Skús čítať tu http://www.porada.sk/t112253-rakovina-zlcnika.html .

Unreal84, v prvom rade držím palce, aby sa rodičom zlepšil stav. Ty teraz musíš myslieť aj na seba, aby si vládala obom rodičom naďalej pomáhať. Myslím si, že by si mala navštíviť psychológa, ten by mal vedieť poskytnúť usmernenie aj v tom, ako zvládnuť takúto ťažkú životnú situáciu...

Ahoj,
ťažká situácia...
Nie som lekár, môžem Ťa len slovne podporiť. A veľmi rada by som Ti popriala veľa sily, trpezlivosti, lásku a podporu v okolí...Si silná, cítiť to z Tvojich slov. Veľmi Ti prajem, aby sa to všetko zlepšilo, aby ste to dobre zvládli.

Verím, že nie si na to sama, že rodičom pomáhajú aj lekári. Lebo tí by tu mohli asi najviac pomôcť. Obaja by mali byť pod pravidelným lekárskym dohľadom. Ocino veľmi.
Toto nie je situácia, ktorú máš mať na pleciach Ty, toto je práca lekárov. Ty môžeš pohladiť, porozprávať sa, byť nablízku...
Opatruj sa.

neboj sa, nikdy nie si sama. ved na to mame priatelov.aj ja som bola v tazkej situacii. este mas to dobre, ze mama znasa chemoterapiu dobre. my sme to mali strasne. na tvojom mieste v otcovom pripade najdem lepsieho psychiatra, ktory ho neda za kazdym hospitalizovat a ucinok je trojdnovy. V maminom pripade - ak je to pokrocile štádium, tak je tazko radit, neviem aky maju pristup lekari,ci ti hovoria vsetko otvorene, alebo pouzivaju ten svoj mudry lekarsky slovnik.nam hovorili vsetko otvorene, vedeli sme na com sme.my sme skusali aj ine "zazraky" ako je medicina a nemocnica, chodili sme po rôznych bylinkarkach a rôznych babkach, proste ak je clovek v takej situacii tak skusa vseličo, aj nemozne. a v tvojom pripade bud navstivit psychologa alebo vsetkemu celit sama na tvrdo. my sme sa dopovali tabletkami na ukludnenie,stres...bol to tazky polrok ale choroba zvitazila. samozrejme tym to neskoncilo, trapilo nas to dalej a myslim, ze kazdeho to este boli /aj ked je tomu uz 2 roky/.ozaj sme nechodili a nemali sme ani cas chodit po psychologoch, tak sme to riesili svojsky.zalezi od teba ako to zvladas.pises ze tazko, ale niekedy sa clovek vie tak ovladat a premôct, az sam nad sebou zvitazi a vzchopi sa. musis sama posudit, ci mas na to aby si sa starala o dvoch pacientov, alebo to zveris do ruk odbornikom.vela trpezlivosti a hlavne zdravia.katarina

Každá rada dobrá. Koho skôr ratovať? Mamku alebo otca. Ja by som na Vašom mieste zašla za psychológom priamo na onkológii, aby Vám poradil. Má lepšie skúsenosti s onkologickým ochorením v rodine a situáciou v takýchto rodinách. Priznám, ja osobne mám šťastie v skvelom manželovi a v úžasnej rodine. Onkologický pacient som druhý krát od februára. Často klesám na duchu a bojím sa, že tieto Vianoce budú moje posledné, ale snažím sa. A verím, že sa snaží aj tvoja mamina. Pokiaľ sa otec nespamätá, bude to horšie a horšie s obomi. Musíte otca zmobilizovať. Môj drahý manžel mi vždy hovorí, že bezo mňa tu nebude a tak bojujem, lebo si fakt neviem predstaviť, čo by bolo s ním, keby zostal sám. A možno práve to, že ľutuje viac seba ako mňa ma drží nad vodou a bojujem. Chemoterapiu som tiež ťažko zvládala, ešte horšie však bolo ožarovanie a spáleniny ma bolia do dnes. Ale netreba sa vzdať. Musíte zmobilizovať mamku, že je tu pre otca, veď vidí, ako to s ním ide dolu vodou, lebo sa o ňu bojí a zároveň zmobilizovať otca, aby s maminkou aspoň komunikoval. Skúste toho psychológa. Na Klenovej sú skvelí. Určite poradia.

