich dodnes veľmi cenená belovica. Boli veľmi sladké a keď sa dospelú mužskú časť populácie podarilo ostatnými členmi klanu prehlasovať, vzniknutý džem bol sladký s mierne horkastou príchuťou, lepší ako marhuľový.Moja babka a teta dávali belice na kysnutý koláč na celý plec. U nás sa tomu hovorilo "belicový báleš". Žiaľ, i belice zničila šárka........
Vzdialene sa im podobá Tipala, ale nie je to celkom ono....