Strucne a jasne - dcera ta vydiera.
Zbytocne sa tu rozpisovat litanie dolezite je :

Nepomoze nic ine len stanovit pevne a nemenne pravidla domacnosti.



Ak bude aj nadalej vynucovat placom co chce ona, netreba trestat, len urcit cast bytu - napr. izbu a tam ju odviest a nechat tam. Povedz, ze ju mas velmi rada, a ze je ti smutno, ked ju vidis plakat. Ked prestane, nech sa k vam vrati. Ak by chcela z izby ist von, nepustit, ak by doslo k fyzickemu samoublizovaniu- hadzanie na zem a pod. pridrzat dieta v tesnom zobreti kym amok neustupi.

P.S. nedaj sa citovo vydierat. Aj ked to boli, v tychto jej pripadoch trucu bud razna a nech nevidi, ze sa koli tomu trapis.

no neviem, toto sa praktizuje tak na 3-4 ročné deti... ona má už 9, tu pôjde o niečo iné, ako o klasickú detskú vzdorovitosť... treba sa v kľude zoči-voči s ňou porozprávať, čo ju trápi..

Nepisem vzdorovitost, ale vydieranie rodicov apravanim.
Napisala som odporucania, kazdy sa zariadi podla seba. A ewita, urcite 3 rocne dieta ziaden psycholog neodporuci zatvorit do izby v afekte osamote.
Skus debatovat s 9 rocnym dievcatom, ked place a vynucuje si to, co chce ona. Napr. ten kabat ti kludne hodi aj na hlavu.

Zadávateľka píše, že jej prizrie na syna. Nevieme jeho vek. Možno žiarli a takto si vyžaduje pozornosť.

Myslim ze ma Alaya pravdu. Dieta skusa....ja mam takmer 8-rocneho, nikdy nebol neviniatko ale posledne mesiace papuluje strasne, neposluchne ani za svet, kazdu vetu ked sa brani ze neurobil alebo nechcel urobit, zacina ale ved...no des .....

doteraz jej ten plač pomáhal, prečo by mala prestať?
treba sa s ňou porozprávať, ale nie vtedy keď vás nahnevala a ste obaja vytočení.... treba si sadnúť a rozoberať to vtedy, keď ste obaja v pohode a vtedy je schopná sa zamyslieť nad svoji správaním.....
myslím, že sme si tým ako rodičia prešli všetci..... aj moje deti mali obdobia vzdoru, syn dokonca ako malý ušiel z domu :-), chce to však čas na deti a veľa lásky....
ak vaša dcéra pochopí, že ju máte radi a vysvetlíte jej, že také správanie je zbytočné, že robí zle aj sebe aj vám, tak sa to časom napraví.... možno by ste sa mohli zamyslieť aj vy, či nedostáva príliš veľa zákazov a ten vzdor sa ešte viac aktivuje.... treba sa zamyslieť a niekedy zákazy radšej nedávať, hlavne ak to je nejaká drobnosť...... aj ten kabátik, ja by som jej ho bez problémov nechala, nech si ho zoberie, ale potom by som bola dôsledná a nechala ju nech si ho aj sama nosí.... ak zistí, že ho brala zbytočne a mala s ním starosti, tak si to druhý raz rozmyslí.....

s tými pravidlami súhlasím.... ale stanoviť ich nie v zlosti, ale keď sú všetci v pohode..... my sme mali tiež pravidlá, ktoré deti poznali skôr, ako došlo k ich porušeniu a vedeli hneď čo ich čaká :-) a pomáhalo to, ja som sa ani nemusela nahnevať, stačilo sa spýtať, či vie čo to znamená, ak niečo nesplnil :-)

No mne to celé pripadá, ako keby bola až veľmi precitlivelá. To, že sa rozplače, lebo jej je teplo, to nie je z trucu, ale že si s tým asi nevie rady. Môj syn má tiež niekedy takéto stavy, ale to najmä keď je unavený, a hlavne, má 3 roky iba. Možo by nezaškodilo, ak by mamina skočila za psychológom, pravdepodobne poradí viac.

narodená v septembri?Mám okolo seba zopár pán,ktoré si všetko a vždy vyrevú až do dospelosti či staroby.Alaya má pravdu,dobré rady.

:eek: ...tiez som september na "mariu".....:D

poradila som :)

všetka úcta, ale stačí toľko k "diagnóze"?

