Tak, ako sa on nechce dať dotlačiť, tak sa nedaj ani Ty. Ale nechcem nič vnucovať, rozhodnutie je na vás oboch.

ale ja ho netlačím, len nevidím riešenie, lebo má pravdu, že on je sám a ja nie...len nemôžem nájsť riešenie alebo argument

No ja by som sa k nemu "nastahovala" na skusku a presvedcila by som sa ci mu fakt ide o mna alebo potrebuje gazdinu do domacnosti :)

A deckam, tiez nezaskodi skusit ako je to postarat sa o seba ;)

Kolko rokov majú tvoje dospelé deti ? Nebolo by vhodné nakopnúť ich so zrušením "mamahotella" aj keď bývajú s tebou, aby si nemusela utekať im prať a variť ?

Majú dosť, a zle som sa vyjadrila, nie sú nesamostatné a zvyknuté na mamičkine služby, naopak, aj obed mám niekedy na stole... a nenútia ma byť doma... len problém nieje len tam, že som doma, ale ako som písala, kde mám mať spoločnú kasu? Kde mám platiť elektriku, opravy? Mám nechať deti platiť moje a ja platiť priateľovi, niečo, čo bude jeho detí? A milionár nie som, aby som sa podieľala na chode 2 domácnosti :D

Píšeš...Myslím, že sa treba starať aj o moju domácnosť, ale on to nechápe a tvrdí, že sú dospelé, a mám sa nasťahovať k nemu...
Otázka znie: o svoju domácnosť sa stará on? Je sebestačný? Padla ponuka na sobáš? Ak si odpovieš na to kladne,tak môžeš zvážiť zmenu,ak záporne,tak by som bola véééľmi opatrná.
Túto dilemu riešia aj vdovy,nielen rozvedené a väčšinou je to len kalkul zo strany mužov.Mám susedu,ktorá sa vydala za vdovca k trom malým deťom,žije tu 40 rokov, on je teraz vážne chorý,stará sa o neho a plakala minule,že keď on zomrie,bude sa musieť ona vysťahovať (kde?) - dom patrí deťom.Aj taká je realita.
Ja som vdova,ale mne žiadny chlap neprekročí prah domu (môžem randiť v kaviarni :)),ale to je môj názor.

Ja ak...iba na skusku....domu-bytu by som sa isto nezbavovala....

Ty si ešte mladá,môžeš "skúšať" :D ja už nemám čo :eek:

Na otázky odpoviem, áno, je samostatný, až moc /niekedy si myslím, že ma ani nepotrebuje/, ale ponuka na sobáš nepadla /aj keď neviem, či by bol v tom rozdiel, keby bol sobáš :)/
a domu sa zbaviť nechcem, len si myslím, že by nebolo spravodlivé podieľať sa na chode domácnosti, ktorej nie som majiteľka a na svoju sa vykašľať /teda finančne/

že mladá :D :D :D :D ďakujem

To som Lujze písala,ona chce "skúšať" :) A že nevieš,či by v tom bol rozdiel,keby ste sa vzali? Minimálne v tom,že by si mala iné práva - teda veľký rozdiel by to bol.

v práve na podiel na dome žiadny rozdiel

Prečo myslíš? Manžel dedí,partner nie...

Peggy....možno by to bola rychla skuška:Dzvana aj "aby sa nepovedalo".....
Zadavatelka nepise aku su spolu dlho.....

Ži a nechaj žiť.

Manžel dedí, ale asi nie majetok pred sobášom... takže myslím si, že rozdiel žiaden...a sme spolu /????/už dosť dlho... teda cca 2 roky /teda rátam skoro 3/
A rýchla skúška? to je to čo píšem, že podieľať sa na údržbe domu jeho detí...a svoje deti nechať starať sa o našu domácnosť samé? Veď tam je problém, začať s ním žiť v spoločnej jeho domácnosti.

No ak by si sobáš podmienila darovaním časti domu manžela, asi by si bola v očiach jeho detí tou najhoršou macochou ...

čo tak stručne?
odpovedali iba ženy, aspoň jeden od mužského by nezaškodil.....

