novodobí:
V pokojný jesenný piatkový večer vyzeralo Staré Mesto ako vymreté. Jediný faktor, ktorý je schopný vyhnať tulákov spod Michalskej, a to je zima, udrela toho roku naplno už v Októbri. Okrem pár opilcov, ktorí sa zobudili s opicou a telesnou teplotou ľadovca, si to odnieslo aj pár prihorených sťahovavých vtákov, ktorí zostali primrznutí visieť na kábloch vysokého napätia. Kde tu sa lenivo pregúľal vymretý nočný spoj. Táto neuveriteľná pohoda bola ako stvorená na romantiku. Zaľúbenci sa prechádzali po Vajanského nábreží, hľadiac na rumunské remorkéry a potkýnajúc sa o časti rozpadnutej 70tky, ktorú v priebehu dňa voľajaký náhodný okoloidúci rozmlátil na šrot. Pokoj vládol aj v kaviarni nad Novým mostom, kde ráno elektrárne odstavili prúd.
Šerom sa ozýval iba občasný huriavk raňajších návštevníkov tohto slovenského ehm...monumentu, ktorí sa z kaviarne nemohli nefunkčnými výťahmi dostať dole. Nákazlivý pokoj neobišiel ani riečku Dunaj, v ktorej následkom dajakých rakúskych toxických splaškov nadobro stíchla veškerá fauna. Na hrade sa mihalo jedine svetlo baterky podnikavých zlodejov, ktorých ešte len čakalo zistenie, že táto zrúcanina nič hodnotné neukrýva. Občasný škrekot vrán a vreskot návštevníkov reštaurácie skáčucich z mosta do ľadovej vody už nemohli narušiť tú jedinečnosť posledného októbrového dňa.
V tomto duchu sa niesol aj večer trojice výrastkov v byte na Poľskej 2. O siedmej sa konalo stretko v pivnici, kde Tibor, mimochodom člen rodiny vlastniacej tú dier..., tento podzemný priestor, mal predniesť svetobornú správu dvojici svojich nedočkavých kamarátov.
„Sme tu všetci?“ , spýtal sa napokon Tibor. Hlúpejšia otázka mu totiž na um neprišla, tak vyrukoval s jediným, čo mal.
Po viacnásobnom sčítaní osádky sa trojica zhodla na tom, že nik im nechýba, a satisfikovaný Tibor mohol pokračovať vo svojom prejave.
„Tákže, hoši, s pýchou v srdci a červenou hviezdou na čele zahajujem krst nášho spoločného rappa-trappa CDčka. Ako isto viete, trvalo nám takmer celý rok, kým sme...“
Emo, ktorého Tiborove riedke drísty usilovne uspávali, neadresne vyhlásil že potrebuje voľačo zariadiť na Krížnej a vyparil sa ako cigánsky prd.
„Čo mu je?!“, podráždene sa spýtal prerušený recitátor.
Ale Bastov hlboký spánok nemala šancu prekričať ani žobráčka spred McDonaldsu na SNPčku.
Nieto kamarátov kurací hlások.
Tibor si sadol do kresla a začal sa tváriť že tuho premýšľa. Pravdupovediac, naozaj premýšľal, pričom hľadel na mapy na strope. Podchvíľou sa musel premiestniť na kresle, lebo struny mali tendenciu tlačiť sa mu do zadku.
Nemal vôbec kvalitnú náladu, veď tento večer si predstavoval ako pamätný okamih, o ktorom bude raz rozprávať svojim akváriovým rybičkám. A oni toto! No hrôza.
Ale nič to. S Bastom a Emom prežil skvelé chvíle pri tom, ako skladali priblblé texty na ešte priblblejšie druhotriedne raperské výkony, alebo pritom, ako posielali Maďarských turistov namiesto na Kamzík smerom na cvičebné vojenské priestory pri Kuchyni, alebo keď sa im podarilo presvedčiť istého dedka vliezť do kanálu, s tým že tam sa vybudovala fungl nová podzemná železnica, ktorou to má na Patrónku len dve zastávky. Takýchto skutkov za tie roky spôsobili nespočetne veľa, a i keď tie roky boli rozhodne najlepšie v jeho živote, teraz uvažoval, že ich priateľstvo nadobro preruší. Už to totiž neni ono.
Nebol by to síce ich prvý rozchod, Tibor sa však rozhodol že dnes nad tým uznesie definitívu.
Skúsene odohnal švába z kresla a priateľsky kopol Bastu pod rebrá. Ten horko-ťažko vstal a s dvojitou fraktúrou pečene sa ospalo natiahol.
A mohlo sa to stať v hociktorom meste v 21..... do kalendárov sa nejdem súkať.