Olšavka, nedá sa špecificky všetkých schizofrenikov rovnakým metrom posudzovať.
Táto choroba má rôzne fázy od svojho prepuknutia, cez nastavovanie na liečbu a svojou nevyspytateľnosťou si vyžaduje od najbližších veľkú dávku trpezlivosti.
V prvom rade je potrebné stotožnenie rodiny s chorobou dieťaťa, pretože ono samé sa s touto diagnózou nikdy nestotožní.

V našej rodine je mladý 24r. chlapec, ktorý ochorel a stojíme na jednom mieste, napriek tomu, že sa lieči.
Vyčerpáva to všetkých, je to veľmi ťažké.

Vítam túto tému, pretože ma veľmi zaujíma, ako sa iní vysporadúvajú s touto ťažkou chorobou.

Ešte by som rada povedala jedno...
Nepozerajte na okolie, ktoré nechápe schizofréniu !
Nie je nič horšie, ako sa cítiť trápne pred okolím, ktoré ukazuje prstom na niečo, o čom nemá páru.
Preto hovorím o stotožnení sa s chorobou, to je prvý krok, ktorý najbližšia rodina musí spraviť, odosobniť sa od nechápavcov a posmeškárov, od tých pohľadov...
Okolie sa to dozvie, schizofrenik má totiž iný výraz tváre, nemá iskričku v očkách, má inú chôdzu, je spomalený, často pri užívaní liekov priberie a je zväčša duchom neprítomný. Takže tieto veci sa nedajú skovať pred svetom, ale rodina nesmie trpieť výčitkami.

Schizofrenie se řadí mezi závažné duševní poruchy, při níž je poškozen mozek. Dalo by se říct, že postižený sám sebe nepoznává, zkrátka si nerozumí. Zkrátka schizofrenik si žije ve svém „jiném“ světě. Dochází také poruchám pohybu, které se projevují tím, že dokáže i několik hodin vydržet ve zcela nepřirozené poloze tzv. katatonní schizofrenie. K léčbě se využívají léky, které dokáží pozitivně ovlivnit myšlení, zbavit pacienta nejrůznějších bludů a halucinací a ty agresivnější a neklidné uvést do „přijatelného“ stavu. Jsou to tzv. antipsychotika. Tyto léky ale mají také svojí negativní stránku, a to řadu nežádoucích vedlejších účinků. Takřka šokující je fakt, že až u 80% pacientů při dlouhodobém užívání silnějších antipsychotik, se může rozvinout parkinsonský syndrom. Mezi další negativní účinky patří psychomotorický útlum, tachykardie (zvýšená tepová frekvence), poruchy jaterních funkcí, sucho v puse, kožní onemocnění, zácpa a mnoho dalších. Není to lehké žít ve společné domácnosti s nemocným. Jinak pomůže vám doma (ne nemocnému) láska. Nejsilnějším lékem je pochopení - spíše nadhled a láska. Láska dodává sílu "TO" vydržet. U každého jedince je průběh nemoci jiný a tak mne budou zajímat Vaše reakce a zkušenosti! Petr

Psycholog, je schizofrénia dôvod na uznanie plnej invalidity?

Totiž u nášho chlapca z rodiny akékoľvek pokusy zamestnať ho aspoň brigádne zlyhali.
Nedokáže sa na nič sústrediť, zabúda a vo svojom okolí vidí stále niekoho, čo si o ňom šušká, vysmieva sa mu.
Má za sebou asi 20 pokusov brigád, ktoré skončili do troch dní.
Z dlhodobého hľadiska je nám jasné, že tento stav musíme riešiť, pretože otec s mamou tu nebudú naveky a pokiaľ sa mu do určitého dňa nezabezpečí nejaký príjem, je na najlepšej ceste byť bezdomovcom.

Existujú vôbec v našom štáte inštitúcie, ktoré sa vedia postarať o takto duševne ťažko chorého dlhodobo?
Aký je postup pri uznávaní invalidity, zvažuje sa aj počet hospitalizácií na psychiatrii?

Podotýkam, že tento chlapec neuznáva svoju chorobu a nepripúšťa, že by stav spel k invalidite...

My vieme, že jedine láskavý prístup dokáže udržať ťažké situácie pod kontrolou, ale na druhej strane táto choroba je tak nevyspytateľná, že aj silné zúčastnené povahy majú čo robiť, aby sa dokázali ovládať...

