Za tri pekné básničky,
traja pekní smajlíčky.

Aký máte názor na tých profesionálov, ktorí vymyslia rým:
Vianoce šakalaka,
nokia každého zláka.

Ja by som sa za takú blbosť asi hanbil.

No ja som našla už aj profesionálny prepis

Vianočná reklamka...


Viáááánoce šalala, celé sviatky budem ožralá-mne nekúpi nikto nové fáro-tehotná som asi s taxikárom-vtedy tvrdil že vraj rád ma má-toto keby vedela

mama-tak mi nalej ešte aspoň panáka-len kto mi potom Prednú horu zacvaká....

Viáááánoce bim bam bom-ožralý som už od rána ako slon-kto vravel že opica časom zoslabne-ten nikdy nechlastal poriadne-chlastanie má jeden

háčik-netuším, kedy mi stačí-sám seba nalievam dokola-čo si dám...fuj, veď to je kofola.........

Viáááánoce heja hou-flašku si beriem so sebou-batoh mám slušne nabalený-poobede budem dakde zvalený-keď nebudem v bufete, tak na fete-neviem

na čom šlapete, ja na fernete........

Určite lepšie ako originál. Aj keď ten s tou mladou kočkou sa mi páči, ale tie ostatné? No trapas.

Mne sa páčia tie tri mladé kočky.

Nepíšem básne,ale nedávno sme mali pacientku ktorá do tejto témy prispieva,nepoznám jej nick,no nechala nám pár básní a rada by som sa o ne podelila

Si tak ďaleko,
no vznášaš sa trochu nízko...
Smiem sa Ťa letmo dotknúť?
Už Ťa cítim príliš blízko...

Nechcem toho vôbec veľa,
môžeš sa však trochu báť.
Tej malej odrobinky nehy...
Snáď chvíľky - keď Teba chcem vedľa seba mať.
Iba cítiť Tvoj bojazlivý dotyk,
aj keď viem,
že to nie je správne,
snívať,
že smiem ten hriešny pocit...

Či to nie je sen?
Či to má zmysel?
Hľadieť si do očí,
až kým to neskončí..

Či to nie je hriech?
Či to smieme, keď... ?
Držať sa za ruky,
a nemať záruky...

Buď so mnou,
prosím ostaň...
Buď mojou nádejou.

Buď so mnou,
zvyšok nech prejde...
Si mojou nádejou.

Buď so mnou,
ten pocit už vo mne horí...
Si viac ako iba nádejou.

Krvavé oči hľadia do neba,
svetlo by chceli vydať zo seba,
všetku bolesť premeniť na ticha prach,
nech ostatne len to krásne, ako vo hviezdach...

Krvavé okovy zunčia do ticha,
mať tak voľnosť a opäť voľne dýchať,
všetku trýzeň roztaviť na olej
a vnímať len krásneho dňa novú pochodeň...

Krvavé ostne zaborené do tela,
môcť tak nehybne hľadieť na teba,
všetky jazvy zhojiť,
nemusieť sa viac samotou v tomto boji boriť...

Ten najkrajší pocit v duši vyviera
Keď pred smútkom priateľstvo dvere zaviera.
Keď padáš tak ochotná ruka ťa zdvihne
Výčitkám a hnevu sa pre začiatok vyhne.

Povie ti pravdu nech akokoľvek bolí
Stáť pri tebe, to si priateľ zvolí.
Keby na kraj sveta šiel, či na hore stál
Vždy by sa o teba, o tvoju dušu bál.

Keby bola polnoc a on už sladko spal
A ty by si mu náhle s plačom zavolal
Že život ťa sklamal, že nevieš ďalej žiť
On hneď by vstal a chcel pri tebe byť.

Keď priateľ je pri tebe o všetko môžeš prísť
A stále máš veľa, stále ďalej môžeš ísť.
Jeho slová to sú liek na každú bolesť
On počúva a pozná teba, nie tvoju povesť.

Keď zabudneš slová piesne tvojho života
On vie ich spamäti, to nie je žiadna robota.
Keď pohádame sa a ústup nechce žiaden z nás
Aj tak to všetko vylieči veľmi krátky čas.

Tých priateľov skutočných nie je až tak veľa
No každý ti aj po hádke to najlepšie želá.
Je ich síce málo, no sú na život celý
Urobia ho výnimočný a skutočne skvelý.

