Dobrý deň,
Môj „problém“ spočíva v tom, že sa neviem nájsť. Študujem už 3. rok na VŠ – sociálnu prácu, ale neviem či je to odbor ktorý má napĺňa, baví, neviem či mám pokračovať aj na druhý stupeň. Keď sa ma niekto spýta, čo ma baví, ja jednoducho neviem. Niektorí ľudia radi kreslia, hrajú na hudobný nástroj.. ja nie. Asi som ešte neobjavila „to svoje“, alebo, čoho sa bojím, že som to premrhala... Iste mám nejaké záľuby, rada čítam knihy, rada lyžujem, alebo idem na turistiku, do prírody. Ale aspoň si nemyslím, že je to niečo, s čím sa môžem v život uplatniť.. Veľa ľudí má svoju vysnívanú prácu. Ja ani neviem na čo sa hodím. Niekedy ma prepadnú pochybnosti, či sa vôbec na niečo hodím. Viem, že áno, ale to, že to neviem objaviť.. to ma začína deprimovať, cítim zmätok, neistotu. Teraz sa tak veľmi hovorí o osobnostnom raste, o tom, že si máme ísť za svojimi snami, túžbami. Áno ja by som veľmi rada! Naozaj sa chcem naplno venovať niečomu čo ma bude baviť, v čom budem vidieť zmysel. Chcem pre to robiť všetko, byť pre to zapálená. „Len“ neviem čo by to malo byť...
Chcela by som mať prácu, kt. by som dokázala pomôcť aj iným ľuďom. Nechcem žiť len pre seba, ale aj pre druhých. Preto aj študujem sociálnu prácu. Lenže.. to je práca s ľuďmi. A ja som zistila, že to asi „s ľuďmi neviem“. Neviem s nimi dobre komunikovať. Akože mám kamarátov a tak.. ale čo sa týka tej práce s nimi. Viesť ich, byť pre nich istým druhom autority i kamarátstva. Vždy keď mám s takýmito ľuďmi komunikovať, dostanem „blok“. Veľmi silný. Napríklad som vyskúšala prácu so seniormi, deťmi, i mentálne postihnutými. Stalo sa mi, že mi povedali: teraz choď a skús sa s nimi porozprávať, oni budú radi. A ja? Stála som tam ako kamenná socha.. pozerala som a.. mala som blok! Bála som sa ísť za nimi, rozprávať sa.. A pritom v hlave, teoreticky som vedela, čo mám robiť, vedela som že na tom nič nie je. Ale.. do praxe som to nevedela preniesť. Bála som sa prvého kontaktu, nevedela čo povedať, ako ma príjmu.. A pritom vo svojich predstavách som tak odvážna! Predstavujem si, ako nemám problém za kýmkoľvek prísť, skamarátiť sa s ním.. ale prečo sú to len predstavy? Prečo tento blok? Niektorí vravia, že to človek buď v sebe má, alebo nemá. Niektorí vravia, že sa to dá naučiť. Lenže, dokedy to ešte mám skúšať? Kedy už budem isto vedieť či to s ľuďmi viem, alebo neviem? Veď od toho sa bude odvíjať aj moja budúcnosť. Mám pokračovať v sociálnej práci, alebo „presedlať“ na niečo iné? Obdivujem tých, kt. s tým nemajú problém, nemusia to ani riešiť. Ide im to tak prirodzene. Aj ja túžim aby mi išlo niečo tak prirodzene..
Ďakujem za radu :)