V některých státech EU ano, zde na Slovensku nevím, jsem zde krátce a neznám příslušnou legislativu. U nemocného se určitě musí jednat o dlouhodobou nemocenskou, podpořenou ústavní (psychiatrickou) léčbou a schváleno lékařskou posudkovou komisí. Snad se vyjádří lékaři zde na poradě, já jsem jenom klinický psycholog, pedagog a lékařskou fakultu (všeobecného lékařství) jsem dokončil teprve vloni v Kolíně nad Rýnem a nebudu se jíž specializovat na psychiatrii atestací (mám 63 let). Sorry. Petr

Psycholog, je schizofrénia dôvod na uznanie plnej invalidity?

Totiž u nášho chlapca z rodiny akékoľvek pokusy zamestnať ho aspoň brigádne zlyhali.
Nedokáže sa na nič sústrediť, zabúda a vo svojom okolí vidí stále niekoho, čo si o ňom šušká, vysmieva sa mu.
Má za sebou asi 20 pokusov brigád, ktoré skončili do troch dní.
Z dlhodobého hľadiska je nám jasné, že tento stav musíme riešiť, pretože otec s mamou tu nebudú naveky a pokiaľ sa mu do určitého dňa nezabezpečí nejaký príjem, je na najlepšej ceste byť bezdomovcom.

Existujú vôbec v našom štáte inštitúcie, ktoré sa vedia postarať o takto duševne ťažko chorého dlhodobo?
Aký je postup pri uznávaní invalidity, zvažuje sa aj počet hospitalizácií na psychiatrii?

Podotýkam, že tento chlapec neuznáva svoju chorobu a nepripúšťa, že by stav spel k invalidite...

My vieme, že jedine láskavý prístup dokáže udržať ťažké situácie pod kontrolou, ale na druhej strane táto choroba je tak nevyspytateľná, že aj silné zúčastnené povahy majú čo robiť, aby sa dokázali ovládať...

Danuska ... ak aj ide o ťažší stav .. invalidita nad 70% asi ťažko.:confused::confused:
... pri stredne ťažkom stave ledva vyjde ... tak 45% (samozrejme aj od posudku záleží).. pozri v prílohe zákona o SP.:mee::mee: - nepustí
.. a bohužiaľ s tým zamestnaním to bude ťažké:mee:

Danuska ... ak aj ide o ťažší stav .. invalidita nad 70% asi ťažko.:confused::confused:
... pri stredne ťažkom stave ledva vyjde ... tak 45% (samozrejme aj od posudku záleží).. pozri v prílohe zákona o SP.:mee::mee: - nepustí
.. a bohužiaľ s tým zamestnaním to bude ťažké:mee:

Presne o tom to je, že s takouto chorobou je nemožné zamestnať sa, pretože chorý potrebuje niekoho, kto ho neustále sleduje, motivuje, dodáva mu sebavedomie a hlavne chápe podstatu choroby...
Títo ľudia sú na okraji spoločnosti a to je veľmi smutné, sú ako horúci zemiak v spoločnosti, ktorý má šancu dôstojne žiť, pokiaľ žije jeho najbližšia rodina a potom je to v rukách Božích :mee:.

Presne o tom to je, že s takouto chorobou je nemožné zamestnať sa, pretože chorý potrebuje niekoho, kto ho neustále sleduje, motivuje, dodáva mu sebavedomie a hlavne chápe podstatu choroby...
Títo ľudia sú na okraji spoločnosti a to je veľmi smutné, sú ako horúci zemiak v spoločnosti, ktorý má šancu dôstojne žiť, pokiaľ žije jeho najbližšia rodina a potom je to v rukách Božích :mee:.

Kolega je schizofrenik. Dozvedela som sa to náhodou, lebo mi dôveruje a ukazoval mi nejaké svoje papiere (kvôli inému). Až potom som si uvedomila, že nadriadená sleduje jeho stav, podporuje ho - od začiatku vie, že sa o neho musí "starať". Kolega je usilovný a zanietený pracovník, podľa mňa obľúbený, s horúcim otvoreným srdcom. Čítala som, že práve dobrý vzťah k ľuďom je u ľudí s psychiatrickými diagnózami dôležitý pre presadenie sa v živote.
Čo sa týka budúcnosti, keď sa chorému pominú rodičia, pomoc by mali poskytnúť sociálni pracovníci - i keď ilúzie o pripravenosti, zvládnutí problému naším štátnym systémom si nerobím.

