Stratiť niekoho blízkeho je to najťažšie, čo nás môže postretnúť. Každý, kto stratil rodičov, súrodencov či milovanú bytosť v tej najhoršej bolesti nechápe, že po čase sa bolesť zmierni ba až celkom stratí. No je to tak. Čas, ten nám pomôže a my sa budeme raz, trochu neskôr, aj znova smiať. Toto však celkom neplatí pre matky, ktoré stratili svoje deti. Tam čas nie je taký mocný, dokáže síce bolesť po čase zahnať niekde do úkrytu, tá sa však občas vrhne na srdce matkino a trhá ho na kusy ... a toto asi neprestane nikdy i keď roky plynú

Včera bola v TV novinach reportaž o rodinke,ktorej pred rokom tragicky zahynula matka dvoch detí ....

čo ma na tom zaujalo bolo vyjadrenie , že chodia KAŽDÝ DEŇ (!) na cintorín ,

PREPÁČTE , ale k čomu je toto dobré ? Byť každý deň na cintoríne ??

Nehovorím,že netreba smutit aj ja som stratil nejakých blízkych, ale život musí ist ďalej.

Moja skúsenosť je taká, že so smrťou blízkeho sa vyrovnať celkom nedá. Je to 11 rokov, čo mi zomrela pomerne mladá sestra,pre mňa je dodnes tu a chýba a ako veľmi. Tak isto mamka, doopatrovala som ju - ani sama neviem kde som na to zobrala silu pri vlastných ťažkostiach. Dodnes chýba, aj keď odišla vo veku 87 rokov a to už sa dá predpokladať že... Skrátka prídem domov, je tu manžel a deti -pohodová rodina, ale chcem porozprávať mamke čo nové, koho som stretla, kto čo povedal a mamky niet, len prázdno. Som vyrovnaná, v pohode, ale tieto osoby mi chýbajú najviac. Zamilovala som si pesničku J. Nohavicu "Kométa", kde spieva "o smrti se kterou smířit nelze se". Ja to tak cítim, aj keď som pohoďák a kľuďas. Prebolí, ale zabudnúť sa asi nedá ani po rokoch....... A možno je to tak aj dobré, človek má aspoň pekné spomienky

.... čo bolí to prebolí ..., len človek so svojou bolesťou nesmie ostať sám ...

Gabhus, potvrdzujem Tvoje slová z vlastnej skúsenosti, o Nohavicovj Komete, o tom že hoci máme okolo seba milujucich ľudí zrazu je prázdno, o tom že to bolenie zo straty blízkeho tu bude už do konca života , pred nedavnom sa pani Marie Rottrová vo svojej 70tke vyjadrila, ako jej chýba mama , že zrazu nie je komu zavolať ... a to je vyrovnaná a spokjoná krásna žena. Ja som stratila moju vitalnu a silnu mamu pred rokom a pol, uplne nezmyselne ju zavraždil dosiaľ neznamy pachatel, stale to boli, je to stale rovnako intenzivne. Moja skusensť potvrdzuje slová predošlých príspevkov , bolesť treba odžiť, ale súčasne aj vytesňovať, dať tomu voľný priebeh - svojim citom, treba sa vyplakať, ale sučasne aj dať možnosť iným podnetom z vonku, mne pomohla priroda a muzika - aj keď spočiatku človek nechce si dovoliť myslieť aj na niečo príjemné, poddať sa tomu, má výčitky - predsa sa nemôžem zabávať keď mam taku bolesť. Ale prave taketo drobnosti, že sa započuvam do piesne ktoru mám rada umožnia odputať myseľ od tej bolesti, a potom nabrať sily na ďaľší boj so smutkom. Zaujímave poznatky o bolesti zo straty blízkeho prezentoval hlasový pedagog a liečiteľ František Tugendlíb, neviem ho celkom presne citovať, ale naš smutok definoval niečo ako sebectvo, že je to naša bolesť, nam je smutno ... vždy keď cítim že sa začínam utapať v smutku snažim sa pozrieť na to z tohto pohľadu a prehod%t svoje myslenie z mojich pocitov na to myslenie o tom blízkom človeku ktorý odišiel.
A veľmi doporučujem vypočuť a pozriet si česku pesničkárku RADUZU. Na jej koncertoch nie je hanba keď človek plače , nie len od smutku, ale od toho že ona svojimi textami, spevom, ohromnou silou, pravdivosťou dokáže ľudí otvoriť, vydolovať z nich prejavy citov a to bolo v mojom prípade veľmi oslobodzujúce.

