majkii, majkii, kde si? A čo, napíšem však si prečítaš. Chcem Ti napísať aký som dnes zažil deň. Ráno za päť šesť som sa vybral do nemocnice, že nič moc. Zamknem byt, zídem prvých osem schodov otočím sa na plošine, že aj ďalších osem. A zrazu, sánka dole, nevedel som či mám padnúť na riť, alebo na schody. Pred mnou na podlahe pred výťahom kopa skla, reku odkiaľ? A to z výťahu! Ba aj ten rám, čo hod držal bol vytrhnutý. No hrôza! No čo nemal som čas sa zdržovať, autobus nepočká.
Šťastne som sa dostal do nemocnice, našiel ordináciu určeného lekára, nejaký gastroenteroooolog, myslím si, to bude asi nejaký lepší kuchár. A tu, zrazu vidím, čítam, POZOR! Priestor je monitorovaný kamerou. No čo, čo mi zbývalo, len tíško sedieť, len tak som sa po očku kukol, čo sa okolo mňa deje. Vybehla sestrička na stolík hodila A4 zapísanú s oboch strán, A hlasne zvolala, kto je tu prvý krát nech si prečíta inštrukcie. Medzi tím ako boli otvorené dvere na sa tíško ozývala dechovka, už torubjeji, už troubjeji ... Po zavretí dverí hudba prestala hrať. To asi, aby pacienti išli do ordinácie s radosťou a pochopením.
K stolíku sa pohla tak asi dvadsať – dvadsaťpäť ročná žena, všimol som si, že oči mala vymaľované ako Kleopatra v ušiach kolečka z kolobežky, nechty hviezdičkovým lakom nalakované a špičky asi tak 1 cm dlhé na jasnozeleno. Zišla z môjho zorného uhla, tak som si už viac toho nevšimol všimnúť. Ale, keď dočítala, začul som rozhovor, to ta mladá sa pýtala, asi tak štyridsať – štyridsaťpäť ročnej ženy, prosím vás, aké to je? Staršia jej odpovedá, no viete, je to také dosť nepríjemné, ale musí sa to vydržať. Nedalo mi a zapojil som sa do rozhovoru tiež, hovorím tej staršej, no neviem? Ja keď som tu bol prvý krát, tak dvoch odtiaľ vyniesli na nosítkach. A za tým druhými pán dochtor volal, aby ho doniesli pánu farárovi a nech sa ponáhľajú, aby to ešte stihol. Staršia sa usmiala. Nedalo mi, otočil som aj hlavu, nie len očkom som pozrel, aby som videl viac, mala krásnu tvár ako snehulienka, bledú.
Vieš, z môjho súkromia, súkromného záznamu to už nikto nevymaže. Či dochtor svoj, neviem ...
Myslím si, že čo by tí naši za to dali, keby mali niečo, čo by potom mohli vymazať, ako ten dochtor ...
Vrátil som sa a sklo už bolo pozametané, len ten rám zostal opretý o stenu, presne ako ten, keď, čo z neho ukradli Monalízu.
A nič to! O 17,00 hod. máme schôdzu, príde aj niekto zo správy domu, SBD. Možno sa nájde nejaké bystré oko, ktoré zmerčilo toho lumpa. Ak nie, tak 50 – 60 € opustí náš FOaÚ. Ak len?
Dám vedieť.