Pekný deň, dovolím si založiť novú tému, skúsil som hľadať, ale nič také, ani podobné som nenašiel.
Napíšte mi prosím svoje názory na spolužitie v 2-generačnom rodinnom dome s rodičmi. Zostať v 3-izbovom byte, alebo využiť ponuku rodičov, pristaviť k RD samostatnú bytovú jednotku. Budem rád za všetky názory. Ďakujem.

Záleží od toho, aký máš s rodičmi vzťah.

AK to bude samostatná budova, len pozemok bude spoločný, tak je to akceptovateľné.

ja som to zažila, už je to za mnou, ale už by som to takýmto spôsobom nikdy neriešila. Vo dvore najlepšie sám, ani s mamou, ani so svokrou. Ono sa postupom času stane, že niekomu nevyhovieš na 100% a potom počúvaš výčitky. A ak náhodou dôjde až k hnevu, tak sa budeš na vlastnom dvore správať akože tam nikto iný nie je. Ale to som zašla až do extrému, ale aj to sa stáva. Stojí to naozaj za zamyslenie, či to naozaj chcem takto riešiť.

Pekný deň, dovolím si založiť novú tému, skúsil som hľadať, ale nič také, ani podobné som nenašiel.
Napíšte mi prosím svoje názory na spolužitie v 2-generačnom rodinnom dome s rodičmi. Zostať v 3-izbovom byte, alebo využiť ponuku rodičov, pristaviť k RD samostatnú bytovú jednotku. Budem rád za všetky názory. Ďakujem.
záleží od veku rodičov. Ak sa ešte dokážu sami o seba postarať, volila by som samostatné bývanie - v 3-izbovom byte.

Ja by som nešla, preferujem to, že mladí majú bývať sami... väčšinou to nerobí dobrotu a vidim to aj na viacerých príkladoch v mojom okolí. Neriskovala by som doterajšie dobre vzťahy.

Nikdy by som nešla bývať s rodičmi ani ja by som nechcela bývať s deťmi. Mame sa všetci radi, ale ta veková bariéra sa vždy objaví, aj u tých najlepších vzťahov. Starší chcú viac kľud, mladí viac zábavy, alebo napr. plačú deti a už je to o veľkej tolerancii. Vieš, hovorí sa, že nešup do ho... lebo bude smrdieť. Nekaz teda vaše dobré vzťahy. Ak bude treba pomôcť v starobe a máš srdce tak pomôžeš ako budeš môcť, ale žij si svoj vlastný život.

Ak máš na výber, jednoznačne voľ byt.
My sme pred rokom prerobili podkrovie v rodičovskom dome a už teraz máme problémy s mojím otcom. Neustále priateľa diriguje, napomína, kontroluje, jednoducho: šikana. My sme už otrlí, ale priateľ nebol na takéto čosi zvyknutý, takže si ho musím stále čičíkať, aby to prekúsol a neodvrával, čím by sa len vyvolával hriech v rodine. S otcom totiž po dobrom nepohneme. A iné bývanie do úvahy neprichádza. :-(
Takže: SAMOSTATNÝ BYT. Jednoznačne.

v každom príprade samostatne. Ešte som sa nestretla so spokojnými ľuďmi v dvojgeneračnom dome. A pritom v okolí poznám niekoľko takých prípadov a aj ja som jedným z nich.

Treba si to dôsledne rozmyslieť, ale tiež ako poznám vzťahy zo svojho okoilia - samostatne. Ani prípadná pomoc pri deťoch a ani nejaké ušetrené peniaze, ktoré by zo spoločného bývania vyplývali, nestoja za narušenie vzťahov v rodine. Tiež nepoznám rodinu, kde spoločné bývanie funguje bez konfliktov.

To je pravda, spolužitie v 2-generačnom dome len v nevyhnutnom prípade a na čas určitý. A medzitým si hľadať niečo svoje. Môj syn sa oženil a dočasne bývajú u nás. Nevadí mi to, my máme svoj vchod, oni svoj. Čo si robia, považujem za ich vec. Nieže by ma to nezaujímalo, zaujíma veď sú obidvaja moji, ale nekomentujem každý ich krok. Ale manžel je frflavejší. Ležíme večer v posteli a manžel nasrdený:"A čo tí ešte nespia" a inokedy "A oni ešte stále spia?". Pritom sa dá povedať, že toto nie sú vážne problémy, len také prkotiny o ktorých mladí ani netušia, ale raz by sa aj tých prkotiniek nazbieralo. V dohľadnej dobe sa budú už sťahovať do svojho, síce len o niekoľko desiatok metrov ďalej, ale predsa. Budú mať nielen svoj vchod ale aj svoju bránu :--- Keď sa odsťahujú určite si poplačem ale na druhej strane, môžem chodiť k susedom na kávu :---

Môj švagor býval s rodičmi potom išli do podnájmu lebo boli nezhody typu:prečo sa hadajú prečo neurobili toto a tamto prečo tak dlho svietia a zase sa kúpu.Teraz po 8 rokoch sa vracajú uvidíme čo s toho bude.