Tvoj príbeh- to sú Madisonské mosty (film o vzťahu, ktorý si prežil). Rozchod sprevádzaný bolesťou, aj keď smrť nebola príčinou. Hlavnej postave (Meryl Streep) ostala láska, ostali spomienky, ktoré pomáhali žiť a nájsť zmysel života. Ak film nepoznáš, pozri.
http://www.uloz.to/xP2RKmZ/madisonsk...95-135-min-avi

Nevieš prosím, zistiť autora? Veľmi pekné.

Keď mi umrel manžel, tak som sa na dva roky zasekla, vôbec som nemohla plakať. Vedela som, že tu už nie je, ale plač nikde. Až potom to prišlo a ako keby niečo ťažké sa zo mňa dostalo vonku, ako nejaké okovy, ktoré ma zvierali. Ísť na cintorín mi nič nehovorilo. Ozaj sme rôzni.

Asi tri mesiace po manželovi umrela mama, to už som bola ako sa hovorí celkom oťapená ani som si to plne neuvedomovala, občas som sa chcela niečo mamy opýtať a vtedy mi preplo, však je mŕtva. Asi štyri roky po mame umrel otec, to už som si plne uvedomila, že sme siroty aj keď dospelé.

...hm ...

Mám to z knihy : MUMFORD , J. 1999. SMRŤ - konec, anebo počátek ? ... kde je uvedené, že východnú filozofiu celkom výstižne charakterizujú slová neznámeho autora .

Ďakujem srdečne.

...hm , nemyslíš vážne ten výraz ......že zaujímavosťou ....

Vezmime si smrť (veď je to v názve témy ).....
- niekto reve počas pohrebu na ratu ....( nemyslím teraz tie plačky ) ...smútok - plač je úprimný
- niekto len pozerá a myšlienkami je niekde inde ...
- niekto len vlhké oči má a myšlienky sú tu aj tam ....

To nie je zaujímavosť ....to je o osobnosti jednotlivca ....



Viac možno neskôr........( zdroj : JA )

Tá bolesť, ktorú prežívate sa určite nedá popísať a pre nás, ktorí sme takú stratu nezažili je nepredstaviteľná, pretože keď niekoho stratíme strácame aj kus seba. Lenže tí, ktorí tu zostaneme máme aj naďalej možnosť výberu, čo urobiť s touto bolesťou, môžeme plakať, uzatvárať sa pred svetom, sedieť doma zavretí so svojou bolesťou, kričať, hnevať sa, ale aj tak to nepomôže. Môžme si zvoliť aj inú cestu o pocitoch rozprávať a zároveň pomáhať aj ostatným, ktorí týmto obdobím tiež prechádzajú. V živote stretneme veľa ľudí od ktorých sa m,ôžeme niečo naučiť
Smútok treba prežiť a nič neurýchlovať, smútok a pocity spojené s ním sú len jedinou možnou odpoveďou na tú krutú a nespravodlivú stratu! To prežívanie smútku je pre nás (životne) dôležité, bohužiaľ v dnešnej uponáhľanej dobe nezostáva ani na to čas.
Myslím, že ten smútok sa vlastne ani nikdy neskončí, on sa len zmení, budú dni kedy sa úplne vyparí a to je tiež dobre, pretože človek potrebuje vypnúť, oddýchnuť si, smiať sa a pohľad zasa raz zamerať smerom dopredu .... a potom .... príde znovu náhle ten pocit straty, tak (živý) pocit akoby sa to stalo včera
Svojou vlastnou smrťou zomrieme my, ale smrťou milovanej osoby my musíme ďalej žiť!!!
To čo máme uložené hlboko v srdci nestratíme ani smrťou - tie krásne spomienky, dotyky a láska už len to, že sme mohli ľúbiť a byť milovaní ostanú pre nás darom do konca života.

super