Vychovávať synov bez mužského vzoru je niekedy ťažké, mam dvoch bratov a čo im mama vysvetľovala niekedy 2 hod. otec to zvládol stručne-ručne za 2 min. a zabralo to. Moja známa mala podobný problém, ale v opačnom poradí. Starší syn pokojný, bez problémov a s mladším si vôbec nevedela poradiť. Aj ex-manžel jej robil výčitky na jeho výchovu. Nevedela už ako to vyriešiť ,tak keď mal chalanisko 14 -15 rokov išiel k otcovi a jeho priateľke. Už tak žijú 1,5 roka a zdá sa že sa ukľudnil. Zistil, že musí dodržiavať určité pravidlá. Nebolo to jednoduché a boli aj reči o krkavčej matke a nie len zo synových úst, ale pre dobro syna by som zvážila všetky možnosti.

..okolie isto pozná chlapcovu povahu, takže reči o krkavčej matke nebude brať doslovne...dala by som syna k otcovi,či by sa mu páčilo, alebo nie,ale pomohlo by mu to...ak už teraz má stresové ochorenie, čo bude v neskoršom veku?..mala by si to skúsiť ako jednu z možností, lebo časom, ak sa pridruží agresivita, mohla by si si to vyčítať...
..možno by sem-tam, tak raz za deň, pomohla aj mierna nakladačka od teba, nie je to fér, ale ak sa inak nedá...

Ten chlapec potrebuje ozaj pevnu ruku,presne urcene pravidla a dbat na ich dodrziavanie.Aj ked to ma v genoch musi nielen teraz,ale aj v dospelosti dodrziavat nejake pravidla,bez ich dodrziavania skonci niekde v ustave,alebo base...Ved ma iba 11 rokov, co bude dalej???
Urcite dobre rozmyslas,aby sa jeho vychovy ujal otec.Urcite si voci nemu nedovoli tolko ako k tebe. Mozno preto sa vyhraza,lebo sa toho boji. Tie maminky su predsa len vzdy maksie vo vychove...

No... s tou nakladačkou by som bola opatrná, aj keď niekedy, ale naozaj len niekedy „jedna dobre mierená“ môže byť užitočnejšia ako polhodinová „hubová polievka“ alebo vysvetľovanie či nebodaj moralizovanie. ;):)
A „geneticky dané povahové vlastnosti“, ktoré sa nedajú meniť, mi pripadajú skôr ako výhovorka – skôr by som sa sústredila na „rodinné“ pravidlá a hlavne na to, či sú dobre postavené, a ak áno, tak či ich dôsledne dodržiavaš, vrátane dôsledkov pri ich porušovaní (alebo odmien pri dodržiavaní). V tejto súvislosti ma napadá – pýtal sa niekto z tých troch psychológov aj Tvojho syna, ako vníma celú situáciu on? (Kradnutie peňazí - nedá sa to zovšeobecňovať, ale mala som pár takých prípadov, keď si dieťa takto vlastne zástupným spôsobom "kradlo" pozornosť alebo dokonca lásku...)
Ak je šanca, že otca bude rešpektovať viac než Teba, asi by som ho dala k otcovi – súhlasím s pepsikovou, že tí, ktorí Ťa poznajú, reči o „krkavčej matke“ nebudú brať vážne. Často sa bojíme toho, „čo by na to povedali ľudia“ – ale tí „múdri ľudia“ naše deti nevychovávajú, ani sa nemusia pasovať s nepríjemnými dôsledkami či následkami ich činov, tak nech si kľudne hovoria, čo len chcú... Ak si úprimne presvedčená o tom, čo by bolo pre Tvoje dieťa vhodné, tak to urob bez ohľadu na „ľudí“.
A ak je Tvoj syn naozaj taký „nezvládnuteľný“, napadá ma ešte jedno riešenie – možno by pomohol dobrovoľný pobyt v diagnostickom centre, bližšie informácie k takémuto riešeniu by Ti mali dať v spádovom resp. v ktoromkoľvek CPPPaP (centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie).
Držím Ti palce! :) Zimama

Píšeš, že tvoj syn je strašný pesimista a neustále je negatívne naladený. Zároveň je agresívny a výbušný. Je schopný sa o tom s tebou aj porozprávať? Prečo je to tak? Aké má on pocity, možno sa cíti ohrozený, možno chce prebrať úlohu otca a možno aj jeho spôsoby správania, neviem. Pýtali ste sa ho, prečo nechce ísť k otcovi? Nie je to všetko v génoch, veľa je aj odpozorované, to len my hovoríme, že sa povaha dedí. Mohol zdediť niečo iba ak z citlivosti nervovej sústavy, a to možno spolu s odpozorovaným modelom správania spôsobuje jeho problémy. Ale určite bude potrebné sa o tom porozprávať aj s jeho otcom, riešiť to spolu. Dať chlapcovi pocítiť aj to, že je pre vás dôležitý. Môže ísť aj o poruchu osobnosti, takže vzhľadom na jeho vek by bolo vhodné to konzultovať aj so psychiatrom, možno by navrhol aj nejakú liečbu. Nezačína mu predčasná puberta?

