Myslím, že by bolo vhodné navštíviť detského psychológa, a obmedziť TV a PC, venovať sa športu(aj keď je to dosť náročné na čas) aj môj vnuk (7 r) má podobný problém narodil sa v siedmom mesiaci je hyperaktívny a tiež drzý, Podotýkam že je jedináčik čo tiež nie je moc dobré, ale začal športovať chodí na hokej a veľmi mu to pomáha.

Myslím si, že tvoj syn je dosť rozmaznaný a nemá dostatočne vyplnený čas zmysluplnou činnosťou. Asi by bolo dobré prihlásiť ho na nejaké krúžky, najlepšie nejaký šport, kde by sa dobre vybehal. Trochu by sa skľudnil, a menej času by trávil na PC - aj jesť by mu viac chutilo. Určitá agresivita - aj keď o nej nepíšeš alebo to nazvem nervozita by mohla súvisieť aj s tými PC hrami a televíziou. Niektoré hry naozaj môžu povzbudzovať agresivitu.

Čo sa týka toho nechutenstva a jedenia sladkostí - dosť mi to pripomína môjho syna. Keď sa mi už nechutenstvo zdalo nie celkom v poriadku, začali sme pátrať po príčine a vykľula sa z toho celiakia (neznášanlivosť lepku) a alergia na potraviny. Odkedy je na bezlepkovej diéte, chutí mu oveľa lepšie, jedáva aj také veci, ktoré predtým nechcel a myslím, že sa trochu aj skľudnil. A inak s touto chorobou môžu byť spojené aj také prejavy ako hyperkaktivita, nervozita a pod. Ale toto je prípad môjho syna - u Vás to môže byť celkom iné.
V každom prípade by som to nechutenstvo nepodceňovala - zájdi za lekárkou, môže mu urobiť aspoň základné vyšetrenia, prípadne poslať na odborné vyšetrenia, my sme absolvovali najprv alergológiu a potom gastroentorológiu. V každom prípade, keď syn slabo jedáva a nemá pestrú stravu, nemá dostatok živín, môžu mu chýbať vitamíny, minerály a to sa potom môže prejavovať aj na správaní. Keď by si mala ešte nejaké otázky, kľudne sa opýtaj - prípadne aj v súkromnej správe. Prajem pekný deň.

Skúsim tú lekárku. Vieš, ja keď sa s ním aj pekne porozprávam a dohodneme sa na niečom, potom je akoby zo mňa nervózny. Momentálne má kiahne, takže sa mu kopia domáce úlohy, lebo sa mu ich nechce písať. Včera sme sa dohodli, že si dnes napíše kým budem v práci apoň jednu stranu z písania. Vravel mi, že on na to určite zabudne, tak som mu vravela, že ja mu z práce zavolám aby som mu to pripomenula. Dnes keď som mu volala, bol v telefóne nervózny, išla som na neho pekne "dohodli, sme sa že ti pripomeniem úlohy" a on "veď dobre, dobre" a bol nervózny. Ja proste už neviem, niekedy ani podobrotky ani pozlotky.

Moj nazor je, ze chlapec je na PC a televizore preto tak rad, lebo inak sa nudi.tam sa citi prijemne.
Myslim si, ze chyba je tu u dospelych, lebo dieta sa lahko odlozi k PC a telke a je pokoj, Potom neotravuje.
Rodic by mal naucit dieta sa hrat s hrackami tak, ze sa s nim hra aj on, chodi s dietatom von na bicykel, prechadzky, pripadne mu kupi domaceho milacika, o kroreho sa spolocne staraju. Na PC a telku vyhrani dietatu urcity cas s podmienkou, ze splni vsetko, trebars sa naje a potom moze vykonavat tieto cinnosti.

