Zdravím Vás. Môj priateľ po autonehode zostal príputaný na invalidný vozík ale v žiadnom prípade ho nechcem opustiť. Ide jednak o strašné výčitky svedomia nakoľko je to čiastočne moja vina. Ale horšie je, že je mesiac doma po rehabilitácii a liečení a on sa strašne zmenil. Nikam nechce chodiť, je uzavretý, stále nadáva, nie je s ním žiadna reč, všetko je podľa neho v pohode, nič nechce, mám pocit, že ma ignoruje ako keby ma nechcel ale vidím, že nie je to s ním dobré a s jeho mamou taktiež. Nechcem ho stratiť v žiadnom prípade, chcem by sa vedel znova pousmiať na maličkosťou ako predtým, Plačem keď ho vidím smutného, uzavretého. Poraďte mi ako mám s ním hovoriť, aby ma zas nevyhodil, aby sa znovu usmial, aby to bol ten starý chlapec, ktorého som kedysi spoznala, lebo jeho trápenie je dvojnásobným mojím trápením. Prosím, ďakujem...
Mesiac po nehode , pripútaný na vozík ???
Zmenený je ?
Atď ...

Nečuduj sa mu ...to sa ani nedá .
Možno , povedal by som , že skôr určite Ťa chce doslovne od seba odpudiť ...to je v takýchto prípadoch viacmenej vždy ...viď M.Gombitová - najmarkantnejší a najznámejší prípad na Slovensku .

Inak ???
Hádam všetko čas vylieči , nič iné ...trpezlivosť božská .
Ak Ti fakt na ňom záleží , tak vydržať budeš musieť , ak teda chceš ...

Miesto plaču úsmev ...miesto slzy pusa ...
Ak bude nadávať , nadávaj ešte viac ...poprípade aj facku mu daj , nech sa zobudí , preberie ...

P.S.:
Som inakšie síce problémy mal ...tá moja sa so mnou teda nemaznala niekedy ...ale len v medziach normy .

Mesiac po nehode , pripútaný na vozík ???
Zmenený je ?
Atď ...

Nečuduj sa mu ...to sa ani nedá .
Možno , povedal by som , že skôr určite Ťa chce doslovne od seba odpudiť ...to je v takýchto prípadoch viacmenej vždy ...viď M.Gombitová - najmarkantnejší a najznámejší prípad na Slovensku .

Inak ???
Hádam všetko čas vylieči , nič iné ...trpezlivosť božská .
Ak Ti fakt na ňom záleží , tak vydržať budeš musieť , ak teda chceš ...

Miesto plaču úsmev ...miesto slzy pusa ...
Ak bude nadávať , nadávaj ešte viac ...poprípade aj facku mu daj , nech sa zobudí , preberie ...

P.S.:
Som inakšie síce problémy mal ...tá moja sa so mnou teda nemaznala niekedy ...ale len v medziach normy .


Ja viem, že to chce len čas, ale mám o neho strach nech niečo si niečo nespraví, je to úplne iný človek. Z človeka vždy optimisticky naladeného sa stal absolútny pesimista bez chuti do života, bez chuti do všetkého´. Všetko čo je okolo je zlé, to najhoršie. A je to čím ďaľej tým horšie. Preto mám strach

Odbornik na psychiku by nevedel pomoct? Alebo nejaky jeho dobry kamarat, ktory by ho vtiahol do zivota.

Odbornik na psychiku by nevedel pomoct? Alebo nejaky jeho dobry kamarat, ktory by ho vtiahol do zivota.


Presne to som mala namysli a odvtedy som tá najhoršia na svete. Nejaký psychológ alebo psychiater ale jeho k nemu jednoducho nedotiahnem. Jeho ovpoveď znie nie som žiadny blázon aby som chodil k lekárovi. Proste nedá sa nič

A co kamarat? Ani toho by nevnimal? Myslim si, ze to potrebuje nejaky cas, aby si sam uvedomil, ze este nie je vsetkym dnom koniec. Nezavidim ti tu situaciu a prajem, aby ste to co najskor zvladli.

A co kamarat? Ani toho by nevnimal? Myslim si, ze to potrebuje nejaky cas, aby si sam uvedomil, ze este nie je vsetkym dnom koniec. Nezavidim ti tu situaciu a prajem, aby ste to co najskor zvladli.


