Pekný večer,

Takúto podobnú situáciu som prežil podobne akurát sa jednalo o môjho ešte nenarodeného brata. Moja maminka bola veľmi dlhú dobu z toho úplne inde..Ničila sa myšlienkami, že za to môže ona a tak podobne..Určite žiadny liek na niečo takéto neexistuje, chce to len veľa, veľa času ale je pravda, že v deň neakého sviatku alebo výročia sa spomienky vrátia..Je to veľmi smutné, ale je to naozaj tak..Strata blízkej osoby navždy zanechá niečo v duši a srdci človeka ktorý ho mal naozaj rád, zvlášť ak sa jedná o smrť syna či dcéry..Treba myslieť na naozaj na krásne myšlienky, čo sme v živote prežili, myslieť pozitívne na to čo chceme ešte dosiahnuť, na naše najtajnejšie sny a predstavy a popritom navždy uchovať v srdci krásne spomienky čo sme s tým človekom prežili..Trápiť sa netreba aj keď je to veľmi, veľmi ťažké, neničiť si život niečím čo už nikdy nevrátime späť...Prajem veľa síl...Ja si neviem ani len predstaviť keby som prišiel o moju najmilovanejšiu dcéru aj keď nie je moja...Je to hrozná predstava, ale treba ísť ďaľej...Ďaľej ku svojím predstavám a snom...Ďaľej k úspešnému a krásnemu životu...Jedine to je cesta za šťastím....

Mám kamarátku, ktorá stratila manžela a zostala na syna sama. Jej smútok nie je možné nijakým spôsobom pozastaviť, skôr zmierniť jej bolesť. Bolesť zmierniť možno rozhovorom, pomocou, ktorú potrebuje. Je ťažké radiť v takej zložitej chvíli, no človek sa musí zmieriť v prvom rade sám so sebou. Ja jej pomáham dodnes už tri roky a som rada, že môžem pomôcť ako sa dá, zároveň viem, že smrť jej muža bola veľkým nedorozumením, pretože to bol dokonalý manžel a starostlivý otec. No človek si nevyberá. Je to pre človeka ťažké, ale pravda je jasná, že čas vylieči rany. Časom prídu chvíľky, kde si človek spomenie na svojich blízkych a ich strata každého mrzí, no taký je život a nik nevie koho to čaká. Jeden deň si tu a druhý deň si tu neni. Ak sa dá pomôcť pekným slovom, rozhovorom, radou, tak neváhaj a pomáhaj, ale nikdy nevyliečiš jej bolesť po strate. To ani nečakaj, to sa nedá. Život je raz taký a človek sa musí vysporiadať s tým sám, inak to nejde, pretože jej nemôžeš vrátiť syna. Pravda je krutá, bolí, no to je realita dnešného sveta, ktorý je uponáhľaný, stresový a hlavne ťažký. Taký je život, niekedy nespravodlivý, berie tých, ktorý si to nezaslúžia a tých ktorých nie je treba na tomto svete, tých drží, aby možno časom pykali za svoje zlo. Preto viem, že ak môžeš, tak pomôž, ale nevyliečiš jej rany. To najkrajšie je, že má pocit a istotu oprieť sa o človeka, ktorý jej v ťažkých chvíľach pomôže a to je tá pomoc, ktorú je možné poskytnúť, iná neexistuje....

Čas je najlepší lekár,ale máme dosť toho času
na takéto rany osudu? :confused: Neviem!

Práve ten čas je lekár, pretože ti nepomôže nič, nič čo utíši tvoju bolesť, je to len čas. A tomu ver, aj také sú rany. Nehovorím, že sa zahoja nastálo, pretože to sa nedá, ale čas zmierni bolesť a to je v takej chvíli potrebné. Samozrejme prídu sviatky, ktoré ste trávili spolu a človek spomína, smúti, ale to preto, lebo mu chýba a chcel by ho mať pri sebe. Spomína na sviatky strávené s tou osobou...

