Sirena, na čo sú dobré takéto myšlienky?
To čo nestihneme počas svojho produktívneho veku dať svojim deťom, vynahradíme to im a svojim vnúčatám, ako starí rodičia.
Je to úplne prirodzený kolobeh života a človek ak má pocit, že kdesi spravil chybu, má vždy možnosť napraviť ju a dobehnúť stratené v podobe nekonečnej lásky a odpúšťania.
Avšak treba sa naučiť odpúšťať nielen iným, ale aj sebe :).

Ďakujem, ale tomu sa asi ubrániť nedá. Ja viem , že to prejde, ja to nehovorím ani dievčatám, jedna dnes prišla domov a hneď večer išla na chatu, príde v nedeľu. Radšej na to nebudem myslieť. A to som si predtým vravela, byť aspoň chvíľu sama, lebo som nevedela, kde mi hlava stojí. Aspoň sa tu vykecám, keď už nič iné, každý tým musí prejsť. Ale aspoň mi pomôžu skúsenosti iných. Dík

Siren, kým Tvoja piatačka a druháčik vyletia z hniezda, už budeš mať aj vnúčatá a plný barák. Ani sa nenazdáš a v nedeľu budeš pariť na obed päť knedlí a aj tak ich bude málo :).

Sirena, neurob chybu a neohliadaj sa za minulosťou a nič si nevyčítaj...nauč sa žiť v prítomnosti a tešiť sa z budúcnosti. Ver mi, že poznám veľa žien , čo to robia a potom ich to oberá o energiu a urobia ďalšie a ďalšie chyby, vyčítajú si ľutujú sa a okolie ich začne vnímať negatívne... Si pedagóg, tak by si mala byť s týmito otázkami vyrovnaná, preto tieto myšlienky užaj hoď za hlavu a povedz si, že TAK to má byť. Nechci vracať čas, venuj sa každučkému novému dňu...;)

Ahoj , Slavica, to sa ľahko povie, že vyrovnaná. Ja som aktívna žena, mám iba 4O rokov, viem, že to prejde, ale potrebujem sa z toho vyrozprávať, viem, že to mi najlepšie pomôže vyrovnať sa s tým. Veď sa nezrútil svet, ľudia prežívajú iné tragédie. Aj tak ďakujem, že sa pridávate, veľmi mi to pomáha, dík.

Ahoj , Slavica, to sa ľahko povie, že vyrovnaná. Ja som aktívna žena, mám iba 4O rokov, viem, že to prejde, ale potrebujem sa z toho vyrozprávať, viem, že to mi najlepšie pomôže vyrovnať sa s tým. Veď sa nezrútil svet, ľudia prežívajú iné tragédie. Aj tak ďakujem, že sa pridávate, veľmi mi to pomáha, dík.
Sirena, to že dcéry odišli z domu nie je tragédia, ale absolútne normálna vec.
Vieš čo by za to dali niektorí rodičia, ktorí majú ,,na krku" svoje už hóóódne dospelé deti za to, aby sa konečne osamostatnili?
Dôveruj svojim dcérkam, určite vedia čo chcú a idú si za svojim snami a cieľmi.

Ahoj , Slavica, to sa ľahko povie, že vyrovnaná. Ja som aktívna žena, mám iba 4O rokov, viem, že to prejde, ale potrebujem sa z toho vyrozprávať, viem, že to mi najlepšie pomôže vyrovnať sa s tým. Veď sa nezrútil svet, ľudia prežívajú iné tragédie. Aj tak ďakujem, že sa pridávate, veľmi mi to pomáha, dík.

Napísala som Ti ss, lebo svoje súkromie si strážim a tak si to prečítaj a uvidíš, že čas netreba vracať, treba sa naučiť s tvojimi pocitmi žiť tak, aby patrili do tvojho života ako slniečko, čo ráno vychádza a nerozmyšľať nad tým prečo, ale tešiť sa lebo je to pre nás krásna samozrejmosť ;)

Pani učiteľka, veď nemôžeš tak tragicky brať dni, keď sa zrazu ocitneš len tak sama doma. To je ako čo???? Sprav si pauzu, nie je povinnosťou učiteľa a matky byť stále na pozore. A na výčitky nemáš dôvod. To mi ver.

Sirena1, dievčatá predo mnou dobre napísali, nič si nevyčítaj z minulosti, tá je preč. Nezmeníš udalosti...Deti zahŕňaj naďalej láskou a mysli stále na to, že si konala tak, ako si v tom čase považovala za správne.

Staršie dievčatá odišli len tento rok, doteraz boli pri Tebe. Chýbajú ti, to je samozrejmé, veď si ich mala denno-denne vedľa seba. To chce len čas...Možno si sem-tam aj poplačeš, ale vždy si pomysli na to, aké máš šikovné dievčatá - jedna má prácu a druhá sa na prácu tiež pripravuje na VŠ. A v dnešnej dobe modernej technológie môžete byť stále v kontakte.

Ďakujem vám, samozrejme, že to nezmením, vždy si pomyslím na to, že ako sa musia cítiť matky, ktoré sa svojim deťom nevenujú, robia kariéru, trápia sa s manželmi a nemajú energiu venovať sa deťom, keď si to uvedomia, to musí byť hrozný pocit.

Ďakujem vám, samozrejme, že to nezmením, vždy si pomyslím na to, že ako sa musia cítiť matky, ktoré sa svojim deťom nevenujú, robia kariéru, trápia sa s manželmi a nemajú energiu venovať sa deťom, keď si to uvedomia, to musí byť hrozný pocit.