Vieš, ja neviem kto už čo zmôže. Myslím, že jeho mama a ja sme tí čo mu pomáhame najviac. On bol vždy ten typ, ktorý túžil po samotnom bývaní a samostatnosti a to ho asi žerie najviac, nevie si pripustiť, že je odkázaný na pomoc pri bežných činnostiach. To ho zmenilo, strašne si to vyčíta, do toho sa zavrel

Chory clovek je ovela citlivejsi aj vznetlivejsi ako zdravy. Ked sa z tejto depresie dostane, urcite vasu snahu oceni a ospravedlni sa vam za vsetko prikorie, ktore vam sposobuje teraz. Jeden mesiac je este kratka doba, aby sa vpravil do toho, co ho postihlo. Myslim, ze len trpezlivost a vytvralost moze priniest nejaky uspech. Ved aj ked cloveku niekto blizky umrie, trva aj odolnym jedincom aspon pol roka, pokial sa s tym vyrovnaju.

Chory clovek je ovela citlivejsi aj vznetlivejsi ako zdravy. Ked sa z tejto depresie dostane, urcite vasu snahu oceni a ospravedlni sa vam za vsetko prikorie, ktore vam sposobuje teraz. Jeden mesiac je este kratka doba, aby sa vpravil do toho, co ho postihlo. Myslim, ze len trpezlivost a vytvralost moze priniest nejaky uspech. Ved aj ked cloveku niekto blizky umrie, trva aj odolnym jedincom aspon pol roka, pokial sa s tym vyrovnaju.


Ja viem a dúfam, že to tak bude veľmi by som si to želala. Ja sa len teraz bojím aby si nespravil niečo, čo by som si mohla do konca života vyčítať ako toto teraz.

Zdravím Vás. Môj priateľ po autonehode zostal príputaný na invalidný vozík ale v žiadnom prípade ho nechcem opustiť. Ide jednak o strašné výčitky svedomia nakoľko je to čiastočne moja vina. Ale horšie je, že je mesiac doma po rehabilitácii a liečení a on sa strašne zmenil. Nikam nechce chodiť, je uzavretý, stále nadáva, nie je s ním žiadna reč, všetko je podľa neho v pohode, nič nechce, mám pocit, že ma ignoruje ako keby ma nechcel ale vidím, že nie je to s ním dobré a s jeho mamou taktiež. Nechcem ho stratiť v žiadnom prípade, chcem by sa vedel znova pousmiať na maličkosťou ako predtým, Plačem keď ho vidím smutného, uzavretého. Poraďte mi ako mám s ním hovoriť, aby ma zas nevyhodil, aby sa znovu usmial, aby to bol ten starý chlapec, ktorého som kedysi spoznala, lebo jeho trápenie je dvojnásobným mojím trápením. Prosím, ďakujem...

Mesiac po autonehode a už je doma a na invalidnom vozíku? Zdá sa mi to prisilné, veď z nemocnice po takomto úraze nepúšťajú tak skoro, a ak, tak ide pacient do Kováčovej... Myslím si, že je ešte príliš krátky čas, aby si uvažovala takto, ešte stále je nádej. A po mesiaci zvlášť:rolleyes:

Ahoj. Mám podobnú skúsenosť a môžem Ti poradiť len toľko, nepreháňajte to s ľútosťou, lebo tá v jeho vnútri iba prehlbuje ten strašný pocit. Pravda je taká, že dotyčný človek sa v kútiku duše hanbí výjsť niekam von, ale treba "násilím" vytiahnuť niekam. Niekam do mesta, na drink, za kamarátmi. To je jediný účinný liek a samozrejme čas. S tým, že zostal na vozíku sa vyrovná, a aj s tou nutnou pomocou. Ver mi, je to drsné ale účinné. Držím palce jemu a taktiež vám...

Mesiac po autonehode a už je doma a na invalidnom vozíku? Zdá sa mi to prisilné, veď z nemocnice po takomto úraze nepúšťajú tak skoro, a ak, tak ide pacient do Kováčovej... Myslím si, že je ešte príliš krátky čas, aby si uvažovala takto, ešte stále je nádej. A po mesiaci zvlášť:rolleyes:

Nie, nie je doma už mesiac samozrejme po rehabilitáciach a liečeniach nie od samotnej nehody. ako prosím Ťa myslíš, že by som nemala takto uvažovať ? Verím v tú nádej, len neverí on a to je to najhoršie.