Mam 11 rocneho syna, som 4 roky rozvedena. Chlapec je nezvladnutelny...doslova je "panom" rodiny. Ma velmi vybusnu a agresivnu povahu, stale je v strese, je ako chodiaca vybusnina. Clovek sa mu nicim nezavdaci, nic si nevazi, vsetko sa mu mali, je strasny pesimista a neustale je negativne naladeny. Vsetko mu je na smiech, nepocuva, tula sa, neuci sa, v skole sa s ucitelmi rozprava ako so seberovnymi osobami, najnovsie zacal kradnut peniaze, hoci vreckove ma. Nezaberaju ziadne tresty, zakazy, dohody, absolutne nic. Navstevujeme samozrejme psychologa, kde mi jednoznacne povedali /nezavisle traja psychologovia/..ze ide o geneticky dane povahove vlastnosti a to sa menit neda. Jeho chovanie sa vyhrotilo tak, ze mu diagnostikovali cukrovku, sposobenu stresom. Mam este aj mladsieho syna, bude mat 7 rokov a stym nie su absolutne ziadne problemy, hoci su obaja chlapci vychovavani rovnako. Zijeme v klude, harmonii, neviem ake je prostredie u otca deti. Napadlo mi, ze syna dam na cas jeho otcovi, o tom syn nechce ani pocut, este s ami vyhraza, ze ked to urobim, bude vsade rozpravat, ze som krkavcia matka...co robit?..kde mi pomozu?...
Moji známi , inak normálka ľudia / ona vychoška v MŠ , on vo výrobnej sfére / mali svojho času tiež solídny problém s chlapcom , podobný ..
Počas školskej dochádzky pochodil po všetkých školách na sídlisku , potom aj mimo ...
Tiež sa potom na učňovke do "dobrej" partie dostal ...chlast , nejaká bitka a myslím , že aj vykrádačka bola ...odsedel si potom nejaký ten mesiac na tvrdo , odvtedy už seká dobrotu ...

Čo sa týka cukrovka versus stres , skôr by som povedal , že je to naopak ...respektíve , že na diabetika neblaho vplývajú stresové situácie .
Podobne je to aj s tým pesimizmom , striedaním nálad a atď ...neliačený diabetes má mnoho zlých podôb ...

Ale inak ???
Každá rada drahá ...u každého je to individuálne ...

..je na škodu, že decko najprv prejde všetkým možným zlom, stratí snahu zaradiť sa do normálneho života, potom si nabije hubu a až potom začne žiť...tu má dieťa ešte málo rokov na to, aby sa nechalo spustnúť""..a robiť si, čo ono samo chce...pevná ruka by viac pomohla, ako dohováračky,lebo tých už asi matka na neho nasypala dosť...myslím si ja..

Možno k tomu aj pekné slovo.

...dakujem velmi pekne za vsetky prispevky a nazory, rady...som rada, ze ma ako matku neodsudzujete v mojom rozhodnuti dat syna k otcovi na cas, popripade pokial bude treba...
...zabudla som uviest, ze syn, ked sa snim o tychto veciach rozpravam, preco je neposlusny, agresivny, preco kazdemu naokolo sposobuje zlo, iba mykol plecom, ze on nevie a smial sa...
..jeho otec, uz par krat podal na sud "ziadost o zverenie deti do jeho opatery"..avsak ani jediny raz sa na pojednavania nedostavil, obe deti vypovedali, ze unho nechcu byt a aj po setreniach stanovenych sudom su moje podmienky na vychovu jednoznacne lepsie ako tie jeho..preto s umiestnenim u otca vaham...som si vsak ista, ze syn tam dlho nevydrzi a uvedomi si, kde mu bolo lepsie a ze jeho chovanie sa naozaj aspon zcasti zmeni a zacne si ma vazit