Najlepsie je, ak vzdialenost medzi jednymi rodicmi aj druhymi a ich detmi je aspon 300 km. Je to najvyhodnejsie pre spolunazivanie pre obe strany, pretoze asi nikdy sa najde v spolunazivani taka zhoda, ktora by nevytvorila nejaku barierku, ktora zapricini barieru. Pretoze uz generacny rozdiel vytvara konflikt sam o sebe. Radsej zemska vzdialenost, ako vztahova vzdialenost navzajom.

Pripájam svoju skúsenosť: Pred rokmi, keď sme sa brali, bývali sme v jednom dome s mojimi rodičmi, sestrou a dedkom. Každý mal izbu, kuchyňa a kúpelňa spoločná. Časom sa sestra osamostatnila, my sme čosi pristavali, ale stále sme boli spolu. Za nič na svete by som nemenila. Dedko už dávnejšie zomrel, po ňom aj môj otecko. Ostali sme my - manžel, dve deti a ja + mamka. Výhody takéhoto spolužitia:
1 - nikdy nebol problém čo s deťmi, či už cez prázdniny, alebo keď boli choré dlhšie ako OČR, skrátka mohli sme sa vždy spoľahnúť, že je tu niekto, kto na ne dozrie - aj keď sme chceli len do kina, alebo s manželom vypadnúť. No a naši nám to nikdy nevyčítali, deti zobrali k sebe, mamka nám napríklad nešla do skrine
2 - my sme zabezpečili starostlivosť o dedka a neskôr o mojich rodičov - chlapci vždy boli ochotní nakúpiť, pomôcť, v poslednej dobe voziť a doprevádzať moju mamku po vyšetreniach, navštevovať v nemocnici...
3 - mamka nám už zomrela, vo vysokom veku a stále nám chýba, všetkým, boli sme na seba veľmi naviazaní a bolo to asi aj tým, že sme boli spolu
Je fakt, že naši boli absolútne bezproblémoví, nestarali sa o naše veci, len ak bolo treba pomôcť, nepýtali sa, pomohli. My sme sa snažili oplácať rovnako. Napríklad som pred mamkou nemohla pošomrať na manžela, lebo ona vždy povedala: No dobre, ale už si zabudla, že urobil dobre toto, toto a toto, že aký je dobrý otec a tak. Skrátka bolo mi až nepríjemné, že skôr nadržiavala zaťovi ako dcére. Ale dnes viem, že to bolo tak dobre. Naozaj by som nemenila, aj keď sme zažili pampersky, kúpanie atď. Mali sme sa skrátka radi a vedeli sme byť tolerantní.
Asi sme boli atypickí, ale takto asi fungovali kedysi tradičné rodiny a bolo to fajn.

Viete záleží to aj na povahách lebo ak jeden nedaj sa, druhý neboj sa vtedy to nie je dobre.Ale je to všetko o ľudoch, tolerancii a rešpektovaní sa navzájom.

Pripájam svoju skúsenosť: Pred rokmi, keď sme sa brali, bývali sme v jednom dome s mojimi rodičmi, sestrou a dedkom. Každý mal izbu, kuchyňa a kúpelňa spoločná. Časom sa sestra osamostatnila, my sme čosi pristavali, ale stále sme boli spolu. Za nič na svete by som nemenila. Dedko už dávnejšie zomrel, po ňom aj môj otecko. Ostali sme my - manžel, dve deti a ja + mamka. Výhody takéhoto spolužitia:
1 - nikdy nebol problém čo s deťmi, či už cez prázdniny, alebo keď boli choré dlhšie ako OČR, skrátka mohli sme sa vždy spoľahnúť, že je tu niekto, kto na ne dozrie - aj keď sme chceli len do kina, alebo s manželom vypadnúť. No a naši nám to nikdy nevyčítali, deti zobrali k sebe, mamka nám napríklad nešla do skrine
2 - my sme zabezpečili starostlivosť o dedka a neskôr o mojich rodičov - chlapci vždy boli ochotní nakúpiť, pomôcť, v poslednej dobe voziť a doprevádzať moju mamku po vyšetreniach, navštevovať v nemocnici...
3 - mamka nám už zomrela, vo vysokom veku a stále nám chýba, všetkým, boli sme na seba veľmi naviazaní a bolo to asi aj tým, že sme boli spolu
Je fakt, že naši boli absolútne bezproblémoví, nestarali sa o naše veci, len ak bolo treba pomôcť, nepýtali sa, pomohli. My sme sa snažili oplácať rovnako. Napríklad som pred mamkou nemohla pošomrať na manžela, lebo ona vždy povedala: No dobre, ale už si zabudla, že urobil dobre toto, toto a toto, že aký je dobrý otec a tak. Skrátka bolo mi až nepríjemné, že skôr nadržiavala zaťovi ako dcére. Ale dnes viem, že to bolo tak dobre. Naozaj by som nemenila, aj keď sme zažili pampersky, kúpanie atď. Mali sme sa skrátka radi a vedeli sme byť tolerantní.
Asi sme boli atypickí, ale takto asi fungovali kedysi tradičné rodiny a bolo to fajn.