Miskakov a skúšala si Ty zájsť za psychológom?
Nemá len Tvoj priateľ problém, ale aj Ty. Keby si sa na začiatku pozhovárala s odborníkom na dušičku, pomohol by aj Tebe, aj by Ťa možno naviedol, ako pomôcť priateľovi...

Zdravím Vás. Môj priateľ po autonehode zostal príputaný na invalidný vozík ale v žiadnom prípade ho nechcem opustiť. Ide jednak o strašné výčitky svedomia nakoľko je to čiastočne moja vina. Ale horšie je, že je mesiac doma po rehabilitácii a liečení a on sa strašne zmenil. Nikam nechce chodiť, je uzavretý, stále nadáva, nie je s ním žiadna reč, všetko je podľa neho v pohode, nič nechce, mám pocit, že ma ignoruje ako keby ma nechcel ale vidím, že nie je to s ním dobré a s jeho mamou taktiež. Nechcem ho stratiť v žiadnom prípade, chcem by sa vedel znova pousmiať na maličkosťou ako predtým, Plačem keď ho vidím smutného, uzavretého. Poraďte mi ako mám s ním hovoriť, aby ma zas nevyhodil, aby sa znovu usmial, aby to bol ten starý chlapec, ktorého som kedysi spoznala, lebo jeho trápenie je dvojnásobným mojím trápením. Prosím, ďakujem...

Mesiac po autonehode a už je doma a na invalidnom vozíku? Zdá sa mi to prisilné, veď z nemocnice po takomto úraze nepúšťajú tak skoro, a ak, tak ide pacient do Kováčovej... Myslím si, že je ešte príliš krátky čas, aby si uvažovala takto, ešte stále je nádej. A po mesiaci zvlášť:rolleyes:
...nie je to to isté ...;)

Miskakov a skúšala si Ty zájsť za psychológom?
Nemá len Tvoj priateľ problém, ale aj Ty. Keby si sa na začiatku pozhovárala s odborníkom na dušičku, pomohol by aj Tebe, aj by Ťa možno naviedol, ako pomôcť priateľovi...


Danka to som naozaj neskúšala. Viem, že je to je aj môj problém ale neviem čo by som ja tam popravde robila. Aj keď viem, že by to možno zlé nebolo ale najradšej by som išla s ním, ale on to duchaplne odmieta..

Danuska ma pravdu, psycholog by poradil, ako by si mala k choremu pristupovat.

Danuska ma pravdu, psycholog by poradil, ako by si mala k choremu pristupovat.

Ja ho neberiem ako chorého. Veď nie je chorý je to ten istý akurát zmenený. Lenže nepomáha ani ľútosť ani tvrdší prístup a to nás hnevá

Ja ho neberiem ako chorého. Veď nie je chorý je to ten istý akurát zmenený. Lenže nepomáha ani ľútosť ani tvrdší prístup a to nás hnevá
Vieš miskakov, aby sa človek stotožnil s takýmto stavom - to chce určitý čas.
...a nielen jemu, aj okoliu...

Ani Ty sama si sa ešte nestotožnila s týmto faktom, on už nie je ten istý, je iný.
Čaká ho ešte veľa duševných premien, ktoré zasiahnu aj Vás, čo stojíte po jeho boku a preto by bola určite vhodná pomoc odborníka. Ak ju odmieta on, suplujte ho svojou prítomnosťou u psychológa.

Chory asi len bude, ked nemoze existovat tak ako pred nehodou. My sme tu takmer vsetci laici v tejto oblasti a myslim, ze odbornimk - psycholog by vedel ucinnejsie poradit ako my vsetci dohromady.

Vieš miskakov, aby sa človek stotožnil s takýmto stavom - to chce určitý čas.
...a nielen jemu, aj okoliu...

Ani Ty sama si sa ešte nestotožnila s týmto faktom, on už nie je ten istý, je iný.
Čaká ho ešte veľa duševných premien, ktoré zasiahnu aj Vás, čo stojíte po jeho boku a preto by bola určite vhodná pomoc odborníka. Ak ju odmieta on, suplujte ho svojou prítomnosť u psychológa.