http://www.stopstigmapsychiatrie.cz/schizofrenie/3_rodina.html

Môj nebohý otec trpel schizofréniou.
Takže viem, že choroba má rôzne formy, ťahšie i ľahšie obdobia a v porovnaní s možnosťami, aké boli pred 30timi rokmi a antipsychotikami, aké sa podávali vtedy, majú dnešní pacienti podstatne lepšie vyhliadky na skvalitnenie života, ak ich má kto podporiť a usmerniť.
Napriek otcovej chorobe naň spomínam s láskou. Bol to obetavý človek, ktorý miloval svoju rodinu, bol prirodzenou autoritou a uvedomoval si svoju zodpovednosť za svoju rodinu, ktorú mal ochraňovať a živiť.
Takáto zodpovednosť chýba mnohým mladým a zdravým ľuďom v dnešnej dobe.

Stále tvrdím, že na duševné choroby je najúčinnejším liekom zamestnávať myseľ prácou a aktivitou. Ak schizofrenik ostáva sám s množstvom voľného času a nepochopený, ak nemá s kým komunikovať a necíti podporu, jeho chorobu to prehlbuje a zhoršuje.

Viem, že naša spoločnosť rieši veľa problémov, ale mala by myslieť aj na týchto ľudí a pomáhať im aktívne sa zaradiť do pracovného procesu, pretože len rodina na to nestačí a často má zviazané ruky.

práveže si myslím, že človek s diagnózou schizofrénie má invalidný dôchodok - manžel má túto diagnózu a 6 rokov je na inv. dôchodku má 78 % a naozaj potrebuje v podstate aj opatrovateľa aj ja som vo svojej práci veľmi obmedzená jeho chorobou. Plne chápem, že takýto človek nemá záujem pracovať, veľmi často nemá ani len chuť žiť. Človek s každým iným postihnutím - či už pohybovým, alebo zmyslovým - s chuťou do života má v podstate vyššiu šancu zamestnať sa ako človek s psychyckou poruchou aspoň u môjho manžela to platí na 1000 %. Aj on musel byť aj hospitalizovaný v nemocnici, navštevovať denné stacionáre. Jeden deň je lepší, inokedy horší, ale človek sa stým musí naučiť žiť. Dúfam, že nebudem veľmi mimotemy
lebo sa pýtaš na dieťa, ale chcela som odpovedať danushke o ten dôchodok
sorry

Mám 27 ročnú dcéru, schyzofreničku. Inv. Dôchodok by dostala okamžite, ale neplatila si odvody do soc. poisť. Vybavili sme jej aspoň dávky v hmot. núdzy. Tiež si vôbec nepripúšťa chorobu, správa sa ako hrdina, všetci jej blížime. Nuž, je to s ňou nie ťažké, ale preťažké, sme na konci so silami. Nepomáha pekné slovo, láska k nej, proste nič. Ona má v hlave niečo zafixované a to stále omieľa. Dostala 10 elektrošokov a má načisto vygumovanú hlavu. Bohužiaľ si pamätá to, čo by nemala. Uvidíme, čo ukáže čas.

Mám 27 ročnú dcéru, schyzofreničku. Inv. Dôchodok by dostala okamžite, ale neplatila si odvody do soc. poisť. Vybavili sme jej aspoň dávky v hmot. núdzy. Tiež si vôbec nepripúšťa chorobu, správa sa ako hrdina, všetci jej blížime. Nuž, je to s ňou nie ťažké, ale preťažké, sme na konci so silami. Nepomáha pekné slovo, láska k nej, proste nič. Ona má v hlave niečo zafixované a to stále omieľa. Dostala 10 elektrošokov a má načisto vygumovanú hlavu. Bohužiaľ si pamätá to, čo by nemala. Uvidíme, čo ukáže čas.
Možno bude treba zbaviť ju svojprávnosti a rozhodovať za nu.

Som matka syna ktorému stanovili diagnózu schizofrénia, mate s tým niekto skúsenosti čo a ako.