Môj synovec má 4 roky a tiež by zjedol sladkosti na kilá, ale normálnu stravu...ani náhodou. Žiaľ musím konštatovať, že je to vinou jeho matky, malý si myslí, že je stred vesmíru a tak to potom aj vyzerá. Je veľmi zaujímavé, že keď je malý u nás dlhšiu dobu na návšteve spapá všetko, čo mu naservírujem ,ale nesmie byť pri tom jeho mama. Akonáhle sa ukáže, úžasná zmena chovania...

Moje deti sú už dospelé. Ale chcem sa podeliť o svoje skúsenosti . Možno niečo z toho pomôže.
Deti mi zásadne chodili spať po večerníčku. Či už zaspali hneď, alebo len tak ležali, ale boli v posteli. Pred spaním som im čítavala rozprávky. Viedla som ich k tomu od malička. Ja tvrdím, že už aj male dieťa vie čo je preň dobré a skúša, kde až môže zájsť. Len od rodiča záleži, kde postaví hranicu. Malé dieťa sa snaži plačom vydobiť si svoje a ak rodič ustúpi, dieťa zase dosialhlo svoje a druhý raz sa už zastaviť nenechá.Keď si moje dieti plačom chceli niečo "vydupať" tak som ich prosila, aby plakali hlasnejšie, že ich nepočujem. Keď zistili, že to nepomôže, prestali.
Ak som im dala niečo robiť, nemusela som im to opakovať donekonečná, ale len som zavolala menom a na prstoch ukázala, koľke je to upozornenie. Vedeli, že ak by som ukázala 3 prsty, bolo by zle. S manželom sme mali dohodu, že ak niektorý z nás uloži nejaký trest, ten druhý ho nesmie zrušiť, ale po vzájomnej dohode ho môže upraviť ten, ktorý ho uložil. Ak jeden z manželov niečo nedovolí, musí to rešpektovať druhý. Detí nesmú mať pocit, že to nič ak otec zakáže, veď popýtam, alebo zaplačem pri mame a ona povolí, alebo naopak. Inák Vás budu vychovávať deti a nie vy ich. Nevravím, že moje detí nikdy nič neviviedli. Samozrejme ako každé dieťa, tak aj oni občas niečo vyparatili, veď by to ani neboli deti, ale môžem povedať, že to boli dobré deti. Aj v tých časoch už začali s počítačmi. Neboli to tie počítače, ako ich poznáme teraz a nebol internet, ale tak ako v spani, tak aj pri počítači sme mali určitý poriadok. Možno by stalo za to urobiť si určitý rozpis služieb doma, pri domácich prácach, učenie, hranie aj sedenie pri počítači. Ale musí sa aj dodržiavať a nenechať sa vydierať vlastným dieťaťom. Keďže Váš syn je už školák, tak by som to asi riešila návštevou lekára, ktorý by posúdil stupeň jeho vzdorovitosti a následne navrhol postup pri jeho liečbe. Čím bude starší, tým to bude ťažšie. Neodkladajtte to príliš dlho, aby sa Vám to nevypomstilo. Predovšetkým bude dôležitá Vaša pevná vôľa a vytrvalosť.

Neviete mi niekto poradiť s mojím synom?

Je prvák, v škole nemá žiadne problémy, učí sa dobre. Doma sa mu niekedy chce, niekedy nechce písať úlohy. To by som až tak nedramatizovala. Ale vo vzťahu k dospelým /mamina, babka niekedy ocino/ je /ani to neviem pomenovať/ "drzý". Keď mu dohováram, tak si zapcháva uši, že "aj tak ma nepočúva", alebo mi ukazuje rôzne posunky /akože ma má v paži/ a podobne. Keď mu kážem niečo urobiť a nechce to, tak sa nasilu rozplače až do "nemoty", začína sa dusiť /pritom hraje divadielko lebo s tým sme už boli u lekára/. A to je samozrejme keď mu zakážem PC a telku. To je totižto jeho celý život. Keď nesedí na PC tak pozerá rozprávky v telke. Vonku sa mu nechce chodiť. A ešte jeden problém, nechce jesť. Stále vymýšľa, že to ani ono nemá rád. Je chudý ako špilka. Už neviem ako ho mám nútiť jesť, aj vtedy vlastne vzniká problém odvrávania a plaču. Ale sladkosti by jedol na kilá. Zisťujem, že už neviem ako na neho a nakoniec som z toho vynervovaná ja aj on z toľkého plaču.