Iwett, čo chceš dosiahnuť , resp. aký máš cieľ ? čo ďalej do budúcnosti? ako si to predstavuješ ďalej vo vašom vzťahu?

Miluš

Ale veď ak sa zamyslíš,tak v jednej vete je povedané všetko.
Schválne som dal takúto formu...na zamyslenie.

Môj názor nie je až tak podstatný...ja som sa podľa tejto vety zariadil už dávno...;)

To boli dobré, otázky. :) Práve to keby som vedela, tak nepíšem na poradu, čo by som mala robiť :D
Chcela by som s niekym žiť, starať sa o jednu domácnosť a jedny deti a vnučatá :) ale to už v mojom veku bohužiaľ nejde...a nevidím východisko z mojej situácie... no a presne ako píše veronikasad, nechcem byť ani zlá macocha... :)

Uz by som sa nevydala....som rozv.od roku 95....

Lui, nikdy nevieš, čo Ti život do cesty prinesie....

To je presne môj názor buchač...aj ja žijem a nechávam žiť, nikoho neobmedzujem... všetci okolo mňa žijú ako sa im páči... len ja neviem ako mám žiť.

Len malý rozdiel medzi nami ...
Ja som ženatý.

No aj napriek tomu hentá veta platí ! ;) :D :D :D

A ako to zistím avalik? Pravdaže by mu to vyhovovalo, kto by nebol rád, keby sa zrazu nemusel starať sám o domácnosť, ale by mu niekto pomáhal? A budúcnosť? Ak budeme žiť šťastne až do jeho smrti, tak potom budem bezdomovec? Alebo zaklopem deťom: otvorte kozliatka, tu je vaša mamička, už budeme spolu šťastní ! :D :D :D

ani mne by sa nechcelo druhýkrát vydávať :) a myslím, že by to nevyriešilo nič

veta platí, to je aj moje krédo...len akosi to na môj prípad nepasuje... nikto nikoho neobmedzuje, každý každého necháva žiť...len je to únavné :) a nie všetci s tým súhlasia

prestahovanim sa nestracas narok na svoje vlastnictvo - pokial svoj byt/dom nepredas mas pravo sa tam kedykolvek vratit, ci tam ziju deti alebo nie ... ak niekde byvas tak sa podielas na nakladoch - minimalne na energiach (zalezi ako sa dohodnete, mozno vsetky naklady bude hradit tvoj priatel), dan z nehnutelnosti nech si riesi majitel ... a ako to zistis? no predsa ci sa aj sam chyti varesky a prichysta jedlo pre vas oboch, ci nalozi do pracky aj ked tam budes uz aj ty, ci sa chyti vysavaca ...

Mne sa zdá, že: alebo máte radšej svoje dospelé deti ako priateľa alebo napriek dospelosti sú vaše deti tak trošku dengľavé, keď si ešte nedokážu navariť, oprať, poriadiť. Von s pravdou.

o to nemám strach, že sa nechytí varechy, aj teraz sa jej drží :) ani o to, že prídem o vlastníctvo domu sa nebojím... ide o morálne veci, nie právne... je normálne keď sú ľudia spolu, podieľajú sa pomáhajú si .... a keď treba tak sa postarajú o toho, kto pomoc potrebuje... Ale ja to beriem z iného uhla pohľadu: budem u priateľa, starať sa o jeho domácnosť, venovať sa jeho povedzme vnúčatám.... a keď sa niečo stane, prídem o strechu nad hlavu.... prídem k svojim a poviem už som naspäť, teraz sa starajte vy o mňa :D

no neviem, mám pocit, že si nečítal všetky príspevky...o tom som už písala, že sú až moc samostatné, nemám čo tajiť, nemám s akou pravdou vyjsť von. Nemyslím, že sa dá porovnávať láska k deťom s láskou k priateľovi :) všetkých mám rada, aj deti, aj priateľa, dokonca aj priateľove deti, aj vnúčatá.... a čo z toho vyplýva? To je tá moja otázka v úvode. :D

Iwett,mýliš sa o tom dedení...pokiaľ má vysporiadaný majetok s exmanželkou,ako manželka dedíš rovnakým dielom ako jeho deti:
§ 473 Občianskeho zákonníka
(1) V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.
Preto mnohé deti bojujú,aby sa ich rodič neženil /nevydávala.Aj na vdovský/vdovecký dôchodok má nárok.Pozícia manželky je podstatne iná ako partnerky.A ak to myslí seriózne,tak by to mal navrhnúť.