Toľko negatívneho je tu uverejnené, že mi nedá na povzbudenie niečo pozitívne napísať. Poznám jedného pána, ktorí má tiež stanovenú F20. Keď sa to prejavilo, malo okolo 20 rokov. Bol hospitalizovaný asi tri mesiace. Prognóza bola od úplného vyliečenia až po úplnú nesvojprávnosť a invaliditu. Robili mu elektrošoky a bral 6xdenne dve tablety (neviem aké). Po prepustení z nemocnice chodil ešte niekoľko mesiacov do denného stacionára a k obvodnému psychiatrovi, (ktorý nestál ani za deravý groš). Spýtal sa len ako sa cíti a predpísal mu ďalšie lieky. Keď sa sťažoval na určité motorické poruchy a problém s dýchaním, len mu lekár pridal ďalšie lieky na ukľudnenie, s ktorých bol hrozne ospalý. Jeho rodine sa podarilo vybaviť iného lekára, MUDr. plukovníka Ľ. Vraždu (myslím, že ešte ordinuje v BA v nemocnici v P.Biskupiciach). Zlatý človek. Nikdy sa neuspokojil s tým, keď mu pacient povedal, že sa cíti dobre. Vždy trval na tom, aby s pacientom prišiel rodinný príslušník, ktorý sa o neho stará a hodil reč aj s ním, aby objektívne posúdil, aký je stav. Všetky tie iné prejavy boli len vedľajšími nežiadúcimy účinkami užívaných liekov a výškou dávky. Postupne lieky vysadil a zmenil za iné. Začal s vyššími dávkami až behom roka skončil na minimálnej udržiavacej dávke. Podstatné je neprestať brať lieky ani po rokoch, keď si myslíte, že ste už zdravý. A nevynechávať dávky. Pravidelne chodiť k lekárovi a štvrťročne robiť pečeňové testy. Toho pána sprevádzalo veľa modlitieb a aj lekári hovorili, že sa uzdravil napodiv veľmi rýchlo. Už po necelom roku sa zaradil späť do pracovného procesu a dnes má zodpovednú prácu a založil si aj rodinu. Veľmi mu v ťažkých chvíľach pomohli kolegovia v práci a rodina. Už dvadsať rokov normálne funguje.

Som matka syna ktorému stanovili diagnózu schizofrénia, mate s tým niekto skúsenosti čo a ako.

Ešte by som dodala, že poznám (nie úplne osobne), ale viem o pár ľuďoch, ktorý trpia touto diagnózou a fungujú normálne. Berú udržiavaciu dávku a keď cítia že sa niečo začína diať, alebo ich na to upozorní niekto z rodiny či práce (zainteresovaný), tak im lekár na určitý čas dávku lieku zvýši a postupne zase zníži. Len treba k tomu pristupovať zodpovedne, spolupracovať, naučiť sa sledovať a nehanbiť sa oboznámiť okolie (aspoň tých najbližších).
Títo ľudia mali určite väčšie šťastie ako tí o ktorých sa píše vo vyššie spomínaných príspevkoch. Tak držím palce.

Som matka syna ktorému stanovili diagnózu schizofrénia, mate s tým niekto skúsenosti čo a ako.
Ešte jeden malý dotaz. Koľko má to dieťa rokov? Je to ešte detský vek, alebo je to už dospelé dieťa?

mamka danka .. chcem poďakovť za povzbudzujúce príspevky. Určite je takýchto prípadov viac ...:)
je naozaj veľmi dôležité, aká je spolupráca a starostlivosť rodiny, lekára a "okolia". Aj keď je to náročné.
Ale ak sa takýto človek "nájde" .. funguje v zamestnaní, dokonca má rodinu - tak to je "paráda":)

Ale zaujímalo by ma - všeobecne, aký máte názor na zamestnanie takýchto ľudía. :confused:
(samozrejme teraz nemám na mysli nejké veľmi ťažké stavy..)
Napr: Ak k vám - ako k potenciálnemu zamestnávateľovi príde ucházdač (mladý muž) - spĺňa požiadavky, na prvý pohľad nič na ňom nevidno - ale teda, keď vyjde s pravdou von ..... Ako by ste sa zachovali - prijať do zamestnania, alebo nie ...:confused::confused::confused:
Čo by bolo najdôležitejšie pre vaše rozhodnutie:confused:

Ja prevádzkujem chránené dielne a máme zamestnaného človeka s dg. F20. Ja som vedela o jeho diagnóze a sama som ho oslovila o spoluprácu. Vykonáva pomocné práce, vôbec mu to nevadí, je rád v kolektíve a každé ráno sa teší do práce. Samozrejme, posunuli sme mu začiatok pracovnej doby na 9,00 hod. a je absolútne spokojný. Keď potrebuje oddýchne si, využíva poludňajšiu hodinovú prestávku. Naopak mám pocit, že jeho zdravotný stav sa tým, že je medzi ľuďmi, ktorí ho akceptujú a potrebujú určite zlepšil. Ale mám aj opačnú skúsenosť, a to žena vo veku 54 rokov, dg. F20 - nechce pracovať, nikdy nepracovala a nikdy pracovať nebude - chce aby sa o ňu postaral štát, lebo to je jeho povinnosť. Chce upratovačku, kuchárku, spoločníčku - lebo ona je tá, o ktorú sa musí celý svet starať. Tak bola vychovávaná od mladosti - nikomu pomôcť, nikomu nič dať - iba jej pomáhať. Teda jedna diagnoza a rôzne postoje pacienta.
Na margo ochorenia - dávam za pravdu všetkým, ktorí hovoria o rodinnom zázemí. Pokiaľ nespolupracuje s lekárom rodina, nedochádza k zlepšeniu stavu a vekom sa naopak stav môže zhoršiť, pridružujú sa aj iné ochorenia. Čiže rodina je tá, ktorá zabezpečuje 60% -nú úspešnosť pri liečbe.
Vyjadrím sa aj k zariadeniam sociálnych služieb - v našom štáte je pomerne málo špecializovaných zariadení, kde by mohli byť klienti umiestnení. Zariadenia sú preplnené aj z toho dôvodu, že tam nastupujú klienti pomerne v mladom veku. Odporúčam riešiť situáciu v rodine - asistenciou pre zdravotne postihnutého a tým sa odľahčí záťaž aspoň z časti v rodine. Sú aj chránené bývania, kde učia klienta zaradiť sa do života, pomáhajú nájsť prácu a pod., len žiaľ sú to súkromné zariadenia, kde je treba všetko platiť, ak zariadenie nemá to šťastie, že za klienta platí štát. Teda, pokiaľ klient nemá svoj dôchodok - je odkázaný vždy na príjem rodiča, resp. jeho zástupcu. Ako vidíme - všetko sa točí okolo peňazí.

Plne s tým súhlasím. Viem o čom tu je reč, prežívam to denne na vlastnej koži. Podľa mňa veľmi záleží na doktorovi, akú stanoví liečbu. Ja som mal to šťastie, že som bol hospitalizovaný iba raz a nikomu to neprajem, čo tam človek prežíva a čo sa s ním deje. Ja by som odporúčal navštíviť dobrého odborníka, nie papierovo, ale čo sa to o ňom vie a dať posúdiť v akom štádiu je choroba Vášho syna. Ja viem na Slovensku je ich málo, ale podľa mňa to za tú námahu stojí.

Ďakujem za všetke príspevky, myslim si že pomoc a informácie sú pre rodinnýchpríslušníkov veľmi úžitočné, nakoľko lekári na to nemajú čas.Liečia chorých,ktorých je žiaľ stále viac. Taká terapia pre rod. príslušníkov by bola super. Niiekde na nete som sa diočítala, že v Michalovciach založili čajovňu, kde sa stretávali pacienti s touto diagnózou. Ale či ešte funguje a aké mali výsledky som sanedočítala. Viete o tom niečo?. Zatiaľ je v nemocnici aprebieha liečba a nastavenie na lieky,potom bude už na rodine ako sa z toho dostane. Verím, že to pomaličky pôjde. Ak niekto vie o dobrých psychiatrov na Slovensku dajte vedieť.

mamka Danka
neviem či máš osobné skúsenosti, alebo len vieš o niekom kto má F20 je to choroba, ktorá má nesmierne množstvo kombinácii určite by Petr, Ľubica12 vedeli napísať a tiež všetci, ktorí o tom nielen počuli, ale majú to doma. Keď sa po 9 mesiacoch liečenia začal konečne stabilizovať a stretla som sa so švagrinou, ktorú štepila babka,že len manžela drogujem - nikdy na ten rozhovor nezabudnem, ako ma slzy zalievali keď som išla domov, lebo jej kolegyni matka má tiež F20 a vôbec neberie lieky len sem-tam, keď sa stav zhorší. Myslím, že tí ktorí ich majú doma to vidia podstatne ináč.
Manželovi som nikdy nesúhlasila s elektrošokmi. A tiež si myslím, že má úžasné šťastie, že so svojou chorobou nežije veľa rokov dozadu, keď títo ľudia boli izolovaný úplne od sveta - asi vedeli prečo. Lieky, ktoré v súčastnosti títo ľudia užívajú majú síce vedľajšie účinky ako to popísal Petr,
ale ich kvalita života je oveľa lepšia, ako mnohých ľudí "zdravých"
bolo to už spomínané títo ľudia potrebujú cítiť veľa lásky a človeka, ktorý sa o nich stará
a vtom lepšom prípade sa Vám snažia byť zato aspoň vďačný - a verte mi to je pocit, ktorý sa nedá zaplatiť

