Dobrý deň,

píšem síce z opačnej strany a je mi to vzhľadom na môj vek aj trápne, ale rád by som sa spýtal, ako si vôbec získať dôveru a rešpekt rodičov.

Som 27 ročný muž a s rodičmi už nebývam (bývam so snúbenicou). Rodičia mi zrekonštruovali a prepísali zdedený byt v ktorom teraz sme. Napriek tomu, že to bytostne nepotrebujem, moji rodičia mi stále nedôverujú a vôbec nemajú ku mne rešpekt. Jednoducho, predtým, ako čokoľvek spravím, tak vedia, že to spravím zle a ak to spravím, tak to prekvapivo je zle.

Podotýkam, že som odmalička vychovávaný v tomto duchu a odmalička mám definované mantinely a body ktoré v živote splniť. Preto som nikdy nefajčil, nedrogoval, nepodľahol alkoholizmu, vyštudoval som VŠ a momentálne som slušne zamestnaný. Mám vážny niekoľkoročný perfektne fungujúci vzťah. Od rodičov som odišiel pred 4 rokmi a paradoxne ma v tom podporovali.

Vždy som bol v tom, že rodičom môžem povedať všetko, ale za posledné dva roky sa situácia tak otočila, že radšej im nehovorím ani kde som ani čo robím, pretože všetko, a úplne všetko proti mne vždy použijú. Nikdy nie som dosť dobrý, nikdy ma za nič nepochvália.

Zopár príkladov: Zraní sa mi pes a idem k inému veterinárovi, ako by šli oni - som nezodpovedný a chcem ho zabiť. Kúpim si tričko (za vlastné prostriedky) - nie je dobré. Idem na dovolenku (za vlastné prostriedky) - zlá destinácia, zlý spôsob dopravy, zlý čas. Upracem si auto a ponúknem sa, že mamu hodím do práce (mám to po ceste) - v kufri máš neporiadok, si neporiadny. Podarí sa mi uvariť ťažký recept a tak jedlo donesiem ochutnať aj rodičom (11 km) - sponzoruje ťa čerpacia stanica? Kúpim si lacné topánky - " to čo máš ža lacné topánky?" Kúpim si drahé topánky - "to si môžeš dovoliť?" žiadne ďakujem, skvelý nápad.

Proste hocijaké rozhodnutie, čo spravím, musím prediskutovať s nimi a samozrejme (aj keď tvrdia, źe mi len radia), dať na ich názor a ich skúsenosť. Opačný prípad je nepovedať im nič a spraviť podla seba - no keď na to prídu, tak mi tvrdia "ako si ich nevážim a ako sa k nim zle správam". Všetko musím cenzurovať a to som myslel, že s rodičmi budem mať super vzťah.

Ďalšia vec je stretávanie. Pozvať svojho otca na pivo je niečo nemožné (a to má pivo veľmi rád). Vždy ma odbije, že nemá čas a pod. S kamarátmi a inými členmi rodiny si nájde vždy. Pozvať rodičov k nám na byt je tiež nemožné - vždy sľúbia, no napokon to čo najkratší čas pred dohodnutým termínom (rozumej menej ako 24 h ) odvolajú. Ak aj ledva prídu, zostanú na 15 minút.

Minulý rok sme boli spolu na dovolenke dvoma autami (sám som jedno šoféroval) a podľa mamy to mala byť "maturita z vodičáku" aby ma púšťala na dovolenku samého (vodičák mám skoro 10 rokov a najazdených cca 250.000 km bez nehody s jednou pokutou). Prišlo na lámanie chleba "nie si dosť zrelý" (!!!!). Ani nebudem komentovať, že moji priatelia a kolegovia sa toto rodičov ani len nepýtajú.

Poslednou vecou sú rodinné intrigy. Akákoľvek negatívna domnienka na moju osobu je podľa mojej mamy pravdivá. Teda dozviem sa, že sa údajne hnevám na strýka (samozrejme, že nie) a hneď sa mu mám ospravedlniť. Moji rodičia sa ma nevedia zastať. Väčšinou si rodičia bránia deti aj keď vedia, že sú vinné. Moji rodičia ma obvinia, ešte ani nie je jasné, čo je vo veci.


V podstate mi to môže byť jedno. Môj život ide ďalej sám. Len som veľmi sklamaný a veľmi ma to kúše zvnútra. Stále na to myslím. Nie sú veľmi starí (pred 60), ale aj tak sa bojím, že raz tu nebudú a chcem s nimi tráviť dosť času. Ale už to nedokážem niesť v sebe. So snúbenicou majú dobrý vzťah, aj keď samozrejme, je to horšia verzia mňa.

Riešili ste niekto ako získať dôveru svojich rodičov? Ktorú ste nikdy nemali?

Rozumiem, keď ju niekto stratí a chce získať späť. Ale ja som nikdy nespravil nič, čím by som ich ranil. Práve naopak. Som presne ich obraz. Ale nie dosť dobrý. A to napriek tomu, že som mimoriadne pozorný (každý ich sviatok si uctím), snaživý som aj voči ostatnej rodine.