neviem, ja som v tom, že sa jedná len o majetok po uzatvorení manželstva, neskúmala som to, doteraz som to nepotrebovala... a možno to je tak, len zas by som nechcela byť zlá macocha :) a bol by v riziku zas on :D to je ale kolotoč

Iwett nenechaj sa tlacit''do nicoho, ja by som sa zo svojho nestahovala,urob tak co je dobre pre teba a co tebe vyhovuje.

Ďakujem, presne taký mám pocit aj ja. Mne by vyhovovalo, keby sa priateľ nasťahoval k nám :) a to zas nechce on. :)

ono je to tak, aby ti niekto poradil, musel by prezivat to iste ako ty, ja som toho nazoru ze moje deti maju prednost aj pred vlastnym manzelom, preto mne sa zda, ze priatel chce mat len teba, ale ty mas aj deti, teda su tvojou sucastou aj ked su dospele, deti potrebuju rodicov v kazdom veku a naopak , potom ty budes ich potrebovat, a celkom odist k nemu aj byvat a starat sa aj o jeho rodinu, no neviem

Iwett, podobnú situáciu poznám z blízkeho okolia. Tam však už obaja žijú samostatne bez detí. Brať sa nechcú, ani spájať majetky. Tak žijú striedavo spoločne vždy u jedného z nich. Stravu a nejaké veci k životu si kupujú spoločne. Každý si platí náklady na údržbu svojho bytu a energie asi na polovicu. Veď, keď sú u jedného, tak ten druhý vždy ušetrí na energiách.
Takže nie je problém ani s návštevami vlastných detí a vnúčat. Prídu vždy k tomu svojmu rodičovi s tým, že tolerujú, že už nežije v byte sám.

Takto funguje vzťah rodiča aj s deťmi, ktoré ťažko rozdýchavali, že si našiel nového partnera. Aj keď ako vdovec mal na to plné právo.

A ešte musím napísať, že obaja tvrdia, že pri tomto spôsobe spolužitia ešte aj ušetria oproti tomu, keď žil každý sám.

Z napísaného mám dojem, že nadovšetko milujete svoju slobodu, nezávislosť, domácnosť, deti, svoje peniaze... a potom svojho priateľa. Suma sumárum - racio prevláda nad emóciami a tie nie sú príliš, resp. vôbec naklonené vzdať sa pohodlia svojho domova. Máte na to plné právo a nik Vám to nemôže zazlievať. Rovnako ako je logické, že po 2-3 rokoch sa vzťah niekam posunul a prišli ste na rázcestie... Lenže každý chcete ísť iným smerom... No /bez urážky/, toto asi pravá láska nebude... Toto mi pripadá ako čistý kalkul - samé účtovanie... Zrejme nejde o muža, kvôli ktorému ste ochotná niečo obetovať. Lebo ak skutočne milujem, nepýtam sa, čo ma to bude stáť... Asi to nebude to pravé orechové...

Ak by ste sa k priateľovi s takýmito pochybnosťami a vnútornými poryvmi aj nasťahovali, veľkú a dlhú šancu súzneniu Vašich duší a účtov nedávam... Ale to je len môj subjektívny názor z napísaného... Ale možno sa mýlim... Nepoznám Vás ani Vášho priateľa, ale pýtali ste sa...
Skúsili ste mu povedať, že z ekonomických a právnych dôvodov /lebo tie Vás evidentne trápia/ sa k nemu nenasťahujete a naďalej uprednostníte doterajšiu formu "randenia"? Alebo nasťahujete sa k nemu, ale každý z Vás bude financovať len svoju domácnosť, lebo... Ak Vás má rád, mal by to pochopiť... Alebo predajte svoje domy a kúpte si Váš nový, spoločný... Tudy asi cesta nevede, že?
Vezmite si papier a pero, spravte si dva stĺpce /klady a zápory/ a pomenujte plusy a mínusy Vášho vzťahu, Vašej hypotetickej spoločnej domácnosti, Vašej budúcnosti...
Toto isté by mal urobiť aj Váš priateľ /že by odmietol? :rolleyes:/ a papiere by ste si mali vymeniť a porovnať. Čo bude prevládať a v ktorých bodoch sa stretnete, ak sa vôbec stretnete? Jednoduchá matematika...
Good Luck... :)

Suma sumárum - Vám sa nikam sťahovať nechce, tak prečo by ste to robili?