Sice doma nikoho s tymto ochorenim nemame, ale ja sa s tymito ludmi stretavam hlavne na praxi a psychiatrickom stacionari. Je pravda, ze nedaju sa hadzat do jedneho vreca. Na niektorych by som nikdy v zivote nepovedala, ze maju schyzofreniu alebo mainodepresiu
Neviem ci mate vo svojom okoli taketo zariadenie- myslim stacionar, ale je to velmi dobra vec :) pacienti sa tam stretavaju, rozpravaju sa, robia rozne aktivity ci pohybove alebo s jemnou motorikou- rozne koberceky tkaju, vianocne ozdoby a pod... a taktiez nadväzuju nove priatelstva- necitia sa vycleneni z tejto "chapavej" spolocnosti.

stacionár je aj podľa mňa dobrá vec, ak sa s nimi stretávaš na tej praxi tak vieš koľkí tam chodia radi a koľko je ich tam takých pre ktorých je táto skutočnosť len ďalšia stresujúca povinnosť, ktorej sa snažia všemožne vyhnúť. Závisí to od toho či ten človek mal aspoň trochu rád ľudí, kým uňho táto choroba nebola diagnostikovaná. Ak áno tak ten stacionár považuje za dobrú vec, ale ak nie tak ako píšem vyššie -ďalšia stresujúca povinnosť

No tazko povedat, hlavne u tych s maniodepresiou, kedze ich manicka nalada sa odzrkadluje aj na spravani voci okoliu. Ale myslim, ze tam chodia skor dobrovolne a aj ako som sa s niektorymi rozpravala tak vravia, ze su radi, ze nieco take existuje, pretoze aspon nie su zavreti doma, ale su v spolocnosti medzi priatelmi a venuju sa tvorivym cinnostiam.

veď len tieto riadky nasvedčujú tomu, že je tých foriem, hrozne veľa a bohužiaľ mi sme ten druhý prípad a títo ľudia potom jednoznačne potrebujú podporu rodiny, ale na druhú stranu by som klamala keby som povedala, že preňho táto spoločnosť nič nerobí - pomoc nechce prijať - zvonku. Vždy budem tvrdiť, že človek chorý má túto chorobu jednoznačne potrebuje nastaviť lieky, určitú pravidelnosť a dokáže v rámci možností veľmi dobre fungovať ak to porovnám so stavom pred začatím liečby.
Ak by niekto chcel bližšie info k tejto chorobe kľudne sa mi môže ozvať aj cez
ss

Samozrejme, všetci tí, ktorí žijú s chorým človekom majú lepšiu skúsenosť. Nie je to typ ochorenia, ktorý sa liekmi iba zlepšuje. Má kolísavý charakter - raz je v lepšej - raz v horšej kondícií. Lekár - rodina - priatelia - okolie = to sú všetko body plus pre človeka s týmto ochorením. Spomínali ste denný stacionár - nie každému sadne, ale určite nečinnosť je to najhoršie v čom ho podporiť. Ja poznám stacionáre, kde chodia dvaja, traja klienti a to len preto, aby sa mohli najesť - pretože nič zaujímave sa tam nedeje. Lepia sáčky na lieky pre nemocnicu, alebo kreslia. Nemajú žiadne moderné techniky k dispozícii - napr. INT, obsluha výp. techniky, mobilných telefónov a pod. - potrebujú sa zaradiť do života. Musím však povedať aj to - že vďaka aj za to málo, ktoré nemocnice poskytujú. Nie je to delené podľa veku, alebo zručností, ktoré pacienti v chorobe dokážu. Preto, ak je to zmiešané tak, že sú zaradení na lepenie sáčkov všetci - potom je to hrozné utrpenie a pacienti nie sú motivovaní k výkonom. Myslím, že už lepšie sa špecializujú n.o., ktoré robia pre schizofrenikov rôzne aktivity, ktoré svojím prívržencom aktivity "šijú na mieru" - potom je to o niečom inom a radi tam ľudia chodia.

Dobrý deň. Ak ešte stále rozmýšlate nad lekárom skúste si pomôcť stránkou www.nasilekari.sk.