Nik Ti nebráni ...

super nápad. Ďakujeme za inšpiráciu. a my ti pomôžeme ako?

a aký máš problém?

Na Facebooku už také niečo existuje roooooky... aj s fotkami.

...alebo ešte staršie ....

Lenže tomu sa už vraví rodokmeň ...

Osobne si robím takú kroniku mojej chalupky , kde si dávam celý postup všetkých prác a ostatných skutočností ...
Pracujem v obyčajnom Worde , ktorý mne úplne postačuje .

Vďaka tiež začnem asi tam a potom si založím nejaký obal čo to dám dokopy

Ako deti sme si pisavali dennicek.
Teraz je v mode, ze si ludia vytvaraju rodokmene celej rodiny.

Ja si dolezite momenty zachytavam na fotky a napisem k tomu kratky komentar.
Dnes si mozes sama doma,cez internet z takychto fotiek s komentarmi dat urobit krasnu fotoknihu.
Nezaberie vela miesta a vzdy je po ruke :-)

foto z netu na ukazku:http://www.dama.cz/deti/images/digiplace3.jpg

Ak chceš písať niečo čo vydrží generácie.. kúp si papierovú knihu a píš rukou. fotografie kludne nalep.
Alebo, super je fotokniha. So zenou si kazdy rok davame na Vianoce fotoknihu z aktualneho roku. Vzdy ju jeden pripravi a daruje tomu druhemu. A striedame sa :)
Dorobili sme si aj starsie roky, teraz mame v kniznici fotoknihy z kazdeho roku co sa pozname.

Je to výborný nápad. Je tak rýchla doba, že človek nemá pomaly kedy žiť. A aj keď sa ocitne celá rodina doma, tak obvykle stále beží nejaká zvuková clona.
To vzácne stíšenie rodín najmä v zimnej dobe, ktorú napr. moji rodičia prešachovali, v lete prezáhradčili, my ako deti sme si slobodne voľný čas, ktorého sme mali oveľa viac ako dnešné deti, prežili vonku v prírode na bicykloch, korčuliach, a iných hrách, ktoré rozvíjali fantáziu, a čítanie bolo samozrejmosťou už od druhej ľudovej.
Napriek tomu mám dnes na mamu milión otázok, na ktoré sa jej už nemôžem spýtať.
Viem, že aj moje deti budú pravdepodobne pociťovať tento deficit, pretože by som im veľa vecí chcela porozprávať už v ich dospelosti, ale jednoducho niet času.
Vnútornú potrebu mám veľmi silnú, jediným problémom je, že to nechcem písať na PC a rukou sa mi nechce. :-) Osnovu mám hotovú už dávno.

Čo sa týka ako formu zvoliť, dám príklad mojich známych, kedy ich otec prekvapil zviazaným románom. On zasadil rodinný príbeh do kontextu doby. Kniha bola darovaná päťdesiatnikom a zhtla ju jedným dychom celá rodina.

Ešte jedna forma ma veľmi zaujala. Spomínal ju na v STV PhDr. Fabián, psychológ. Odpovedal na otázku, ktorá žena v živote pre neho najviac znamenala. Matka. Písala si denník už počas tehotenstva s ním a pokračovala so záznamami až do jeho veku dvoch či troch rokov. Nespomínam si. S akou láskou o nej hovoril, koľko lásky musela tá žena do neho vložiť.

Rodokmeň mám aj ja, ale ten mi o rodine nič neprezradí okrem suchých faktov. Ale samozrejme som rada, aj moje deti, že poznáme svoje korene.

Vieš veľmi presne si to vystihla. Presne takú istú potrebu mám aj ja. Jednoducho by som tým chcela do budúcna vyjadriť svojim deťom čo nás všetkých spája ako rodinu čo pre nás bolo v tom čase a situácií najpodstatnejšie. Proste niečo z čoho by čerpali keď nás nebude. Ja som ju začala písať ručne perom ale nemá to nejaký pekný vzhľad. Väčšinou som ju písala keď sa niečo doma stalo. Vieš čo stránka to iné pero. Chcem dať tomu nejaký vzhľad a doložiť aj fotkami. Aj som hľadala nejakú predtlačenú knihu no nebolo to ono. Ja toho času teraz trochu mám tak by som to chcela využiť. Ďakujem pekne si vystihla čo chcem

To som rada. Ja som síce napísala, že sa mi nechce, ale písaným. Písaným preto, lebo viem, že to bude najskôr tlačeným písmom. A nevyberiem si určite guľôčkové pero aby sa po čase nevpíjalo do papiera. Vyzerá to nevábne.
V maturitnom ročníku som niečo spracovávala veľmi dôsledne do kvalitného zošita a písala s pierkom na rúčke ponáraným do kalamára. Nebol to vôbec problém, vizáž stála zato.
Tak začneme písať, kým si ešte pamätáme. Teda aspoň ja. :-)