Neviem ti na túto otázku odpovedať, ale myslím si, že rodina má veľký vplyv na túto časť našej psychiky. Aspoň ja to na sebe pozorujem od malička. Takže teraz ako dospelá žena a hlavne matka sa snažím vychovávať svoje deti k zdravému sebavedomiu.

V kazdom pripade si myslim, ze nikdy nie je neskoro zacat s tym nieco robit.

Štýl výchovy: "Ty si neschopný (-á), nič nevieš, všetko pokazíš, čo len z Teba bude" a pod. má určite veľký vplyv na "komplex menejcennosti". Základy toho, aký bude človek, sa kladú už od ranného detstva. Genetika má tiež svoj podiel. Genetiku neovplyvníš, výchovu áno...

V kazdom pripade si myslim, ze nikdy nie je neskoro zacat s tym nieco robit.
Súhlasím. ;)
Len ide to ťažšie, lebo sa to snažíme riešiť rozumom. Deti, ktoré sú výchovou vedené k tomu, aby boli zdravo sebavedomé, to majú v živote určite ľahšie, sú sebavedomejšie bez "zamýšľania sa" nad tým.

Nie som pediater ani psychológ, "iba" matka, no podľa mňa, aj keď sa človek narodí s istou genetickou výbavou, na tom, čo z neho vyrastie, sa výrazne podpíše výchova v rodine a vplyv okolia, v ktorom žije...

Nemyslím si, že by bábätká /tak ako si ich pamätám naukladané na nemocničnom vozíku v pôrodnici z čias, keď ich ešte "roznášali" na kŕmenie/ trápilo, že niektoré z nich má viac či menej vláskov, väčšie či menšie pästičky či to, že menej alebo viac naložilo do plienky...:D:D:D

Rovnako ako sa z nesmelého či zakríknutého dieťaťa pod láskavým vedením milujúcich rodičov /resp. vychovávateľov, či pestúnov - aby sme nehovorili len o kompletnej rodine/ môže stať zdravo sebavedomený, úspešný a šťastný človek, tak sa z dieťaťa, ktoré má vo "fungujúcej" rodine k dispozícii všetky vymoženosti doby, ale nadmerne náročných rodičov, ktorý dieťa vláčia z jedného krúžku do druhého, aby tak neraz uspokojili svoje vlastné ambície - môže stať dieťa zakríknuté, bojazlivé a končiace s depresiami u detského psychológa... Alebo druhý extrém - napriek materiálnemu dostatku mu chýba to najcennejšie - čas, ktorý by mu večne zaneprázdnení a kariéru budujúci rodičia venovali - a môže z neho vyrásť zakomplexovaný flákač, lebo sa nenašiel nikto, kto by mu povedal, že ho má rád takého, aký je - pre neho samého, a nie pre značkové oblečenie, ktorým ohuruje svojich rovesníkov v škole...

genetické dispozície majú určitý vplyv na psychický vývoj človeka, ale min 80% tvorí výchovný potenciál - t.j. rodičia, najmä matka, súrodenci, rodina, neskôr je to škola a vzťahy so záujmovými skupinami
súhlasím s Liankou, nikdy nie je neskoro začať analyzovať svoj doterajší život a urobiť potrebné kroky k žiadanej zmene

Ahoooojky,
tak nejakych 20 % znakov dedíš, zvyšok si vytvára človek sám samozrejme v súhre s okolím. Samozrejme, že rodičia majú veľký vplyv na to, ako sa dieťa cíti, pretože práve oni by mali byť oporou. Poznám to aj z vlastnej skúsenosti, ako dieťa som bola veľmi šikovná, rodičia však boli od mojich 5 rokov rozvedení a mama to nemala ľahké. Ale to, že pravidelne mi opakuje, že som neschopná, na sebavedomí mi nepridáva vôbec. Práve preto sa chcem v najbližšej dobe odsťahovať, akurát som ukončila vysokoškolské štúdium.. Ver mi, rodina ma na tom veľký podiel, najhoršie je keď ťa vlastní rodičia podceňujú a nevidia v tebe potenciál... síce netrpím komplexmi, ale človeku to ubližuje.. Ale rodičia si to niekedy neuvedomujú, samozrejme, väčšina chce len dobre pre svoje deti.. tak asi toľko..

Podľa mňa je len veľmi tenká hranica medzi pocitom menejcennosti a sebavedomím a zdravým sebavedomím a drzosťou.Veľa záleží aj od "správania sa" okolia.

Komplexom- pocitom menejcennosti, trpia ludia, ktori sa niecim, fyzickym/psychickym/ odlisuju od vacsimi v spolocnosti.

Aspon takto ma to ucili v skole-)

Svoje deti chváľte :)
Robí im to dobre a potrebujú to počuť, že sú výnimočné.
Robte to citlivo, aby ste mali pod kontrolou ich sebavedomie.

