Nema niekto skusenosti s takym havom?
mám skúsenosti s takýmto psíčkom, dopraj mu všetko tak, ako predtým, len ho musíš viac strážiť, keď pôjdete na prechádzku, aby mal voľný priestor, jedlo a pitie si nájde aj bez pomoci očiek, takisto aj pelíšek -

Ahoj,

neviem ti tak naozaj poradit, len viem ze znami mali dlhe roky dvoch psikov, malych bradacov, a cca v rovnakom veku ako tvoj psik jeden z nich oslepol.
Bez problemov ale fungoval dalej, lebo s tym druhym psikom boli taky zohrati, ze sa podla neho vonku riadil, vedel kam ist a casom sa naucil v znamom prostredi v byte aj vonku orientovat (zrejme podla cuchu a tak)


velmi vam drzim palce

dana

Ahojte!

Mam psika, ktory ma 15 rokov, fyzicky je uplne v poriadku, je hravy,... proste uzasny! Asi 2,5 alebo 3 roky nevidi na prave oko, da sa povedat, ze uz skoro ani nepocuje, iba ak clovek naozaj ze zvysi hlas a 30.11.2010 oslepol aj na druhe oko - takze uz nevidi :mee: Nedokazem sa s tym zmierit, lebo viem, ako rad by si vonku pobehal, ako by sa chcel hrat a .... nemoze! :mee: Pohybuje sa po byte, ale neviem, ci vie, ze kde sa nachadza - v akej miestnosti... Strasne mi ho je luto, stale nanho myslim a mam chut stale plakat! Neviem, ako dalej, snazim sa ho viest v byte, vonku je celkom ciperny, ale treba davat pozor, lebo on by len siel a siel, ale vonku je plno prekazok... Chudacik je doma skoro cely den sam, ja koncim v robote o 16.00 a potom sa ponahlam za nim... Mozte mi poradit, ako dalej?! Nema niekto skusenosti s takym havom?


Ahoj, ak ideš s takým psíkom von určite ho maj na vodítku, tak ho budeš mať pod kontrolou.
To,že je slepý a chudáak aj hluchý neznamená,že by ste ho mali dať utratiť, to určite nie! Ak mu iné nič nie je neni na to dôvod.
Poznala som jedného psa, ktorý žil na dedine pri BA od šťeniatka bol skoro slepý a po čase aj ohluchol a dožil sa krásnych 15 rokov a mal krásny život, vedel sa orientovať po dvore a nemal problémy naučil sa. Podotýkam,že to bol vlčiak...
A tvoj psík určite vie kde sa nachádza toho sa neboj!
Naozaj sa o neho neboj je to pes a ten si vždy poradí...
Držím palce a psíka určite neutrácaj bude mať ešte krásny život s tými, ktorý ho majú radi!!!

mám skúsenosti s takýmto psíčkom, dopraj mu všetko tak, ako predtým, len ho musíš viac strážiť, keď pôjdete na prechádzku, aby mal voľný priestor, jedlo a pitie si nájde aj bez pomoci očiek, takisto aj pelíšek -


Tak ku miske s granulami uz trafil, aj ku vode - ale nie vzdy, no spi na miestach, na ktorych nikdy nespal... Dufam, ze sa to casom nauci... :(

Ahoj,

neviem ti tak naozaj poradit, len viem ze znami mali dlhe roky dvoch psikov, malych bradacov, a cca v rovnakom veku ako tvoj psik jeden z nich oslepol.
Bez problemov ale fungoval dalej, lebo s tym druhym psikom boli taky zohrati, ze sa podla neho vonku riadil, vedel kam ist a casom sa naucil v znamom prostredi v byte aj vonku orientovat (zrejme podla cuchu a tak)


velmi vam drzim palce

dana


DAKUJEM!

Ahoj, ak ideš s takým psíkom von určite ho maj na vodítku, tak ho budeš mať pod kontrolou.
To,že je slepý a chudáak aj hluchý neznamená,že by ste ho mali dať utratiť, to určite nie! Ak mu iné nič nie je neni na to dôvod.
Poznala som jedného psa, ktorý žil na dedine pri BA od šťeniatka bol skoro slepý a po čase aj ohluchol a dožil sa krásnych 15 rokov a mal krásny život, vedel sa orientovať po dvore a nemal problémy naučil sa. Podotýkam,že to bol vlčiak...
A tvoj psík určite vie kde sa nachádza toho sa neboj!
Naozaj sa o neho neboj je to pes a ten si vždy poradí...
Držím palce a psíka určite neutrácaj bude mať ešte krásny život s tými, ktorý ho majú radi!!!

Nedala by som ho utratit, je ako moje decko! Len mi je luto, ze si nepobeha a nepohra sa, lebo to on strasne rad aj ked je uz taky stary...