úplne úplne súhlasím s JAJA11, myslím že najrozumnejšia zo všetkých rád :)
Mám 12-ročnú, presne tieto momenty si zažívam, keď si ona povie že to má byť takto, tak nevníma, nerozmýšľa, nepočúva argumenty. Dovolím jej to a ona sama potom vidí že to bolo jednak zbytočné a jednak pre ňu zaťažujúce :) a presne ako píše JAJA11, po návrate (napr. z toho kostola, čo celú dobu by ona mala cez ruku zbytočne prevesený kabát, alebo by sa v ňom potila), ju objímem a úplne v kľude sa s ňou porozprávam, chcem aby sa sama už keď je po všetkom zamyslela a ona sama prišla na to, že mama je rozumnejšia, skúsenejšia a máva 98% pravdu :D . (Tá moja tiež často plače, ale skôr kvôli citovým veciam, v takýchto prípadoch si to vynucuje skôr tou hádkou a zaťatosťou). Myslím že ak sa bojíš že ju strácaš, nejde o to sa nepohádať, to je občas "normálne", ide o to myslím, počúvať aj v tej hádke čo hovorí, ak je možné tak ani v "hádke" nepovedať čo by si mohla ľutovať, a najmä keď sa tie záporné emócie vybúria, úprimne, s láskou sa o všeličom a o všetkom porozprávať a najmä jej prízvukuj že ju ľúbiš.

Gabi, nie nestačí .

Ty by si akceptovala psychológa a jeho rady cez net ?
Lebo ja nie.
Alaya spomína skôr teoretickú rovinu.
No vraví aj to, že na prax je potrebný osobný kontakt.

Gabi. Aku diagnozu som stanovila.? V tomto veku sa tak sprava vacsina deti, vydobijaju si tak svoje zaujmy. Ak rodic v tomto veku povoli,nestanovi pravidla, nasledky bude zat neskor. ved tazdy uvidi sam.

ja tiež panna až do smrti a nepamätám si, že by som si niečo vydobíjala plačom - možno keď som bola malá pokusy byť mohli, ale určite zatrhnuté v zárodku :D

my ako decká sme to vôbec ani neskúšali....stačil rodičovský pohľad a bolo vymaľované.Dnešnému decku nemôžeš dať ani facku,lebo by ťa hne´d udalo....majú priveľa voľnosti a potom nevedia,čo od rozkoše.

dakujem vsetkym za vase nazori a rady, niektore som uz urobila, napr. alaya1 , ze ju poslem do izby, na par dni to pomohlo, potom to bolo to iste, snazila som sa s nou aj rozpravat, no skor ako mi nieco povie tak sa zase rozplace akoby sa mi to bala povedat, skor som uvazovala nad tym ze ziarli, syn ma len dva roky, je medzi nimi velky odstup, a predtym vsetka pozornost, patrila jej. a skusim urcite porozmyslat aj nad sebou mozno jej davam naozaj vela prikazov a zakazov.a vaneska nieje narodena v septembri ale v marci.

skús ju viac zamestnať s opatrovaním mladšieho brata,urob to tak,aby sa cítila dôležitá,nech niektoré veci robí iba ona,pochváľ ju a povedz,že to robí lepšie ako ty.....aj to je možno cesta....ale všetko nenásilne....bez priamych príkazov,nejako okľukou....

ak si takéto správanie všímaš najmä posledný rok, rok a pol, a medzi Vaneskou a jej dvojročným bračekom nie je súrodenec, tak nie je o čom, žiarlivosť ako vyšitá :D - potom len veľa lásky, veľa slov a veľa objatí - a objímaj ich oboch naraz a obom im hovor ako ich ľúbiš :)

toto je fakt pravda, moja vaneska ma babku, ktorej sa moze zo vsetkym postazovat

moje deti sú tiež marcové, ale ten vzdor býva asi u všetkých, bez rozdielu dátumu narodenia, ale závisí to skôr od povahy....
hej, môže to byť aj žiarlivosť, myslím, že ak si na ňu nájdeš dosť času, hlavne keď bude musieť sedieť v tej svojej izbe a ten hnev už nebude ten prvý - najsilnejší a vysvetlíš jej, že aj teba mrzí, že musíš dávať také príkazy, že by si bola radšej, keby ste sa vedeli dohodnúť bez urážania, príkazov a trestu, tak to časom príde aj samo..... ale ty sa ako mamina musíš naučiť ovládať a prv než sa na ňu opäť nahneváš, !preosej" tú zlosť, či je naozaj potrebná v tej chvíli ..... uvidíš, čas to vyrieši, ale zapracovať na sebe musíte obe :-)

