Zanetth tvoja sestra odisla tam, kde sa raz vsetci stretneme, pokial ju budete nosit v svojich srdciach zostane navzdy s Vami.
Sledovala som jej osud a bala som sa co tu nove precitam, hoci som tvoju sestru nepoznala, tato sprava mnou hlboko otriasla.
Zelam Tebe i celej rodine uprimnu sustrast a vela sil, ktore budete tak velmi potrebovat, posielam silne objatie.

Zanetth, tak veľmi som verila, dúfala, že sa všetko dobre skončí, ako mnohí z nás, ktorí sa snažili ťa podporiť, utešiť a čakali na správu. Je mi to veľmi ľúto, nedá sa vyjadriť bolesť, ktorú človek v takejto chvíli prežíva. Držím palce celej vašej rodinke, aby ste túto situáciu zvládli hlavne pre tie maličké deťúrence, ktoré vás všetkých tak veľmi teraz budú potrebovať. Úprimnú sústrasť.

...úprimnú sústrasť...

Je zbytočné vypisovať ale fakt súcitím s tebou, pred 3 rokmi, sme mali s bratom haváriu, mal poškodenú miechu, dokopy po vyliečený mal 26 diagnóz, doktori a sestričky vraveli že do 2 týždnou umrie, že nikdy nebude dýchať sám bez kanily, a že nikdy nebude chodiť, zatiaľ je stále na vozíky ale je pevný statočný a až na tie nohy zdravý v dobrej nálade, sme radi že žije, never doktorom niekedy dramatizujú aby vytiahli peniaze, zázraky sa dejú, držíííím palce.

...asi ti uniklo, že zaneth práve prežíva ťažké chvíle, lebo jej sestra zomrela. V tomto prípade tvoja reakcia na doktorov je neadekvátna a mal by si si prečítať všetky príspevky skôr ako budeš reagovať. Naozaj to v tomto prípade nie je vhodné.

Ahojte poraďáci, všetkým Vám ďakujem za prejavy sústrasti, poslednú rozlúčku máme za sebou... Včera som prežila najhorší deň v svojom živote - ešte aj tá cesta autom - sneh, vietor, uzavreté horské priechody .... Hrôza.... s manželom sme zostarli o desať rokov... Momentálne sme doma, potrebujeme si všetci oddýchnuť... Sestrine deti sú s otcom a so starými rodičmi .... neviem ako sa to bude ďalej riešiť... absolútne nemám predstavu... Jedno viem, že ja tam nedokážem každý týždeň cestovať autom, keď tie cesty sú hrozné, - nezvládnem to fyzicky ani psychicky v tom ich dome, kde mi ju všetko pripomína. A potrebujem mať pri sebe svoje deti a manžela. Kľudne by som deti zobrala k sebe, alebo aspoň jedného, ale zase to by nebolo dobré pre ich otca .... Momentálne cítim len hnev...

Moja, viem, je to teraz o to ťažšie, lebo sa nevies rozhodnut-čo dalej,ako dalej...Ale ver mi,je to len dočasné, prejde to postupom času, viem, že sa neda vyriešit vsetko zo dna na den...teraz si hlavne oddychni, venuj sa svojej rodinke a predsa to počasie nebude trvat navzdy, ked sa cesty sprejazdnia k lepšiemu tak môžete si zase vypomahat so sestrinými detičkami. V tomto období je kazda pomoc vítaná. Nemôžes v tomto počasí riskovat svoje zdravie (ak je to naročne fyzicky a psychicky na teba pochopitelne), nemôžeš riskovat, že sa ti nedaj Bože niečo cestou stane-viem, je to ťažké rozhodnut sa, raz ťa ťahá k svojej rodine, raz k sestrinym detom-a tým, že prezivate smutné obdobie, je tazke urobit rozhodnutie,ked v takom emocionalnom vypäti sa to zvladnut ani neda...drzim velmi palce...Nemohli by ste urobit krôčik, aby ste boli bližšie k sebe-tvoje deti a segrine deti-mam na mysli prestahovat sa...viem, aj to je komplikovane - nie je to jednoduché hlavne v dnesnej dobe,ked kazdy sa stahuje za pracou a pod., ale skuste najst nejaky kompromis, aby ste mohli travit čo najviac času spolu...kym su deti male-tak sa to ako-tak da...ale čím budu väčšie, bude treba viac času na ich výchovu a pod. a aj rodičia (teda pre deti starí rodičia) predpokladam že nie su najmladsi a možno budu časom potrebovat oni vasu pomoc, nebudu zvladat deti...prepač,že pisem tak otvorene, ale žial, je to tak...nie, neprajem rodičom nič zle, ja by som im dopriala este vela krasnych dni plných zdravia, len ako sa hovori "človek mieni, Pán Boh meni"...musite trosku mysliet aj vopred...A neboj sa, je pochopitelne, že pocitujes hnev a krivdu...je to normalne...tato tema je tvoja, tak sem pis, pis, pis....