presne tak - súhlas s predchádzajúcim príspevkom,
je evidentné, že viazne komunikácia medzi manželmi - otec by asi potreboval "šokovú" terapiu /trochu zatriasť, aby sa prestal ľutovať, že niečoho nie je schopný - / iste by pomohol dobrý psychológ - teraz je na vás ich obidvoch do poradne dotiahnúť - najlepšie tak priamo z duše vypovedať, ako vás situácia trápi a či si to rodičia želajú, aby ste sa všetci trápili,

Situácia je naozaj ťažká, lebo podľa Tvojho príspevku ocino nemá ďalej chuť žiť a nevie sa vysporiadať s maminou chorobou. Predsa stratí partnerku, priateľku.....to sa znáša ťažko a každý reaguje inak. Niekto plače a Tvoj ocino dostal depresie. No oporu potrebuje teraz mamina. Vyhľadať pre ocina lepšieho psychiatra, nasadiť sedatíva. Jemu spôsobuje bolesť každý pohľad na maminu a jeho nechuť k životu sa vtedy iba zhoršuje. Tu Ti neviem správne poradiť.
Ale s maminou viem o čom píšeš, lebo ja niečo podobné zažívam teraz. Ono s tým pokročilým štádiom to nemusí byť vždy úplne pravda. Záleží od zdravotného stavu pacienta, od znášania chemoterapie, ožiarov. U nás trvalo toto pokročilé štádium sedem rokov. Bojovali sme všetci statočne a ešte aj bojujeme. No teraz už iba my. Oporou si musíte byť Vy s bratom. Striedať sa, aby si každý mohol chvíľku oddýchnuť, vyvetrať hlavu. Aj dve tri hodiny prechádzky niekedy pomôžu. S liekmi zatiaľ nemám skúsenosť, lebo ja musím ráno skoro vstať, prebaliť ju nakŕmiť, bežím do práce, naobed z práce s obedárom, nakŕmiť- prebaliť, do práce a z práce rovno domov a nasleduje generálne hygiena, pranie.....Keď nie som doma, stará sa o ňu môj partner. Najhoršie je, že ona sa cez deň prespí a v noci vyžaduje ešte väčšiu pozornosť. Takže v noci musíme byť čulí. Niekedy mám chuť zhltnúť diazepam a spať a spať, ale nedá sa. Najhoršie je, že jej žiadne sedatíva nezaberajú, a tak náš spánok predstavuje dve, tri hodiny v noci. Sme príšerne unavení, ale najdôležitejšia je opora partnera, súrodencov, rodiny. Keby som tej nemala, neviem ako by som to vydržala. Tvojou oporou musí byť brat. Uvidíš, ako sa bude cítiť po CHE mamina, verím, že sa jej stav zlepší. Ocino možno potrebuje nejaký čas a so situáciou sa vyrovná. Prajem veľa síl, budeš ich potrebovať.

Ahoj, skúsim pridať aj svoju skúsenosť, viem to posúdiť z pohľadu príbuzného aj pacienta. najprv som 6 rokov sledovala boj mojej mamky s touto chorobou a do roka po jej smrti som ochorela ja. Musím povedať, že pre mňa bolo oveľa ťažšie vyrovnať sa s diagnózou mojej mamky, keď jej to zistili, veľmi som sa o ňu bála, za týždeň som schudla 5kg, časom som si zvykla na tú myšlienku, že je vážne chorá, ale nikdy ma to v mojom vnútri neprestalo trápiť. Keď som ochorela ja, povedala som si, že každý má nejakú chorobu no a ja mám túto, tak s ňou budem bojovať ako viem. Myslela som si, že už viem, o čom to je, ale nie je to jednoduché, aj keď máš rodinu, čo Ťa podrží, priateľov, ktorí pomáhajú ako sa len dá, ale v tej nemocničnej izbe aj tak večer zostaneš sama a je to len na Tebe, ako sa k tomu postavíš. Ja naozaj neľutujem seba, ale je mi ľúto môjho manžela a mojich 3 detí, kôli nim sa snažím...Viem, že príbuzní túto chorobu prežívajú niekedy ťažšie ako samotný pacient. Pozri si aj stránku http://onkopacient.sk/?id=6, tá kniha je dobrá, prečítaj si ju. Prajem Ti veľa sily, budeš ju potrebovať, ale dávaj na seba pozor, takéto situácie sú nebezpečné, na človeka sa všeličo nalepí, ked je takto oslabený. Skús sa každý deň tešiť aspoň z maličkostí, pomáha to.