Neviete radu?

A skúsila si sa už Ty nad tým zamyslieť? Alebo skôr nad sebou?
Možno nie je problém v ňom ale v Tebe. Už len to, že je pre neho PC a telka všetko, niečo hovorí... a je to smutné. Osobne poznám také maminky (aj tatkov), ktoré si na svoje deti nenájdu čas. Potom vedia už len konštatovať tak ako Ty... že on k tomu nemá vzťah, to je jeho celý život... Je škoda nevyužiť ten čas, keď je človek mladý - v takom veku totižto dieťa nasáva informácie ako špongia...

Asi si tí rodičia neuvedomujú to, že ten vzťah ku knižkám, kresleniu, hre na nástroj... môžu oni v tých deťoch do veľkej miery vzbudiť a podporiť.

A ešte niečo - pre dieťa je potrebné vytvoriť akési mantinely. Osožné to bude nielen pre Teba, pre všetkých ostatných (ktorí s ním v budúcnosti prídu do kontaktu) ale aj pre neho. Nie je nič horšie, ako keď taký človek dospeje a až mimo rod. hniezda začne pomaly prichádzať na určité veci...

A skúsila si sa už Ty nad tým zamyslieť? Alebo skôr nad sebou?
Možno nie je problém v ňom ale v Tebe. Už len to, že je pre neho PC a telka všetko, niečo hovorí... a je to smutné. Osobne poznám také maminky (aj tatkov), ktoré si na svoje deti nenájdu čas. Potom vedia už len konštatovať tak ako Ty... že on k tomu nemá vzťah, to je jeho celý život... Je škoda nevyužiť ten čas, keď je človek mladý - v takom veku totižto dieťa nasáva informácie ako špongia...

Asi si tí rodičia neuvedomujú to, že ten vzťah ku knižkám, kresleniu, hre na nástroj... môžu oni v tých deťoch do veľkej miery vzbudiť a podporiť.

A ešte niečo - pre dieťa je potrebné vytvoriť akési mantinely. Osožné to bude nielen pre Teba, pre všetkých ostatných (ktorí s ním v budúcnosti prídu do kontaktu) ale aj pre neho. Nie je nič horšie, ako keď taký človek dospeje a až mimo rod. hniezda začne pomaly prichádzať na určité veci...
Ahoj Bastian, myslím že máš pravdu. Je to pre mňa síce trošku tvrdé ale asi máš pravdu. Asi som to potrebovala počuť od niekoho nezainteresovaného a cudzieho. Ďakujem, budem sa snažiť riadiť tvojou radou.

1. Ale vo vzťahu k dospelým /mamina, babka niekedy ocino/ je /ani to neviem pomenovať/ "drzý".

2. Zisťujem, že už neviem ako na neho a nakoniec som z toho vynervovaná ja aj on z toľkého plaču.


1. Poznam dieta, ktore sa vsade inde sprava pekne - vsetko zje, osprchuje sa, pouklada si veci, len v pritomnosti svojej mamy sa z neho stava rozmaznany placko. Vie s nou krasne manipulovat. Dovolia Tvojmu synovi ini ludia to co Ty...?

2. On place az dovtedy kym si vynervovana a vtedy konci lebo dosiahne svoje. Odporucam Ti psychologa, prepac za priamociarost - Tvoj syn nepotrebuje psychologa, Ty ano...

1. Poznam dieta, ktore sa vsade inde sprava pekne - vsetko zje, osprchuje sa, pouklada si veci, len v pritomnosti svojej mamy sa z neho stava rozmaznany placko. Vie s nou krasne manipulovat. Dovolia Tvojmu synovi ini ludia to co Ty...?