Treba nájsť silu práve kvôli tým čo tu ostali... nech sa na to pozeráme akokoľvek - smútime , lebo nechceme pripustiť , že niekoho už neuvidíme, smútok je prirodzený a hnev je štádiom smútku - treba si spomenúť na všetko pekné a v tom nájsť silu . Deti potrebujú silných ľudí okolo seba, lebo oni sú tí najzraniteľnejší, na ich psychike to môže zanechať najviac jaziev, treba aby žili čo najskôr normálnym životom a nie u starých rodičov. Ich otec musí začať žiť život normálny s nimi a bohužiaľ bez mamy- nie je fér ho dištancovať tým, že deti od neho vezmete..... Pomôcť mu môžete ak vás o tom požiada , inak nie - aj on žiali a treba si uvedomiť, že to má z vás všetkých najťažšie- vyrovnať sa s tým....
Držím palce všetkým, vždy je to tragédia , ale nejako neverím na náhody a všetko sa vždy deje z nejakého dôvodu - často nevidíme cestu - lebo sa nepozeráme alebo stále pozeráme len na tie dvere, ktoré sa nám zavreli. Prajem veľa sily ....

úprimnú sústrasť...., a veľa síl celej rodine....

zanetth - čo Ťa nezabije, to Ťa posilní... možno v tejto chvíli sa tieto slová javia ako príliš kruté, ale sú pravdivé - ver mi, viem to posúdiť s odstupom času 12 rokov.... zomrel mi otec, dva dni na to mladší brat (bol ešte slobodný, detičky nemal) a mama sa zrútila - ani sa niet čo čudovať.. no a ja? musela som "zabrať" na plné obrátky!
zanetth - úprimnú sústrasť... a veľa síl

SUHLASÍM- čas všetko vyrieši.., mne tiež zomrel 51 r. otec a 17 ročný brat- a tiež sa to nejako dalo do poriadku časom- .a nakoniec aj tak sa raz ešte stretnete

čo osobne mne je v tomto prípade veľmi ľúto je,že bábatko nikdy nespozná svoju maminu-to ma trápi najviac...-to je kruté...