Mirqua, čítaj aj tu, je to podobný problém, ľútostivosť, ktorá súvisela s pribudnutím súrodenca.
http://najmama.aktuality.sk/poradna-otazka/230383/syncekova-lutostivost-zacala-ked-sa-nam-narodil-druhy-syn/

Keď vidím "výchovu" niektorých dnešných detí, tak mi stúpa tlak. Aj u vnuka som potrebovala dcére vtĺcť do hlavy, že ľúbiť dieťa neznamená mu ustupovať a chváliť, ale vymedziť pravidlá. Teraz má druhé a vidí, že všetky chyby urobené vo výchove u toho 2,5 ročného sa jej vracajú ako bumerang. Týmto som chcela povedať, že s najväčšou pravdepodobnosťou aj dcéra zadávateľky bude hýčkaný rozmaznaný veľa rokov jedináčik, ktorý ide do predpuberty. Kdesi som začula, že dieťa sa dá a má vychovať do 3 rokov, lebo potom je to už zbytočné. Ja by som dieťa odviedla k nejakému psychológovi, aby vylúčil alebo potvrdil precitlivelosť, prípadne zistil, či nemá aj nejakú poruchu či chorobu. Podľa jeho zistení - v prípade, že je dcéra len vydierací ufňukanec, tak jasné pravidlá a fňukanie ignorovať. Samozrejme chváliť a pozitívne motivovať.

Rodič nevie vydrbať so svojím deckom ?
Nuž smutné...

Pokiaľ tam nie je fakt nejaký problém, týkajúci sa zdravia, tak neriešim.

Vnučke síce veľa povoľujeme, ale aj bezhraničná láska má svoje hranice.
...a ja rozhodne nemám problém jej jednu výchovnú po tých dvoch peproch. ;)

myslím, že sa všetci chápeme a nemusíme sa tu hrať "na múdreho" .... a verím, že každý píše svoje komenty v čo najlepšej viere

ad " ocino jej vysvetlil, ze vonku je teplo a ze ta vec na oblohe je slnko a ze nas ta vec zohrieva, my vsetci sme sa zasmiali, a ona sa royplakala."
Mne to pripadá, že si nevie poradiť s určitou emóciou, možno neistotou spolu s tvrdohlavosťou, čo ju rozplače. že sa s ňou pohádate asi nepomôže. Skúste sa vyvarovať hádky, zahryznite si do jazyka, vysvetliť krátko môžte, ale neriešiť to , nekomentovať, pri tvrdohlavosti je dobré nechať nejaké zdané dvierka na únik, kompromis -napr. tak si zober aspoň ľahší kabát, a pod.. Samotný plač nekomentujte. Trvajte len na dôležitých veciach, ale drobnosti ani neriešte. Ten kabát je napr. pre mňa drobnosť, tu by som ponúkla tú alternatívu a rešpektovala rozhodnutie.
Má tie problémy aj mimo domu, v škole, u babky, keď je bez rodičov?
Vzhľadom na vek by som už skúsila psychológa.

1. nevenovat jej pozrnost ked place, nech sama pride na to, ze to nie je riesenie
2. urcite si ju nedoberajte za ziadnych okolnosti. Ma vo Vas vidiet oporu a nie dalsieho podpichujuceho spoluziaka. Ak si kabatik bude cely cas sama niest, nech si ho nesie. Ona bude obmedzovana, nie vy.
3. Okrem toho netreba podceňovat jej precitlivelost. Venuj jej osamote hodinku, napríklad pri obede v restauracii, a skus z nej nenapadne, kamaratsky dostat nejaku informaciu, co je za jej placom.
4. ak mas podozrenie navstite lékarku, u niektorych 9-rocnych sa uz prejavuju pubertalne vlastnosti. Urcite sama vies, coho je zmena hormonov schopna

dieťa je rozmaznané a zlyháva výchova.......

:alaya
Ad "poradila som" - áno, poradili ste a to je maximum, čo sa dá na porade urobiť. Ale nepotrebuje samotná nešťastná mamina niečo ako "tréning" alebo dokonca "výcvik" od psychológa?