2. On place az dovtedy kym si vynervovana a vtedy konci lebo dosiahne svoje. Odporucam Ti psychologa, prepac za priamociarost - Tvoj syn nepotrebuje psychologa, Ty ano...
1. Nemyslím si, že mu dovoľujem niečo viac ako jeho ocino. Možno skôr naopak. Ale asi vie ako na mňa. Možno.

2. Jeho plač nekončí mojím vynervovaním. Práve naopak. Ak už prestanem na neho reagovať a nevšímam si ho, vtedy myslím že skôr prestane.

A nehnevám sa za priamočiarosť. A možno by som k tomu psychologovi išla, aby mi poradil ako byť mamou.

Tak ako uz odzneli doterajsie rady, tak sa aj ja pripajam z pohladu psychologa. Kazde dieta ma obdobie vzdoru. Ak v tomto obdobi rodic zlyha a neudrzi hranice spravania sa dietata, potom sa vzdor u dietata stane jeho charakterovou crtou a tyranizuje celu rodinu. Doporucujem navstevu psychologa, i ked aj tu je problem, zvolit si toho spravneho. Skuste sa z manzelom zamysliet, mozno pridete na to, cim pomozete synovi sa dostat z tohto vzdoroviteho spravania.
Chce to pevnu volu, cas, more trpezlivosti a hlavne doslednost oboch rodicov.
Treba dat jasne najavo pravidla vasho rodinneho zivota.

Tak ako uz odzneli doterajsie rady, tak sa aj ja pripajam z pohladu psychologa. Kazde dieta ma obdobie vzdoru. Ak v tomto obdobi rodic zlyha a neudrzi hranice spravania sa dietata, potom sa vzdor u dietata stane jeho charakterovou crtou a tyranizuje celu rodinu. Doporucujem navstevu psychologa, i ked aj tu je problem, zvolit si toho spravneho. Skuste sa z manzelom zamysliet, mozno pridete na to, cim pomozete synovi sa dostat z tohto vzdoroviteho spravania.
Chce to pevnu volu, cas, more trpezlivosti a hlavne doslednost oboch rodicov.
Treba dat jasne najavo pravidla vasho rodinneho zivota.
ďakujem ti pekne za radu. A ako by som mala na neho ísť? Vieš, keď sa snažím po dobrotky, aj tak to nakoniec skončí zle. On mi hneď odvrkne, "počkaj, buď trpezlivá" a podobne. Niekde som čítala, že obdobie vzdoru je do 5. roku. Ale my už máme 7. Teraz má kiahne. Prvé dni len ležal, tak som poprosila manžela, aby mu kúpil s predstihom jedného týždňa scateboord, ktorý veľmi chcel. Bola som rada, že má radosť. Ale keď trebalo písať úlohy, aj tak bol problém. A keď som sa mu snažila vysvetliť, že ten darček sme kúpili skôr aby sa potešil a že on sa odpláca takto, nereagoval. Ja neviem, asi robím niekde chybu. Z práce chodím domov, snažím sa niečo doma urobiť, stále mám zadelený ten čas, aby som všetko stíhala a hnevá ma keď ho po 5-krát volám písať úlohy alebo niečo urobiť /upratať izbu/ a on ma stále čas, alebo je mu to jedno. Na manžela viacej dá, ale ako mám dosiahnuť nejakú autoritu aj ja?

S deťmi je to veľmi ťažké. My starší to vidíme trochu inak. Ja to teraz sledujem u svojich vnukov. Môj syn s nevestou kladú pri výchove detí dôraz na také veci, ktoré podľa mňa, nie sú až také dôležité. Keď im dohováram, povedia mi, že to je ich vec. Ale v slabej chvílke sa syn už párkrát pýtal, ako sme to s ich výchovou vlastne robili my, lebo niekedy sa mu to dosť vymyká z rúk. Takže si myslím,že u každého dieťaťa je to rozličné, čo platí na jedného, neplatí na druhého. Doteraz som si zapamätala, čo mi povedala jedna pani, keď som sa jej sťažovala, že mojich dvoch synov vychovávam rovnako a jeden je poslušný a ten druhý je úplne iný. No a ona mi vtedy povedala, že ich nemám vychovávať rovnako, že predsa každý z nich je "osobnosť".