Nie, nemáš pravdu, lebo zle sa majú citiť ženy, ktoré pre svoju karieru obetovali všetko a zabudli, že deti sú pre ženu to najcennejšie..a to ešte také šikulky ako maš ty, tak to sa máš tešiť a nie fňučkať ;)...Ty si stihala všetko a môžeš byť na seba hrdá, lebo vtedy si robila to, čo si považovala za správne. Hrozný pocit je ak žena zistí, že je dokonalá...ale na deti už stará...:o

Ako to bolo doteraz, keď si ich mala všetky doma? Písala si, že si niekedy nevedela, kde Ti hlava stojí. Mala si čas aj pre seba, ísť si trebárs zacvičiť zumbu, čítať knihy, chodiť na túry, do kina, atď., atď.....
Tak teraz Ti nastáva ten správny čas na to všetko, čo si si pri deťoch nemohla dovoliť. Ber to ako zaslúženú dovolenku. Polovicu práce máš za sebou - a zrejme úspešne, keď si tie staršie, čo sa už "osamostatnili", dobre vypravila na cestu životom. Si ešte mladá, využi ten voľný čas aj pre seba. Aj tie mladšie deti sa Ti o chvíľu osamostatnia a ich odchod z domova už nebude taký bolestný, ak budeš mať aj iné záujmy.
Hore hlavu a začni teraz sama seba trochu rozmaznávať. O chvíľu budeš mať dom plný vnúčat a zase na to nebudeš mať čas.:)

pri detoch je jeden "problem", len sa narodia, nestihnes sa poriadne otocit a uz idu do skolky, skoly a z domu

cas s detmi ide velmi rychlo, lebo je s nimi velmi pekne a pekne straveny cas ubieha najrychlejsie :)

Ako to bolo doteraz, keď si ich mala všetky doma? Písala si, že si niekedy nevedela, kde Ti hlava stojí. Mala si čas aj pre seba, ísť si trebárs zacvičiť zumbu, čítať knihy, chodiť na túry, do kina, atď., atď.....
Tak teraz Ti nastáva ten správny čas na to všetko, čo si si pri deťoch nemohla dovoliť. Ber to ako zaslúženú dovolenku. Polovicu práce máš za sebou - a zrejme úspešne, keď si tie staršie, čo sa už "osamostatnili", dobre vypravila na cestu životom. Si ešte mladá, využi ten voľný čas aj pre seba. Aj tie mladšie deti sa Ti o chvíľu osamostatnia a ich odchod z domova už nebude taký bolestný, ak budeš mať aj iné záujmy.
Hore hlavu a začni teraz sama seba trochu rozmaznávať. O chvíľu budeš mať dom plný vnúčat a zase na to nebudeš mať čas.:)

Súhlasím!!!
Sirena,aj ja mám 4 deti, prvá sa vydala dávnejšie, ostatné 3 deti a malá vnučka odišli v jeden rok behom 3 mesiacov bývať do vlastného, síce jedna dcéra k priateľovi. Naplakala som potoky slz, stále som chodila do ich izieb a plakala a plakala...moja mama mi vravievala,že čo furt toľko plačem, veď to je údel každého rodiča,že sa deti osamostatnia. Syn sa pýtal raz manžela, či mamina ešte stále plače a muž na to: "Mamina bude asi ešte rok plakať, a potom bude zase ďalší rok plakať, keby ste sa nebodaj vrátili" :)
Vtedy sme to brali ako srandu, a pred rokom sa to stalo skutočnosťou,pretože sa dcéra vrátila domov aj s tou malou vnučkou a potom som plakala zase nad jej spackaným vzťahom...a taký je proste život. Teraz dcéra robí - robí len poobede, takže malá trávi celé poobedia z nami ked prídem z roboty a už veru nemám čas nanič, tak ma zamestnáva.Ako aj ďalšie vnučky a jeden vnuk.
Uvidíš, aj Tvoje deti sa časom osamostatnia,prídu vnúčatká a budeš mať chaos v dome ako ja mávam :).

Život je rýchlik, ktorý má zastávky, aj konečnú. Spiatočný lístok nikde nekúpite, ani vám nikto nevráti cestovné. Čas ktorý strávite na ceste sa tiež nevráti. Podstatné je, nech sa Vám cesta s pamäti nestratí. Život, každého, sa raz stratí. Kľukatou cestou ide každý sám a mysli si, priateľov mám, no nakoniec zostane zasa každý sám. A je to život, alebo to je život.

Dobré, je ráno a asi mi neprestane vŕtať hlavou, že som si pri štvrtom dieťati povedala , že je určite posledné, že si ho užijem. A prečo mi až teraz dopálilo, akú hlúposť som urobila, že som od ročného odišla do roboty. Najlepšie roky som zahodila, mladšia dcéra mala 4 roky, bola na mňa veľmi naviazaná, preto chodila som mnou, aj keď musela vstávať. Treba poradiť maminkám, nech neurobia to isté. Ja viem, že niekedy sa to nedá, nie je iná možnosť. Potrebovali sme peniaze, možno vtedy by som to riešila rovnako, no aj tak ma to veľmi mrzí.

Život je rýchlik, ktorý má zastávky, aj konečnú. Spiatočný lístok nikde nekúpite, ani vám nikto nevráti cestovné. Čas ktorý strávite na ceste sa tiež nevráti. Podstatné je, nech sa Vám cesta s pamäti nestratí. Život, každého, sa raz stratí. Kľukatou cestou ide každý sám a mysli si, priateľov mám, no nakoniec zostane zasa každý sám. A je to život, alebo to je život.Pekne a pravdivo si to napísal. Život to už raz tak zariadil, že čas sa vrátiť späť nedá. Možno aj preto, aby sme pozerajúc len pred seba vážili slová, činy, vystríhali sa omylov a učili sa zo svojich chýb. Každý z nás by mal tisíc dôvod na vrátenie času späť. Ja minimálne jeden naj.... Všeličo dopovedať mojej mamke...