...dakujem velmi pekne za vsetky prispevky a nazory, rady...som rada, ze ma ako matku neodsudzujete v mojom rozhodnuti dat syna k otcovi na cas, popripade pokial bude treba...
...zabudla som uviest, ze syn, ked sa snim o tychto veciach rozpravam, preco je neposlusny, agresivny, preco kazdemu naokolo sposobuje zlo, iba mykol plecom, ze on nevie a smial sa...
..jeho otec, uz par krat podal na sud "ziadost o zverenie deti do jeho opatery"..avsak ani jediny raz sa na pojednavania nedostavil, obe deti vypovedali, ze unho nechcu byt a aj po setreniach stanovenych sudom su moje podmienky na vychovu jednoznacne lepsie ako tie jeho..preto s umiestnenim u otca vaham...som si vsak ista, ze syn tam dlho nevydrzi a uvedomi si, kde mu bolo lepsie a ze jeho chovanie sa naozaj aspon zcasti zmeni a zacne si ma vazit
Zuzanka, syn by sa nemal zmeniť preto, že mu je u niekoho lepšie, tam je skryté citové vydieranie, hľadaj skôr odpoveď v tom, aby ti odpovedal, prečo sa tak správa, on vie, len to vzhľadom na vek nedokáže pomenovať. Inak sa s ním porozprávaj, pevná ruka by mala byť láskajúca, nie kárajúca. Musíš byť určite z neho vyčerpaná a chceš si na chvíľu odpočinúť, ale neviem, či budeš pokojnejšia, ak bude u otca. Také malé dieťa ešte nevie, čo je to vážiť si rodiča, on možno len skúša hranice, čo môže, čo nie. Prajem ti, aby si sa dobre rozhodla.

Zuzka, ja som tiez rozvedena, v case ked sme sa rozvadzali mal syn 10 rokov. Vtedy to bolo celkom v pohode. Aj ked som sa dala dokopy so svojim druhym manzelom, bral to velmi dobre. Tesil sa aj na narodenie surodenca. Ale ako roky pribudali jeho nalady sa zhorsovali. Najprv to zacalo ucenim, nevedel sa sam ucit, tak v siestej triede k nam chodil byvaly manzel kazdy den, aby sa s nim ucil, jeho respektoval a navyse ja som mala maleho a s nim sa nedalo este ucit sa aj zo starsim a moj terajsi manzel tiez k starsiemu ako ucitel neprichadzal do uvahy. Vydrzali sme niekolko mesiacov a chalan sa aspon v uceni zlepsil. Ale co sa tyka spravania, je naladovy, velmi casto v zlej nalade, vybusny a na vela veci reaguje agresivne (aj ked nemyslim ze by sa bil, ale tie reci). Aj ked sa zle neuci, stale opakuje ako ho to nebavi, mam problem aby nieco doma pomohol. Ma zvlastny zmysel pre humor a nechape ze ja tomu nerozumiem (ale to ma po otcovi). Ked je u otca tak tam aj pomoze, urobi co treba. Tiez som uz bola na tom tak, ze ked sa nevie spravat doma tak ako treba a odmieta dodrziavat pravidla, tak pojde k otcovi. Chvilu to bolo lepsie a zase sa to vratilo do starych kolaji. Ja viem, ze je chyba aj vo mne, pretoze ked mam vela prace, nemam cas dozriet na to, aby dodrzal pravidla, tak to hned zneuzije... A kedze je teraz dost zlom veku 16r., tak sa bojim, moj druhy manzel velmi na neho netlacil a neskoncilo to tak, ze syn na neho zanevrie...No nie je to lahke. Ono to s pubertakmi nie je lahke ani ked su na nich dvaja vlastni rodicia v domacnosti a nie to este v rozvedenych manzelstvach. V tych detoch tam vzdy nieco zostane a nejako sa to potom prederie von...Drzim palce a prajem dobre nervy, dost mozne ze to chyti aj toho mladsieho.

pepsikova
pevná ruka by viac pomohla

Kvaka
Možno k tomu aj pekné slovo.
..." a keď sa nebudeš pekne a slušne správať , takú dostaneš , že Ti stena druhú dá ...."

P.S.:
Pre trochu úsmevu v tejto smutnej téme...:rolleyes:

No ono sa velmi lahko hovori, ale tazsie kona. Ja len teraz na tom krpcovi vidim, ze treba pevnu vôlu a neustupit nech sa robi co sa robi a vidim, ze aj ked sa skusa pomaly hadzat o zem, nakoniec to skonci ...no tak doble(dobre). Ony si potvory velmi rychlo zapamataju ked im clovek ustupi a drzia to na rozdiel od inych veci, ktore by si mali drzat, v pamäti velmi dlho....