Všetci máte pravdu ..., sama viem, že to potrebuje čas a čo sa týka detí, v žiadnom prípade by som ich otcovi nechcela brať, potrebujú sa navzájom a tiež si myslím, že by mal čo najskôr začať normálne žiť, nájsť si svoj systém, chodiť do práce .... Ten starší pôjde do škôlky, na tom sme sa zhodli, len neviem, ako to vyrieši s bábätkom... Teraz je zrovna vo veku, že začína vnímať tváre - aj tú, ktorá by mala patriť mame...Neviem, či je dobré, aby bol pri ňom stále niekto iný. Moja mama by vzhľadom na vek už asi takého drobca sama nezvládla, švagrovi rodičia ešte pracujú, ja mám živnosť pracujem z domu ... z tohto hľadiska by som sa o toho malého v pohode mohla načas starať, zvládla by som aj prácu, moje deti by mi tiež pomohli ... Ale tam sa nemôžem nasťahovať ... Chce to čas, teraz sa musí rozhodnúť sestrin manžel, ja som mu povedala, že môže so mnou rátať, ale aj to, že musím brať ohľad aj na moju rodinu... Chápe to, je to pre neho ťažké, ale bude sa musieť rozhodnúť... a čím skôr začne nejakým spôsobom znovu normálne žiť, tým lepšie pre deti...Jedno viem však celkom určite - sestra by bola určite radšej, keby som sa o maličkého postarala ja a nie opatrovateľka.. S mojim synom trávila veľa času, keď bol malý, bola jedinou osobou, s ktorou som ho bez obáv nechala samého a mohla som ísť kde som potrebovala. Moje deti ju mali strašne radi, vždy keď prišla k nám boli šťastné, hrali sa s ňou - skrátka s deťmi to vedela. Je to ťažké ... ja potrebujem tiež oddychový čas, držala som našich v tých najťažších chvíľach, pohreb a všetko okolo toho som vybavovala ja ... Moja mama s otcom sa už ako tak pozbierali - myslím, že je aj dobre, že sú teraz oni s vnúčatami- a tiež si uvedomili, že som im zostala ako jediná dcéra, tak sa snažia aj mňa odbremeniť. Viem, že budú potrebovať moju pomoc, rátam s tým, teraz len skrátka potrebujem oddych. Verím, že to zvládneme, neviem ešte presne ako ale zvládneme to. ďakujem, že sem píšete, veľmi mi to pomáha.

Zanetth, príjmite úprimnú sústrasť, prajem veľa zdravia.

Žanetka, bola to tvoja sestra, ty si krstnou mamou bábätka, takže si priam povolaná na jeho výchovu a určite by sa sestra mimoriadne potešila. ALe je to na Tebe a na rozhodnuti otca bábätka, aspoň pre začiatok by som to skúsila. Držím prsty, prajem veľa síl a lásky, aby ste sa všetci rozhodli správne. Maja

Tweety - ono je to veľmi citlivé rozdeliť už i tak zasiahnutú rodinu- je to naozaj na rozhodnutí otca s tým s tebou súhlasím, ale aj súrodenec by mohol vnútorne ťažko prežívať- aj keď má málo rokov odlúčenie nielen od mamy ale aj od bábätka.... všetko to má plusy aj mínusy a aj keď je to momentálne veľmi bolestivé treba urobiť to, čo bude pre tie deti len a len to najlepšie a mali by zostať spolu - lebo sú rodina ..... Ja keby som zomrela, nechcela by som,aby sa rozdelili.... aj keď to otec bude mať ťažké- to mu pomôže všetko prekonať, nájde si systém, ale keď to vzdá už na začiatku, nemusia si neskôr už tú správnu cestu k sebe nájsť... Treba uvažovať aj nad tým , že tie deti raz vyrastú a budú v období adolescencie a tam sa tieto zásahy zvyknú prejaviť ..... netreba nič podceniť....Držím palce!

Ja by som naozaj bola najradšej, keby švagor našiel v sebe tú silu a nejako si zariadil život tak, aby som nemusela suplovať sestru ako matku, ale naďalej by som bola milujúca krstná mama, u ktorej deti môžu stráviť napr. prázdniny a pod. Neviem však, či to zvládne, je lekár jeho práca je náročná, sestra ho veľmi podporovala v kariére - služby, kongresy, prednášky. Ona bola doma s deťmi ...Teraz je naozaj dôležité, aby tie deti boli s otcom, držia ho nad vodou .... Bude ťažké nájsť to správne riešenie ....