Tento príspevok aspoň takto oceňujem .:)

samostatne, žijem v takomto bývaní, máme samostatnú bytovú jednotku, podkrovné bývanie. Keby som ešte raz sa rozhodovala, tak ma nikto neprehovorí rečami o tom ako nám bude dobre, svokrovci sú starí, zvyknutí 50 rokov rozhodovať na svojom a nepýtať sa nikoho keď niečo robia či sa tým druhým to páči alebo nie, alebo, či by sme to nechceli inak. Som už otrávená rečami, že keď oni umrú tak nech si tu robíme čo chceme. A dovtedy ? Máme byť ticho, robiť tak ako oni chcú, počúvať ich hundranie o ničom. Otupela som, je to riešenie, ale ma to dusí, nemôcť sa realizovať, potláčať svoj názor v záujme, aby neboli hádky, lebo oni sú už starí. :mee:

Suhlasim s prispevkami len v nevyhnutnom pripade, v totalne hmotnej nudzi alebo keby niekto ohrozoval ak sa napristahujem :D
A to mam svoju mamu fakt rada :D
Nic nenahradi pocit samostatnosti a slobodneho rozhodovania.
Aj keby ste mali velmi pekny vztah nikdy sa uplne nevyhnes priamemu ci nepriamemu zasahovaniu do tvojho zivota.

Pripájam svoju skúsenosť: Pred rokmi, keď sme sa brali, bývali sme v jednom dome s mojimi rodičmi, sestrou a dedkom. Každý mal izbu, kuchyňa a kúpelňa spoločná. Časom sa sestra osamostatnila, my sme čosi pristavali, ale stále sme boli spolu. Za nič na svete by som nemenila. Dedko už dávnejšie zomrel, po ňom aj môj otecko. Ostali sme my - manžel, dve deti a ja + mamka. Výhody takéhoto spolužitia:
1 - nikdy nebol problém čo s deťmi, či už cez prázdniny, alebo keď boli choré dlhšie ako OČR, skrátka mohli sme sa vždy spoľahnúť, že je tu niekto, kto na ne dozrie - aj keď sme chceli len do kina, alebo s manželom vypadnúť. No a naši nám to nikdy nevyčítali, deti zobrali k sebe, mamka nám napríklad nešla do skrine
2 - my sme zabezpečili starostlivosť o dedka a neskôr o mojich rodičov - chlapci vždy boli ochotní nakúpiť, pomôcť, v poslednej dobe voziť a doprevádzať moju mamku po vyšetreniach, navštevovať v nemocnici...
3 - mamka nám už zomrela, vo vysokom veku a stále nám chýba, všetkým, boli sme na seba veľmi naviazaní a bolo to asi aj tým, že sme boli spolu
Je fakt, že naši boli absolútne bezproblémoví, nestarali sa o naše veci, len ak bolo treba pomôcť, nepýtali sa, pomohli. My sme sa snažili oplácať rovnako. Napríklad som pred mamkou nemohla pošomrať na manžela, lebo ona vždy povedala: No dobre, ale už si zabudla, že urobil dobre toto, toto a toto, že aký je dobrý otec a tak. Skrátka bolo mi až nepríjemné, že skôr nadržiavala zaťovi ako dcére. Ale dnes viem, že to bolo tak dobre. Naozaj by som nemenila, aj keď sme zažili pampersky, kúpanie atď. Mali sme sa skrátka radi a vedeli sme byť tolerantní.
Asi sme boli atypickí, ale takto asi fungovali kedysi tradičné rodiny a bolo to fajn.
Je to obdivuhodné. Klobúk dole pred vzájomnou toleranciou.

Fíha, ani som nečakal, ako sa to rozbehne. Naozaj ďakujem za tieto názory, aj keď musím povedať, že som skôr očakával povzbudenie do stavby podkrovného bývania, teda viacmenej už som bol rozhodnutý odsťahovať sa z 3-izbového bytu a začať pristavovať. Takže teraz naozaj neviem ...

Najlepsie je, ak vzdialenost medzi jednymi rodicmi aj druhymi a ich detmi je aspon 300 km. Je to najvyhodnejsie pre spolunazivanie pre obe strany, pretoze asi nikdy sa najde v spolunazivani taka zhoda, ktora by nevytvorila nejaku barierku, ktora zapricini barieru. Pretoze uz generacny rozdiel vytvara konflikt sam o sebe. Radsej zemska vzdialenost, ako vztahova vzdialenost navzajom.