Myslíte, že to bude správne ? Ak áno tak spravím všetko a dúfam, že to bude mať úspech aspoň trošku. Ďakujem moc za rady

Danka to som naozaj neskúšala. Viem, že je to je aj môj problém ale neviem čo by som ja tam popravde robila. Aj keď viem, že by to možno zlé nebolo ale najradšej by som išla s ním, ale on to duchaplne odmieta..

Veľmi dobrý bol rakúsky psychiater Frankl: Sám prežil koncentračný tábor, kde mu zomrela celá rodina, ale dokázal sa znova vzchopiť. Na základe skúseností založil nový smer psychoterapie: Pomáha pri rôznych problémoch, ale aj nevyliečiteľne chorým či drogovo-závislým. Podstatou je, že človek nedokáže žiť bez cieľa, významu. A význam má život v každej situácii, aj tej, čo tak nevyzerá na prvý pohľad. Problém je, že každý - aj priateľ, musí hľadať sám. Druhí, napr. terapeut môže len pomôcť.
http://cs.wikipedia.org/wiki/A_p%C5%99esto_%C5%99%C3%ADci_%C5%BEivotu_ano
http://sk.wikipedia.org/wiki/Viktor_Frankl


Ako existencialista (http://sk.wikipedia.org/wiki/Existencializmus) považuje za základnú ľudskú vlastnosť slobodu vôle, aj keď jej uplatnenie nemusí byť ľahké. Človek nie je slobodný od podmienok, v ktorých žije, ale je slobodný na to, aby k nim zaujal stanovisko. Podmienky človeka nedeterminujú úplne. Záleží vždy na ňom, či sa im podrobí a vzdá, alebo nie.

ono to bude nejaký čas trvať, kým sa so zmenou vyrovná... Hnusný je možno preto aby ti dal voľnú ruku a našla si si iného. On chápe, že s ním by si to mala veľmi zložité a ak ťa chce vidieť šťastnú, akosi podvedome cíti, že musíš mať voľnosť. Nechce sa dožiť dňa, v ktorom sa povadíte a ty v návale zlosti mu hodíš na oči, že si s ním ostale len preto že ho ľutuješ.

ono to bude nejaký čas trvať, kým sa so zmenou vyrovná... Hnusný je možno preto aby ti dal voľnú ruku a našla si si iného. On chápe, že s ním by si to mala veľmi zložité a ak ťa chce vidieť šťastnú, akosi podvedome cíti, že musíš mať voľnosť. Nechce sa dožiť dňa, v ktorom sa povadíte a ty v návale zlosti mu hodíš na oči, že si s ním ostale len preto že ho ľutuješ.

To by som nikdy nespravila. Nad touto možnosťou som sa nezamyslela, že sa ma chce zbaviť aby som bola šťastná. Ale myslím, že vie, že šťastná som keď som pri ňom a je jedno či to bolo predtým alebo teraz. Len viem, že sa viní z toho, že si vyžaduje starostlivosť a tým musí obťažovať okolie, vidím ako tým trpí.

To by som nikdy nespravila. Nad touto možnosťou som sa nezamyslela, že sa ma chce zbaviť aby som bola šťastná. Ale myslím, že vie, že šťastná som keď som pri ňom a je jedno či to bolo predtým alebo teraz. Len viem, že sa viní z toho, že si vyžaduje starostlivosť a tým musí obťažovať okolie, vidím ako tým trpí.
Lenže jeho pohľad sa zrejme zmenil. Ak si rozhodnutá vydržať, tak bude rád, ale vzhľadom na zmenu, ktorú zažil nechce byť na obtiaž.
Skús keď bude navrčaný mu milo povedať: Mňa sa nezbavíš len tak ľahko, tak sa radšej usmej.
Skús sa niekde v tichu a samote vžiť do pocitov, že odrazu šoféruješ len kolieskové kreslo... a pozrieť sa na okolie jeho očami. Možno pochopíš aspoň z časti jeho reakcie a dokážeš pomôcť jemu aj sebe.

