Pozdravujem Poradu! Pozdravujem ťa, Bastian. Dávno som tu nebola. Akosi zbytočne citlivo som vnímala vzájomné ataky, ktoré na tejto stránke nemajú čo hľadať. Vytvorila som si obraz o Porade, o jednej komunite ľudí, ktorí chcú pomáhať, chcú odovzdávať svoje vedomosti a skúsenosti bez nároku na odmenu. Medzi týchto skvelých ľudí sa však miešajú aj takí, ktorí chcú len prezentovať svoje názory na čokoľvek. A útočia . Z takého si zvyčajne neprosím.
A hľa, dostala som sa k politikom.
Ešte však nie celkom. Aby som vstúpila do témy, k tomu ma motivoval Kormi, nádherný kocúrik, ktorý sa rozcvičoval v záhrade a v letku chytil prekrásneho ďatlíka. Nezjedol ho, zabil ho. Pre hračku. Povedala som mu do duše, povedala som mu svoj nekompromisný názor na jeho čin. Pozeral na mňa síce akože skormútene, ale flegmaticky zavlnil chvostíkom a, uvidiac otvorené dvere, rýchlo vbehol do domu. (Dom – zázemie, bezpečie, prepožičanie sily, ochrana)
Som späť, u politikov, strán, volieb.
Nepôjdem voliť!!! Azda prvýkrát v živote. Je to môj postoj, môj názor a nežiadam ťa, vážený Poraďák, aby si so mnou súhlasil. Nežiadam ťa však ani o to, aby si na mňa pre tento môj postoj útočil, povrával, znevažoval ma. Ale komunikuj, prezentuj svoj názor, svoj postoj, bez náznaku agresivity, konštruktívne – to áno. To už áno.
Z môjho terajšieho postoja je jednoznačne zrejmé, že politikov, poslancov a strán v našom štáte mám plné zuby. Nevážim si ich, nemám pred nimi žiadny rešpekt. Tu potrebujem zdôrazniť, že napriek tomu ich nehádžem úplne všetkých do jedného vreca. Viem, nájdu sa medzi nimi i občania! s rovnou chrbticou a dobrým svedomím, s citom pre správne kroky, správne veci. Toto zdôrazňujem!
Avšak, nech je ten občan!, ktorý sa s dostatkom počtu voličských hlasov dostal/dostane do parlamentu akokoľvek správny človek, dosiahne príliš málo svojou činnosťou. Prečo? Nuž, lebo bude robiť to, čo mu káže jeho strana. A prevažná väčšina občanov(!) a strán vstupuje do politiky s jasným vedomím, že bude ovplyvňovaná prevažujúcim faktorom, ktorým sú peniaze a moc. Uff, veď pre toto sa do toho Domu (parlamentu) veľmi oplatí nasťahovať. Ak možno, tak na čo najdlhšiu dobu, no nie?
Všimol si si, vážený Poraďák, že keď som použila slovo občan, dala som zaň výkričník? Zámerne. Totiž občania!, ktorí sa dostali/dostanú do parlamentu, sú naozaj občania. Avšak, čo sa s nimi zrazu udeje? Zrazu prestanú byť občanmi! , zrazu sa stali „nie bežnými občanmi (?)“. Neviem, či sa vtedy niečo deje v oblasti môjho sebavedomia, ale cítim silnú nevôľu keď počujem, ako politici používajú slovné spojenie „bežný občan“. Šľak ma ide trafiť (nepožičala som si túto vetičku od neb. pána Satinského, skutočne ma z nich ide šľak trafiť). Čiže, keď zabudol vôl, že teľaťom bol, ja som na to nezabudla a budem ho naďalej považovať za teľa. (A mám ho plné zuby.)
Len čo sa občan! dostane do parlamentu, jeho sebavedomie napučí, naleje sa na komunitnej úrovni – poslanci v parlamente = jedna samostatná komunita = „vyššia kasta“. Takto si to sami zariadili, lebo sme proti tomu nenamietali. Tu poukazujem ale aj na ich trestnoprávnu imunitu. Nemajú mať žiadnu imunitu, okrem tej vnútroparlamentnej, aby si beztrestne mohli vzájomne nadávať, koľko im srdce ráči. (Fakt ich mám ich plné zuby.)
Vláda
Mnohokrát sa zamýšľam aj nad tým, či slovo „vláda“ nie je trochu aj škodlivé pre tých našich volených/zvolených občanov!. Totiž, automaticky v nich evokuje to, že „a teraz sme tu my pánmi!“ a podľa toho sa aj, žiaľ, správajú. (Aj preto ich mám plné zuby.)
Zamýšľam sa, či by nebolo vhodné rozmýšľať nad iným, možno vhodnejším výrazom pre komunitu, ktorá v súťaži o hlasy voličov vyhrala a ktorá teda bude spravovať túto spoločnosť, kým ju nenahradia iní výhercovia. V krajine je plno nesmierne vzdelaných, inteligentných ľudí, o.i. jazykovedcov - nebolo by to azda pre nich zábavné a užitočné zároveň – vymyslieť taký výraz pre kormidelníkov/správcov štátu, ktorý by v nich pocit moci neevokoval? Ja vladárov rozhodne odmietam nechcem ich, nepotrebujem ich. (Mám ich plné zuby.)
Kontrola
Uvedomujeme si naozaj, že výhercov súťaží o naše voličské hlasy v ďalších obdobiach vôbec nekontrolujeme? No, možno áno. Ale! Uvedomujeme si, že si nevytvárame (lebo všetko si musíme vytvoriť, však) žiadne podmienky pre to, aby sme týchto výhercov súťaže o naše voličské hlasy kontrolovali? A prečo ich nekontrolujeme? Z akého dôvodu súhlasíme, aby sa tá zvolená komunita „kontrolovala“ len vo vnútri, sama? Tak mi napadlo, že ja by som si vedela predstaviť Deň občana v parlamente, povedzme raz za mesiac, kedy by si hociktorý občan, ktorý o to požiada, vzal túto komunitu na raport v hocijakej konkrétnej oblasti. Ale, komplexne . Žiadať od nich vysvetlenia. (Lebo „bežný občan“ používa aj zdravý rozum, kým „nie bežný občan!“ používa iba veľmi škodlivú „politickú dohodu“) Plus k tomu žiadať aj snímanie televíziou, aby to „nie bežní občania!“ nemohli zakamuflovať. Skontrolovať, kto, prečo nie je na svojej stoličke. Samozrejme, všetko premyslene, je tam toho viacej, aby si zase kvalifikovaní manažéri nemysleli, že si to predstavujem jednoducho! Totiž keď ich nijako nekontrolujeme, robia si to, čo vieme, že robia. (A ja toho mám plné zuby.)
No, mám toho na srdiečku veľa, čo by som ešte chcela povedať a už aj tak som ťa, vážený Poraďák, asi unudila svojimi úvahami. Možno pochopíš, prečo nepôjdem voliť. Preto, lebo poslancov, politikov a strán v tomto štáte mám plné zuby!
Na záver: Čakala som raz v Bratislave na hl. stanici na vlak. Rozprávali sa potichu dvaja muži. Bola som na peróne za stĺpom, možno ma nezbadali. Jeden hovorí druhému: „ Vstúp do strany, ale ihneď. Je to veľmi dobrý džob.“