Viem "zanetth", že prave tie rozhodnutia su niekedy velmi tazke...a čo je ťažšie, urobit rozhodnutie sam lebo sa nemam s kym poradit (mam na mysli švagra-deti su malolete, nema manzelku-ktora by mu určite bola oporou aj nadalej...)viem, ma vas, rodinu-rodičov,svokrovcov, ale predsa len to rozhodnutie je na nom...musi si zvazit sam priority v zivote-ako dalej-aby boli spokojne aj deti, ale aj on sam-musi brat ohlad aj na seba aj na deti...a to je ťažké...viem...ak je lekar, tak s pracou by hadam nemal problem najst si aj v inom meste (napr.blizsie k vam), ale čo sa týka opatery deti-tak môze byt rad že je pri rodičoch-ktorí mu pomáhaju aspon dočasne...ale čo neskôr? deti podrastu, budu potrebovat viac času aby sa im niekto venoval (napr.počas školy-učenie a pod.), v staršom veku budu potrebovat aj riesit napr.svoje prve lasky,sklamania...on ako lekar si musi fakt zvaziť pre a proti-či mava napr.nočne sluzby (neviem aky je lekar-či sukromny,či v nemocnici...), lebo dieta potrebuje oporu od utleho detstva-aj to babätko začína vnimat svet okolo seba...pri malom dietati je to nevyspytatelne-pride teplotka,choroba - či si rodičia trufnu na prebdene noci...ved sama vies ako to je pri detoch-pevne verim, že si dobrou mamou, mamou s dobrym srdcom,laskavym,ktora venuje dostatok času svojim detom :-) tak drzim palce,aby svagor urobil naozaj spravny krok v rozhodnuti :-)

Najlepsie riesenie ... ozenit ho.

Veď hej... oženiť ho, ale za prvé je to veľmi skoro a za druhé neviem, či sa nájde taká osôbka, do ktorej bude schopný sa opäť zamilovať, a ktorá bude ochotná akceptovať danú situáciu (rozhodne to to žieňa nebude mať ľahké) - švagor bol do mojej sestry blázon, zniesol by jej aj modré z neba, chodili spolu dlho, istý čas boli aj rozídení ale vrátili sa k sebe - a keď sa zobrali boli spolu šťastní, nejaké väčšie problémy v manželstve nemali. Dnes sa "mení stráž" pri deťoch, má sa vrátiť moja dvanásťročná dcéra, bola tam na prázdninách (aj naši boli pri deťoch), vždy tam cez prázdniny chodievala - ten starší chlapček ju má veľmi rád, len sa mu vždy ťažko vysvetľuje prečo musí chodiť do školy a nemôže zostať tam u nich...Ja som tam od pohrebu nebola, telefonujeme si, doma sa mi nakopila robota, manžel tiež musel ísť do práce - mesiac ho neuvidím - takže mala som toho vyše hlavy, ešteže tie moje deti sú také aké sú, mám pocit, že v dôsledku týchto udalostí sme preskočili pubertu a akosi rýchlo dospeli. Veľa sa spolu rozprávame aj o smrti, o sestre a pod. - už sú rozumné takže sú to také filozofické diskusie, ale som rada, že o tom hovoria ... Čo sa týka tých sestriných detí - riadim sa tým, že nič netreba siliť a uponáhľať, všetko chce svoj čas a niekedy sa riešenie ukáže postupom času samo od seba ... Som pripravená pomôcť kedykoľvek, pokiaľ to bude v mojich silách ... Vziať ich k sebe by bolo to najjednoduchšie, ale prečo by to mala robiť, veď majú otca, ktorý ich miluje... Pokiaľ by to bolo jeho rozhodnutie nemám s tým problém, ale toto musí vyriešiť on ... V dnešnej dobe sa dá ťažko niečo plánovať, človeku sa zmení život v jednej sekunde ... Nikdy som nechodila do kostola - cirkev ako takú neuznávam, ale verím, že existuje niečo medzi nebom a zemou a že každý človek má svoj osud napísaný a všetko čo sa stane má nejaký význam. Keď si spätne premietam tie udalosti a okolnosti ešte predtým ako sa to stalo ..., keď sa to stalo a aj potom ... tá mozaika ako to všetko do seba zapadalo... tie rozhovory (bol by to dlhý príbeh).... tak si skrátka hovorím, že to nemôže byť náhoda. Uvidíme ...