Prišiel mi pekný mail, možno už to tu niekde je, ale predsa ..

Gratulujem!
Nám všetkým, ktorí majú 20. až 50. rokov... Podľa dnešných pravidiel a zákazov by sme my, deti narodené v 50., 60., 70., 80. rokoch, nemali vôbec šancu prežiť... Naše postieľky boli namaľované farbou, ktorá obsahovala olovo. Nemali sme žiadne pre deti bezpečné flaštičky na medicínu. Žiadne poistky na dvere a okná, a keď sme išli na bicykli/kolobežke, nemali sme helmy. Pili sme obyčajnú vodu z hadice a nie z fliaš. Jedli sme chleba a maslo, pili limonády s cukrom a neboli sme obézni, protože sme stále lietali niekde vonku. Z jednej flašky sme obvykle pili niekoľkí, ale všetci sme to v zdraví prežili... Niekoľko hodín sme sa morili a stavali motokáry zo starých nepotrebných vecí, jazdili sme z kopca, len aby sme prišli na to, že sme zabudli na brzdu.
Až po niekoľkých pristátiach v plote sme ju domontovali. Skoro ráno sme sa išli hrať von a prišli sme domov, až keď vonku svietili lampy .
Rodičia si užili pekné nervy, ale mobily neexistovali, takže nebolo kam volať... Nemali sme žiadne Playstation, Nintendo eller X-box - vlastne ani televízne hry, žiadnych 99 televíznych kanálov, žiadny surround-sound, počítače, chatrooms a internet. Mali sme kamarátov, boli sme vonku a vyhľadali sme si ich!! Spadli sme zo stromu, porezali sme sa, zlomili si ruku či nohu, vyrazili si zuby, ale nikto kvôli týmto úrazom nebol zažalovaný. Boli to úrazy a nikto neniesol vinu - len my!
Bili sme sa, mali sme modriny, ale naučili sme sa to predýchať.Našli sme si hry s loptičkami, palicami a jedli sme i trávu (hlavne šťavel). I keď nás druhí varovali, nikdy sme si nevypichli oko. Posledných 50 rokov bolo explóziou nových nápadov. My sme mali voľnosť i zodpovednosť - naučili sme sa chovať a poradiť si... Gratulujem!!! Pošli tento dopis každému, kto zažil toto veľké šťastie a žil ako dieťa!!!
I Ty si jedno z nás!!!