PS: Určite ste počuli aj o manželstvách, kde každý z manželov má svoj účet a len niečo financujú spoločne, hoci, pravdupovediac, osobne si to neviem a nedokážem predstaviť. Poznala som jeden takýto pár s 3 deťmi... Po 22 rokoch sa rozviedli...

Ďakujem, aj ja to nejako tak cítim, aj keď nie tak úplne, nedá sa povedať kto má prednosť... mám ich rada všetkých, a ako som písala, je to neporovnateľná láska...len v tomto prípade by som sa bála, že si založia svoje rodiny a ja zostanem sama
ja viem, že mi poviete, že neviem, čo chcem, ani z voza, ani na voz. Keby človek vedel ako dopadne, by sa ľahšie rozhodol... :D ale to nikto nevie. ale keby som to vedela nepíšem. Neviem nájsť žiaden kompromis, ako vždy keď som niečo riešila... v tomto prípade kompromis neexistuje. :)

Tak urobte kompromis,ktory bude vyhovovat vam obom...zatial,kym sa napr.tvoje deti neosamostatnia

no darmo, mne sa zda, ze materinska laska je u teba silnejsia ako laska k priatelovi, tym nechcem povedat, ze ho nemas rada, ale doporucila by som riadit sa srdcom a podla toho sa rozhodnut, ono neda sa predom vediet, ze co by bolo, keby....

Koľko rokov majú tvoje deti? Aký pohľad majú na situáciu oni? Odporúčajú ti sa odsťahovať k partnerovi? Mňa by toto najviac asi zaujímalo.
Inak je poriadny rozdiel medzi partnerkou a manželkou. Niektoré ženy sa idú umlátiť v staršom veku za uzatvorením sobáša, práve kvôli možnému starobnému dôchodku po manželovi. Poznám prípad z rodiny, tak bol ten muž obliehaný ženami, až to bolo hnusné. A to boli ľudia všetci po šesťdesiatke. Vyriešila to smrť. Baby ho nestihli natiahnuť do chomúta. Ani nededili.

"len v tomto prípade by som sa bála, že si založia svoje rodiny a ja zostanem sama" ... a to si myslis, ze ked zostanes byvat s detmi, ze si nezalozia rodiny a raz nezostanes sama? ... a co ked ostanes sama? ved hadam v starobe ak budes potrebovat sa o teba postaraju ale maju pravo na svoj samostatny zivot ... ci si myslis, ze v buducnosti ich budes moct vydierat, tym ze si ostala s nimi a nesla byvat k priatelovi?

A čo ak budú mať dietky trebárs 40 a ešte stále sa neosamostatnia?

a preco by sa mali starat o teba, nech su radi, ze maju strechu nad hlavou ... ak sa im nepaci nech idu do vlastneho ... ved nemozes predpokladat, ze ked si zalozia rodiny tak budu byvat spolu v tvojom byte ... a starat sa budes o spolocnu domacnost, ved by ste byvali spolu a tak ako by si sa venovala jeho vnucatam, tak sa mozes venovat aj svojim ... ak sa stahovat nechces, tak sanestahuj ale priprav sa na to, ze tvoj priatel na zaklade toho sa moze rozhodnut ukoncit vas vztah

Oliwa...:-) vidis pises,ze cisty kalkul-laska je fajn,ale teplych kanalov je malo a vacsinou su uz obsadene...

Neviem, nie som bezdomovec...

Urob tak, aby si sa ty citila komfortne.