Napisem svoju skusenost: moja svokra mala stareho a nie velmi zdraveho psika. Moj muz spolu s kamaratom polovnikom sa chystali, ze ho zastrelia a zbavia bolesti. Svokra to zbadala, vysla von a povedala : To aj mna takto odpravis, ked budem stara a nevladna? Ti dvaja sa zahanbili a psik dozil na tabbletkach a zvysenej starostlivosti az do svojho prirodzeneho konca.
Utratit psa by som nedala za ziadnych okolnosti, snazila by som sa mu zmiernit pripadnu bolest a urcite by mi bolo luto, keby som ho pochovavala. Ale nechat ho u zverolekara aby ho vyviezol do kafilerie - to v ziadnom pripade.

Najlepsie, ked pohryzie martinskeho spravcu utulku.

No ale to by ho, chudaka, policajti zastrelili. A naviac - nas pes je taky mierumilovny, ze ani do spravcu utulku by sa nepustil.

Najlepsie, ked pohryzie martinskeho spravcu utulku.
Teraz neviem pre koho najlepšie. Či pre správcu alebo psíka?:confused:

Je to smutný osud Tvojho psíka. Ale určite mu dávaš viacej lásky ako pred tým, keď bol zdravý a on to cíti a odpláca Ti to. To, že zaspí aj na iných miestach, to je už dané aj jeho vekom a aspon vidíš, že sa všade cíti bezpečne.
Keď príde jeho čas určite to vycítiš a odprevadíš ho do psiho nebíčka.

Držím palce aby to bolo čo najneskoršie.

Nedala by som ho utratit, je ako moje decko! Len mi je luto, ze si nepobeha a nepohra sa, lebo to on strasne rad aj ked je uz taky stary...
Mohla by si najst nejaky rovny teren, luku, volne priestranstvo, dat si ho na stopovacku, tak by si ho mohla mat pod kontrolou a on by sa vybehal. ved nemusi apotrovat, ma uz 15 rokov, je to uz starusik.Drzim prsty, ja na take veci radsej nemyslim.

Napisem svoju skusenost: moja svokra mala stareho a nie velmi zdraveho psika. Moj muz spolu s kamaratom polovnikom sa chystali, ze ho zastrelia a zbavia bolesti. Svokra to zbadala, vysla von a povedala : To aj mna takto odpravis, ked budem stara a nevladna? Ti dvaja sa zahanbili a psik dozil na tabbletkach a zvysenej starostlivosti az do svojho prirodzeneho konca.
Utratit psa by som nedala za ziadnych okolnosti, snazila by som sa mu zmiernit pripadnu bolest a urcite by mi bolo luto, keby som ho pochovavala. Ale nechat ho u zverolekara aby ho vyviezol do kafilerie - to v ziadnom pripade.


Bola by som rada, ak by sme sa vobec nebavili o nejakom utracani - ja ho nechcem a ani neplanujem kvoli tomu utratit!!! Dakujem za pochopenie...

(Petra Nová)
Teraz neviem pre koho najlepšie. Či pre správcu alebo psíka?

Pre vsetkych troch, martinski zandari by mu venovali davku zo samopalu, ako medvedici.

Mohla by si najst nejaky rovny teren, luku, volne priestranstvo, dat si ho na stopovacku, tak by si ho mohla mat pod kontrolou a on by sa vybehal. ved nemusi apotrovat, ma uz 15 rokov, je to uz starusik.Drzim prsty, ja na take veci radsej nemyslim.


Ano, je pravda, ze uz je dedko, ale doma si stale rad zabehal za loptou... Asi ho najprv necham, nech si zvykne, ze uz neuvidi a potom ho zoberiem niekde, nech sa poriadne poprechadza bez toho, aby som ho musela stale tahat prec od stromov, kamenov, atd. Ja som tiez na take veci nechcela mysliet, ale bohuzial to prislo :( a musime s tym bojovat... Ja to beriem asi tazsie ako on... Ked pozriem ako len sedi a "kuka" do blba, tak musim plakat, lebo mi je ho strasne luto... Nemozem si pomoct!

Marcelka, ešte ti poradím kúp mu takú loptičku, čo sa naplní pamlskami a on si ju bude kotúľať a pri tom bude cítiť, že mu vypadávajú pomlsky.

Pocula som, ze ku staremu psikovi je dobre zaobstarat male steniatko. Stary psik vraj citi za toho maleho zodpovednost a trochu sa bude snazit ho nieco naucit, pookreje pri nom a maly sa nauci poriadku. Jedni nasi znami takto spravili, stary psik vydrzal s malym este asi pol roka a raz rano ich nasli ako sa stary psik uz odobral do psieho nebicka a maly ho strazil.