Ja mám 2 deti - chlapcov 5 a 8 rokov. Obaja skúšajú na nás presne veci, ktoré hovoríš, sú to deti a všetky sa snažia posunúť si hranice tam, kde im to vyhovuje. Moje decká tiež zbožňujú PC a telku, ale máme hranice. Na PC sa hrávajú len cez víkend, aby ich to neobmedzovalo v príprave do školy (teda len staršieho, ale mladšiemu to tiež neuškodí). Večer čítame rozprávku na dobrú noc, niekedy si vyberú, že chcú tú rozprávku počúvať z CDčka, sú dostať kopy osvedčených slovenských rozprávok za pár centov. Keď máme zaujímavú knižku, samozrejme, chcú čítať. Alebo sa v posteli pri zaspinkávaní rozprávať, keď poobede nebolo dosť času rozobrať, čo bolo v škole, škôlke. A funguje to aj so starými rodičmi, deti majú pocit, že ich niekto počúva, zaujíma sa o ich starosti a nie sú odbité po otázke - ako bolo v škole - dobre.

Ďalšia vec, čo sa týka jedenia - ja s tým mám u staršieho doteraz problém. Vyšetrením sa zistilo, že trpí na reflux, preto ho nenútim jesť, čo mu nechutí. Zásadne však jedáva sladkosti len raz za deň. Pribrali sme futbalový tréning - v lete, na jar a na jeseň 2x týždenne, v zime 1x týždenne v hale. Po tréningu je vyčerpaný, dokonca niektoré nevládze trénovať do konca - nikto ho ani nenúti, ale má dobrý pocit, že športuje. Napriek tomu, že je to často a trvajú tie tréningy dlho, našla som si v nabitom programe čas, aby som to pre nich urobila.

Vyzerá to teraz, že som úplne skvelý rodič s úplne skvelými deťmi, čo samozrejme nie je pravda - robíme chyby všade, kde sa dá, ale snažíme sa ich naprávať a predchádzať im.

Veľmi však oceňujem, že si mala odvahu opýtať sa takto do éteru, kde je chyba u vás doma. Málokto má k tomu odvahu. Takže to neber, že nie si dobrá mama - naopak, nebola by si ňou, keby si to neriešila a nechala to tak. Si dobrá mamina, ktorej záleží, čo z dieťaťa bude, a keď sa posnažíte doma všetci, všetko sa na dobré obráti :). Držím vám celej rodinke palce :)

Ja mám 2 deti - chlapcov 5 a 8 rokov. Obaja skúšajú na nás presne veci, ktoré hovoríš, sú to deti a všetky sa snažia posunúť si hranice tam, kde im to vyhovuje. Moje decká tiež zbožňujú PC a telku, ale máme hranice. Na PC sa hrávajú len cez víkend, aby ich to neobmedzovalo v príprave do školy (teda len staršieho, ale mladšiemu to tiež neuškodí). Večer čítame rozprávku na dobrú noc, niekedy si vyberú, že chcú tú rozprávku počúvať z CDčka, sú dostať kopy osvedčených slovenských rozprávok za pár centov. Keď máme zaujímavú knižku, samozrejme, chcú čítať. Alebo sa v posteli pri zaspinkávaní rozprávať, keď poobede nebolo dosť času rozobrať, čo bolo v škole, škôlke. A funguje to aj so starými rodičmi, deti majú pocit, že ich niekto počúva, zaujíma sa o ich starosti a nie sú odbité po otázke - ako bolo v škole - dobre.

