caesar2222 Eulalia, som rád že som sa mohol podeliť a že to malo aj nejakú priaznivú odozvu. Rovnako mi pomohli články na tejto diskusii aj Tvoje. Čítal som všetky od začiatku asi 4 hodiny
Keď som si čítal svoj príspevok zhrozil som sa koľko gramatických chýb
Pravda je, že som to chcel rýchlo rýchlo. No a ty ako zvládaš ? Ak máš nejaké nové tehličky
sem s nimi !
Neviem, či mám nové tehličky
, ale okrem viac-menej pravidelných kineziologických odblokovaní, som v novembri absolvovala prvú "dávku" regresnej terapie. A čuduj sa svete, prvé problémy, ktoré som počas sedenia musela riešiť, boli presne tie isté, ako pri kin. odblokovaní - úplne na začiatku. A aj keď mi hneď prišli na um ďalšie "staré rany", ktoré si musím doriešiť pri ďalšom sedení, sú to tie isté, ktoré som už riešila práve pri kineziologickom odblokovávaní. Najdôležitejší bol záver prvého regresného zostupu - že môžem v tom pokračovať, až keď ja sama niečo pochopím. Ako tak nad tým už pomaly tri mesiace rozmýšľam, stále viac som presvedčená, že tie problémy - či už staré alebo nové - sa mi podarí vyriešiť až vtedy, keď ja zmením svoj postoj k nim. Že sa nemôžem spoľahnúť na to, že vždy nájdem niekoho, kto mi pomôže porozpletať záludnosti geneticky zdedených informácií a mojich vlastných minulých stresujúcich zážitkov, ale že sa do toho jednoducho musím pustiť sama. Ja sama musím prehodnotiť svoj postoj k nim, ja sama sebe a svojim predkom musím dokázať odpustiť a oprostiť sa od pocitov viny a ja sama musím v sebe dokázať vykresať iskru nádeje. Je fajn, keď sa po odblokovaní cítim ľahšie, je fajn,že cítim, že som zo seba zhodila ďalšiu ťarchu minulosti, ale to, čo by mi mohlo pomôcť je, nespoliehať sa na pomoc zvonku, musím ju nájsť sama v sebe. Ešte neviem ako, ale dúfam, že sa mi v tej mojej kotrbe rozsvieti a že tú cestu nájdem. Takže preto bol Tvoj príspevok pre mňa tou mojou tehličkou - ukázal si mi, ako s tým bojuješ Ty sám a že sa to dá. Povedala by som, že Tvoje skúsenosti boli tou povestnou poslednou kvapkou, ktoré ma uistili, že moje pocity nie sú len výmyslom, že to je tá moja cesta. A že som ich už skúsila za tie roky hodne
.
Danushka tu píše o u nás zatiaľ nesprávnom postoji k návštevám u psychiatra. Nemôžem povedať, že by som Ameriku nejako žrala, mám pocit, že sú mimoriadne sebestrední a neuznávajú nič, čo nepochádza z ich veľkej zeme. Ale predsa len už prišli na to, že tak ako telo, treba liečiť aj dušu. A u nich nie je návšteva psychiatra nič dohonestujúce, naopak, pomaly sa tým začínajú pýšiť, akého má kto dobrého psychoterapeuta. Takže keď treba, bez problému si sadnem do čakárne aj pred ambulanciou psychiatra. Súhlasím s Tebou, že nemám pocit, žeby som bola preto horšia. Svoju robotu robím podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a podľa reakcií okolia cítim, že nie zle. A keďže mám aj zopár dobrých priateľov, s ktorými mi je dobre, viem, že nie som zlý človek. A to je pre mňa podstatné.
Keď to zhrniem, tú zatiaľ poslednú tehličku si mi podal práve Ty, preto som sa Ti aj poďakovala. Niektoré tehličky z Tvojho návodu síce nemôžem použiť, každý sme iný, ale dodal si mi optimizmu a nádeje.
A ten optimizmus a nádej želám všetkým nám, bojovníkom s PP.
Ešte by som chcela napísať krátky odkaz pre MonikuC - podľa Tvojho životného príbehu by som povedala, že si silná osobnosť, jedna taká ťažká skúška stačí, aby sa človek položil. Obdivujem Ťa, že si to dokázala vydržať a veľmi, veľmi Ti držím palce, aby sa Ti žilo ľahšie a lepšie. Ja osobne som presvedčená, že tie telesné zdravotné problémy sú následkom a výsledkom duševných bolestí. Čoho sa bojíme, to, bohužiaľ, priťahujeme najviac. Tie dychové cvičenia som skúšala aj ja, sú super a veľmi často mi pomohli predísť záchvatu paniky, ktorá už-už na mňa niekde spoza roku číhala.