Nedala by som ho utratit, je ako moje decko! Len mi je luto, ze si nepobeha a nepohra sa, lebo to on strasne rad aj ked je uz taky stary...

to verím ale on si nejak už poradí toho sa neboj :)

Pocula som, ze ku staremu psikovi je dobre zaobstarat male steniatko. Stary psik vraj citi za toho maleho zodpovednost a trochu sa bude snazit ho nieco naucit, pookreje pri nom a maly sa nauci poriadku. Jedni nasi znami takto spravili, stary psik vydrzal s malym este asi pol roka a raz rano ich nasli ako sa stary psik uz odobral do psieho nebicka a maly ho strazil.

a naučí sa len somariny! môj pes sa naučil tiež somarinu od staršieho :D:D:D

ako som uviedla psíka Dennyho v mojom príspevku bol to vlčiak a mal 15 rokov.
keď oslepol chodil po dvoje kde žil a packou ohmatával čo kde je... najprv narážal lebo sa nevedel orientovať ale po čase sa to naučil a chodil po dvore ako keby to videl, vedel kde si má lahnúť, kde má vodu... naučil sa :)

Tak to je hrozná dilema utratiť- neutratiť svojho miláčika, pre človeka,čo má rád zvieratká. Ja som tiež mala fenku bradáča stredného - Lindu.
Keď mala 15 rokov lekár neveril, že je taká stará. Ale o rok, dva sa jej stav rapídne zhoršoval , zle počula a aj videla.Najhoršie bolo, že ju už začali bolieť aj nohy. No ja by som v živote nedovolila, aby ju utratili. Bola by som s ňou až do jej konca.:mee:
Ale jeden deň,sa ma na dvore, kde bola aj ona, môj manžel opýtal : Čo s tou Lindou? Iba sa trápi,nedáme ju utratiť ? Ja na to: Neopováž !!!!!! :mad::mad::mad::mad:
Na druhé ráno som vstala,manžel už bol v práci, vyšla som na dvor a Linda tam nebola. Ako pojašená som ju začala hľadať a medzitým som spustila do telefónu krik na manžela, že ju on odviedol k zverolekárovi !!!!!! Ten iba nechápavo počúval čo mi je a utvrdil ma, že by ju bez môjho súhlasu utratiť nedal.
Nastalo pátranie, vyvesovanie letákov, obvolávanie útulkov, pomalá jazda niekoľkokrát denne celý týždeň po meste dookola, nazeranie do kontajnerov, či ju nezrazilo auto, no Lindu som nenašla a už nikdy sa mi nevrátila.:mee::mee::mee:
Smútim za ňou dodnes.
Dva roky som potom hľadala psíka, ktorý sa jej navlas podobá.:):):)
Našla som, dokonca má rovnaké zlé aj dobré vlastnosti. Je to psík, volá sa Nero a ja ho mám strašne rada. :):):)

My sme museli dat utratit stareho psa, mal strasne bolesti. Zena tiez dlho vahala, ale ked od bolesti niekolko tyzdnov neustale zavyjal, tak zavolala veterinara, ktory ho najskor uspal, potom usmrtil. Teraz sa hram so vsetkymi psami, ktorych stretnem. Vlani som susedovi vychoval vlciacika od kolisky. Nahradzal som mu matku, ucil som ho vonat kvety, nebat sa sveta, spoznavat okolie, stopovat a denne sme prebehli po lese a lukach, lozili po prekazkach, liezli cez rury. Ked som spadol o barlach, tak ma dvihal a tlacil. Druhy v dalsej susedovej zahrade viac pozeral na mna, ako na pana, najma na chlieb s olomockymi syreckami. Najviac ma trapi, ze ludia velke psy zavru do klietky. Ale taky pes potrebuje denne prebehnut niekolko kilometrov, ponuchat najnovsie spravy a potrebuje nejake zamestnanie, aby sa nenudil. Beh potrebuje hlavne v zime, aby sa zohrial, v klietke mrzne. SKratka, velky ci maly pes potrebuje hlavne cas, ako male decko. Kto ho nema, nemal by mat ani psa. Ti, co maju dobre financne moznosti, maju psov len na kusanie, trhanie, stekanie a ochranu majetku. Takeho psa nezachrani ani psi psycholog, ked sa dostane na ulicu, vsetko kuse a hrdusi. :-)

a naučí sa len somariny! môj pes sa naučil tiež somarinu od staršieho :D:D:D

mimotemy tak to som vazne zvedava aku somarinu sa naučil, prezraď :-)

mimotemy tak to som vazne zvedava aku somarinu sa naučil, prezraď :-)

dalmatinech chodil kakať do kríkov, a keď ho náš pri tom smedoval odvtedy chodí aj on :D alebo apsoň tŕsok trávy a tam sa vykaká inde nie vždy sa musí vykakať na vyvíšené miesto :D:D:D:D a kým to nevudel u dalmatinca dovtedy to nerobil a začal to robiť až keď mal asi 3 roky :D:D:D

