Zákonník práce je základný pracovnoprávny predpis, ktorý upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy, ktorých obsahom sú základné pracovné podmienky výkonu závislej práce, ktorými sú druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky. V individuálnom pracovnoprávnom vzťahu môžu byť upravené aj ďalšie podmienky výkonu závislej práce, na ktorých sa zmluvné strany dohodnú. Kolektívne pracovnoprávne vzťahy sa realizujú kolektívnou zmluvou alebo dohodou so zamestnaneckou radou alebo zamestnaneckým dôverníkom, ak u zamestnávateľa nepôsobí odborová organizácia.

Vymedzenie pojmu „závislá práca“ sa dostalo do Zákonníka práce s účinnosťou od 1. septembra 2007 z dôvodu, že v praxi (najmä pri výkone inšpekcie práce) sa vyskytovali prípady, kedy zamestnanci boli nútení zamestnávateľom na zmenu svojho pracovnoprávneho vzťahu na obchodnoprávny vzťah aj napriek tomu, že naďalej vykonávali tú istú prácu za podmienok určovaných zamestnávateľom vo vzťahu podriadenosti zamestnávateľovi. Vymedzenie pojmu „závislá práca“ vychádza aj z odporúčania MOP č. 198/2006 a teórie pracovného práva, podľa ktorých závislosť práce patrí k základným charakteristikám pracovného pomeru. Na účely posúdenia či ide o závislú práce je potrebné, aby posudzovaný vzťah napĺňal všetky znaky vymedzené v § 1, to znamená, že musí ísť o osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa jeho pokynov, v jeho mene, za mzdu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami, na jeho zodpovednosť a práca pozostáva prevažne z opakovania určených činností.

Obchádzanie inštitútu pracovného pomeru má z hľadiska pracovnoprávnej ochrany negatívny dopad na subjekt, ktorý vykonáva prácu v tzv. zakrytom pracovnom pomere, pretože ochranu z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci si musí zabezpečiť sám, rovnako zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí pri výkone práce v plnom rozsahu a znáša ďalšie riziká, ktoré vyplývajú z takéhoto vzťahu. Vykonávanie závislej práce v obchodnoprávnom vzťahu a nie v pracovnoprávnom vzťahu je rizikom aj pre zamestnávateľa, pretože zamestnanec, ktorý vykonáva prácu, ktorá napĺňa všetky znaky závislej práce môže podať žalobu na súd, aby rozhodol, že ide o pracovný pomer. Ak súd rozhodne, že ide o pracovný pomer, má takéto rozhodnutie dôsledky aj do minulosti, t.j. až do začiatku vykonávania tejto práce.

Negatívne vymedzenie pojmu „čo nie je závislá práca“ je výsledkom zákonodarnej iniciatívy poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a môže spôsobovať problémy pri výkone inšpekcie práce v prípadoch, ak obsahom obchodnoprávneho vzťahu alebo občianskoprávneho vzťahu je činnosť, ktorá svojim obsahom a spôsobom zabezpečenia má veľkú podobnosť so závislou prácou.

Základnou filozofiou Zákonníka práce je úprava minimálnych štandardov pracovných podmienok a úprava maximálnych limitov, ktoré nie je možné prekročiť pri vyjednávaní o obsahu pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy alebo dohody, Dispozícia možnosti upraviť v pracovnoprávnych vzťahoch výhodnejšie pracovné podmienky a podmienky zamestnania ako to ustanovuje Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis a kogentná povaha niektorých ustanovení, ktorá zabezpečuje zákaz odchýlenia sa od zákonov alebo ak z povahy ustanovení je jasné, že odchýlenie od zákona nie je možné, vychádza z článku 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a z článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečom čo zákon neukladá.

Vzhľadom na charakter Občianskeho zákonníka, ktorý je všeobecným predpisom vo vzťahu ku všetkým ostatným právnym predpisom v oblasti súkromného práva a Zákonník práce je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, Zákonník práce upravuje v prvej časti iba odchýlky od Občianskeho zákonníka a v ostatnom odkazuje na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.