Dobré, je ráno a asi mi neprestane vŕtať hlavou, že som si pri štvrtom dieťati povedala , že je určite posledné, že si ho užijem. A prečo mi až teraz dopálilo, akú hlúposť som urobila, že som od ročného odišla do roboty. Najlepšie roky som zahodila, mladšia dcéra mala 4 roky, bola na mňa veľmi naviazaná, preto chodila som mnou, aj keď musela vstávať. Treba poradiť maminkám, nech neurobia to isté. Ja viem, že niekedy sa to nedá, nie je iná možnosť. Potrebovali sme peniaze, možno vtedy by som to riešila rovnako, no aj tak ma to veľmi mrzí.
Sirena, za tvoje 4 deti ťa obdivujem, ty si vôbec nezahodila najlepšie roky svojho života. Teraz, keď ti najstaršie odišli, máš zrejme taký polovičný "syndróm opusteného hniezda", čo je ťažké nejakými radami zmeniť. Poznám to, ja som vychovala len 3 deti a postupne sa mi z domu všetky rozutekali. Tiež som s nimi nemohla byť dlho doma, najmä pri najstaršom sa vôbec nedalo. Boli sme bez príjmu a musel ísť do jasiel 10 mesačný. Prečo sa stále trápiš, že si pri poslednom dieťati nebola doma dlhšie? Určite je to zbytočne, nevyčítaj si to, jednak to nijako nezmeníš a určite si mala na to svoje dôvody. Máš doma ešte dve deti, dávajú ti radosť a vypĺňajú čas, radšej pouvažuj, ako im to teraz vynahradiť. Ale skôr si myslím, že je to ten syndróm opusteného hniezda, vtedy by sme všetci chceli vrátiť čas. Ja si myslím, že určite si sa o svoje deti starala dobre, inak by ťa takéto myšlienky po odchode dvoch detí neprepadali.

Ďakujem vám za podporu, myslím , že to chce čas. Veď si hovorím, že nezomreli, ešte nemajú vlastnú rodinu, tak hádam budú chcieť nejaký čas niekedy stráviť aj so mnou. Dík

Sirena, ty mas vlastne uzasne stastie, lebo este dlho budes mat svoje dve deti doma. Ale celkom chapem tvoje pocity, moji obaja najdrahsi synovia odisli do sveta a prichadzaju na navstevu sporadicky, ale... som na nich hrda, kedze sa v zivote vedia obracat. Napriek smutku za nimi, kazdemu takemu, ako ty, vravim: nase deti nie su nasim majetkom, sme stastim obdareni ludia, kedze sme ich privolali na tento svet a mozeme ich vychovavat, sme povinni im dat vsetko dobre zo seba a potom ich poslat zit svoj zivot, lebo aj nam to umoznili nasi rodicia. Lebo tak to ma byt.

...šmarjájozef...siréna!!.....ty máš chvíľku sama pre seba a rozmýšlaš nad tým, čo si mala alebo nemala urobiť?..ja keby mám chvíľku sama pre mňa, ani nerozmýšlam od šťastia, že som trochu sama!!!...ľahnem dolu bruchom a pod nos si strčím moju milovanú knihu,alebo idem do hory, len tak, alebo si napustím vaňu a zapálim kopu sviečok!!!..
..nikdy nechci vrátiť čas, lebo svojim deťom si dala to najlepšie, čo si mohla a vládala...staršie sú toho dôkazom..mladších si uži, tie sa ešte pomaznú a pomojkajú,ale nikdy nerozmýšlaj nad tým, čo si mala urobiť...lebo robíš len samé správne veci...

Sirena 1, nie si sama, ktorej chýbajú deti, keď si odbehnú hoci aj za priateľmi a ty zostaneš chvíľu sama. A že si išla od ročného dieťaťa do roboty? - neplač, to sme išli viaceré, tiež som budila deti ešte bola tma, aby sme stihli jasličky, robotu, plakala som pri príchode do škôlky, že môj syn je tam medzi poslednými, ale Bohužiaľ moja vedúca netolerovala deti a ani jasličkové deti, mala mamu... Viaceré sme museli ísť do roboty od nich, borili sme sa s existenčnými problémami, nemali sme ani čas myslieť na vlastný oddych, čo sa nám teraz vracia v podobe lásky našich detí, lebo sme sa snažili aj ten voľný čas im venovať. Nemáš dôvod plakať, máš povinnosť sa tešiť, že tvoje deti sú životaschopné, máš dôvod sa tešiť na víkend, keď treba napiecť plechy koláčov, aby im bolo aj so sebou, máš povinnosť sa tešiť, aby sa vedeli na ne tešiť aj tvoje menšie deti, lebo to od teba odkukali. My rodičia musíme prekonať vlastnú sebaľútosť, musíme sa obrniť toľkou láskou, aby sa na tie spoločné víkendové chvíle tešila celá rodina. Prejde čas a budeš sa tešiť na vnúčatká, vypekať im na narodeniny torty, pribehneš s balíkom plienok a taškou ovocia a zabudneš, že si chcela plakať... Teš sa na život a nezahadzuj to pekné, čo si prežila, uložil si to ako drahokamy do spomienok, uvidíš, budú ťa na starobu hriať:)