...a priateľ ???

http://www.porada.sk/t256554-zivot-rozvedenych.html#post2653440

priatel si radu nepytal, odpovedala som tomu, kto sa dotazuje,

Ďakujem za odpoveď, ale nieje náhodou rovnoprávnosť, mohol by sa nasťahovať on ku mne? či nie?

tak toto by sa aj mne páčilo, len maličký problém... môj priateľ to odmieta :(

mohol, ale on nechce odist od svojej rodiny

no práve, keby to aj on tak videl, len z jeho strany to je jednoznačné... a ja mám pocit, že chce odo mňa niečo, čo sám nedokáže dať

Darina, zadavatelka hore pise: "... On nechce ani počuť, že by mal bývať u mňa, lebo tam bývam s deťmi... on býva síce sám ..." cize, nie je pravda, ze nechce odist od svojej rodiny ale pravdepodobne sa nechce tlacit v byte s dospelymi detmi, ked on sam ma k dispozicii byt - co uplne chapem, a zvlast ked na oboch stranach su dospele deti

všetko je to napísané pekne,až na to, že si sa nezamyslel nad tým, ako ma on má rád, keď neurobí pre náš vzťah ani toľko čo ja... nemyslíš, že je to strašne jednostranné? ? A prečo by to nemohlo byť naopak a neprispôsobí sa on? alebo on nemusí nič obetovať pre vzťah len ja? je to ťažké. :)
Keby mi nebolo dobre, už sme rozídení a nepýtam sa, či niekto neriešil podobnú situáciu :)

Iwett..podla mna dva roky zivota s muzom je malo na to aby si sa zriekla ''svojho''zivota a ver mi nie som sebec ani vychcana potvora,v prvom rade sa ty zabezpec tak,aby si ty neutrpela ujmu a nemyslim tym financnu

deti už vlastne asi nie deti majú 21 a 25. A aký majú pohľad na náš vzťah? ste dospelí, robte si čo chcete. A máš pravdu, je to rozdiel, ale ja som sa na to nikdy tak nepozerala. A ani ma nikto nepožiadal o ruku, tak to neriešim. :D

Nie, v žiadnom prípade ich nebudem obmedzovať, myslela som to obrazne, nie doslovne. Myslela som, že neviem či by som mala právo žiadať ich, aby sa o mňa starali, keď teraz, keď im môžem uľahčiť život sa odsťahujem k priateľovi.

a v com bude tvoja obeta ak sa nastahujes k nemu? prides o byt? o co prides? o to ze nebudes mat deti pri sebe? a co urobis ak ti deti o pol roka zahlasia, ze sa stahuju do podnajmu alebo do zahranicia? ak povazujes prestahovanie sa k priatelovi ako obetu, tak sa nestahuj

o akej starostlivosti pises, ved ak by si sa o 10,20, ... rokov vratila do svojho bytu, tak sa staras o seba sama rovnako ako ked by si byvala u priatela ... ake ulahcovianie zivota - to ze im robis hotel mama? ver mi, viac si ta budu vazit ak ich nechas osamostatnit sa a ak budu vediet, ze za tebou mozu kedykolvek zajst a poziadat ta o pomoc ... ustrihni konecne pupocnu snuru medzi tebou a tvojimi detmi - a je jedno ci sa k priatelovi nastahujes alebo nie

Asi s každým súhlasím, je toho napísané veľa, ale rozhodnúť môžeš iba ty.
Píšeš, že sa poznáte dlho....no 2-3roky, to nie je dlho podľa mňa. Keďže píšeš o vnúčatách, máte svoj vek. Predpokladám si oveľa mladšia, iba preto, že tvoje deti sú samé-dohady.
No zamysli sa aj nad tým, či vieš- chceš, bez neho žiť. Ešte by ma zaujímalo, keby si mu dala ultimátum...buď sa nasťahuje on ku tebe, lebo končíte...ako zareaguje.?!
Nie si náhodou v znamení Váh, keď si taká nerozhodná. Chceš každému dobré, to nefunguje...
Píšem tak preto, lebo moja známa prežila čosi podobné- ešte komplikovanejšie.
Aby si vedela ja som vydatá veľmi veeľa rokov, ale ak by som sa ocitla sama, viem- poznám sa na100percent, že by som si ani ku sebe nikoho, ani ja k nikomu nenasťahovala. Držím ti palce!

Niet nad slobodu :) a to som,prosím,mala krásne manželstvo 40r. Ale cudzí chlap? Niééé...

