Keď život zhasína, zažíhame sviece
a zrkadlo sa netrbliece
len slzy na tvári...
Teba Dáška, už nič nekvári,
nebolí, netrápi žiaden neduh, ťažoba
tela, žiadna choroba
a nevypovieš žiadne slovo,
tak veľmi chcem, aby ešte bolo,
veď toľko zostalo nedopovedaných viet,
prelúdium chvíle, sekundy viac niet...
Bolesť a slzy,
nekonečno,
ktoré má svoj koniec
dnes veľmi ťaží,
či takto sa dá zabudnúť...
Bolesť na duši
či sa to patrí, či sa to sluší
dnes nevyvážia žiadne spomienky
chladia ma v dlani kamienky
tejto chvíle...
Dáška, nedá sa zabudnúť
a ani milosrdný čas nezničí, to čo bolo dané...
- zažíham sviecu, na kameň kladiem kvety a ďakujem, že som Ťa stretla...