Ďalšia vec, čo sa týka jedenia - ja s tým mám u staršieho doteraz problém. Vyšetrením sa zistilo, že trpí na reflux, preto ho nenútim jesť, čo mu nechutí. Zásadne však jedáva sladkosti len raz za deň. Pribrali sme futbalový tréning - v lete, na jar a na jeseň 2x týždenne, v zime 1x týždenne v hale. Po tréningu je vyčerpaný, dokonca niektoré nevládze trénovať do konca - nikto ho ani nenúti, ale má dobrý pocit, že športuje. Napriek tomu, že je to často a trvajú tie tréningy dlho, našla som si v nabitom programe čas, aby som to pre nich urobila.

Vyzerá to teraz, že som úplne skvelý rodič s úplne skvelými deťmi, čo samozrejme nie je pravda - robíme chyby všade, kde sa dá, ale snažíme sa ich naprávať a predchádzať im.

Veľmi však oceňujem, že si mala odvahu opýtať sa takto do éteru, kde je chyba u vás doma. Málokto má k tomu odvahu. Takže to neber, že nie si dobrá mama - naopak, nebola by si ňou, keby si to neriešila a nechala to tak. Si dobrá mamina, ktorej záleží, čo z dieťaťa bude, a keď sa posnažíte doma všetci, všetko sa na dobré obráti :). Držím vám celej rodinke palce :)
ďakujem ti za tvoje slová, dohnali ma k slzám. Po týchto všetkých príspevkoch naozaj prehodnotím môj postoj k tejto problematike. Vyberiem si z príspevkoch to najepšie a budem sa snažiť aplikovať to v praxi.
Rozprávky na dobrú noc sme mu čítali aj my, ale cez prádzniny už chodil spať neskôr a akosi to vymyzlo. Myslím, že sa k tomu asi zase vrátim, aj tie CD nie je zlý nápad, ale osobný kontakt je myslím lepší. Ale tvoje slová mi veľmi dobre padli. Ďakujem.

Ešte by som pridala, to čo už niekto myslím spomenul - obaja s manželom musíte držať pohromade, ak mu niekto niečo zakáže, nesmie mu iný dovoliť. Inak, aj môj syn je lenivý, nechce sa mu učiť, upratať si izbu. Ale keď potrebujem vyniesť smetie, nakúpiť, bez problémov zájde do obchodu. Tiež sa veľmi rád hrá na počítači, musíme ho krotiť. Tiež by mu prospelo, keby sme mali na neho viac času. Ale na rozdiel od tvojho sa k nám správa pekne a určite si nič nevynucuje plačom - aj keď v útlom veku bolo aj to. Občas sa celé námestie obzeralo na vrieskajúce dieťa, lebo som mu nechcela kúpiť čo si zmyslel. Tiež by niekedy bolo jednoduchšie mu to kúpiť, ako sa tak za neho hanbiť.
Ja by som ti predsa len chcela zdôrazniť, aby si nepodcenila to jeho nechutenstvo - môže mať rôzne dôvody - napríklad anémia. Ja si spomínam na dcéru, keď bola škôlkárka - skoro nič v škôlke nejedla, keď som po ňu prišla poobede, bola úplne neznesiteľná a protivná. V prvom obchode sme kúpili buchtičku, dieťa sa najedlo a bola ako vymenená. Na podporu chuti do jedla skús kúpiť pangamín - je to doplnok výživy - obsahuje vitamíny skupiny B. Dostať ho aj taký klasický čistý, prípadne aj s probiotikami - nám sa osvedčil. S tým určite nič nepokazíš.

Ahoj Bastian, myslím že máš pravdu. Je to pre mňa síce trošku tvrdé ale asi máš pravdu. Asi som to potrebovala počuť od niekoho nezainteresovaného a cudzieho. Ďakujem, budem sa snažiť riadiť tvojou radou.
Ahoj Gabika, nešlo mi o to byť tvrdý... Ale tiež máme doma takého malého tvrdohlavca a preto viem čo na neho platí. Čo sa týka toho vzbudenia záujmu a rozvíjania nejakej tvorivej činnosti, je to naozaj tak, že čo mu Ty podstrčíš, alebo čo s ním budeš Ty robiť, to sa mu môže zalúbiť.