Ahoj...ja nemám skúsenosť osobne s takýmito rodinnými problémami, aj keď v každej rodine je niečo...ale mám možnosť liečenia...samozrejme neponúkam úplne vyliečenie, ale mám skúsenosť s výrobkami od firmy LR, ktoré pomohli mnohým ľuďom...je už len na tebe a aj na Vás ostatných ako sa k tomu postavíte...ponúkam veľa informácii...ale tu sa to nejako nedá vtesnať...tak strašne by som vám všetkým chcela povedať že mám liek, ale nie, je to niečo čo pomáha práve na tie depresie, na fyzický stav, ale máme pacientov, ktorí mali ťažšie ochorenia, kde im lekári tvrdili že sa nedá nič robiť, a my sme im pomohli...skúste ma kontaktovať..za to nič nedáte...Ivka

"Najmocnejší je ten, kto premôže sám seba" Lao-c
"Nevzdaj to päť minút predtým, než sa stane zázrak." anonym
" Každý deň je nový začiatok" Seneca
" Nikdy sa nevzdávaj, nikdy, nikdy, nikdy!" Winston Churchil
Ehm, aj tieto citáty mne pomáhali pri .....

Veľmi Ti držím palce, aby si s obrovskou dobrotou a námahou vydržala, lebo si si sama naložila viac zodpovednosti ako je možné uniesť jedinému človeku v toľkom nešťastí. V prvom rade sa musí spamätať ocino, lebo stiahne ostatných členov rodiny,je to tvrdé ale inak to nejde! ..lebo ho máte radi a on Vás, ale sa už musí prestať sám sebou zaoberať, lebo ho potrebujete viac zdravého a aj on Vas! Určite nech sa dôsledne lieči u odborníkov , ale najúčinnejší liek má ocino vo svojej mysli a vôli s pocitom zodpovednosti voči celej rodine! Veľa síl,šťastia a nádeje celej Vašej rodinke, Opatruj sa,pls.

Každá rada dobrá. Koho skôr ratovať? Mamku alebo otca. Ja by som na Vašom mieste zašla za psychológom priamo na onkológii, aby Vám poradil. Má lepšie skúsenosti s onkologickým ochorením v rodine a situáciou v takýchto rodinách. Priznám, ja osobne mám šťastie v skvelom manželovi a v úžasnej rodine. Onkologický pacient som druhý krát od februára. Často klesám na duchu a bojím sa, že tieto Vianoce budú moje posledné, ale snažím sa. A verím, že sa snaží aj tvoja mamina. Pokiaľ sa otec nespamätá, bude to horšie a horšie s obomi. Musíte otca zmobilizovať. Môj drahý manžel mi vždy hovorí, že bezo mňa tu nebude a tak bojujem, lebo si fakt neviem predstaviť, čo by bolo s ním, keby zostal sám. A možno práve to, že ľutuje viac seba ako mňa ma drží nad vodou a bojujem. Chemoterapiu som tiež ťažko zvládala, ešte horšie však bolo ožarovanie a spáleniny ma bolia do dnes. Ale netreba sa vzdať. Musíte zmobilizovať mamku, že je tu pre otca, veď vidí, ako to s ním ide dolu vodou, lebo sa o ňu bojí a zároveň zmobilizovať otca, aby s maminkou aspoň komunikoval. Skúste toho psychológa. Na Klenovej sú skvelí. Určite poradia. UFFF :o:o:o:o
Dovoľ mi darovať Ti predčasne darček k Vianociam.:) Želám Ti minimálne 50 ďalších krásnych Vianoc.

http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gifhttp://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif

Skus poziadat o pomoc niekoho z Martidom(u) - Spolocenstvo pri Dóme sv. Martina. Urcite Ti poradia alebo ukazu cestu.