Myslim, zer mama je v uplnom poriadku. Ako kazda mama je na svoje dieta, ktore sa vymyka z priemeru uzkostne naviazana. Takymi prejavmi prechadza vela rodicov, deti od utleho veku skusaju, co si mozu k rodicom dovolit a verte mi, patricne to vyuzivaju. Mali diktatori./ niektori sa hadzu o zem, ini vyplakavaju, prestanu jest, nechcu spat/. Kazdy rodic sa s tym vyrovnava rozne. Niekto dupne, niekto place v kute, ze dieta nezvlada.
Ale psychologicke sedenia nie su pre nich riesenim. Riesenim su prave tie pravidla, v kazdom veku dietata, primerane schopnostiam, danopstiam a moznostiam dietata. myslim, ze vo veku 10-12 rokov siahodlhe rozhovory sa mozu vymknut ucinkom, nakolko dieta suvis nechape, vie len, co si moze dovolit a to vyuziva.Snad nieco pre rodicov poucne z vyvinovej psychologie, aby vedeli, co ich v ktorom obdobi veku dietata caka .

Moja laická "diagnóza" /v zmysle prečítaného/: žiarlivosť
Otázky:
1. ako a od koho sa dcéra dozvedela o súrodencovi?
2. ako sa "chystala" na jeho príchod? /tešila sa, ignorovala ho,.../
3. ako sa zmenilo jej správanie po jeho príchode na svet /doma, v škole, v rodine/?

Moje laické rady matky:
Aj keď to môže byť pri malom dieťati náročnejšie, nie je to nemožné - ak si to doteraz nepraktizovala, zabezpeč si pre syna dozor /otec, starí rodičia, suseda, kamarátka.../ a vyhraď si čas /aspoň z času na čas/ IBA PRE SVOJU DCÉRU. Spravte si len vy dve /alebo spolu s jej kamarátkou, kamarátkami/ babský výlet - do cukrárne, do parku, do kina, na kolotoče, choďte sa spolu bicyklovať... Podniknite hocičo a hocikde, len musí mať vtedy pocit, že patríš IBA JEJ. A uvidíš, čo sa bude po čase diať... Nemusí to byť hneď, možno o pár týždňov, či mesiacov. No Tvoja dcéra to určite ocení... A potom sem napíš.
Ver mi, viem, o čom hovorím...

Z napísaného mám dojem, že Vaneska doteraz emocionálne nedokázala spracovať, že má doma "konkurenciu" v podobe jej mladšieho brata, ktorý je od Vás všetkých vo všetkom závislý a s ktorým sa "musí" deliť nielen o priestor v detskej izbe, ale aj vo Vašom srdci... Jej "bezdôvodná" plačlivosť môže byť jediný spôsob, ako upútať Vašu pozornosť a odpútať ju od brata, ktorému jej pochopiteľne venujete viac. Nemôže od Vás čakať, že ju prebalíte, nakŕmite, oblečiete, umyjete... Lebo to všetko dokáže už sama. Tak robí to, čo má s bratom ešte spoločné. Lebo to je jej jediná istota, že si ju všimnete...

Ja sa vnúčat (7 a 11 rokov) pýtam :
Má niekto problém?

A aj tá 7 ročná odpovedá :
(ak niekto má) Ty ho vyriešiš do 2 minút

Tiež si myslím, že psychológa potrebuje mama a nie dcéra :D

zopár pánn !

"" u niektorych 9-rocnych sa uz prejavuju pubertalne vlastnosti. Urcite sama vies, coho je zmena hormonov schopna ""

Veď to / to
hormony :
- vychovať sa to už nedá
- prihlušiť to nemožeš
=
pubertu treba "IBA pretrpieť " :D

zopár panien - panna = vzor žena...

Presne: pomohla by v pravej chvíli dobre mienená facka a bolo by po probléme. Prípadne treba mať 6 detí, aby mamička nestrácala nervy

hm...fackat 9 rocne dieta...to je naozaj ten najlepsi vychovny prostriedok.

žeby sa (doterajšie :D ) panny mali riadiť podľa vzoru terajších žien ??????

Veď práve, ona vie, že je už veľká a plačú iba malé deti - ako je jej brat. Tak robí /možno vedome, možno podvedome/ to, čo on - aby ste jej venovali svoju pozornosť, lebo s príchodom brata to už nie je to, čo bývalo...
Možno by bola zaujímavá odpoveď na otázku, či bola takáto plačlivá vždy, alebo je to záležitosť posledných 2 rokov...

Alaya tu rozdáva aj diagnózy, mne napr. diagnostikovala kynofóbiu :D

Súhlasím s Gabi03.