Ja viem, že sa máme tešiť, ale je to naraz veľmi ťažké prežiť, keď zrazu je skoro prázdny dom. Ja som asi taká citlivka, pre všetko plačem. Veď ja ani Modré z neba nepozerám, lebo revem ako o život. Naozaj to chce čas, a teraz som bola ešte týždeň PN, tak si to viete predstaviť.

jaaaaj sirena,ty si predsa stastna zena!!!!mas 4 deti.ked nie je doma jedno,mas este ine.a par hodin byt sama doma,nie je katastrofa-kazdy potrebuje svoj pokoj,ci nie?

ja som jedinacik.bola som priam zavisla na svojich rodicoch,na mame som bola stale nalepena,nemohla sa bezo mna nikam ani pohnut.....dokonca som ani nespavala sama,az do svojich 12-tich rokov!!!!:eek::D-bala som sa sama vo svojej izbe....:(bola som nesamostatna a az prilis precitlivela.


zrazu som nastupila na strednu skolu a internat-mala som 15 rokov.a odvtedy som prec z domu.vracala som sa len na vikend,neskor som odisla studovat do zahranicia,nasla som si tam i lasku.....domov som chodievala len zriedkavo.ale bolo to pre mna dobre-konecne som mala prilezitost dospiet.prevziat na seba zodpovednost a sama sa pasovat s nastrahami zivota.
no a napokon som sa vydala/az ako 30 rocna/ a zijem v Rakusku.....

co ma povedat moja mama???iste to bolo pre nu tazke,jedine dieta mat stale daleko od seba.ale moji rodicia ma nechali lietat a nezviazali mi kridla rodicovskou laskou ktora dokaze casto aj udusit....
nechaj svoje deti aj ty lietat a nebran im volne dychat.nie su predsa prec navzdy!!!!!iba dospeli.napokon,mas doma este dve skolopovinne deti-tak o nic neprichadzas.a nad tym co bolo,nepremyslaj.nebahni sa v minulosti-hlad dopredu.

najdolezitejsie pre rodicov je,schopnost akceptovat fakt,ze kazde dieta raz dospeje,osamostatni sa a vyleti z hniezda.je to prirodzeny kolotoc zivota uz po cele starocia.
neumaraj sa v depresiach a bud rada,ze mas samostatne deti,ktore su v tomto vypätom casovom zhone schopne postarat sa o seba.
vschop sa a uzivaj si chvile,ktore si pocas piplania deti pre seba nemala.teraz mozete s manzelom oprasit sny,ktorych ste sa koli detom museli nacas vzdat....;);)
zelam ti vsetko dobre a mysli pozitivne!!!

No, najvyssi cas najst si mladeho kohuta. :-)

No, najvyssi cas najst si mladeho kohuta. :-)


:confused::eek::mad:

Si sa pomýlil, chcel si povedať kúp si mladého psa. ( Hneď máš o jednu "osobu" viac doma.)

No, najvyssi cas najst si mladeho kohuta. :-).

...to si treba dobre premyslieť, lebo pokiaľ slúži to, čo je doma a nosí to pravidelne eurky, načo by zase zaúčala nového na svoje maniere?..mimotemy

Si sa pomýlil, chcel si povedať kúp si mladého psa. ( Hneď máš o jednu "osobu" viac doma.)..

...toto je nápad!!!..veď ja som tiež doniesla psíka domov v čase, keď najstarší šiel na vojnu a mladší dvaja prestávali byť mamkozávislákmi...to som si ani neuvedomila, čo mi to zviera všetko dá..a dáva dodnes,už 13 rokov...vďakabohu za môjho pepsikoláčika...

..heja, máš 100 bodov!..

Súhlasím, ja mám dvoch.

Sirena 1, som na tom podobne ako Ty, ale horšie. Mám dve dcéry, ktoré obe študujú v CZ, takže domov nechodia veľmi často, a navyše môj manžel pracuje ako kamionista, takže je tiež takmer stále preč. Ak sa náhodou stretneme všetci doma, tak máme malý sviatok. Byt je však väčšinou opustený /teda okrem mojej zlatej kokeršpanielky/, a ja neskonale smutná. Viem veľmi dobre čo cítiš, mne je podobne. Snažím sa svoju samotu zaháňať tým, že som sa vrhla na štúdium AJ a tiež uvažujem nad VŠ, na ktorú moji rodičia nemali peniaze, potom prišla rodina a deti, tak to nešlo... Aj keď neviem či to je zrovna dobrý nápad, predsa mám už 42 rokov, práca neistá, tak neviem. Cítim, že som sa ocitla na križovatke života a musím sa rozhodnúť čo ďalej.Tým som len chcela napísať, že v tom nie si sama, že viem ako sa citíš. Musíme to prekonať a tešiť sa zo života. Ja sa o to tiež pokúšam, aj keď to je ťažké.

Ahojky, s tým kohútom ma to aspon trochu rozveselilo. No neviem, kto by chcel 40-ročnú depresáčku. Viem, že v tom nie som sama, ale nemyslela som si, že ma to tak prevalcuje. I keď, je to už lepšie. A hlavne po takýchto cool radách.

Sirena1 daj telefón! Pôjdeme spolu na hríby, na šípky alebo pozbierať zabudnuté hrozno do vinohradov. Vieš čo je pri tom srandy, keď ťa majiteľ začne naháňať so vzduchovkou? No a keď ťa tak unavím, spadneš večer dolu nosom do kanafasu a ani si nespomenieš na depku.