Mlady,aktivny clovek,ktory zostane zo dna na den odkazany na cudziu pomoc to urcite nema jednoduche.
Kazdy sa s tym vyrovnana inak.Niekto chce byt sam a premyslat,niekto sa potrebuje z toho vyrozpravat atd.
Urcite je pre neho dôlezite, ze ma okolo seba ľudi,ktori su mu oporou,aj ked to mozno nedava teraz najavo.
Maj pochopenie pre jeho nalady,ale nelutuj ho,a nenut k nicomu.Budes potrebovat vela trpezlivosti,ale postupne to urcite zvladnes. Nielen ty,ale aj on potrebuje tutu situaciu zvladnut, To ale potrebuje svoj cas,to musi prist postupne same.
Domaci milacikovia vedia byt velkou oporou pre postihnutych ludi. Neuvazovala si napr., ze mu zadovazis nejakeho psika?
http://sk.wikipedia.org/wiki/Canisterapia

prikladam link na rozhovor s človekom,ktory sa dokazal popasovat zo zivotom na voziku , mozno ti trochu pomoze pochopit,ako je to u tvojho priatela http://korzar.sme.sk/c/4710386/jan-potmsil-nie-som-odlozenec-ani-trpeny-kripel.html

Ako píše Arizona, pes môže byť dobrý nápad, ak má priateľ rád zvieratá. UNSS ponúka adopciu psov vyradených z výcviku pre nevidiacich - sú cvičení na pomoc, takže by to mohlo do určitej miery vrátiť samostatnosť. Pre nevidiacich nevyhovujú, ale človeku na vozíčku by okrem naučených spôsobov pomoci ako podávanie vecí, mohli pomôcť aj priateľstvom...

http://guidedog.unss.sk/sk/hladaju-novy-domov/

Arizona moc pekne ďakujem s radou ohľadom psíka. Veľa som si o tom čítala a vyzerá, že psík dokáže naozaj pomôcť tak určite sa budem snažiť niečo zabezpečiť a uvidím ako s k tomu postaví, možno to bude aj jeho výzva niečo ho naučiť a tým sa zamestná. Pozriem si aj tú organizáciu čo ponúka cvičených psíkov a uvidíme ako sa rozhodneme. V každom prípade takáta alternatíva ma vôbec nenapadla.

Arizona moc pekne ďakujem s radou ohľadom psíka. Veľa som si o tom čítala a vyzerá, že psík dokáže naozaj pomôcť tak určite sa budem snažiť niečo zabezpečiť a uvidím ako s k tomu postaví, možno to bude aj jeho výzva niečo ho naučiť a tým sa zamestná. Pozriem si aj tú organizáciu čo ponúka cvičených psíkov a uvidíme ako sa rozhodneme. V každom prípade takáta alternatíva ma vôbec nenapadla.
Niet za co, bodaj pomohlo :)
Mozno mate v okoli aj nejaky utulok,alebo karantennu stanicu.Alebo vyhladaj cez google.
Väcsinou tam pracuju obetaví a mili ludia, ktori dokazu vybrat psika podla povahy a potreby pre konkretneho cloveka.
Ak sa rozhodnes pre tento krok, zelam, aby ste nasli verneho a vzacneho priatela, s ktorym si pomozete navzajom...:)

Prečo máš ty výčitky svedomia? Kto zavinil autonehodu? Neviní ťa aj on z toho, čo sa stalo?
Stále mu opakuj: budeš chodiť, budeš chodiť. Nádej je dobrý lekár. A nie je zrovna dôležité, či je to pravda.
A pes je vynikajúci nápad.

Prečo máš ty výčitky svedomia? Kto zavinil autonehodu? Neviní ťa aj on z toho, čo sa stalo?
Stále mu opakuj: budeš chodiť, budeš chodiť. Nádej je dobrý lekár. A nie je zrovna dôležité, či je to pravda.
A pes je vynikajúci nápad.