Realita moje vnútro ničí
Chcem len zaspať, zabudnúť
Navonok pokojný no vnútri kričí
Každý človek, čo nevládze sa hnúť

Svet sa naruby obrátil
Dýchať nám už nedovolí
Realitu aj do snov nám navrátil
Korzet útrap nepovolí

Zviazaní uprostred, unavení životom
Ktorý príliš rýchlo plynie
Zaspať len, nechať to na potom
Všetko silné v nás už hynie

Len kradmý hlások vydáme
Na obranu voči osudovým hrám
Síl už na život viac nemáme
Len zaspať, nech sen príde k nám

Náš bezsenný spánok je únikom
Sny viac nie sú pokojné
Budíme sa s veľkým krikom
Ako vojak vo vojne

Len zaspať a zabudnúť
Unavená duša prosí
Pretrhnúť útrap púť
Nech nás smrť už skosí

Čo je horšie pre dušu zničenú
Než ráno vstať a dýchať sa nútiť?
Má nádej len v kúte skrčenú
Musieť sa do priepastí rútiť.

Úsmev už zamrzol, slzy už netečú
Len zaspať a zabudnúť, utiecť
Rieky času rýchlo pretečú
Svoj kríž už nebudeme dlho vliecť

Nadvláda padne, čas sa spomalí
Duševná renesancia príde
Príliv dychu do pľúc sa privalí
Strach a slabosť z duše zíde

Len tí silní zázraky pochopia
Komu bolo dobre, zle mu bude
Uvedomelí svoj osud uchopia
Zažiaria na poslednom súde

Len zaspať a zabudnúť kým prejde to zlé
Len pomyslieť, pochopiť, urobiť niečo
Prebdené preplakané noci mdlé
Dohady, pochyby, otázky prečo...

Poznáš ten pocit, keď obrazu chýba rám?
Keď vonku plno ľudí no ty si stále sám?
Keď životu vzoprieš sa a nič to nepomôže?
A pýtaš sa seba: „čo taký človek zmôže?“

Poznáš to keď raní ťa všetko?
A hlavu máš plnú iba zmätkov?
Si sám ako prst a nik pri tebe nie je?
Teba to hnevá a vietor si pokojne veje?

Cítiš sa prázdne no niet ťa čím vyplniť
Celý svoj život môžeš iba ticho sniť.
Pokúšaš sa vlastný život do pamäti vryť
No zároveň sa pred ním túžiš rýchlo skryť.

Sedíš celkom sám prostred štyroch stien
I keď slnko svieti na teba vždy vrhá tieň.
A v noci len tma ti spoločnosť robí
Samota ti dušu na malé kúsky drobí

Poznáš ten pocit, keď nik už na blízku nie je?
Keď samota ti smútok len do duše seje?
Je to len pocit, ty nikdy nie si sám
A obraz je krásny aj keď nemá rám.

Som tá, ktorá vnútro si spútala
Nechcem sa hrať, chcem pravdou byť
Som tá, ktorá život už skúšala
A teraz chvíľami už nechce sa jej žiť.

Zmätok je magma, čo páli moje telo
Som tá čo chce cítiť viac
Už veľa myšlienok mnou preletelo
Chcem ako lúč svietiť na mesiac.

Som tá, čo chce byť ďalšou v poradí
Mnohí už svoj život prežili
Som tá, čo sama si vždy poradí
Tí čo sú mŕtvi, tí nikdy nežili.

Som tá, ktorej myseľ nech sa nestratí
Čo dokázali iní, nedokážem už
Nech môj čas sa márnosťami nekráti
Moje skutky zapíše nemiznúci tuš.

Nemôžem byť tým, čo cítim, že chcem byť
Som tá, ktorej duša kričí
Po smrti chcem zostať, v pamäti ľudí žiť
No slabosť mi zvnútra syčí.

Som tá, ktorá cítiť by chcela
Nie je mi to dovolené, hoci preto žijem
V bezmocnosti trpím celá
Svoje túžby radšej vnútri seba kryjem.

Už nechcem sa stále len pýtať prečo
Život zmysel stráca, žiaľ je jeho patrón
Chcem pocítiť, pochopiť, urobiť niečo
Som tá, ktorej bezmocnosť sadá na trón.

Som tá, ktorej kroky už nepočuť
Život mi medzi prsty preteká
Na nádej a na vieru asi strácam chuť
Akoby ma doháňala tá beznádej človeka

Podstata moja spútaná je, neletí
Som tá, čo by radšej nedýchala
Lebo žiara má prekážku, nesvieti
Som tá, čo snahu zanechala...

Povedzte mi koľko vecí za to stojí
Že sa človek snaží, že žije ďalej
Povedzte mi koľko dní, keď sa to spojí
By trvala náprava každej chyby malej?

Prečo vlastne život toľko vecí dá
Ktoré milujeme a pre ne žijeme
Ja naozaj neviem či len sa mi to zdá
Že nám ich aj tak vezme či chceme či nechceme.

Pustiť si niečo k srdcu mám strach
Či naozaj vyplatí sa mať niečo vážne rád
Každá strata je kúska duše vrah
A každá pre mňa znamená prihlboký pád

Poznáte ten pocit, keď niekto je vám blízky
A vy ho dlho nevidíte, v srdci prázdna diera
Po dlhej dobe stretnete ho, stále je vám blízky
No už spolu nie ste a vám srdce smútok zviera

Už nechcem len strácať, vracať sa k samote
Chcem si chvíľu ponechať, čo život mi dal
Nie stále sa len uberať k starej známej clivote
A stále len počítať, čo ma život stál...