Máš moje sympatie- moje zmýšľanie, asi aj vek,xi,xi

ivettine deti su sice uz vekom dospele, ale stale este nebyvaju same, ziju spolu s mamou ako mnoho inych rodin, az kym dojde cas, a decka sa osamostatnia, odidu. zadavatelka asi tiez citi, ze este nie ten cas, predsa deti odchadzaju z domu, nie rodicia, jej odchod by bolo nieco, akoby ona decka opustila. Tu vidim ten problem. A zadavatelkin partner ju chce pre seba, on nechce ist byvat ku nej, lebo chce klud, pre neho su jej deti obmedzenim, preto chce, aby byvala u neho. On si neuvedomuje, ze zadavatelka este nechce pretrhnut puto s detmi. Zadavatelka by asi tento problem nemala, keby jej deti same odisli z domu, keby sa same osamostatnili, ale bolo by to ich rozhodnutie, a vtedy by aj ona mohla ist byvat k priatelovi, alebo by zila sama, alebo akokolvek. Vtedy by uz nemala vycitky,, ze sa stara o cudzie deti, vnucata na ukor vlastnych deti. (mozno)

Bývate v jednom meste, alebo dochádzate za sebou.?Pretože to je veľmi únavné, bez dohody bez perspektívy, situácia čakajúca na rozpadnutie. I keď sú výnimky, že ľudia žijú na dvoch kontinentoch, vidia sa pravidelne raz za 6 týždňov a sú v dlhodobom partnerskom vzťahu. Láska, životný partner, ale práca ich zrejme drží každého doma. Čo dvojica, iný osud. Ešte si to môžeš otočiť tak, že si predstav, že sa rozídete. Budeš ho pociťovať ako stratu? Bude ti chýbať? Ak to je tvoj duchovný partner, už takého v tomto živote nestretneš. Ak "priateľ" (nemám rada to slovo, s priateľom sa nestretávame v posteli ale pri káve a pod a hlavne s ním neplodíme deti), podstata priateľstva a partnerstva je úplne odlišná. Dnes to už väčšina ľudí ani nerieši, a prispôsobuje sa okoliu. To je také ťažké pri predstavovaní povedať - to je môj partner, partnerka? Potom tie vzťahy aj tak vyzerajú. Moje deti, tvoje deti, naše deti, ... trochu som uletela, prepáč, nebolo to o tebe.

Poznám podobný prípad. Žena nechala svoj byt svojim deťom, nasťahovala sa k priateľovi, aj sa vzali. Idylka, láska ako hrom, lenže potom manžel zomrel a jeho deti sa už asi 5 rokov súdia s touto manželkou o majetok - byt, chata, atď. Po dobrých vzťahoch prišlo dedičské konanie a všetko je inak. Moja skúsenosť - láska je O.K., ale aj majetkové veci treba poriešiť, darmo.

skus sa nastahovat aspon na skusku deti su dospele a naucia sa zit samostatne to nezmanema ze ked budes byvat s nim ze nemozes ist navstivit svoje deti porozpravat sa a tak. skusit to mozte a mozno sa ti to zapaci a bude ti tam dobre

Priateľove deti sú už na "poriadku", tak rieši už len vlastné záujmy. Deti vo veku 21 a 25 ešte potrebujú domov a mamu, aj otca, ak je rodina kompletná. Navrhuje, aby si sa presťahovala k nemu, ale myslím, že bez detí.
Neverím, že by súhlasil s takýmto návrhom, keby bola situácia opačná a on by bol ten, ktorý má ešte doma deti vo veku 21 a 25. Neverím, že by sa len tak zbalil, keby žili spolu bez mami.
Nepýtaj sa ho na to, lebo by klamal. Spýtaj sa na to jeho detí, či by to ich otec urobil. A hlavne zisti, či v tom veku žili ešte aj s matkou. To zase úplne zmení ich názor. Vtedy by sa otec možno zbalil bez výčitiek a hotovo.