Sirena1 daj telefón! Pôjdeme spolu na hríby, na šípky alebo pozbierať zabudnuté hrozno do vinohradov. Vieš čo je pri tom srandy, keď ťa majiteľ začne naháňať so vzduchovkou? No a keď ťa tak unavím, spadneš večer dolu nosom do kanafasu a ani si nespomenieš na depku.

A nemozem sa pridat aj ja na tie hlríby ? ;):D
Som si tu precital vela nazorov ale zda sa mi ze su to len názory zien, ze chlapi sa tu nechytaju ? cim to bude ? ved aj muži majú deti. Asi to inak beru, nie tak citlivo ako zeny. A co sa tyka uciteliek, to je zvlastna fajta, jednu mam doma :-) Ale je to vzácna zena, ona ma rada nie len svoje deti ale aj tie co uci a myslim, ze prave to jej nahrádza tie jej, preto ze syn odisiel do spanielska, dcera pojde do skotska ( od tial pochadza jej muz ) a ta najmladsia, ta chce byt misionarka niekde v afrike. Ale berie to normalne, to patri k zivotu. rodicia vychovavaju deti, pripravia ich na zivot a potom si deti ziju svoj vlastny zivot a tak to ide neustale dokola. Netreba si nikdy nic vycitat a nicoho co clovek spravi lutovat. Mozno by to bolo prave naopak, matak ostane s dietatom kedze ucitelov je nedostatok ale mohlo sa stat ze za pracou by dochadzala a polovicu tak bohateho platu by precestovala. Vsetko je tak ako ma byt. :);)

Ahojte všetci, ďakujem vám veľmi pekne. Je to fajn pocit, vedieť, že v tom nie som sama. Ten telefón je dobrý nápad, len asi nie takto verejne. A chlapom je lepšie, sú väčší možno sebci, tak to neberú tak tragicky ako my, baby. Mám deti, sú zdravé, šikovné, nefetujú, nepotulujú sa, je to tak, ako má byť. Naozaj mám veľké šťastie, niekto ho nepozná nikdy. Nechcem sa rúhať, aby ma to nešťastie nepostihlo. Fajn pocit, mať takúto podporu, pomáha mi to a veľmi. Keď prídem z práce, sadám k počítaču , aspon na chvíľu, lebo sa teším na nové správy. Rada spoznávam nových ľudí, možno nám osud dopraje sa niekedy aj s niekým stretnúť a porozprávať. Zatiaľ je to dobre aj takto.

No vidzíš.... tu ti bude dobre s nami !!!

Dobré, je ráno a asi mi neprestane vŕtať hlavou, že som si pri štvrtom dieťati povedala , že je určite posledné, že si ho užijem. A prečo mi až teraz dopálilo, akú hlúposť som urobila, že som od ročného odišla do roboty. Najlepšie roky som zahodila, mladšia dcéra mala 4 roky, bola na mňa veľmi naviazaná, preto chodila som mnou, aj keď musela vstávať. Treba poradiť maminkám, nech neurobia to isté. Ja viem, že niekedy sa to nedá, nie je iná možnosť. Potrebovali sme peniaze, možno vtedy by som to riešila rovnako, no aj tak ma to veľmi mrzí.
Ahoj Sirena, prečo si myslíš, že si zahodila najlepšie roky? Že si odišla do roboty? To nie je pravda. Veď čo je lepšie pre dieťa ako to keď má zdravú, vyrovnanú, nevystresovanú mamu. A že si odišla do roboty, to je možno aj dobré - prišla si na iné myšlienky, do kontaktu s ľuďmi a doma si bola len mama . Určite sa tým netráp, urobila si to najlepšie, čo si vtedy mohla. Veď do roboty si určite išla aj kvôli ďeťom - aby si im toho viac dopriala. Nie každá má tu možnosť. A keď máš pocit, že to deťom chýba, tak si myslím, že vždy je čas byť s nimi - venovať sa im, hrať sa, vystrájať, rozprávať. Tvoje deti ťa určite aj tak ľubia takú aká si. Pozerajú sa na teba ako na vzor a raz sa ťa určite opýtajú ako si všetko zvládla . Myslím, že ty by si na seba mala byť pyšná už teraz. Pozri, čo všetko si dokázala a povedz si, že nechceš vrátiť čas, lebo tak to malo byť a hotovo.;)
Keď som čítala tvoj prvý príspevok, tak ma zaujala veta: Mám 4 deti... Hovorím si - toto si musím prečítať - niečo sa priučím. Tak ti držím palce a hlavu hore !!!

PS:...A mysli na to, že nám mamám tu na porade bude treba občas niečo poradiť vo výchove potomstva.

A chlapom je lepšie, sú väčší možno sebci...
....dik šun , more ....jak múdra ...;):rolleyes:

http://www.youtube.com/watch?v=z17rba2GGjo&feature=related

Ahoj, no nie som žiadna supermama, ale snažila som sa , aj keď som bola v práci, hodne času venovať deťom. Pri tých starších som bola na materskej dlhšie a vyštudovala som vyśokú školu pedagogickú, lebo to bol môj sen. Problém je asi v tom , že veeeľmi ľúbim svoje deti, ale zároveň viem, že ľúbia mňa. Dokonca aj teraz, keď sú už staršie mi to dávajú stále najavo. Lebo ja som zástancom teórie, že čo dieťa dostane, to nám aj vráti.Poznáte určite veľa prípadov, keď syn bije svoju matku, alebo ja neviem čo. Možno sa to stane aj mne, ale to by mi srdce puklo. Preto som nikdy nesiahla na deti rukou, pokričala som, ale nebila som ich nikdy. A moje dieti sa vždy čudovali, čo je to zaracha, lebo ani to nikdy nemali. Vždy dodržali naše pravidlá, a keď niečo vyviedli, tak museli niečo viac doma pomôcť a tak. Človek sa nikde nenaučí, ako vychovávať svoje deti, ale moja mama vždy hovorila, že tú veľkú dvojnásobnú lásku k deťom máme aj za tie mamy, ktoré sa o svoje deti nestarajú. Ďaujem veľmi pekne za podporu , dúfam, že aj naďalej si budeme takto pomáhať. Držte sa a ľúbte svoje deti. Oni nám to raz vrátia. Normálne mi to prestáva, ten smútok, len v noci je to horšie. Ale dík.