Nenechaj to na náhodu, aby si za pár rokov nevybral "ulicu". Mohlo by to zle skončiť. Ono vybrať sa zlým smerom môže tak či tak, ale je tam na to menšia pravdepodobnosť, keď bude mať nejaký základ.

Držím palce :)

gabika, ako uz moj manzel spomenul, mame tvrdohlavca, a obcas aj drzeho, ale je to knihomol-jasne, ze ak by mal pc k dispozicii s tym, ze kedy chce, bol by tam nalepeny cely den a nestudoval by harryho a pod. lenze tie knihy, to neprislo samo, to sme ho viedli od mala, najprv cez obrazky, potom jednoduchsie rozpravky a teraz cita vsade...neriesila som upratany byt, radsej sme sadli a citali...teraz ma zenie do kniznice po nove knizky on sam...
a ak mozem poradit, u nas pomohol jeden cas taky bodovaci system-zaklad je ale dodrzat ho na sto percent. urcite si odmeny popr.aj tresty ak vidite, ze je to potrebne, ale hlavne motivovat ho bude treba, cize to tvorte scasti s nim, aby mal pocit, ze je tiez aktivny pri niecom novom, co mu ma pomoct k zmene, ze to nie len mama s tatom si vymysleli...
dajte tomu nejaky tvar, nech je to vesele a potom uz len urcite svoj system bodovania, napr.za pomoc mame v kuchyni-je mi jasne, ze nebude vyvarat, staci akakolvek aj mala pomoc, hlavne nech je to z jeho iniciativy a nech sa mu trosku chce a bude bodik, pomoze tatovi, pekne sa sprava, prinesie dobru znamku, pochvalu zo skoly, cokolvek, vy najlepsie poznate fungovanie u vas doma...u nas boli odmenou napr.minuty pri pc, mali sme to lahke, plusove a minusove body a ked mu vyslo po celotyzdnovom snazeni par minut pri pc, bol stastny...pre niekoho mozno smiesne, u nas to fungovalo...
dolezita vec-mali by ste to vy-rodicia aj on brat rovnako vazne a snazit sa to kazdy den nejako zhrnut, aby vedel a citil, ze je pod kontrolou a ze to nie je len tak, aby sa nepovedalo...
k jedeniu-nas krpec tiez skusa, u nas doma sa je, co sa da, aj ked to patricne ofrfle, viem, ze mu davam nieco chutne a hlavne zdrave, tak nech si pohundre, ale zje to...ked bol ale mensi a babka mi ho nahanala s miskou polievocky v ruke, moja teta, dlhorocna ucitelka v skolke sa len smiala-vsak ho nechajte vybehat, nijake dobrotky a pockajte, vsak on pride sam...aj tak bolo, nie nejake dobance kazdych desat minut-ved nech chuda aspon nieco ma v tom brusku-ale normalne rezim ako tak dodrzany, preliezky, hojdacky, lopta a boli sme vybaveni...maly jedol, ani neriesil co...

A ešte jedna dobrá rada pre zásadových rodičov: /mám 2 malé deti a viem o čom hovorím.../ aspoň občas /najlepšie každý deň/ si potichu len tak pre seba poviem: " s teroristami nevyjednávam a basta!!!" Nie je predsa možné, že dieťa, ktoré ledva trčí nad zemou /tým myslím malého krpca/ mi bude diktovať čo mám a nemám robiť

Niečo mi to pripomína.
Synovec tiež má tento problém.
Keď bol malý tak sa všetci smiali, aký je papuľnatý, no skrátka aký je zlatý. Ja som vždy pripomenula že raz za toto bude bitý, a bude sa čudovať prečo. Ten čas už nastal. Má 9 rokov sestra si sním nevie poradiť, tak vyhľadala odborníka. Chlapec je zdravý.
"Teraz neviem či je to dobrá správa alebo nie."
Dieťa bolo vychované v duchu. (po 35 rokoch konečne chlapec v rodine.) Je mi len ľúto toho dieťaťa.