Niet nad slobodu a nezavislost od muza:-)

ale ten byt, ktory nechala svojim detom, tak ostal jej, resp. jej detom ... predpokladam, ak by bola situacia opacna, tak by sa zase sudili deti manzelky o byt s pozostalym manzelom

len na slobodu a nezávislosť musia byť obaja "nastavení":)

To je pravda-reagovala som na Valcake a Peggynku:-) :-) :-)

ja viem:)

Presne toto ma trápi, jeho deti majú rodiny, a často ho navštevujú, takže ja by som bola častejšie s jeho deťmi ako so svojimi....a stále sa tam cítim ako na návšteve, lebo oni všetci sú tam doma, okrem mňa.
A druhá trefa: moje deti majú 15 rokov len mňa, otca majú čudáka, ktorý sa vôbec o nich nezaujímal.... a aj keď sú dospelé, ale sme spolu, napr. keď prídeme z práce a nejdeme za svojimi priateľmi napríklad.
Takže preto to riešim, že som aj doma aj u priateľa /a častejšie u priateľa/
Ale neviem si predstaviť, že by som k nim chodila na návštevu.
Keby mali svoje rodiny, bolo by to úplne iné.

aj ja si to myslím, a čakám, že sa niečo vyrieši, ale akosi sa to samo vôbec nechce riešiť. :)

Ďakujem všetkým za odpovede a ochotu poradiť. Všetky sú pravdivé /teda väčšina/.
Ale mona091 úplne presne vyjadrila celé moje pocity a obavy. Úplne vystihla všetko, čo som potrebovala asi od iného vidieť napísané. Presne o toto mi ide. Stále som mama, dokonca už strááášne dlho sama a je medzi nami silné puto, lebo som sa dlho starala ja o ne len ja /ich otec mi dával 30,-€ výživné :( - ale to je o inom / teraz mi pomáhajú už viac oni, alebo je to vyrovnané. Mám skvelé deti a keď si predstavím, že by som mala odísť, presne to cítim, že ich opúšťam aj ja. /aj keď sú dospelé a nenútia ma byť pri nich/
Keby mali vlastné rodiny ani na sekundu by som nezaváhala presťahovať sa a skúsiť to. A kľudne by som sa starala o vnúčatá jeho aj moje, keby potrebovali.
Toto bol presný opis mojej situácie a toho, čo ma trápi. Aj keď veľa ľudí povie, sú dospelé, ži si svoj život, ale ono to má byť akosi naopak, deti majú opustiť hniezdo, nie mamky lietať :D :D :D

Šak tak. Je to ťažké, ani z voza, ani na voz.....

Tak urob to co ti radi avalik...chod k nemu na napr.dva tyzdne a vyskusaj....bud sa ti tam tak zapaci,ze nebudes chciet ani odist-alebo pobeziiiis domov....:-)

Ďakujem za názor, je to aj o mne, nemusíš sa ospravedlňovať, ale ja som mala v detstve také zážitky, že by som bola rada, keby sa naši boli rozviedli. Ľudia musia a hlavne po predchádzajúcich negatívnych skúsenostiach byť opatrní, takže sa hneď neženú do svadby.
A je to tak, aj ja mám taký názor, že šťastní ludia, ktorým to ako-tak vyjde na prvý krát. Majú jednu rodinu, jedny deti, jedny vnúčatá.
Ale čo keď aj my-dorozvádzaní chceme urvať kúsok pekného v živote. A pritom sa sem-tam zas dopálime.
:)

nehovorím o starostlivosti, ale pomoci jeden druhému.Myslím, že pupočná šnúra medzi nami je isto ustrihnutá, žijeme si každý ako najlepšie vieme, kto má čas uvarí, kto má čas uprace, kto chce ísť môže kam chce, nikto ho nedrží, neobmedzuje, keď prídu účty skladáme sa. Keď je v dome viac ľudí, tak je to uľahčenie života po každej stránke /aj finančnej/ na všetko sa prispieva, na uhlie, elektriku, plyn...takže ľuďom sa žije ľahšie Takto nejako to myslím. Isto sa lepšie žije, keď je v dome viac výplat, takže z určitého uhla pohľadu by som pomáhala priateľovi a nie deťom :D

Každý chlap je na začiatku cudzí :D ale bez nich je tiež smutno :D
Ďakujem všetkým za odpovede a pokecanie :)

Už to tu písali, že si máš zodpovedať nejaké otázky. Tak to urob.
napr. poznajú sa vaše deti navzájom, ak áno, aký majú vzťah, pozve on k sebe niekedy aj Tvoje deti, ...
napr. ak sa k nemu presťahuješ, budú k Vám môcť chodiť na návštevu rovnako jeho aj Tvoje deti

Jednoducho zisti, či potom počíta s Tvojimi deťmi tak, ako Ty s jeho deťmi. Cítim, že Teba trápi práve toto a nie nejaké financie.