Zuzanka, syn by sa nemal zmeniť preto, že mu je u niekoho lepšie, tam je skryté citové vydieranie, hľadaj skôr odpoveď v tom, aby ti odpovedal, prečo sa tak správa, on vie, len to vzhľadom na vek nedokáže pomenovať. Inak sa s ním porozprávaj, pevná ruka by mala byť láskajúca, nie kárajúca. Musíš byť určite z neho vyčerpaná a chceš si na chvíľu odpočinúť, ale neviem, či budeš pokojnejšia, ak bude u otca. Také malé dieťa ešte nevie, čo je to vážiť si rodiča, on možno len skúša hranice, čo môže, čo nie. Prajem ti, aby si sa dobre rozhodla.
Zuzka, súhlasím s Kvakou, aby si sa radšej nespoliehala na to, že pobyt u otca bude pre syna "odstrašujúcim príkladom" a že sa odtiaľ natešený vráti k Tebe do úplne rovnakej situácie, z akej odišiel - myslím si, že aj Ty by si mohla niektoré veci zmeniť, aby sa chalan cítil lepšie. Podľa mňa tiež v podstate len skúša hranice a súhlasím aj s tým, že by bolo dobré "inak" sa s ním porozprávať - nech Ti otvorene povie, čo sa mu na "živote u Teba" resp. na jeho terajšom živote páči a čo nie, čo by chcel zmeniť a ako, a aj Ty mu otvorene povedz, čo sa Ti na jeho správaní páči, s čím si spokojná a čo Ťa hnevá. Povedzte si aj svoje "ideálne predstavy" a potom hľadajte efektívny kompromis medzi jeho a Tvojimi očakávaniami. A keď Ti bude syn hovoriť o svojich predstavách a pocitoch, skús ho len počúvať - bez výčitiek, moralizovania a pod., len ho počúvaj a skús sa vžiť do jeho vnímania, vidieť svet aspoň na chvíľu jeho očami, a možno potom niektoré veci aj Ty uvidíš inak a lepšie syna pochopíš... :)

No ono sa velmi lahko hovori, ale tazsie kona. Ja len teraz na tom krpcovi vidim, ze treba pevnu vôlu a neustupit nech sa robi co sa robi a vidim, ze aj ked sa skusa pomaly hadzat o zem, nakoniec to skonci ...no tak doble(dobre). Ony si potvory velmi rychlo zapamataju ked im clovek ustupi a drzia to na rozdiel od inych veci, ktore by si mali drzat, v pamäti velmi dlho....
Úplne súhlasím, najmä s tým, čo som "vyfarbila" - dôslednosť resp. skôr rodičovská nedôslednosť je často tým kameňom úrazu: darmo máme v rodine stanovené perfektné pravidlá, keď ich nedodržiavame... A deti naozaj veľmi rýchlo vycítia, na koho a ako veľmi smutné oči majú urobiť, aby sme im odpustili... ;):) a tiež vycítia, či to, čo hovoríme, myslíme naozaj vážne a či to aj splníme - a pri tom nemusíme na ne ani kričať...
Pekný večer všetkým! :)

Ťažko radiť, ale aj ja som sa svojho času rozviedla a časom si našla životného partnera, ktorý je dnes už mojim manželom a tiež mi to syn strpčoval všakovatými spôsobmi.
Od cca 12 - 17 rokov skúšal kadečo, vyrovnával sa po svojom s rozpadom pôvodnej rodiny a vedel nás rozkladať duševne tými najrôznejšími spôsobmi.
Jedného dňa, keď som mala pocit, že je toho už naozaj príliš som si povedala, že DOSŤ !
Mojou obranou bola ignorácia všetkého negatívneho aj pozitívneho.
Čo si navaril, to si aj zjedol a to doslova.
Čuduj sa svete, presne tá ignorácia ho zraňovala tak hlboko, že raz bol už tak rozložený duševne on, že nadišla chvíľa vysvetliť mu, že ho ľúbim a žijem preň a nielen preň, ale aj pre jeho sestru a môjho nového muža. Počkala som si na chvíľu, keď bude plakať a čakať, že si ho priviniem k sebe a pochopí, že tá moja materinská láska sa nestratila, len som sa správala presne tak, ako on.
Po 18tke akosi dozrel, teraz bude mať 19 a našťastie je už pohoda a aj môjho druhého manžela akceptuje a začal mu veriť.

Niekedy treba svoje dieťa padnúť na pomyselné fyzické aj duševné dno, aby sa zobudilo a hlavne ho niesť aj následky za svoje správanie. Počkať kým veci prehrmia a ukázať svoju lásku, ktorá nikdy nechýbala, len dieťa ju nechcelo vnímať.
Hlavne v takomto ,,boji" musí rodič ukázať nejaké mantinely a naozaj si stáť za svojim slovom, nenechať sa v zásadných veciach obmäkčiť.

Držím palce a prajem pevné nervy, verím, že to prejde :).

PS : pozor na inteligentné deti, tie vedia kalkulovať a kombinovať - tak ako ten môj tvrdohlavec, čo už vyrástol a skľudnil sa ;)...