...... A chlapom je lepšie, sú väčší možno sebci, tak to neberú tak tragicky ako my, baby. ..........

Ja to vidím naopak, preto na ženy viac pôsobí syndrom opusteného hniezda

Asi som dosť nepochopila, ak je to naopak, tak na mužov by to malo viac pôsobiť, či nechápem?. A inak, keď som tu prvýkrát písala, tak som nevedela, kde mám zaradiť tému. A keď tak nad tým rozmýšľam, tak by tu mohla byť téma výchova detí, alebo len deti, alebo niečo podobné. Možno by to pomohlo aj iným.

to naopak platí pre -sú možno väčší sebci- , ale nemyslím to nijak zle, len mám dojem, že nežné duše žien odlet detí viac bolí, citlivejšie prežívajú odpútavanie im blízkych.

Nesúhlasim s tym, ze muzi su vacsi sebci. Nie je to pravda. Nedavaju na javo svoje city tak ako zeny ale to neznamena ze nevedia milovat svoje potomstvo tak ako matky. Takisto sa boja o svoje ratolesti, boja sa o svoje manelky, ked ich nieco boli tak je to taka ista bolest ako maju zeny. Matku nic na svete nenahradi ale myslite si mile damy ze otca ano ??? Kazda matka co vychovavala sama deti to môze potvrdit. Tak isto ako to môzu potvrdit otcovia co sami vychovavali svoje deti. A to ze odidu deti prec z dova tak isto im je smutno ale vedia svoje ratolesti pochopit. Kazdy sa chce osamostatnit, tak ako som to chcel ja, tak ako pred tym moji rodicia, stary rodicia a tak ako to budu chciet moje vnucatal. Je to kolobeh zivota ktory sa neda zastavit. A ruku na srdce... matka s nevestou v jednom dome nie je nic moc, tak isto matka so zenichom.... nehovorim, treba mladym pomôct ale nie si ich privlastnovat.

Ahoj, úplne s tebou súhlasím. Že matka s nevestou v dome, alebo matka so zaťom, nerobí to dobrotu. My sme za mladi bývali aj u našich aj u mužových rodičov, ale najlepšie nám bolo samým. A samozrejme, nechcem zhadzovať mužov, sú aj takí muži aj ženy, ktorým záleží len na sebe a naopak. Veď viete, o čom hovorím. Aj môj manžel našim deťom ukazoval lásku aj tým, že im kúpil, čo im na očiach videl. Samozrejme, v rámci možností, vedia sa uskromniť, nie sme žiadni milionári. Ale keď pracoval v Čechách, nosil im veci od vietnamcov na oblečenie. Ja som bola doma a materská 12OO, - Sk, no čo vám budem hovoriť. Nevedel to inak povedať, ale časom som ho naučila aj to. On zas mal takú mamu, ktorá si myslím, z tej skupiny, čo sa nie že o deti nestarajú, ale nemajú potrebu im prejavovať lásku objatím, pochvalou a tak. Vekom trochu zmäkol a vie aj si ich objať, aj so staršími dcérami si našiel svoj spôsob. Predtým býval dosť aj nervózny z nich, vždy ich čakal, keď boli na "diske- , či prídu, kedy sľúbili, alebo , aké prídu. A tí mladší ho nekonečne milujú. A, viktor, tak som to myslela, presne ako ty.

Akoby si písala o mojom ocinovi.
Ja som to mala so sestrou podelené, ona mamin miláčik, ja otcov. Ale s tým, že keď som chcela pocítiť kúsok nehy či lásky od neho, tak som pekne za ním išla, sadla si k nemu, či na kolená. To nám stačilo. Žiadne pochvaly, či iný prejav. Nebol na to naučený, city nedával najavo. Nám stačilo sedieť pri sebe. Až som išla na VŠ, ešte k tomu externe, aj som pracovala, doma som bola pomenej, už sme si chýbali. Už ma vedel vystískať, či objať. Prišlo to aj samé, teraz keď ma vidí, úsmevy od ucha k uchu, už otvorená náruč, na jeden strane ja, na druhej môj synček. Pochopil, že prejaviť sa treba, aj keď v našom prípade vždy boli aj vždy budú činy a gestá viac ako slová. :)
S maminou je to tak isto. Otvorená náruč. :)

Musím ale povedať, že neskutočne mi chýbajú. Teším sa na každé stretnutie s nimi, tak aj oni s nami.

Veď dúfam, že sa mi neodsťahujú na druhý koniec sveta. Už sa naozaj teším na vnúčatá, stále sa dievčatám vyhrážam, že ich budem rozmaznávať. Môj otec zomrel veľmi skoro, mala som 21 a ročnú dcérku, veľmi si ju neužil. Aj s nami hovoril málo, ale cítila som , že nás so sestrami má rád. A čím je to dlhšie, tým viac mi chýba. A preto hovorím manželovi, že chcem , aby naše vnúčatá mali dedka. Lebo moje deti, keď boli menšie, sa vždy pýtali, prečo nemajú ani jedného dedka. Tak sme to vždy obracali na srandu a podpichovali babky. Určite máš úžasných rodičov, keď ti tak veľmi chýbajú. Aj moja dcéra mi píše, aby ma rozveselila, aj ja jej chýbam , a kvôli tomu ju mám ešte radšej. Dobrú noc a užívajte si to.