Milá unreal84, myslím že už bolo povedané takmer všetko. Neviem, koľko rokov majú rodičia a koľko rokov máš ty a brat. Každý vek je prikrátky na ťažkú chorobu. Pred 4 rokmi sme prežívali niečo podobné, kde ocko už "dožíval", mal už v podstate na to vek. Z maminy sa za tri mesiace z plnohodnotne fungujúcej ženy stala ľudská troska, stratila pojem o realite a tak. Žili spolu 57 rokov a ten pocit, že ocko umiera jednoducho organizmus nezvládol. Nám umierali obidvaja rodičia súčasne. Ocko zomrel 6. 12. a maminka o mesiac 6. 1.. Chcem ťa ale upozorniť na jednu vec. Staráte sa, robíte čo môžete a čo viete, lekári tiež robia čo vedia, ale na jedno nesmieš s bratom zabudnúť. Nie je zmyslom života úplne sa obetovať pre najbližších, nezabudnite aj na seba. Nikomu nepomôžete, keď sa úplne zničíte. Ak máš deti, tak tie ťa budú potrebovať veľmi - veľmi dlho, tak isto aj vnúčatká,hoc aj potencionálne (nemám predstavu o tvojom veku). Ja by som doporučila napríklad pre otecka "obstarať" opatrovateľku-spoločníčku, ktorá by s ním chodila na prechádzky, rozprávala sa sním. U nás to veľmi pomohlo, cudzia osôbka vytvorila v ockovi taký dáky iný pocit, evidentne pri tých debatách ožil. Bolo to preňho niečo nové a iné. Skúste sa posunúť aj týmto smerom, možno to pomôže, možno nie. Nie vždy vieme sami spasiť svet a ani to vlastne nie je dobré a žiadúce. Dúfam, že si pochopila čo som mala na mysli, lebo takéto veci sa dosť ťažko píšu, myšlienky plávajú rôznym smerom. A ešte ma napadlo, zasa to zaleží od veku rodičov a mamkinej liečby. Čo takto ich vziať na dovolenku k moru, zmena prostredia, slniečko a pozitívna energia. To napríklad pomáha mne v ťažkých časoch, samozrejme to nemusí vyhovovať každému. Milá unreal84, veľmi držím palce aby sa rodičom zlepšil stav a aby ste to s bratom všetko zvládli čo najlepšie a najmä bez ujmy na vašom zdraví.

Ahoj...ja nemám skúsenosť osobne s takýmito rodinnými problémami, aj keď v každej rodine je niečo...ale mám možnosť liečenia...samozrejme neponúkam úplne vyliečenie, ale mám skúsenosť s výrobkami od firmy LR, ktoré pomohli mnohým ľuďom...je už len na tebe a aj na Vás ostatných ako sa k tomu postavíte...ponúkam veľa informácii...ale tu sa to nejako nedá vtesnať...tak strašne by som vám všetkým chcela povedať že mám liek, ale nie, je to niečo čo pomáha práve na tie depresie, na fyzický stav, ale máme pacientov, ktorí mali ťažšie ochorenia, kde im lekári tvrdili že sa nedá nič robiť, a my sme im pomohli...skúste ma kontaktovať..za to nič nedáte...Ivka


mimotemy Ivka - "za čo nič nedáme"..............?!!!!!!!!

............a taktiež: "neponúkam úplné vyliečenie...."

tak čo ponúkate??? hm?

UFFF :o:o:o:o
Dovoľ mi darovať Ti predčasne darček k Vianociam.:) Želám Ti minimálne 50 ďalších krásnych Vianoc.

http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gifhttp://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif http://www.beruska8.cz/vanocnihejbaci/kyticky2/6.gif
Veľmi pekne ďakujem. Aj ja Vám všetkým prajem veľa krásnych Vianoc, v zdraví, pohode, láske. Až pri chorobe si človek uvedomí, že Vianoce nie sú o darčekoch, ale o tom, že sme všetci spolu a keď sú pri tom všetci aspoň ako tak zdraví, je to ten najväčší dar. A keď tých Vianoc bude podľa Vášho želania naozaj 50, tak sem potom napíšem, že som to predsa len vydržala :) ĎAKUJEM.