Mám výčitky pretože kvôli mne sa vybral na tú cestu. Otravovala som kým nešiel až nakoniec išiel pre môj blbý telefón. Keby niet toho všetko mohlo byť inak

miskakov, priateľ prežíva najťažšie obdobie svojho života, vyrovnať sa s postihnutím je veľmi ťažké. Súhlasím s Erin, Frankl má veľmi dobré knihy o zmysle života. Rovnako doporučujem aj knihu Joni je to autobiografická kniha dievčaťa (Joni Eareckson), ktoré zostalo ochrnuté od krku po skoku do vody - otvorí Ti pohľad do duše človeka, ktorý prežíva to, čo momentálne prežíva Tvoj priateľ. Veľmi dobré knihy má aj prof.Křivohlavý napr. Psychologie nemoci, kde podrobne rozoberá štádiá vyrovnávania sa s nepriaznivou diagnózou. V skratke spomeniem aj Kubler Rosovú,, ktorá uvádza tieto štádia - negácia, agresia, vyjednávanie, depresia, akceptácia. Tieto fázy môžu rôzne dlho trvať, striedať sa, alebo v niektorej z nich priateľ zostane. Časom by bolo dobre nakontaktovať sa aj na združenie postihnutých - v tomto prípade napr. ZOM je základná organizácie mládeže s telesným postihnutím, uskutočňujú rôzne spoločenské aktivity. Nebude to ľahké pre priateľa, ani pre Teba, ale držím vám obom palce.

Mám výčitky pretože kvôli mne sa vybral na tú cestu. Otravovala som kým nešiel až nakoniec išiel pre môj blbý telefón. Keby niet toho všetko mohlo byť inak
Mozno keby nesiel pre tvoj telefon ale po chodniku v meste, bola by mu spadla na hlavu skridla zo strechy. Nerob si vycitky a nemuc sa, co sa stalo stalo sa a teraz treba hladiet dopredu.

Nie, nie je doma už mesiac samozrejme po rehabilitáciach a liečeniach nie od samotnej nehody. ako prosím Ťa myslíš, že by som nemala takto uvažovať ? Verím v tú nádej, len neverí on a to je to najhoršie.

Neuvažuj v čiernych farbách, musíš mať silu dostať všetko do zelenej...
Držím palce.

...nie je to to isté ...;)

Už som to zistila, že som zle čítala...

Dnešný deň bol taký celkom podľa môjho priania. Porozprávali sme sa o zmieňovanom domácom miláčikovi, dokonca súhlasil, že sa mu to javí ako celkom dobrý nápad, tak som sa potešila. Dnes to bola tá osoba, ktorú som kedysi poznala, až na 1 incident. Rozhodli sme sa, že si dáme vínko, tak sa na to podujal. Bohužiaľ sa mu vyšmykla fľaša tak chytil akýsi amok a hodil ju sám o zem a začal strašne nadávať tak ako nikdy, ale asi po 10 minútach som po dlhom čase počula slovíčko "prosím Ťa prepáč". A to ma dostalo a ukludnilo zároveň a taktiež ma na duši hrejú slová, že víkend bude pekný. Tak nám držte palce. Prajem pekný večer.

Možno návšteva tvojho priateľa u psychológa/psychiatra by bola tá najrýchlejšia cesta, ako ho dostať späť do "života". V okruhu mojich známych mám dve osoby, ktorým za tragických okolností zomreli veľmi blízke osoby s ktorých smrťou sa nevedeli zmieriť. Prepadli depresiám. Návštevy u psychiatra im veľmi pomohli. Je to síce iný problém ako má tvoj priateľ, ale mali rovnaký cieľ = vyliečiť si boľavú, smutnú dušu. Skús ho presvedčiť aspoň ku psychológovi, veď k nemu nechodia chorí ľudia, len ľudia s určitým problémom, s ktorým sa nevedia popasovať. Dokonca na západe je to módny trend. Poprípade na začiatok skús napísať do on-line psychologickej poradne napr.:

http://www.omimine.cz/?Id=7
alebo
http://www.psycholporadna.estranky.sk/
alebo
ťukni do googla: psychologicka poradna ...nájdeš veľa e-poradní
držím palce Vám obom

Mám výčitky pretože kvôli mne sa vybral na tú cestu. Otravovala som kým nešiel až nakoniec išiel pre môj blbý telefón. Keby niet toho všetko mohlo byť inak

Ach jaj, to by sme nemohli nikoho požiadať, aby niečo urobil. Nemôže mať človek predsa dopredu strach, že sa niečo stane. Tak sa nedá žiť. Netráp sa. Určite si aj ty pre priateľa spravila kopu vecí a našťastie sa ti pri tom nič zlé nestalo. Nevieme takéto veci predvídať. Keby sme vedeli, nediali by sa. Želám vám obom ešte veľa pekných dní.