Asi som dosť nepochopila, ak je to naopak, tak na mužov by to malo viac pôsobiť, či nechápem?. A inak, keď som tu prvýkrát písala, tak som nevedela, kde mám zaradiť tému. A keď tak nad tým rozmýšľam, tak by tu mohla byť téma výchova detí, alebo len deti, alebo niečo podobné. Možno by to pomohlo aj iným.
Myslím, že tému si zaradila dobre, sirena, viktor mi to potvrdil, je to syndróm opusteného hniezda a ten môže viesť často k depresii, je dobre sa o tom rozprávať. Ty si bola doma na PN a už ťa to chytilo. Čo bude, ak ostaneš na dôchodku? Musíš byť pripravená to zvládnuť, začať si zvykať, že sú to dospelé tvory, majú svoj život. Viktor to s tým sebectvom myslel tak, že stále chceme, aby tie deti boli s nami, boli len naše, a to je možno trochu sebecké, aj keď by som to inak nazvala. Muži viac deťom doprajú, aj voľnosti a nie sú tak pripútaní k deťom.

Veď dúfam, že sa mi neodsťahujú na druhý koniec sveta. Už sa naozaj teším na vnúčatá, stále sa dievčatám vyhrážam, že ich budem rozmaznávať. Môj otec zomrel veľmi skoro, mala som 21 a ročnú dcérku, veľmi si ju neužil. Aj s nami hovoril málo, ale cítila som , že nás so sestrami má rád. A čím je to dlhšie, tým viac mi chýba. A preto hovorím manželovi, že chcem , aby naše vnúčatá mali dedka. Lebo moje deti, keď boli menšie, sa vždy pýtali, prečo nemajú ani jedného dedka. Tak sme to vždy obracali na srandu a podpichovali babky. Určite máš úžasných rodičov, keď ti tak veľmi chýbajú. Aj moja dcéra mi píše, aby ma rozveselila, aj ja jej chýbam , a kvôli tomu ju mám ešte radšej. Dobrú noc a užívajte si to.

Nás delí cca 100km, vidíme sa priemerne raz do mesiaca určite.
Sú to najlepší rodičia, sú moji, sú akí sú, mali veľa prekážok, problémov, nebolo to vždy jednoduché, ale stále som pri nich, tak ako aj oni pri mne. :) Aj keď ja som dosť uzavretej povahy, a samostatná niekedy aj viac než by muselo byť :D , ale ich hlas je pre mňa niekedy až balzamom.
Proste sú tí naj za každých okolností, veď dali mi život, to najcennejšie čo je na tomto svete. :)

Stále si vyčítam, že som od najmladšieho nemusela ísť pracovať tak skoro /mal 1 rok/

k tomu citovanému:
nevyčítaj si to.
Moji rodičia pracovali na družstve. Moc sme si ich ako deti neužili. Nebolo kedy, ráno som išla do školy, oni sa vrátili, keď som prišla zo školy, oni odchádzali. Neraz mamina zaspala pred správami, od únavy. Viem, dalo mi to samostatnosť, ale nikdy som im to nevyčítala. Veď oni robili všetko preto, aby sme mali čo jesť, aby nám nebola zima, aby sme mohli chodiť do školy, aby ...
Som im za to vďačná, pretože sa poriadne namakali, ťažko zarobené prachy.
Ty si urobila to isté, aby mali tvoje deti čo jesť, bolo im teplo, preto si robila. Nie preto, že sa Ti nechcelo byť s nimi.
Ja robím to isté, mám 2,5ročného syna, len ja robím teraz z domu, po večeroch, nociach, keď sa mi dá - účtovníctvo. Podarilo sa to takto, ináč by sme z jedného platu nevystačili.

Dali mi strašne veľa, aj keď materiálne to bolo poslabšie, ale mne veľa toho nebolo treba, stačilo, že som nebola hladná, aj teplo bolo, dokonca časom aj teplá voda z kohútika. :) Ale pocit domova bol stále a rada sa k nim vraciam.

Ahoj lenkak, ďakujem ti za tvoje slová, viem, ten čas už nevrátim späť, aj keby som veľmi chcela. Asi mi je skôr smutno, že sa to nevráti, a moje deti už nebudú tak závislé na mne. Moja mama sa o nás veľmi bála, a tak nás skoro nikde nepúšťala. Ja som to svojim dcéram dopriala, aj keď som niekedy umierala od strachu. Myslím, že som snažila byť dobrou mamou, len sa mik zdá, že nie som pripravená na to, že to ubehlo tak rýchlo.