Sama intuitívne prídeš na to, čo si musíš s priateľom vysvetliť. Možno ešte nie je ten správny čas na sťahovanie. Možno ešte treba čas a potom neskôr napr. predať Tvoj byt a kúpiť od priateľa polovicu jeho domu. Tak budete obaja rovnocenne vo svojom.

Ja tak vlastne žijem, chodím tam napr. na víkend, z práce každý druhý deň, keď niečo potrebuje pomôcť, tak aj častejšie.... ja vlastne s ním žijem, len nie na plný úväzok :D

Náš má vyše 30, ale aj tak nás potrebuje :confused:...býva síce sám... alebo možno preto;)

Naše deti sa navzájom poznajú, ale nestretávajú sa na nejakých spoločných akciách. Len o sebe vedia, sú zoznámení, keď sa náhodou stretli. Každý má úplne iné záujmy a sú v inej fáze života, tak moc spoločného nemajú.
A ja viem, čo si potrebujem vysvetliť, len nemám s kým komunikovať, lebo priateľ jednoznačne trvá na tom, aby som sa k nemu nasťahovala a o ničom inom sa nechce so mnou baviť. A s tým predajom by to nebol zlý nápad ale prakticky si to neviem dosť dobre predstaviť. Hlavne keby nastala situácia, že by sme sa náhodou v budúcnosti rozišli. To by už bolo dosť komplikované.

ja viem, ako tam je, ja tam žijem, len nie každý deň a je mi tam dobre, len sa mi tam akosi nedá udomácniť a chodiť domov na návštevy...

lwett- uz som pisala, rozhodni sa tak, aby si bola ty spokojna so svojim zivotom. Ak ti je dobre pri detoch bud s nimi, ak sa dobre citis par dni u priatela, tak mu to vysvetli, ze inak, ako takto s nim nechces byt. Ak ta ma rad taku, aka si, pochopi tvoje potreby Podla mna je uplne jedno, kolko maju deti rokov, vzdy ostanu nasimi detmi. Ja som cely zivot bola v tesnej blizkosti svojej mamy a nikdy som nepocitovala, aby mi ona robila hotel sluzby, bola mi jej kazdodenna pritomnost mila a tuzila som po nej.

Nemôžeš mať na každú rodinu rovnaký meter. Ak by ešte deti študovali, dnes je tak náročná doba zároveň na vzdelanie a ovládanie cudzích jazykov, že pomoc rodičov je potrebná i v tomto veku. Sú odbory, ktoré sú doslova vydreté. Čo je to číslo vo veku?
Neznamená absolútne nič.
Poznám rodinu, dieťa už bude končiť v zahraničí medicínu, nie v CZ. Matka za dieťaťom dochádza často, hlavne cez skúškové, nakupuje, varí, prináša z domu veci. Už nebýva na internáte, je vo vlastnom. Nič moc, ale je. Keď sa rodičia rozhodnú, že poskytnú svojim deťom to najlepšie vzdelanie aké si môžu dovoliť pre všetky svoje deti, tak je to ich voľba a venujú tomu celú svoju energiu aj financie. Tak tento prístup by som si nikdy nedovolila nazvať mama hotelom. Rodičia svoje deti nemali pri sebe roky, pretože všetky boli v zahraničí na školách.
Kopírovanie iných kultúr Ameriku a EN, máš 18, staraj sa o seba, to veľmi zdravé nie je, a tieto krajiny na to už prichádzajú. V 18.r. človek ešte nie je zrelý, zrelosť prichádza až okolo tridsiatky. Keď mala moja dcéra 21 i viac, po škole každodenné rozhovory, pretože na pobyt v meste už nebol čas. Ďalej, čo by som dala do pozornosti, či sú deti zdravé. