zitka, máš úplnú pravdu. zanedbávame, zanedbávame a zanedbávame...

ja som sa tiež minulý rok rozbehla po preventívkach a hneď druhá ma zaklincovala. odvtedy chodím na gyndu, ako do postele a tiež nemíňam onkologické vyšetrenia a to som si myslela, že vo veku 26 ma to ešte nemôže stihnúť.........

odvtedy všetkým známym a kamarátom prízvukujem, ako je dôležité sa o seba starať, ale niekedy mám pocit, že čo im táram a nech im dám pokoj s takými ovadinami....

ach jo:confused:

Zitka, obdivujem Ťa a zaroveň Ti držím palce. Verím, že všetko dobre dopadne. Hlavne mysli pozitívne.
Presne si vystihla správanie sa nás viacerych. I ja som ten typ, že všetko "odkladám". Rozpoviem, čo sa prihodilo mne. V decembri 1996 presne na Mikuláša som pri vystupovaní z autobusu spadla na veľkej poľadovici, no nebola som sama. V ten deň podobne dopadlo viacero ľudí. Ostala som ležať od bolesti som sa nemohla sama zodvihnuť, tak mi pomohli na nohy a keďže som nemala nič zlomené, pokračovala som i napriek veľkej bolesti do práce, na lekára som ani nepomyslela, veď bola výplata, uzávierka, atď. V robote som pracovala po stojačky, nemohla som si vôbec sadnúť. Bolesti sa stupňovali a keďže bol piatok, povedala som si, veď to vydržím a cez víkend to prejde. Neprešlo! Už v sobotu som bola na pohotovosti, snímky nič neukázali, lebo som mala veľku podliatinu a lekár konštatoval, vraj ak mám "odštipnuté niektoré stavce" bude ma to bolieť dlhšie a časom sa úlomky odvapnia a vstrebú. A veru bolelo! A chodila som do práce skoro mesiac, potom som už jednoducho nevydržala od bolesti... Chodila som na elektroliečbu, apunknutúru až do Brna,atď.. A všetko vyvrcholilo až v roku 1999, keď som nemohla postaviť na nohu, po desiatich dňoch ležania doma som sa dostala do nemocnice /podotýkam, predtým som okrem dvoch pôrodov neležala v nemocnici/ a nastalo trochu zlepšenie po kordikoidných infúziach, ale veľmi nepatrné. Po roku "veľkého trápenia" som bola operovaná na platničku, ktorá vplyvom úrazu mi tlačila na nerv, čím mi "odchádzala noha", ale žiaľ už bolo "neskoro", mala som trvalo poškodený nerv a znovu ma čakala rehabilitácia, kúpele a keďže som marodovala dlhšie ako rok, predvolali ma na komisiu ohľadom inval.dôchodku. Bolo mi ľuto, že takto skončím, ale nebolo iného východiska. Na moje prekvapenie, mi posudkový lekár nenavrhol ani polovičný invalidný, ale rovno ma "sotil" do práce, tak znovu som pracovala väčšinou po stojačky a trpela od bolesti.

Zitka, pevnou vôľou a trpezlivosťou som sa trochu postupne rozchodila a hoci už nerobím výstupy na Kriváň a iné vysokohorske túry, čo mi samozrejme je ľuto, ale žijem pre deti a vnúčence, veď ako píšeš, ešte nás potrebujú. A Kriváň, ten ak budem mať čas, pokúsim sa namaľovať..

držím palce..... a skúsim si Vaše slová zobrať k srdcu.

Nejako si nepripustím , aby ma niekto ľutoval .... nie to nechcem , pozitívne myslím a verím , že bude všetko dobré .Mám okolo seba ľudí , deti , vnúčatko ,manžela , ktorí ma milujú , to viem .Som im nesmierne za to vďačná . Ono sa to v živote vráti , keď aj deti sú vychovávané s láskou , vzťah je viac ako kamarátsky , každému keď som mohla som pomohla . Pevne verím , že bude všetko v poriadku .

Najhoršie na tom je a to Vám ešte napíšem , že mám brata s ktorým od malička malinkatého veľmi dobre vychádzame ,ľúbime sa ešte doteraz aj keď už máme každý svoje roky , on má 52, keď som mu zatelofonovala čo a ako , aké mám výsledky , tak zostal úplne z toho paf ..... nezmohol sa na slovo , lebo dnes také keď niekomu poviete , tak už Vás každý pochováva a to ma serie..... sprepáčením za výraz .:D

O dva dni mi telefonuje , že bol aj on na kožnom a na slichoch mal tiež nejaké to čudo , robí zvárača , tak si to so zváračským štítom odrel.On sa tak naplašil , že tiež vedel , že niečo vyrastá tak až potom na základe mňa išiel doktorke .
No tak som mu vybavila u nás v meste na plastickej chirurgii zákrok , a čo myslíte že to je ? V pondelok som mu bola pre výsledky ........ to ča mám ja . Dnes ide prvý krát na onkológiu v Ružomberku , tak som zvedavá čo mi zatelefonuje . No je to neuveriteľné a až teraz som pochopila , koľko je tejto pliagy ....... vravia , že to je zo slnka ...... však sa ani neopaľujem .

Paradox je , že učite mi ženy dajú za pravdu , mám s ním roboty ako s malým chlapcom , lebo muž všetko inak znáša , inak ho bolí zub,hlava a podobne . Takže okrem mojich starostí ešte aj bratovi robím psychológa a pri každej čiernej myšlienke ho " sundám" :)

Takže aj tu je prípad nejakej tej našej nezodpovednosti k svojej telesnej schránke a preto Vás prosím , ak sú problémy, robota bokom a vždy na prvom mieste ,aby ste boli Vy .;)

Zita, viem ťa pochopiť, ja sa s podobnými problémami trápim už dvanásť rokov. Mám za sebou štyri operácie a dve chemoterapie. Mám problémy s prsníkom. Aj ja chodím na kontroly každé dva mesiace. Ale poviem Ti nie je nič horšie ako ležať na onkológii. To je niečo strašné. Dúfam, že to bude už dobré, bolo by načase, a budem žiť taký život, v ktorom nič už nestraší. Len treba veriť, starať sa o seba, mať rád a byť milovaný, to je môj zmysel života.

A nie len práca 24 hodín denne.

Už dlhšiu dobu som váhala , že založím túto tému , ale som sa zdráhala .
Citim potrebu Vás trošku posunúť vpred , aby ste boli k sebe ,ako k osobe a svojmu zdraviu pozornejší .
Rozhodla som sa preto na výstrahu nás zaneprázdených napísať, že už nikdy si nepoviem , však zajtra , zajtra a zajtra, už pôjdem k lekárovi . Iste to poznáte .Je to ponaučenie pre mňa a začínam si sama seba viacej vážiť a začínam sa viacej ľúbiť . Povedala som si , že koniec stresom a nahánačkám a všetko ostatné počká , v prvom rade som ja a samozrejme nemôžem opomenúť , že moja rodina . Zrazu som si prehodnotila rebríček mojich životných hodnôt . Lenže škoda , že človek uvažuje takto až potom , keď sa niečo prihodí .
kV ľavom kútiku oka smerom k nosu mi narástlo jedno znamienko , alebo to bola bradavica , proste niečo také . Ja som sa strojila s tým ísť dlhú dobu k lekárovi .Vždy ma odradila práca , povinnosti , raz to bola DPH, inokedy zasa kopec papierovačky , odkladala som to zo dňa na deň .Z práce behom domov , nakúpiť , navariť .... však to poznáte . A potom veľký podiel tu hral aj strach .Pri pohľade do zrkadla na svoju tvár , mi vždy prišlo na um , čo vlastne som mala vybaviť a zasa mi nevyšiel čas ...........takto to išlo dookola . Ja nezodpovedná osoba , už si inak ani nezaslúžim povedať ,jedného dňa v októbri som išla očnému si dať predpísať silnejšie okuliare a doktorovi som vravela , aby mi pozrel to čudo , čo to mám v kútiku .... nie tesne , ale blízko . On mi hneď vypísal papier na očnú mikrochirurgiu na zákrok a povedal , že to musí ísť von - je to nádor "Bazaliom ". Nebudem viac o tom písať ..... koniec ......
histológia - pozitívny nález - predvolanie na okológiu - kontrola každé 3 až 4 mesiace .
Sestrička na onkológii mi povedala , že ak som veriaca , aby som sa pomodlila a poďakovala Pánu Bohu , že to takto dopadlo ako to je .Takže
dokázala som sa po psychickej stránke postaviť na nohy ,ale verťe v decembri roku 2005 sa mi rúcal svet .
Práve dnes som absolvovala už druhú kontrolu , bola po troch mesiacoch a zároveň som niesla výsledky , lebo som si bola dať už vybrať ďalšie - hist.výsledok bol tento raz dobrý . Najbližšiu kontrolu mám v júli . Ale poviem Vám , je to deprimujúce chodiť na onkologické oddelenie . Neberiem lieky, ani chemoterapiu proste nič , len chodím na kotrolu .Ale stále sa mi to nechce veriť , že je to skutočnosť .Poviem Vám , že to zanechalo vo mne takú strašnú ranu , že som aj rada , že okrem iného poznám i túto skvelú stránku , ktorá tiež pomáha psychicky sa odreagovať , a popri nej môžem aspoň z časti na môj problém zabudnúť.
Takže milé poraďáčky , nezanedbávajte svoje zdravie , pretože aj Vás Vaši blízky , milujúce deti a manžel potrebujú .:mee: :o Zitka, niečo podobné som zažila aj ja asi pred ôsmimi rokmi, dopadlo to nakoniec tiež dobre,až po prežití toho všetkého mi lekárka povedala, že som mala veľké šťastie, to ale neprajem nikomu ten strach a tie depresívne stavy z operácie a potom následných vyšetrení. Je to bohužiaľ tak, že je stále niečo dôležitejšie ako naše zdravie, ale až vtedy sa zastavíme, keď nám ide skutočne o život. My ľudia sme nepoučiteľní a často nás zastaví v tom zhone až varovanie a vtedy začíname mať iný pohľad na svet, a to niekedy môže byť ozaj neskoro. Prajem nám všetkým veľa zdravia a dávajme si na seba pozor, pretože vecí prichádzajú nečakane a nikoho sa vopred nepýtajú, či ich chceme alebo nie. :);););)

Takže aj tu je prípad nejakej tej našej nezodpovednosti k svojej telesnej schránke a preto Vás prosím , ak sú problémy, robota bokom a vždy na prvom mieste ,aby ste boli Vy .;)

Zitka aj toto je život. Bohužiaľ aj takto ho mnohí z nás poznajú. Vieš, tlačia sa mi slzy keď spomínam na prežité ťažké chvíle so svojim manželom, ktorý taktiež: nemám čas, nebudem maródovať, potrebujeme peniaze. Zachrípnutie, strácanie hlasu, opuch krku a potom RAKOVINA. Absolvoval rozsiahly chirurgický zákrok, pri ktorom boli odstránené hlasivky a prerušené dýchacie cesty /tracheotómia/. Rúcal sa mi svet, plakala som všade tam, kde som bola sama ale navonok som musela byť silná. Musela som držať celú rodinu, musela som sa tváriť - všetko bude dobre. A najviac mi ublížilo to keď potrebuješ pomocnú ruku a niekto ti podrazí, vyslovene podkopne nohy -"priateľa poznáš v núdzi". Najhoršie chvíle prišli po tom, keď si naplno uvedomil čo ho čaká. Bez hlasu - keď mi telefonoval asi po týždni z nemocnice - jedno ťuknutie áno - tri ťuknutia nie ...... som myslela, že mi srdce pukne. Po čase začal byť "zlý" - vadilo mu keď niekto rozprával /lebo vraj kričí/ bol "zlý" na dcérku, vadilo mu všetko, všetúčko.
Prešlo to, "naučili" sme sa s tým žiť a ja pevne verím, že to takto bude veĺmi,veľmi dlho. Musí to tak byť!!! Je to s ním niekedy ťažké, ale je to skvelý otec, malá je neho "naviazaná" úplne neskutočne a mňa, nech sa stane čokoľvek - vždy bude mať po svojom boku pretože ma potrebuje.:)

Zitka aj toto je život. Bohužiaľ aj takto ho mnohí z nás poznajú. Vieš, tlačia sa mi slzy keď spomínam na prežité ťažké chvíle so svojim manželom, ktorý taktiež: nemám čas, nebudem maródovať, potrebujeme peniaze. Zachrípnutie, strácanie hlasu, opuch krku a potom RAKOVINA. Absolvoval rozsiahly chirurgický zákrok, pri ktorom boli odstránené hlasivky a prerušené dýchacie cesty /tracheotómia/. Rúcal sa mi svet, plakala som všade tam, kde som bola sama ale navonok som musela byť silná. Musela som držať celú rodinu, musela som sa tváriť - všetko bude dobre. A najviac mi ublížilo to keď potrebuješ pomocnú ruku a niekto ti podrazí, vyslovene podkopne nohy -"priateľa poznáš v núdzi". Najhoršie chvíle prišli po tom, keď si naplno uvedomil čo ho čaká. Bez hlasu - keď mi telefonoval asi po týždni z nemocnice - jedno ťuknutie áno - tri ťuknutia nie ...... som myslela, že mi srdce pukne. Po čase začal byť "zlý" - vadilo mu keď niekto rozprával /lebo vraj kričí/ bol "zlý" na dcérku, vadilo mu všetko, všetúčko.
Prešlo to, "naučili" sme sa s tým žiť a ja pevne verím, že to takto bude veĺmi,veľmi dlho. Musí to tak byť!!! Je to s ním niekedy ťažké, ale je to skvelý otec, malá je neho "naviazaná" úplne neskutočne a mňa, nech sa stane čokoľvek - vždy bude mať po svojom boku pretože ma potrebuje.:)

Pepa srdcom s Tebou cítim , zažila som to pri mojom ocinovi . Takže viem o čom hovoríš .:o

Je dobré , že na tejto stránke sa stretávame vlastne pracovne , ale jedna o druhej ani nevieme , ktorá si čo prežila, aké ľudské osudy nás spájajú a preto ani neľutujem , že som vôbec načala túto tému , aspoň okrem toho
" pracovna " sa vyrozprávame i týmto spôsobom .

Koľko krát si aj zavtipkujeme , aj sa napaprčíme aj sa jedna na druhú urazíme , ale vždy je to lepšie , lebo vieme , že existujeme , žijeme a som tomu nesmierne rada .:)

Pri čítaní predchádzajúcich príspevkov sa mi tisli slzy do očí. Želám všetkým veľa síl a pozitívne myslenie. A hlavne veľa, veľa zdravia. Nie je to len fráza, aj keď pri sviatkoch, atď. si želáme hlavne veľa zdravia, uvedomíme si skutočný pojem tohto slova až keď nastanú zdravotné problémy a o zdravie musíme bojovať.
Naozaj - práca nie je zajac, neutečie. Ale keď nastanú problémy, zostane len rodina a priatelia, ktorí pomôžu - daňové priznania a výplaty sú vtedy nepodstatné. Preto prosím všetkých - myslite aj na seba. My ženy sme také, že keď sa stane niečo deťom, manželovi, prežívame to spolu s nimi, ale úprimne si priznajme, že na seba myslíme len keď už je zle.

Preto aspoň trocha spomaľme a myslime aj na seba.

Zita, uvidis vsetko dobre dopadne.

Ja sa sice tiez moc o seba nestaram, ale nastastie ako psickar sa stretavam so znamimi, su medzi nimi aj lekari. No a napr.kamaratke-koziarke nikdy nic neujde (choroba z povolania), hlavne v letnom obdobi. Moj manzel uz ju bol navstivit v ambulancii (nejaka kozna pliesen):p , aj zopar dalsich co spolu vencime. Na mne zatial nic nenasla, ale ja som odolnejsia asi ako nejaky "krizenec", tak dufam ze to tak aj zostane.:)

Tiež sa mi tlačili slzy do očí, keď som čítala tieto príbehy. Len škoda, že to nie sú príbehy z kníh, ale bohužiaľ, sú skutočné.

Moji rodičia sú obaja takí istí. Tiež na seba vôbec nemyslia. Prvoradé sú pre nich ich deti. Ocino, odkedy sa pamätám, nebol na PN-ke. A to sa párkrát stalo, že nevládal ísť do roboty, taký bol chorý (celý život robí manuálne). Ale aj tak tam šiel, že to prejde. Mamina je v poslednej dobe tiež každú chvíľu chorá. Všetci to na nej vidíme, ale ona si nedá povedať a vkuse niečo robí (upratuje, varí, hrá sa s deťmi,...). Niekedy mi je ľúto, že už s ňou nebývam a nemôžem jej pomôcť. Sú to len také prechladnutia (u oboch) a sú ešte mladí (41,42), ale keď to takto pôjde ďalej...A pritom mi mamina stále rozpráva o tom, že jej mama bola viac v robote ako doma (bola pôrodná asistentka), nebrala ohľad na svoje zdravie a napokon umrela vo veku 41 na rakovinu. Paradoxom je, že umrela na chorobu, ktorá úzko súvisela s jej povolaním.

Prajem všetkým pevné zdravie a vám, ktorí ho máte podlomené, skoré uzdravenie.

Keď ste tu načali takúto tému, chcela by som poprosiť niektorých o radu. Je mi úprimne ľúto každého, kto je postihnutý touto zákernou chorobou. No ja mám niekedy pocit, že som na tom psychicky horšie, ako sám postihnutý. Moja skúsenosť je, že takýto človek si vylieva zlosť na tom najbližšom človeku, kričí, nadáva,uráža, vyhráža sa samovraždou. Po takýchto výstupoch som ja psychicky na dne, nemôžem spávať, nedarí sa mi v práci, som nesústredená. Ak sa snažím vysvetľovať, že o život sa oplatí bojovať, dostanem vynadané. Vraj čo mám čo hovoriť, ak som sama zdravá a neviem, čo je to chemoterapia. Tieto ataky sa stále zhusťujú a zhoršujú.Cítim sa neskutočne vyčerpaná. Poraďte mi,ktorí ste sa s tým stretli, ako ste tieto situácie riešili Vy? Ako pristupovať k takémuto človeku? Je nejaká www stránka o onkol.ochoreniach? Nie pre chorých priamo, ale pre tých okolo? Moc ďakujem.

Milá Zitka, taký istý problém vznikol aj v našej rodine. Moja sestra pri zisťovaní alergie u lekárky počula vetu: To znamienko sa mi nepáči. Musí ísť von. Išlo a potom prišla sprcha v podobe "malígny melanóm". Prišla ďalšia operácia, ktorá mala určiť ako bude pokračovať liečba. Chvalabohu histologické vyšetrenia boli v tom prípade dobré tak sa to obišlo bez ďalšej liečby. Avšak od toho dňa sú jej pravidelné kontroly na onkodermatológii nevyhnutné. Prečo som sa takto rozpísala: je to už 8 rokov a všetky vyšetrenia, ktoré teraz raz ročne absolvuje sú negatívne. Dúfam, že aj budú. Takže hlavu hore, držím palce a ver, že hlavne to ako sa k tomu postavíš bude zárukou, že všetko bude dobre.

Bohužiaľ je to hrozné. Aj ja by som sa chcela podeliť s vami o príbeh, netýkal sa priamo mňa, ale mojej vedúcej. Začalo sa to v r. 2003, ked sa naša spoločnosť zlúčila s dalšími troma spoločnosťami. Poprepúštali sa ľudia, robota sa samozrejme prehodila tým, ktorý zostali. Vtedy nastali neustále nadčasy. Naša vedúca bola taká pracovitá, že brala robotu ešte od iných úsekov a samozrejme ju presúvala na mňa a moje ďalšie kolegyne. Pracovná doba sa nám v priebehu jedného dňa stala od 7.00 do 19:50 hod., deň čo deň. V poslednej dobe začali pribúdať aj víkendy. Tlačila na nás a ked nebolo po jej vôli , tak sa "zdula" a dala nám to pocítiť. Bolo to na nevydržanie. Návšteva k lekárovi neexistovala, povedala nám, že si máme vybavovať návštevu u lekára poobede. Čo je nemyslitelné a smiešne... Po dvoch mesiacoch prišlo aj na našu vedúcu. Týždeň chodila do práce s teplotami, len preto aby niekomu dokázala aká je výnimočná a usilovná... Jedného rána do práce neprišla. Z večera do rána náhle odpadla , dostala mozgovú príhodu. Po roku a pol nastúpila do práce, behom mesiaca bola zbavená funkcie a nakoniec prepustená. Je to smutné , že taká žena s veľkým ž, ako bola ona zrazu uznala aj choroby... Nie , že by ma to tešilo, že sa jej to prihodilo, ale keby to takto pokračovalo ďalej, tak my ako podriadené by sme to dlho nevydržali hlavne psychicky. Týmto krátkym príbehom som len chcela poukázať na životnú skúsenosť druhých, ktorý si nevážia seba ale aj vo výnimočných prípadoch aj ľudí okolo seba.

Babulky, tak ste ma dojali .... - brnkli mi na strunku, veľká pravda
"Myslíte trošku aj na seba ?"
lebo ako to tu čítam, veru nemyslíme... a mali by sme, a ja som sa zbadala 2.12.2005 - po nehode, ida cestou zo stretka...,a odrazu zdravie neposlúcha a depky idú, lebo robiť treba, rodina čaká - poznáte tie naše kolotoče... a je to bludný kruh... a tak prehodnocujem priority a vidím odrazu, že dôležité sú aj iné veci ako tie naše číselká..., hoci doba je zlá...,
takže prajem všetkým babulkám i babuliakom aby zvládali rodinku, robotku, a na seba nezabúdali a zdravíčko si šanovali ;) ;) ;)

Keď ste tu načali takúto tému, chcela by som poprosiť niektorých o radu. Je mi úprimne ľúto každého, kto je postihnutý touto zákernou chorobou. No ja mám niekedy pocit, že som na tom psychicky horšie, ako sám postihnutý. Moja skúsenosť je, že takýto človek si vylieva zlosť na tom najbližšom človeku, kričí, nadáva,uráža, vyhráža sa samovraždou. Po takýchto výstupoch som ja psychicky na dne, nemôžem spávať, nedarí sa mi v práci, som nesústredená. Ak sa snažím vysvetľovať, že o život sa oplatí bojovať, dostanem vynadané. Vraj čo mám čo hovoriť, ak som sama zdravá a neviem, čo je to chemoterapia. Tieto ataky sa stále zhusťujú a zhoršujú.Cítim sa neskutočne vyčerpaná. Poraďte mi,ktorí ste sa s tým stretli, ako ste tieto situácie riešili Vy? Ako pristupovať k takémuto človeku? Je nejaká www stránka o onkol.ochoreniach? Nie pre chorých priamo, ale pre tých okolo? Moc ďakujem.
Tu je ťažko preťažko radiť:mee: nie na každého platí rovnaký "meter". Keď som sa pred dvomi rokmi takmer zrútila /mala som také depky, že som šla po meste a slzy mi samovoľne stekali po lícach, nebavilo ma nič/ som zašla za mojou lekárkou pre "pomoc". Chcela som nejaké tabletky, aby som sa mohla aspoň vyspať. Bola som totálne vyčerpaná, bála som sa niečoho čo by som mohla nechtiac spraviť. Ale čo by bolo s mojou maličkou? Lekárka mi vtedy povedala, aby som ho dostala psychológovi - nepodarilo sa. Tabletky vôbec nezaberali a ďalšie som neskúšala. Chcela som s ním skončiť - nedokázala som to. Obetoval pre mňa toľko, že si zaslúži aby som v tých ťažkých chvíľach pri ňom stála. Nie som extra veriacou, ale v ťažkých chvíľach som sa pýtala: Bože prečo??!!
S takýmto človekom je to niekedy veľmi ťažké. Ale bohvie akou by som bola ja v takej situácii. Pomaly som sa naučila, že sa treba k nemu správať tak ako keby bol zdravý, žiadne ľutovania, žiadne reči ako oplatí sa žiť alebo veď život je krásny, treba bojovať - nič také. Jednoducho "prehliadam" jeho chorobu a beriem to tak, že má zlý deň. Je pravdou, že nie vždy sa mi to darí. Veď aj ja som len človek so svojimi slabými chvíľkami - aj keď navonok pôsobím vyrovnane, sebavedome možno až tvrdo. Ale verte mi - duša bolí:mee:

Jednoducho "prehliadam" jeho chorobu a beriem to tak, že má zlý deň. Je pravdou, že nie vždy sa mi to darí. Veď aj ja som len človek so svojimi slabými chvíľkami - aj keď navonok pôsobím vyrovnane, sebavedome možno až tvrdo. Ake verte mi - duša bolí:mee:

Erika, dovolila som si citovať kúsok z Tvojho príspevku a úplne s ním súhlasím.Ďakujem za odpoveď.

Vidím , že každý máme trošku ten svoj svet problémov a snažíme sa im čeliť , prajem nám všetkým , aby sa nám to darilo čo najlepšie a hlavne želám každému veľa zdravia a pozitívne myslenie . Zároveň ďakujem za príspevky .:)

Tie slzičky v očiach mám aj ja ako viaceré z Vás. Napriek tomu, že som si bola vedomá že sa musím o seba starať a navštevovala som pri začínajúcich problémoch lekára tak som mala smolu. Natrafila som na takého, ktorý ma pol roka „liečil“ tak, že ma zachraňovala Rýchla zdravotná pomoc, odviezli rovno do nemocnice a vtedy sa to začalo. Vyšetrenia, ťažká operácia, týždne po operácii v nemocnici, ďalšie na onkológii a ďalšie doma. Môžem len povedať nebolo to na závidenie. To čo jeden „odborník“ pokazil desiatky ďalších muselo naprávať. Našťastie podľa lekárov som prišla nie za päť minút dvanásť ale rovno o dvanástej. Teraz chodím len na kontroly a snažím sa na svet pozerať optimisticky a zasa pri práci začínam zabúdať na seba. Ale nedá mi spomenúť na to, že pri najmenšej zmene sa hneď objaví otázka – vrátilo sa to? Ten otáznik tu bude stále.
Prajem Vám všetkým, aby ste nikdy niečo podobné nemuseli v živote zažiť.
Dávajte si na seba pozor a nezabudnite – Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť lepšie. :) :) :)

je mi tu tak dobre na tých smutných stránkach... Neviem, či uveríte, ale z Vašich riadkov ide veľa pozitívneho, veľa ľudského tepla, veľa takej úprimnosti a lásky k ľuďom. To mi akosi tam "vonku" chýba.
PS:Nechcela som sa nikoho dotknúť, cítim s Vami, hlavne držím palce a prajem veľa ZDRAVIA.

Zita5
Cítim z tvojho príspevku energiu, ktorá ti určite pomôže,

Milka ,Ty už na tom Kriváni stojíš !

Ale vidíte, zrazu sa nájde aj ten čas na lekára a viem o čom hovorím.:)

Zita5
Cítim z tvojho príspevku energiu, ktorá ti určite pomôže,

Milka ,Ty už na tom Kriváni stojíš !

Ale vidíte, zrazu sa nájde aj ten čas na lekára a viem o čom hovorím.:)


Tak toto nás určite potešilo .:)

prečítala som si Váš príspevok.Možno budem trocha trápna,kde ste mali konkrétne tu gulôčku pri oku. Hneď ako zavriete okoako končí oko. Ja už mám dlhší čas mlú guličku, ktorá sa nezväčšuje a je pohiblivá. Vidno ju na pohľlad.Môžte mi dať odpoveď.Ďakujem Virka

Nie je dôležité umiestnenie ale z čoho je.Väčšinou sa na oku vytvorí obyčajný "jačmeň" ale najlepšie je ísť k očnému,on to vyškrabe ihlou za pár sekúnd.

prečítala som si Váš príspevok.Možno budem trocha trápna,kde ste mali konkrétne tu gulôčku pri oku. Hneď ako zavriete okoako končí oko. Ja už mám dlhší čas mlú guličku, ktorá sa nezväčšuje a je pohiblivá. Vidno ju na pohľlad.Môžte mi dať odpoveď.Ďakujem Virka

Virka , žiadne namýšľanie a porovnávanie .;) Treba si to ísť dať pozrieť doktorovi , ja som nemala pohyblivú .:)

Ďakujem, prajem skore uzdravenie. Virka

Možno je to troška - ale len troška mimo témy - dnes mi prišiel tento krásny mail - tak sa chcem podeliť aj s Vami :p :

Aby si si uvedomil cenu sestry - spýtaj sa niekoho, kto ju nemá. Aby si si uvedomil cenu 10. rokov - spýtaj sa práve rozvedeného manželského páru.
Aby si si uvedomil cenu 4. rokov - spýtaj sa maturanta. Aby si si uvedomil
cenu jedného roka - spýtaj sa študenta, ktorý prepadol pri ročníkovej
skúške. Aby si si uvedomil cenu 9. mesiacov - spýtaj sa matky, ktorá
nosila dieťa, ktoré sa narodilo mŕtve. Aby si si uvedomil cenu jedného
týždňa - spýtaj sa človeka, ktorý týždeň prežil v kóme. Aby si si uvedomil
cenu jednej minúty - spýtaj sa človeka, ktorý zmeškal vlak, autobus,
lietadlo. Aby si si uvedomil cenu jednej sekundy - spýtaj sa človeka,
ktorý prežil autonehodu.


ČAS na nikoho NEČAKÁ. Váž si každú chvíľu, ktorú máš. Budeš si ju vážiť
ešte viac, ak ju budeš prežívať s niekým výnimočným. Aby si si uvedomil
cenu priateľa, alebo člena rodiny - nesnaž sa ho stratiť. Nikto z nás
nevie, kedy príde čas jeho odchodu a na všetko už bude neskoro.


Pôvod tohto listu nie je známy, ale prináša šťastie každému, kto ho pošle ďalej.
Nenechávaj si ho pre seba.
Pošli ho svojim priateľom a rodine, ktorým praješ šťastie.

Pamätaj............... DRŽ SA PEVNE VŠETKÝCH, KTORÝCH MILUJEŠ.
A pamätaj, že ten, kto TI toto poslal, Ti praje šťastie!

Ivanka peknú vec si nám sem napísala.:)

Nejako si nepripustím , aby ma niekto ľutoval .... nie to nechcem , pozitívne myslím a verím , že bude všetko dobré .Mám okolo seba ľudí , deti , vnúčatko ,manžela , ktorí ma milujú , to viem .Som im nesmierne za to vďačná . Ono sa to v živote vráti , keď aj deti sú vychovávané s láskou , vzťah je viac ako kamarátsky , každému keď som mohla som pomohla . Pevne verím , že bude všetko v poriadku .

Najhoršie na tom je a to Vám ešte napíšem , že mám brata s ktorým od malička malinkatého veľmi dobre vychádzame ,ľúbime sa ešte doteraz aj keď už máme každý svoje roky , on má 52, keď som mu zatelofonovala čo a ako , aké mám výsledky , tak zostal úplne z toho paf ..... nezmohol sa na slovo , lebo dnes také keď niekomu poviete , tak už Vás každý pochováva a to ma serie..... sprepáčením za výraz .:D

O dva dni mi telefonuje , že bol aj on na kožnom a na slichoch mal tiež nejaké to čudo , robí zvárača , tak si to so zváračským štítom odrel.On sa tak naplašil , že tiež vedel , že niečo vyrastá tak až potom na základe mňa išiel doktorke .
No tak som mu vybavila u nás v meste na plastickej chirurgii zákrok , a čo myslíte že to je ? V pondelok som mu bola pre výsledky ........ to ča mám ja . Dnes ide prvý krát na onkológiu v Ružomberku , tak som zvedavá čo mi zatelefonuje . No je to neuveriteľné a až teraz som pochopila , koľko je tejto pliagy ....... vravia , že to je zo slnka ...... však sa ani neopaľujem .

Paradox je , že učite mi ženy dajú za pravdu , mám s ním roboty ako s malým chlapcom , lebo muž všetko inak znáša , inak ho bolí zub,hlava a podobne . Takže okrem mojich starostí ešte aj bratovi robím psychológa a pri každej čiernej myšlienke ho " sundám" :)

Takže aj tu je prípad nejakej tej našej nezodpovednosti k svojej telesnej schránke a preto Vás prosím , ak sú problémy, robota bokom a vždy na prvom mieste ,aby ste boli Vy .;)


Zitka, držím Ti (Vám) palce a prajem dostatok vnútornej sily. Myslím, že robíme veľkú chybu, keď starostlivosť o seba považujeme za egoizmus (to som teda múdra, pritom sama som taká istá). Pekný deň a slniečko do duše :)