za to že ma niekto kontaktuje a ja mu poviem svoje skúsenosti, za to nikto nič nedá, alebo chcete povedať, že vás to stoji veľa námahy, úsilia, peňazí a energie??? a rakovina sa predsa nedá úplne vyliečiť ale sa dá liečiť a zlepšovať stav a samozrejme predlžovať život...nechcela som nikoho uraziť ani nahnevať, ak si myslíte že chcem na Vašom nešťastí zarábať tak je to omyl...ja neponúkam tovar ale moje skúsenosti, a už je na každom či ho to osloví alebo nie...ďakujem

Ahojte,

dakujem vsetkym sa povzbudzujuce slova a rady, skutocne mi to velmi pomohlo, viem, ze na svete je vela ludi, ktori maju podobne problemy ako mam ja alebo este horsie, zapasia s vaznymi zdravotnymi problemami a nezostava im nic ine iba s nimi bojovat a dufat, ze po case bude lepsie a pride aj krajsie obdobie.. ocinovi som navrhla nech zajde za psychologom, no ani odpovede som sa nedockala, rozpravat sa s nim je ako hrach na stenu hadzat, sprava sa ako male dieta, niekedy mam chut mu dat jednu ,,zaucho,, nech sa z toho vsetkeho spamata, mozno by mu to pomohlo.. od vtedy ako som sem pisala, sa toho vela doma nezmenilo.. stale je velmi nezhovorcivy a musim mu vsetko pripominat.. dnes som mu povedala, nech sa z toho vsetkeho spamata a trosku som ho oklamala (v domneni ze mu to aspon trosku psychicky pomoze a bude hladiet na svet trosku optimistickejsie) s tym, ze mamina bude opat zdrava, ze to tvrdila aj mamina doktorka nedavno, ked bola na chemoterapii, aj ked som tomu sama velmi neverila, ale niekedy sa aj doktori mylia a zalezi na kazdom cloveku ako sa s chorobou vysporiada, takze stale dufam, ze mamina bude na tom lepsie, ved aj chemoterapiu zvlada celkom statocne, je to velmi silna osobka, len tak lahko ju nieco nepolozi.. doktori stanovili jej diagnozu rakoviny na druhy stupen, takze stale ani ja nestracam nadej dufajuc ze v dnesnej dobe je uz vyliecenie na rakovinu uspesnejsie ako kedysi.. co sa tyka ocina, ten mal obdobie, ked bol na tom psychicky zle uz aj predtym, bol hospitalizovany na psychiatrii koli problemom v praci, ja som bola vtedy 8 rocne dievcatko, ale pamatam si vsetko, akoby to bolo teraz a vtedy som to aj na moj mlady vek, velmi vnimala a mozem povedat, ze ma to dost citovo ovplyvnilo, spraval sa presne rovnako, odmietal komunikovat, jest... no vtedy pri nom stala mamina a pomocou nej sa z toho dostal.. a teraz by on mal byt pre nu ten oporny bod, no nie je.. co mi pride velmi smutne.. moji rodicia su spolu 25 rokov (ja mam 24), pred tyzdnom by oslavili vyrocie.. no namiesto toho aby oslavovali, sa len trapia.. :( za tych 25 rokov ocino maminu velmi lubil, nikdy nemali medzi sebou vacsie problemy, myslim ze by jej zniesol aj modre z neba keby to bolo mozne... no teraz ked potrebuje to najdolezitejsie, zdravie, tak zlyhava.. toto naozaj nechapem.. este ze pri mne stoji brat.. ale aj ten to dava najavo tak svojsky, je jeden z tych chalanov, s ktorym este plieska neskora puberta, ma 22 rokov, velky frajer, nic ho nepolozi.. no este ze nie je taky citlivy typ ako ocino.. traja pacienti doma by uz bolo viac nez dost :(

..JarkaL a Jana2004, prajem vam vela sil, optimiznu a nadeje, oporu od vasich nablizsich, nech tu hnusnu chorobu porazite a nedate jej ziadnu sancu, drzte sa..

..uctovnik007, prajem taktiez vela sil s vasou maminkou, snad pride coskoro aj krajsie obdobie, ked uz budete mysliet len na tie prijemne veci a zabudnete na kazdodenne starosti..

..a este raz vdaka ostatnym za vsetky odpovede..