Citala som raz taky pribeh o mamicke,ktora bola pre dve deti v skole, cestou este nakupila do dvoch tasiek a behom s detmi letela na autobus. V autobuse sedela jej pani ucitelka a tak ju trochu vyspovedala a tak sa postazovala, ze bezi domov a nevie, co uvari a este detom treba pozriet ulohy a potom tam ma kopec pradla na zehlenie a na to jej pani ucitelka odpovedala: ani nevies, aka si stastna.
Ano, my, mamy sme vtedy naozaj najstastnejsie, len o tom nevieme a ked nam tie nase sladke starosti odidu z domu, tak je to katastrofa, ale clovek je uz raz taky, malokedy si uvedomi, aky je stastny v trvani blaha, ale az ked on pride.
Ale ako som uz napisala, nase deti su tu pre nase stastie a mali by sme byt vdacne, ze su nam pozicane, ale nam nepatria a tak ich musis pustit zit svoj zivot a praj si, aby ti domov chodili preto, ze ta maju radi a ze im chybas a nie preto, ze to vyzadujes. A uz vobec sa netrap, co este si mohla urobit, to by si sa mohla vzdy, uz sa to aj tak nevrati. Zelam ti, aby ta v behu zivota tieto lutostive stavy presli a aby ti tvoje deti robili uz len samu radost.

sirena1, píšeš, že si veľmi citlivá a ani nemôžeš pozerať Modré z neba...no veď aj ja mám slzy na krajíčku...je to normálny prejav...a pekne na budúce pozeraj, veď aj o týchto príbehoch je život:)

Ber to tak, že vždy budú tvojimi malými detičkami v tvojom srdiečku.
Tak ako ja pre svojich rodičov som stále ich dievčatko, oni sú pre mňa stále mamina a ocino. Tak ako pred xx rokmi.
Ja sa vždy poteším keď mi tak povedia. :)

Teraz ide o to, ako si zariadiš život, ktorý sa ti zmenil - opustené hniezdo, prázdny dom, "neviem čo mám robiť, o koho sa starať"... Treba hľadať náhradu za tieto veci, práce.
Len také návrhy:

Plnší dom, mať sa o koho stále starať - pes, psy, mačka, mačky, ak máš dom s dvorom sliepky, kozy, koňa :eek: .....:) Hneď budeš mať okolo viac očí, ktoré sú závislé na tebe a aj patrične vďačné ( nevieš čo by som ja dala za to, keby som mohla mať domáce zviera - stráááášne ich mám rada, ale máme byt 40 m2 a sme furt rozlietaní s mužom, a on nechce - nemá vzťah k zvieratám)

Ak máš dosť voľného času, ktorý stráviš tým, že rozmýšľaš aká si sama, tak si nájdi nejakú záľubu, neviem či čítanie kníh je pre teba to pravé (ak si učiteľka možno máš kníh po krk), ručné práce, čo by ťa bavili - tu je veľa šikovných mám, ktoré sú aj samé ako ty, a tu sa angažujú a sú tam aj návody : http://www.artmama.sk/, práce v záhrade, na balkóne, vypratávať pivnicu, povalu a hľadať nové možnosti starých vecí...

Možno chodiť napríklad na zumbu :) je to super a nebudeš sama, alebo aerobik, pilates - nemusíš rovno do fitka :)

Venovať sa svojim rodičom, príbuzným, ktorí to potrebujú

Okrem toho, ak máš rodičov, zakrátko sa môže stať, že sa budeš musieť o nich postarať - fyzicky, psychicky, finančne....takže terajšiu situáciu využi na to, aby si bola silná osobnosť, vyrovnanú - ktorá sa neľutuje, ale ľutuje druhých, fyzicky silná, aj finančne pripravená....(hovorím z vlastnej skúsenosti môj otec mal rakovinu a ako 51 ročný zomrel :mee: - a ten necelý rok bol veľmi náročný fyzicky, psychicky, finančne.....a teraz zomrela svokra, ktorá mala 62 rokov...:mee:) ) - aj o tom je život.

Takže neostaň stáť vo svojom živote "na mieste", ale odpichni sa k ešte lepšiemu....;)

Ahojte, ďakujem, veď ja mám stále čo robiť. Mám ešte dve mladšie deti, tým sa musím venovať. Máme aj psíka. Máte pravdu, nemôžem sa ľutovať, len mi je ľúto tých rokov. Vždy ma pri srdci pichne, keď si na to spomeniem. Ale taká strašná depresia na mňa doľahla, keď tí starší odišli, že sa mi ani nič robiť nechcelo. Nič ma netešilo a tak. Darmo by som niekde šla. Vždey by som si povedala, že som sama. Dík

Ahojte, ďakujem, veď ja mám stále čo robiť. Mám ešte dve mladšie deti, tým sa musím venovať. Máme aj psíka. Máte pravdu, nemôžem sa ľutovať, len mi je ľúto tých rokov. Vždy ma pri srdci pichne, keď si na to spomeniem. Ale taká strašná depresia na mňa doľahla, keď tí starší odišli, že sa mi ani nič robiť nechcelo. Nič ma netešilo a tak. Darmo by som niekde šla. Vždey by som si povedala, že som sama. Dík

Och joj... ako som povedal, nikdy nič neľutuj čo si v minulosti urobila. Každý jeden krok, či už správny alebo nie je na niečo dobrý. Zo všetkého si treba vziať ponaučenie. A všetko má svoju príčinu. Mal som priateľku, ktorá sa nevedela rozhodnúť či ostať v zamestnaní alebo ísť podnikať. Moja odpoveď ? keď ostaneš v zamestnaní a neskäsiš podnikať celý život si to budeš vyčítať. Ak skúsiš podnikať, zanecháš zamestnanie tak ti to môže vísť a budeš spokojná ale ak ti to nevíde aspoň si povieš skúsila som to aj keď to nevišlo. Takže aké riešenie je správne ??? Ona skúsila a občas má veľa práce, občas menej ale je spokojna. Tak prečo ľutovať svoje rozhodnutia ???? Nebuď smutná, neľutuj a raduj sa a teš sa zo všetkého čo Ti život priniesol ;)