Jediný zvuk, čo zvestuje dej
Je šelest lístia, čo prosí o nádej.
Keď cítim, že strácam vieru
Vietor začne fúkať do iného smeru.

Spleť myšlienok mojich kĺže sa nocou
Chcem aby ma mesiac opantal svojou mocou.
Myšlienky prúdia, rýchlo sa miešajú,
Chcem ich zastaviť, no väčšiu silu majú.

Viem, že sa to so mnou práve deje
Už nebudem cítiť, ako krásne slnko hreje.
Stáva sa zo mňa zmätený človek,
Čo žiť vo vlastnom svete má sklon.

Nedokáže si usporiadať pocity a názory,
A nádej stať sa normálnym už nezahorí.
I keď vlastne význam toho slova nepoznám,
Budem ním, ak si všetko v hlave vyrovnám.

No chcem ešte vôbec k normálnym patriť?
Tak málo premýšľať, mechanicky žiť?
Možno je správne zostať trochu iným
Stať sa aj v monotónnom svete výnimočným.

Iným sa nelíšim, len svojou mysľou,
Robím čo chcem, tvárim sa kyslo
Ak mám na to chuť,
Aj keby som mala na morálku zabudnúť.

Cítim sa chvíľami príšerne zbytočná,
Chvíľami zas viac než len užitočná.
Smútok chcem cítiť tak ako šťastie, cit a nehu
No stačí zmienka pred ľuďmi a už sa mi smejú.

Každý len šťastie, úspech a radosť hľadá,
Slzy, smútok a blbý deň v ich očiach padá.
No sklamanie a žiaľ sú dôležité tiež
Ak si iný, než ostatní, blázon, tak to dobre vieš.

Blázon nie je ten, čo sám nevie čo hovorí,
Nie je to len čudák, čo nechápu ho doktori.
Bláznovi nerozumejú iní, lebo mu nechcú rozumieť
Radšej ďalej pletú svojho nevedomého života sieť.

Viem to, lebo ja som ten zmätený blázon.
Zo všetkých tých zvláštnych právd mám hlavu ako zvon.
Nech blázon netrpí, že druhí ho nechápu a sú škrobení,
Nech trpia oni, aj tak raz budú pravdou od bláznov zronení.

Fajn, fajn, fajn. Pekné, pekné, pekné. Krásne, krásne, krásne.

A toto si kde zobral

Píšeš mi akoby tebe patrili

Som hviezda padajúca z neba, ktorá ti splní prianie
Som mesiac svietiaci na tmavej oblohe a nie iba zdanie

Som nekonečne tmavá noc
Som noc, čo má svoju moc
Desivú, čiernu, záhadnú moc...

Som aj slnko na oblohe, čo bozkáva ti viečka
Som aj vánok v sviežej hore, čo hladí ti líčka

Som víchrica, čo láme stromy
No napokon sa vždy upokojí...

Slnko vyšlo zahnalo chmáry
Na perách ti úsmev žiari.

Úsmev krásny, slnečný
celú tvár ti presvieti.

Slnko žmurkne vyšle lúč
ty sa smeješ... Stačí už!

Slnko kývne...Poď sa hrať!
Rozbehneš sa...Tak počkaj snáď!

Vystrieš ruky k slniečku
a on ti podá kytičku.
...Kytičku tých najkrajších slnečných kvietkov...Kytičku tých najkrajších slnečných lúčov.

Milan, teraz nereagujem na Teba, lebo chýba podpis ka-mil. Reagujem na mušličku a kabarteka. Chcela by som sa zapojiť do ich rozhovoru a spýtať sa, kto je vlastne autorom tých skvostov. Mušlička tvrdí, že je to pacientka z bližšie nešpecifikovaného zdravotníckeho zariadenia, ktorá prispieva v téme. Predpokladám, že je to téma Nekonečná báseň. Kabartek vyzýva mikrochirurgičku- mušličku, aby neklamala, lebo básničky sú „šlohnuté“. Mušlička sa bráni a čuduje sa, či nie sú nedajbože kabartekove. Ako sa normálny človek má v tom vyznať???
Ale asi je to jedno. Mám však pre autora návrh. Keby spojil všetky svoje básničky do jedného celku, mohla by z toho byť veršovaná lyrická dráma na spôsob Rostandovho Cyrana z Bergeracu.

Petra Nová - autorku poznám len po mene nie po nicku,prišla mi ss od nejakého Karasa aj s jeho adresou,vraj mu mám tie básne poslať,lebo nie sú moje,ale to ani netvrdím,no chcem vedieť aké právo má na ne on,ss písať nemôžem tak som to riešila príspevkom.