Lístie na stromoch, dušičky ďaleko. Ochladilo sa a prší. Vtáčatka už zo dva,tri posledné dni nalietavali na krmítko a nakúkali...dokonca sadli na okno zvonku a tak sa hlásili o papanicu. Dá sa odolať? Jasné, že nie. Tak manžel ráno nasypal slnečnicu. Krmítko je na necelý meter od okna. Nádherná podívaná, vtáčence sa neskutočne "jašia", zobkajú, nalietavajú, doslova sa hrajú, veď pod strieškou predsa neprší.
A tak sa teraz vytešujem pohľadom na štebotavú tlupu malých operencov...sýkorky veľké, belasé, stehlíci, párik brhlíkov, vrabčiaci, dokonca prileteli po jednom kuse sýkorka uhliarka a sýkorka hôrna. Ešte čakám na sýkorku chochoľnatú...iba nechápem, ako sa podozvedali, že u nás sa už nasypalo.
Na názory odborníkov na prikrmovanie nedám...aj sa chcem občas potešiť
, veď do toho aj niečo investujem, nie?
Ináč je pravda, že ak máme búdky na hniezdenie máme začať prikrmovať už na jeseň, alebo začiatkom zimy, aby sme tie stvorenia upozornili, že u nás majú príležitosť na odchov deťúreniec. A tak mávame na našej záhrade hniezdo drozdov, sýkoriek, hrdličiek a všakovakých malých speváčikov v jednom období. Hniezda majú od seba vzdialené skutočne iba zopár metrov a spoločné teritórium celkom v pohode zvládajú. Až nato, že mi niekto z tej malej "hávede" chodil na hrach a ja som si toto leto ani nedzobla.
Kto bol vinníkom, sa nám nepodarilo zistiť