Každý rozumný rodič vie, že osobnosť človeka sa formuje v tom najútlejšom detstve, zázraky s ľudskou dušičkou dokážeme spraviť ešte pokiaľ nezačnú chodiť do školy.
Počúvajte svoje deti a čítajte ich oči. Vedia byť k sebe v kolektíve kruté a veľmi ťažko to znášajú. Vždy keď vycítite, že sa mimo domu niečo deje, rozprávajte o tom a vplývajte na sebavedomie svojich detí, ale neriešte za nich situácie vonka, to je to najhoršie, čo ako rodič môžte spraviť.
Nezabúdajte pripomenúť svojim deťom aj ich negatíva a vyvolať spätnú sebareflexiu.
Nie je to ľahké, pretože nie každé dieťa je prirodzeným vodcom, ale domov a najbližšia rodina ovplyvňujú naše deti najviac.
Podľa toho si vyberajú aj svojich kamarátov a budúcich partnerov.
No a kontrola jedným očkom tiež musí byť, hlavne u tých starších.
Keď už treba mať doširoka otvorené obe oči, zvyčajne je neskoro.

Svoje deti chváľte :)
Robí im to dobre a potrebujú to počuť, že sú výnimočné.
Robte to citlivo, aby ste mali pod kontrolou ich sebavedomie.

Danushka, dovolím si Ťa len trošku doplniť a zovšeobecniť - že toto Tvoje odporúčanie rovnako platí aj pre mužov, resp. pre ich manželky... :D:D:D - určite to prinesie svoje ovocie...:) Lebo - Muža nikdy neprechváliš;) ... a teda podobne aj dieťa...

Čo sa skrýva za pojmom genetická výbava, dispozícia pri komplexoch?

Dobrý deň, vie mi niekto vysvetliť prečo, ako vzniká pocit menejcennosti? Je to možné že ho vsugeruje matka dieťaťu nesprávnou výchovou, alebo správaním sa k dieťaťu? Alebo sa už človek s tým narodí?

Dieťa sa narodí s počtom 1000 miliárd neurónov - nervových buniek v mozgu, toto číslo sa počas života až tak veľmi nemení. Samotné zapojenie začína až pôrodom. Veľká časť vedomostných funkcií u dospelých ľudí ako je logické myslenie, zadávanie cieľov, plánovanie, komunikácia sú výsledkom neurónových spojení, ktoré sa vyvíjajú počas celého detstva.

Vychovávať dieťa vlastne znamená veľmi technicky povedané priviesť mladý mozog do zrelosti, čiže správne pospájať neurónové vedenia.

Myslenie a konanie rodičov má veľkú silu, veľký vplyv na celý vývoj dieťaťa počas celého detstva a je úplne jedno, aké gény to dieťa zdedilo.

Úplne zjednodušene sa dá povedať, že s každým jedeným úsmevom mamy alebo otca, s každým napomenutím, s každou hádkou so súrodencami, s každým rodičmi nezakázaným filmom plným násilia a sexu sa modifikuje 100 miliárd neurónových spojení v mozgu dieťaťa, ktoré sa neustále menia.

Dieťaťu je potrebné ukázať lásku, že ho ľúbime, hlavne ľúbiť ho také aké je bez podmienok, neporovnávať ho so súrodencami, inými deťmi. Nekritizovať! Nešetriť pohladeniami, objatiami, chváliť ho za každý pokrok i keď maličký, veď je to ako balzam na dušu.
Keď je v rodine viac súrodencov, treba si nájsť čas na každého jedného zvlášť, treba sa veľa rozprávať a hlavne veľa počúvať. Keď deti niečo potrebujú, alebo nám chcú niečo povedať, ukázať, vtedy by sme mali zabúdať na slovíčko "počkaj" alebo "teraz nemôžem", "teraz práve nemám čas" :mee:, to dieťa to potrebuje teraz, potom už je často neskoro. O problémoch v rodine sa treba rozprávať a nie potláčať ich a pestovať permanentne hustú atmosféru.
Deťom však treba určiť rozumné hranice, tie im dávajú istotu a učia ich k ohľaduplnosti. Každé jedno dieťa v rodine je osobnosť sama o sebe, má svoje záujmy - v nich ho treba podporiť, ale má aj svoje požiadavky a očakávania tie treba rešpektovať.

Maminky a tatkovia už od narodenia zvonku formujú myslenie svojho dieťaťa. Teplá náruč mamy a jej opora je registrovaná v mozgu dieťaťa už od narodenia. Pokiaľ rodič nebude vysielať smerom k deťom tie správne impulzy, deti ich budú dostávať s iných zdrojov.

Čo sa skrýva za pojmom genetická výbava, dispozícia pri komplexoch?
Nebudem to gúgliť v lekárskych témach, aby som našla vyhovujúcu a dostatočne odbornú odpoveď a nebudem to chytať za slovíčka - myslím, že o to zadávataľke témy ani nejde...
No môj sedliacky rozum mi hovorí asi toto:
niekto má rodovo dané, že zdedí napr. veľké uši, iný nízke čelo, krivé zuby, ráčkovanie, či veľký nos... Nie všetko a vždy dokáže vyriešiť plastická chirurgia a nie každý na ňu má finančné prostriedky alebo odvahu...
No správnou výchovou je možné dosiahnuť, že napriek posmeškom rovesníkov /lebo deti vedia byť neraz veľmi kruté.../, či nebodaj nevhodných reakcií dospelých - bude mať rodina tohto človiečika rada takého aký je, až sa napokon - ako bude dospievať - naučí mať rád a vážiť si sám seba aj on...
a pri správne budovanom sebavedomí dokáže povýšiť takýto nedostatok na svoju prednosť, ba dokonca z neho aj ťažiť...