Priateľka prišla zhruba pred dvoma rokmi o dieťa. Bolo to hrozné. Ako-tak jej pomáha pocit zodpovednosti o druhé dieťa, ale aj k tomu sme ju "museli dokopať". A vyplniť čas tak, aby "nemala kedy dýchať" a nemyslela stále na svoju bolesť.

ranu na tele vám ošetrí chirurg alebo sa zahojí sama...rana na duši sa nezahojí nikdy

Priateľka prišla zhruba pred dvoma rokmi o dieťa. Bolo to hrozné. Ako-tak jej pomáha pocit zodpovednosti o druhé dieťa, ale aj k tomu sme ju "museli dokopať". A vyplniť čas tak, aby "nemala kedy dýchať" a nemyslela stále na svoju bolesť.


Ďakujem vám všetkým, ktorí ste prispeli svojimi radami a názormi k téme. Som si vedomá, že u nej už nič nebude také isté ako pred smrťou syna. Taktiež som sa snažila upriamiť jej pozornosť aj na dcéru, ktorú ma, aby bola nejaká protiváha voči jej smútku a bolesti. Lenže momentálne u nej viac prevláda smútok zo syna, ako radosť z toho, že má ešte aj dcéru, ktorú taktiež veľmi miluje. Zrejme to naozaj chce veľa času. :o

Ak odíde blízky človek a je jedno či to je rodič, dieťa alebo manžel, život už nebude nikdy taký ako predtým. Je to smutné a je to tak, poznám to na vlastnej koži keď mi zomrel manžel a ja som zostala sama s trojtýždňovým synom na rukách a všetku tú bolesť som znášala aj za neho. Otec mu chýba aj dnes hoci už bude mať 35 rokov, asi ako 8-ročný prišiel zo dvora s plačom že ho deti odohnali lebo jeho tatko nepolieval klzisko. V súčasnosti v mojom okolí veľmi dobre poznám dve rodiny kde už nežijú obidvaja rodičia, deti zostali samé vo veku 15, 19, 22 rokov, v druhom prípade 25 a 30 rokov. Možno si niekto povie veď sú dospelé ale nie je to tak sú to stále deti, vydávajú sa, ženia a majú svoje deti a so svojimi radosťami a žiaľmi môžu prísť už len k hrobu. A do tretice mala som kolegyňu ktorej zomrel prvorodený syn keď mal 1 rok. Nedá sa posúdiť ktorý prípad je horší, nie je to dobré ani v jednom prípade ale hlavne musí sa žiť pre živých a na tých ktorí odišli sa nedá zabudnúť.

Ešte dovetok, Monika hlavne neutešuj kamarátku tým že aj iní majú trápenie, nie je pre ňu väčšieho trápenia a bolesti ktoré má momentálne ona.

ja viem Maruška, že to nepôjde cez nešťastie iných, každý to svoje považuje za najväčšie a vôbec nemá zmysel porovnávať, ktoré je väčšie alebo menšie....ja som sa snažila pri jej utešovaní upriamiť pozornosť na ňu samotnú. Aj mňa by na jej mieste zaujímal môj smútok, moje nešťastie a nie bolesť a nešťastie iných ľudí.

Ďakujem vám všetkým, ktorí ste prispeli svojimi radami a názormi k téme. Som si vedomá, že u nej už nič nebude také isté ako pred smrťou syna. Taktiež som sa snažila upriamiť jej pozornosť aj na dcéru, ktorú ma, aby bola nejaká protiváha voči jej smútku a bolesti. Lenže momentálne u nej viac prevláda smútok zo syna, ako radosť z toho, že má ešte aj dcéru, ktorú taktiež veľmi miluje. Zrejme to naozaj chce veľa času. :o

V takomto prípade by niekomu (samozrejme, je to individuálne) mohlo pomôcť "surovo" ho pritiahnuť do reality, aby "nestratila" aj druhé dieťa. Veď to môže, a snáď aj právom, žiarliť. Presne toho som kedysi bola svedkom. Dodnes (a to je už 15 rokov), je vzťah matky a preživšieho dieťaťa narušený. Do detskej duše nevidíme.