Aj to je málo ....;)

Hovorí to aj moja mama a to už je čo povedať , takého demokrata nájsť , hotové umenie ...
Svojho času som mohol bývať v tom istom vchode ako naši , delilo by nás od seba 3 poschodia .
Bola prvá , ktorá sa proti tomu postavila ....

U svokry je to inak , tam by mi stačili od nej len 2 metre .....Úplne ......;):cool:

Aj ked svojich rodicov milujem a uvazujem nad tym, ako budem riesit problem, ked budem mat deti a nemam nikoho blizkeho, kto by mi ich v pripade potreby postrazil, nikdy by som nechcela byvat spolu s rodicmi, nehovoriac o svokrovcoch. Taketo spolunazivanie skor ci neskor moze ovplyvnit aj vas vztah, nielen vztah rodicia a vy. Zatial som sa s nikym nestretla, ze by niekomu spolunazivanie upevnilo vztahy. Skor naopak. Vazte si toho, ze mate sukromie a moznost slobodne rozhodovat o straveni svojho volneho dna. A ako hovori moja znama - mam najlepsiu svokru na svete - byva 300 km od nas. Drzim palce

Dve hlavy v jednom dome je niekedy jedna obluda.Keď sa švagor alebo svokra hnevali my s manželom sme im robili hromozvod."My s manželom od začiatku bývame sami takže čo sme si uvarili to sme aj zjedli,ako sme nechali tak sme aj našli.":cool:

Ja spolužitie v 2-generačnom dome považujem za pozitívum. Bývame s manželom a dcérou u mojho otca a sestry. Každý máme komplet 3-izbový byt so spoločným vchodom a spoločnú pračku. Keby som sa mala rozhodnúť ísť do 3-izbového panelákového bytu, som absolútne proti ja aj manžel. V paneláku by sme zahynuli. Máme super vzťah s mojim otcom, nikdy sa nestaral do našich problémov a vždy keď potrebujeme pomôže. Je pravda, že momentálne staviame, ale to len preto, lebo manžel je veľký chovateľ všetkých možných zverov a u nás doma nie je dostatočný priestor aby sa mohol plne realizovať. Už dnes sa bojím dňa kedy sa budeme sťahovať do svojho.

Ja spolužitie v 2-generačnom dome považujem za pozitívum. Bývame s manželom a dcérou u mojho otca a sestry. Každý máme komplet 3-izbový byt so spoločným vchodom a spoločnú pračku. Keby som sa mala rozhodnúť ísť do 3-izbového panelákového bytu, som absolútne proti ja aj manžel. V paneláku by sme zahynuli. Máme super vzťah s mojim otcom, nikdy sa nestaral do našich problémov a vždy keď potrebujeme pomôže. Je pravda, že momentálne staviame, ale to len preto, lebo manžel je veľký chovateľ všetkých možných zverov a u nás doma nie je dostatočný priestor aby sa mohol plne realizovať. Už dnes sa bojím dňa kedy sa budeme sťahovať do svojho.

Prajem Vám nech tento krasny vzťah vydrži ešte veeeeeľmi dlho.

&&&&&&&&&&&&my sme zili so svokrovcami v spolocnnej domacnosti 11 rokov a prezili sme to v zdravi a spokojnosti a mozem povedat ze nas vztah je super.Uz tri roky mame prerobene podkrovie,kde mame velky trojizbovy byt,taky aky by sme si nikdy nemohli dovolit kupit.My sme spokojny,deti su spokojne a svokrovci vyzeraju tiez spokojne.Ale ak mozem poradit,tak ak sa rozhodnete byvat spolu s rodicmi,tak to chce vela ohladuplnosti a tolerancie z oboch stran.Len tak si budete nazivat spokojne ako my.Dufam ze to tak aj ostane:) Drzim palce pri rozhodovani.

&&&&&&&&&&&&my sme zili so svokrovcami v spolocnnej domacnosti 11 rokov a prezili sme to v zdravi a spokojnosti a mozem povedat ze nas vztah je super.Uz tri roky mame prerobene podkrovie,kde mame velky trojizbovy byt,taky aky by sme si nikdy nemohli dovolit kupit.My sme spokojny,deti su spokojne a svokrovci vyzeraju tiez spokojne.Ale ak mozem poradit,tak ak sa rozhodnete byvat spolu s rodicmi,tak to chce vela ohladuplnosti a tolerancie z oboch stran.Len tak si budete nazivat spokojne ako my.Dufam ze to tak aj ostane:) Drzim palce pri rozhodovani.

Veľmi pekne napísané :)
neda sa dať bodík tak aspoň takto.