Nikdy nezabudnem napr. na životopisný film staršieho dáta v hlavnej úlohe s Barbarou Streisand - volal sa myslím "Funny Girl" - a bol o tom, ako sa zo škaredého asi 10-12 ročného káčatka s veľkým nosom stala svetovo uznávaná speváčka... Je zaujímavé, že ani po čase, keď už mala na to prostriedky a bola slávna, si tento svoj "handicap" nedala odstrániť /podľa vzoru iných svojich "kolegýň" zo šoubiznisu.../ - ba dokonca ho povýšila na "svoju značku"...

A myslím, že netreba ani chodiť do zahraničia po takéto vzory, jeden výrazný by sa našiel hneď tuším každý večer na televíznej obrazovke... ;)

k tým komplexom len toľko, naozaj je to vo výchove a podpore najbližších. Od mala nosím druhé oči, aj prezývku som si vyslúžila vďaka môjmu hendikepu podľa slávneho televízneho leva :D, Jedného dňa som došla domov asi s plačom a mamina vyzvedala čo sa stalo. Po vysvetlení kvôli čomu toľko sĺz mi povedala len jedno: "Povedz spolužiakom, že ty za chorobu svojich očí nemôžeš, ale oni za svoju blbosť áno." Aj v škole ma podporil jeden z učiteľov (teraz po rokoch viem, že asi nie vhodným spôsobom), Spolužiačke, ktorá sa mi posmievala, to miesto mňa vrátil tiež posmeškom, Mala ryšavé vlasy a to v časoch môjho detstva bolo tiež poznačenie.

Dieťaťu je potrebné ukázať lásku, že ho ľúbime, hlavne ľúbiť ho také aké je bez podmienok, neporovnávať ho so súrodencami, inými deťmi. Nekritizovať! Nešetriť pohladeniami, objatiami, chváliť ho za každý pokrok i keď maličký, veď je to ako balzam na dušu.
Keď je v rodine viac súrodencov, treba si nájsť čas na každého jedného zvlášť, treba sa veľa rozprávať a hlavne veľa počúvať. Keď deti niečo potrebujú, alebo nám chcú niečo povedať, ukázať, vtedy by sme mali zabúdať na slovíčko "počkaj" alebo "teraz nemôžem", "teraz práve nemám čas" :mee:, to dieťa to potrebuje teraz, potom už je často neskoro. O problémoch v rodine sa treba rozprávať a nie potláčať ich a pestovať permanentne hustú atmosféru.
Deťom však treba určiť rozumné hranice, tie im dávajú istotu a učia ich k ohľaduplnosti. Každé jedno dieťa v rodine je osobnosť sama o sebe, má svoje záujmy - v nich ho treba podporiť, ale má aj svoje požiadavky a očakávania tie treba rešpektovať.


V našej rodine sme odmalička boli chválení málokedy, aj kedˇsme boli šikovné deti(3 z 5 sme vysokoškolsky vzdelaní), a pohladenie alebo všeobecne telesný kontakt bol u nás takmer nemožný, lebo teória našich rodičov bola, že keby nás hladili a prejavovali nám lásku telesným kontaktom, boli by sme "rozmaznaní". Podľa mňa to bola úplná hlúposť. Ale tak sme boli vychovávaní, a sme teraz týmto všetci poznačení. Ja ako matka svoje deti odmalička čo najviac hladím, chválim ,dotýkam sa ich, aj keď mi v najbližšej rodine hovoria, aby som ich nerozmaznávala. Ja si myslím, že moje deti rozmaznané nie sú, lebo sú rozumné, slušné, úctivé voči ostatným, nikdy nerobili scény na verejnosti ani v súkromí, ako to rozmaznané deti robia. Takže taký je môj názor - chváľte svoje deti, hladte ich, aby vedeli, že k rodičom sa môžu kedykoľvek pritúliť.

Všetkým veľmi pekne ďakujem za svoje názory alebo skúsenosti.

napadá ma teda otázka: ako je možné, že rodičia vychovávajú 2,3,4 deti úplne rovnako a pritom je každé iné? Ako je možné, že nemajú všetky deti komplexy? Ako je možné, že z jedného vyrastie čierna ovca, z druhého slušný človek? Hm?

"Deti milujte táké aké sú .... Nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh ale podľa veľkosti ich potrieb." Ten záver som si prepožičala z motta Inštitútu krista veľkňaza v Žakovciach.

napadá ma teda otázka: ako je možné, že rodičia vychovávajú 2,3,4 deti úplne rovnako a pritom je každé iné? Ako je možné, že nemajú všetky deti komplexy? Ako je možné, že z jedného vyrastie čierna ovca, z druhého slušný človek? Hm?


Monika, chcela som to napísať pod citát od bikam, ale zavesilo sa to k tebe :)