Už dávno sú za nami časy,keď sme po práci mali zväčša cele popoludnie voľný čas pre rodinu a oddych.Dnes sa kladú oveľa vyššie nároky nielen na rodičov v práci, ale aj na deti...Rodičia chodia domov neskoro,sú tiež unavení a "vyšťavení".
Je na tom kus pravdy, že za výchovu môžu rodičia...ale tí rodičia sú tiež len ľudia.A deti len využívajú situáciu.
Gabika, neviň sa, žeby si bola zlá matka.Začala si to riešiť,lebo sa Ti správanie Tvojho syna nepáči a robíš dobre, a určite ešte nie je neskoro.

Mám len jednu radu. Stanoviť nielen sebe, ale hlavne synovi presné pravidlá a byť tvrdá a neústupčivá.Prejavovať lásku,ale nepovoliť a nedať sa vydierať.
Pravidlá si hoci napíš na papier a nalep na stenu,aby boli stále na očiach.
Telku , PC ,či darčeky dovoliť iba po splnení povinností a za dobré správanie.
Synovi sa to bude zdať zo začiatku kruté,bude trucovať a skúšať vydierať,ale ak nepovolíš, pochopí, čo môže a čo nie...
Možno to bude trvať týždne,možno mesiace...
Ale verím, že sa Ti to v dobrom vráti.Držím palce !

...
Pravidlá si hoci napíš na papier a nalep na stenu,aby boli stále na očiach.
Telku , PC ,či darčeky dovoliť iba po splnení povinností a za dobré správanie.
Synovi sa to bude zdať zo začiatku kruté,bude trucovať a skúšať vydierať,ale ak nepovolíš, pochopí, čo môže a čo nie...
Možno to bude trvať týždne,možno mesiace...
Ale verím, že sa Ti to v dobrom vráti.Držím palce !
Ojéj, treba sa pripraviť aj na výlevy typu - vôbec vás neľúbim, radšej by som chcel za rodiča hocikoho iného, ste zlí, pôjdem radšej bývať inde...klasická reakcia na zmeny, ktoré prichádzajú, ktoré hýčkané dieťa nedokáže ihneď spracovať. Je to v pohode, ono ho to prejde. Treba počkať pár minút, potom sa s ním trebárs porozprávať, keď nestačí pár minút, tak po hodinke - dvoch, alebo aj a ďalší deň. Ale štýlom - dospelý-dospelý. Pripomenúť mu, čo povedal - najlepšie hneď po tom, čo od Teba dostal nejakú pochvalu, odmenu, alebo keď má dobrú náladu, a začať rozoberať, prečo to povedal, dať mu najavo, že sa za to na neho nehneváš, ale nech si najbližšie rozmyslí, či Ti to povie, lebo Teba sa to dotklo a bolí ťa to. Malé deti sú citlivé, zaberie to, uvidíš.

Mám už dve dospelé deti, pri úlohách som s nimi nikdy nesedela, všetko si robili sami, ja som len občas skontrolovala, či je všetko v poriadku a pomohla som keď si nevedeli rady. Učila som ich, že úlohy sú ich starosť nie moja. Plačom a trucovaním si nič nevymohli, akurát tak po zadku a bolo dotrucované. Chodili na všetky dostupné krúžky, športy, všade dobrovoľne, nikde som ich nenútila. Dokonca syn chodil jazdiť na koni, a radšej zatajoval alergiu a pády z koňa, aby som mu to nezakázala. Obidve deti skončili vysokú školu a sú samostatné od 18. rokov. Rodič si musí udržať rešpekt a zároveň aj kamarátstvo s deťmi.