Veľmi zle sa mi čítajú vaše príspevky, lebo náš Džerik bude mať v marci 17 rôčkov. Tiež nám u veterinára ponúkali šteniatko, ale bojím sa, že by práve žiarlil, to je otázne. Tiež som si už myslela, že nevidí, ale predvčerom sme boli dať ostrihať pazúriky a veto skúšal a vravel, že ešte vidí. Napapá sa, vyciká aj inú potrebu urobí vonku, berieme lieky na srdiečko, je po nich hlavne večer taký nejak roztržitý. Teraz na snehu sa mu asi pozerá horšie, je akoby z neho prekvapený a zrejme to biele dráždi očká a už sa mu nechce veľmi chodiť, radšej spinká. Tiež neviem kedy sa vlastne to zvieratko už len trápi. Má záujem ešte aj o cudzie pachy, len niekedy musím zatlieskať aby som ho prebrala vonku, preto si myslím, že asi horšie počuje. Budem ho radšej vodiť na vodítku aj keď vo vlastnej záhrade, aby mal pocit istoty z terénu. Je mi ľúto v záhradke (často pokukujem, kde ho uložíme, keď príde koniec a samozrejme sa rozplačem, tak ako pri písaní týchto riadkov). Mám však zatiaľ pocit, že sa ešte teší zo života, chodí síce krivkajúc na jednu nôžku (preto sme boli skrátiť aj pazúriky, lebo som mala pocit, že mu hlavne jeden zavadzia), len keď sa zastaví tak si ide čupnúť, zadné nôžky pri státí na jednom mieste už hnevajú. Ale urobíme všetko aby sme mu pomohli v starobe, zaslúži si to. Lieky a operácia v tomto roku ma stáli dosť veľa, ale keď idem po nové tak sa vždy lúčim na veterine s tým, že dúfam, že prídem po ďalšie dávky, že to nie je posledná. V tomto roku ako skoro 17 ročný podstúpil ešte aj slabšiu narkózu pri ktorej mu vybrali jednu nepríjemnú bradavicu(alebo nádor) na nôžke. Tak nám tiež držte palce. Pokiaľ ozaj nie je vidno, že trpia, zaslúžia si našu starostlivosť a pozornosť. To že ste cez deň v práci mu nevadí, aspoň si pospí oni už chcú viacej kľudu, len možno bude potrebovať častejšie sa vycikať a ak je dnu tak by ste mali toto nejak poriešiť. Držím palce všetkým starým ale aj mladým psíkom a ich majiteľom. Som rada za tie vaše postrehy, lebo v téme starostlivosť o psa sa to zvrhne niekedy mimo a tí čo potrebujú radu ich otázky sa zabudnú lebo sa posunú niekedy aj cez foto obľúbencov.

Drzim vsetky prsty, aby psik robil radost este velmi dlho.

dalmatinech chodil kakať do kríkov, a keď ho náš pri tom smedoval odvtedy chodí aj on :D alebo apsoň tŕsok trávy a tam sa vykaká inde nie vždy sa musí vykakať na vyvíšené miesto :D:D:D:D a kým to nevudel u dalmatinca dovtedy to nerobil a začal to robiť až keď mal asi 3 roky :D:D:D

neviem čo sa vám zdá zábavné na tom? há? :D:D
a viete si asi predstaviť ten smutný pohľad keď vonku kosia trávu:D:D:D:D a potom sa náš peso nemá kde vykakať :D

Neviete mi niekto napisat, ako asi dlho bude trvat havovi, kym sa nauci orientovat v byte... Lebo dnes je presne tyzden, co nevidi a mam pocit, ze je stale uplne strateny v byte, ze vobec netusi, kde je :(

Dakujem!

Nemusí to byť tá dezorientácia iba tým, že nevidí, oni sú tiež ako starí ľudia zmätení, majú lepšie aj horšie chvíľky. Ja to vidím na našom. Neboj on sa s tým vyrovná. Nemeňte mu zatiaľ nič. On pôjde po pachoch ako bol zvyknutý. My sme chceli kvôli tomu aby pre nôžky mal bližšie k žrádlu aj vode, a mal potom chvíľu problém. Teraz si už zvykol, ale večer chodí ako bez duše a nevieme čo chce, tak do 9-10 hodiny večer, akoby si nevedel najsť miesto a to vraj ešte podľa veterinára vidí.(bude mať 17) Takže nemusí to byť iba problém očí. Len buďte k nemu milí a trpezliví

A asi ako dlho to bude trvat, kym sa nauci, co kde ma a kym sa zorientuje?

Tiez si myslim ze je to pre kazdeho psika individualne a che to trpezlivost.

Podla mna je teraz dolezite aby ste zaviedli nemenne ritualy, jednak co sa tyka casu, a jednak napriklad to, kde ma psik misku s vodou, zradlom, kde ma pelisok. A myslim si, ze by mohlo pomoct keby nejaku dobu, kym sa nauci orientovat, chodievali aj na to iste miesto na prechadzky.

A hlavne aby ste s nim komunikovali a pokojnym hlasom ho chvalili a uistovali ked nieco robi dobre.

Psik je ako dieta, podla vasho hlasu bude citit ci nieco robi dobre a bude ho to ukludnovat :-)

Náš psík prežil celý život vonku. Občas na dvore, občas sa zatúlal a nevideli sme ho i niekoľko dní. Na staré kolená už videl len veľmi málo a vôbec nepočul. Až potom sa vzdal "flákačského" života. :D No nikomu ani len nenapadlo dať ho utratiť (a to ešte zamlada utrpel ťažký úraz a celý život kríval). Umrel nám v kráásnom veku. Mal 19.

Tiez si myslim ze je to pre kazdeho psika individualne a che to trpezlivost.

Podla mna je teraz dolezite aby ste zaviedli nemenne ritualy, jednak co sa tyka casu, a jednak napriklad to, kde ma psik misku s vodou, zradlom, kde ma pelisok. A myslim si, ze by mohlo pomoct keby nejaku dobu, kym sa nauci orientovat, chodievali aj na to iste miesto na prechadzky.

A hlavne aby ste s nim komunikovali a pokojnym hlasom ho chvalili a uistovali ked nieco robi dobre.

Psik je ako dieta, podla vasho hlasu bude citit ci nieco robi dobre a bude ho to ukludnovat :-)

V byte nemenime ziadne veci, vsetko je na svojom povodnom mieste. Aj na prechadzky s nim chodim tu istu trasu, aj ked kratsiu ako predtym, kym si nezvykne, ze nevidi...

Co sa tyka rozpravania sa s nim, tak to uz bude tazsie, kedze skoro vobec nepocuje :( Ale poroznosti ma dost, snazim sa, ako len viem...

Náš psík prežil celý život vonku. Občas na dvore, občas sa zatúlal a nevideli sme ho i niekoľko dní. Na staré kolená už videl len veľmi málo a vôbec nepočul. Až potom sa vzdal "flákačského" života. :D No nikomu ani len nenapadlo dať ho utratiť (a to ešte zamlada utrpel ťažký úraz a celý život kríval). Umrel nám v kráásnom veku. Mal 19.

Pekne!

Marcelka, čo je nové s tvojim psíkom?

Dakujem, ze sa pytas :)
Ked oslepol, co bolo pred 2 tyzdnami a 1 dnom, tak mal silny zapal oka, odvtedy to liecime a vyzera to tak, ze sa mu oko pekne dava dokopy. Co ma prekvapilo, ze pocuje lepsie, ako pocul predtym, co ma len tesi - nie ze by pocul normalne, ale netreba nanho tak kricat, aby nieco pocul, ako predtym :)
Je to havo plny energie, ale nema ju kde vybit, pretoze si nemoze pobehat vonku ani v byte, pohrat sa,...co je smutne.... Po byte chodi, bludi, stale nie je zorientovany :( Ale inac si asi pomalicky zvyka... Ked sme vonku, tak ide ako blazonko, normalne za nim nestiham a stale musim byt v stredu - kvoli prekazkam a kvoli tomu, ze rychlo meni smer. Ale je zlaty, aj ked uz to nebude to, co bolo.... Teraz sa este zacinaju harat suky, takze je cely bez seba - hormony pracuju! :)
Dufam, ze sa bude zlepsovat jeho orientacia, lebo ked tak bludi po byte a naraza do veci, nevie sa vymotat, tak je to dost smutny pohlad!

prajem, aby ste doma na neho zvykli a hlavne jemu aby sa to zlepšilo

Som presvedcena, ze pri takej dobrej starostlivosti, aku mu venujete, si havko este pekne pozije. A mozno sa mu aj zdravicko zlepsi. Ked reaguje na fenky, to je asi dobre znamenie, este nie je na odpis.

Dakujem pekne!!!

Tak dufam, ze vsetko bude dobre. Co sa tyka jeho zdravicka, tak on je zdravy - az na to, ze je slepy a skoro hluchy... Snad to tak aj ostane. On na fenky reagoval stale a velmi intenzivne :)

dlho so túto tému "obchádzala" a vedela som prečo, ale už ju mám prečítanú aj s :mee::mee::mee: nedalo sa bez toho, tiež máme doma "kurátko" /labroša/. asi všetko tu už bolo pekne a citlivo napísané, tak ja zaželám ešte veľa krásnych chvíľ strávených s tvojim psíkom;) je úžasné mať psíka, kto nezažije nepochopí ani tieto príspevky;)

Všichni píšete, že byste psa nikdy nedali utratit. Já jsem naopak názoru, že bych byla schopna dát utratit i člověka, pokud by to potřeboval a zákon by to umožnil.

Utrácela jsem zákazníkům fenu, které zánět koloval mezi tlamou - zuby a plícemi. Nevyléčitelné.
Svou jedenáctiletou fenu, která měla pravděpodobně rakovinu břicha, v den utracení velké bolesti břicha a po případné operaci nevelkou šanci na dlouhý život.
Další feně se opakovaně otevřel nádor na pacce, zároveň měla velké srdeční potíže a přes patnáct let.
Sedmiletá fena - od ucha zánět mozku, těžké epileptické záchvaty, ze zdravého stavu do komatu to trvalo tři dny.
Patnáctiletá fena - těžký zánět dělohy, stařecká slabost.

Žádného psa jsem nenechala s nemocí dojít do smrtelného stavu. Jsem na jedné straně slaboch, který se nemůže dívat na jejich utrpení nebo stav, který spěje ke smrti. Na druhé straně mám ke svým zvířatůn dostatek úcty a soudnosti, abych je nedržela při životě za každou cenu.

Samozřejmě jsem všechny obrečela, ale stavy, které nejsou k životu, k trochu slušnému a radostnému životu, ukončím.

Je třeba být soudný a nesnažit se přestárlého psa držet za každou cenu při životě. Na drahých lékařských zákrocích vydělají jen veterináři - finančně, majitel citově nevydělá nic, jen se déle dívá na zvíře, které mu stejně během pár měsíců umře, to v tom lepším případě.

Já tohle koukání se na odcházející zvíře nesnesu, prostě to nevydržím. Je fakt, že mám obrovskou výhodu - psů u nás vždycky bylo víc, takže král je mrtev, ať žije král. Nebyli jsme nikdy citově závislí na psím jedináčkovi, o to přirozeněji jsme se ke psům chovali.

Přijmout fakt smrti je těžké. Ale jde to a není to až takové strašné, jak si to představuje člověk, který to nezažil. Před čtrnácti lety mi doma před očima umřela máma na infarkt. Omdlela a už ji neprobrali ani doktoři z pohotovosti. Tím, že jsem u té smrti byla, jsem ji přijala mnohem dřív než ségra, která pořád mohla mít pocit, že se přece máma musí objevit ve dveřích...

Podobně je mi při utracení psa - jsem u něj do poslední chvíle, rozloučíme se, neumírá někde beze mě. Jeho život se uzavře, skončí. Zbude smutek, ale ne pocit nějaké křivdy nebo nepatřičnosti, co mi to udělal, opustil mě, chci aby tady ještě byl - to ne.

Pokud mi pes vydrží 15 let, hurá. Dvakrát už se povedlo. Ale tento věk beru jako nejzazší hranici slušného psího života, za ní už nenechávám dělat náročné veterinární zákroky. Lehké věci léčit, pro závažné utratit, protože nemá smysl psa pro maximálně pár měsíců nebo týdnů trápit náročnou operací.

Tak jako žádné auto nevydrží věčně navzdory opravám, ani sebemilovanější pes není nesmrtelný. Až se ti, kteří odmítají utracení, budou dívat na zvíře v bolestech nebo s velkými nádory, případně lapající po dechu při špatném srdci, možná změní názor.

Dopřejme psům co nejdelší důstojný život, ale když už to nejde přijatelně dál, i důstojnou smrt. Jako je nenecháváme trpět vyléčitelnými zdravotními potížemi, nedopusťme, aby měli smrtelné potíže.

V podstate máš pravdu. Len treba každý prípad posudzovať osobitne.
V prípade, že pes trpí nevyliečiteľnou chorobou alebo sa veľmi trápi, tak je najväčšou službou jeho majiteľa pekne ho odprevadiť do psieho nebíčka a nie sa trápiť s ním.

Ja sama som mala kokršpaniela, u ktorého sa objavila choroba, ktorú si žiadny zverolekár nevedel vysvetliť. V črievkach a žalúdku sa mu tvoril vzduch, ktorý ho nafúkol na prasknutie. Uľavilo sa mu tým, že ten vzduch vyzvracal. Všetky výsledky od zverolekárov boli dobré. V Trnave mu robili sondy, v Žiline ho operovali ale v žalúdku nič nenašli. O množstve rontgenov ani nehovorím. Veľa zverolekárov, ktorí sa pozreli na snímku, keď bol nafúknutý sa vyjadrilo, že to ešte nevidelo.
Inakšie bol normálny, hravý, poslušný, milý. Dokonca, keď sme chodili cvičiť s druhými psíkmi, nikdy sa nenapil vody ako keby si uvedomil, že ho aj to nafúkne. Pil vždy až doma. Jedného dňa sa vyhral na záhrade a keď sme odchádzali domov odrazu si sadol a už sa nemohol postaviť na nohy. Odviezli sme ho domov, kde si vyhľadal chladné a tmavé miesto v kúpeľni (robieval to aj pred tým, keď mu bolo ťažko). Večer som s ním šla na pohotovosť, dali mu inekciju od bolesti ale ani horúčku nemal, len bolo vidieť, že trpí.Doma pekne zaspal a v noci sa prišiel so mnou rozlúčiť do spálne. Obišiel moju válendu, smutne sa mňa pozeral a vrátil sa do svojho pelíška. Ráno som sa zobudila a prekvapilo ma ticho ani na zavolanie neprišiel. Našla som ho už mŕtveho. Bolo to pre nás hrozné, nemal ani dva roky.
Dva dni sme plakali a potom sme začali hľadať na internete. Našli sme si šteniatko, ktoré ako keby Tobimu z oka vypadlo. Hneď sme pre neho išli. Myslím si, že nám Tobi vnukol tú myšlienku, aby sme hľadali za neho náhradu.
Utešuje ma to, že netrpel, lebo dostal inekciju od bolesti.
Zverolekári, ktorí sa o neho starali sa na nás hnevali, že sme ho nedali pitvať, že by boli vedeli na čo zomrel. Možno, že majú pravdu, ale nám by ho nevrátili. Bolo to cez víkend, tak sme ani nechceli nikoho otravovať a pochovali sme si ho na záhrade.

Teraz už druhý rok máme Danyho a Tobik sa určite teší tiež z neho.

A asi ako dlho to bude trvat, kym sa nauci, co kde ma a kym sa zorientuje?

nemyslím si,že dlho. ak je v prostredí kde žil celý život veľmi ľahko sa bude orientovať toho sa neboj. :)
náš slepý nie je ale často naráža hlavou do veci hlavne pri hre :D

Mali sme dlhosrstého jazvečíka, fenku, asi v 2 rokoch dostala zelený zákal a postupne behom niekoľkých mesiacoch oslepla. Napriek tomu bola postrachom sídliska, naháňala oveľa väčších psov, chodili sme s ňou na huby, orientovala sa v každom teréne takmer bez problémov. Byt mala úplne zmapovaný, málokedy sa stalo, že narazila. Bohužiaľ dostala dcéra atopický ekzém, zistili jej alergiu na srsť a my sme s ťažkým srdcom dali inzerát, že darujeme slepého psa. Neverila som, že sa niekto ozve, ale boli sme veľmi milo prekvapení. Po dlhšom výbere nového majiteľa sme ju darovali staršiemu manželskému páru do rodinného domu. Oni mali tiež jazvečíka, tak sme dúfali, že bude mať kamaráta a že jej nebude smutno. Zvykla si veľmi rýchlo, behom mesiaca podrhla majiteľom 5 kačíc, napriek tomu, že bola úplne slepá. Dvakrát mala šteniatka a myslím, že napriek svojmu handicapu prežila krásny život. Chodili sme ju pravidelne navštevovať, nikdy na nás nezabudla, ale u nových majiteľov si zvykla veľmi rýchlo. Dožila sa 10 rokov.

Veľmi milé

Každá téma o domácich miláčikoch a hlavne o psoch ma zaujme, ... tažko sa mi čítajú tie smutné príbehy, prežili sme podobné tiež, aj úmrtie na chorobu ale aj na starobu, dnes je presne rok, čo pribudol druhý kríž na našej záhrade, máme pochovaných dvoch vlčiakov, ... a tretieho (8 ročného) sme skoro pochovali vďaka brutalite jedného nášho suseda, ale našťastie sa nám ho podarilo zachrániť.
Najprv začiatkom leta mal vyskočené platničky, lebo toľko vyskakoval na plot, až zle skočil a bolo, len vláčil zadné nohy po zemi,nemohla som sa na to ani pozerať ako trpí, odporúčali operáciu v Brne, ...no ale z toho sa dostal masážou chrbtice a pravdepodobne zverolekár ale aj my sme mu vtlačili naspäť tú vyskočenú platničku, lebo po 2-3 týždńoch už bol fit.
Niekoľko dní na to sused na neho vytiahol vidle, pychol ho do hlavy, presnejšie do ucha, čím mu poškodil trojklanný nerv, stratil veľa krvi, druhý sused, poľovník, už vyťahoval flintu, už by ho utrácal, ale my sme sa nedali presvedčiť, ... nedokázal stáť na nohách, nakoniec bezvládne ležal, len sa pozeral na nás, prosil o pomoc, bola to ťažká noc aj pre neho ale aj pre nás, ... asi 3 dni to bolo veľmi kritické, vôbec nejedol, ošetrovali sme mu ucho,nútili sme ho aspoň sa napiť vody, ... varila som mu slepačiu polievku ako chorému človeku, veľmi pomaličky sa z toho dostával, ... teraz po 5-ich mesiacoch je rovnako hravý, má síce ochrnutú ľavú časť tváre a ľavým uchom nevie hýbať, ale je náš, náš miláčik a vie, kto mu pomohol v najťažšom, tú vďačnosť ... to sa nedá ani opísať.

....tak som si zase raz poplakala:(:(

:confused:nedá mi ani písať

Ak sused nemal dôvod vytiahnuť vidle na vášho psa, tak je to riadny ..., ..., ... Mali ste od neho požadovať náhradu škody na majetku (lebo, žiaľ, u nás je zviera považované za vec), za veterinára, snáď by si sused v budúcnosti rozmyslel, či ešte niekedy bude bezdôvodne útočiť a zraňovať akékoľvek zviera. (Radšej by som napísala, že vidlami do suseda, ale to by som možno bola aj v rozpore s etiketou Porady ;).)
(VladoaKatka, nič v zlom, ale čo som čítala/videla o pochovávaní domácich miláčikov, tak vraj veľké zvieratá ako napr. pes nie je možné pochovať na vlastnom pozemku.)

Všichni píšete, že byste psa nikdy nedali utratit. Já jsem naopak názoru, že bych byla schopna dát utratit i člověka, pokud by to potřeboval a zákon by to umožnil.

Utrácela jsem zákazníkům fenu, které zánět koloval mezi tlamou - zuby a plícemi. Nevyléčitelné.
Svou jedenáctiletou fenu, která měla pravděpodobně rakovinu břicha, v den utracení velké bolesti břicha a po případné operaci nevelkou šanci na dlouhý život.
Další feně se opakovaně otevřel nádor na pacce, zároveň měla velké srdeční potíže a přes patnáct let.
Sedmiletá fena - od ucha zánět mozku, těžké epileptické záchvaty, ze zdravého stavu do komatu to trvalo tři dny.
Patnáctiletá fena - těžký zánět dělohy, stařecká slabost.

Žádného psa jsem nenechala s nemocí dojít do smrtelného stavu. Jsem na jedné straně slaboch, který se nemůže dívat na jejich utrpení nebo stav, který spěje ke smrti. Na druhé straně mám ke svým zvířatůn dostatek úcty a soudnosti, abych je nedržela při životě za každou cenu.

Samozřejmě jsem všechny obrečela, ale stavy, které nejsou k životu, k trochu slušnému a radostnému životu, ukončím.

Je třeba být soudný a nesnažit se přestárlého psa držet za každou cenu při životě. Na drahých lékařských zákrocích vydělají jen veterináři - finančně, majitel citově nevydělá nic, jen se déle dívá na zvíře, které mu stejně během pár měsíců umře, to v tom lepším případě.

Já tohle koukání se na odcházející zvíře nesnesu, prostě to nevydržím. Je fakt, že mám obrovskou výhodu - psů u nás vždycky bylo víc, takže král je mrtev, ať žije král. Nebyli jsme nikdy citově závislí na psím jedináčkovi, o to přirozeněji jsme se ke psům chovali.

Přijmout fakt smrti je těžké. Ale jde to a není to až takové strašné, jak si to představuje člověk, který to nezažil. Před čtrnácti lety mi doma před očima umřela máma na infarkt. Omdlela a už ji neprobrali ani doktoři z pohotovosti. Tím, že jsem u té smrti byla, jsem ji přijala mnohem dřív než ségra, která pořád mohla mít pocit, že se přece máma musí objevit ve dveřích...

Podobně je mi při utracení psa - jsem u něj do poslední chvíle, rozloučíme se, neumírá někde beze mě. Jeho život se uzavře, skončí. Zbude smutek, ale ne pocit nějaké křivdy nebo nepatřičnosti, co mi to udělal, opustil mě, chci aby tady ještě byl - to ne.

Pokud mi pes vydrží 15 let, hurá. Dvakrát už se povedlo. Ale tento věk beru jako nejzazší hranici slušného psího života, za ní už nenechávám dělat náročné veterinární zákroky. Lehké věci léčit, pro závažné utratit, protože nemá smysl psa pro maximálně pár měsíců nebo týdnů trápit náročnou operací.

Tak jako žádné auto nevydrží věčně navzdory opravám, ani sebemilovanější pes není nesmrtelný. Až se ti, kteří odmítají utracení, budou dívat na zvíře v bolestech nebo s velkými nádory, případně lapající po dechu při špatném srdci, možná změní názor.

Dopřejme psům co nejdelší důstojný život, ale když už to nejde přijatelně dál, i důstojnou smrt. Jako je nenecháváme trpět vyléčitelnými zdravotními potížemi, nedopusťme, aby měli smrtelné potíže.

Ale tu nebola rec o tazko chorych psoch, ale o slepom psovi. Ja by som tiez nedokazala trapit svojho psa! Akonahle by som zistila, ze sa trapi a ze mu nie je pomoci, tak by som ho tiez nechala utratit... :(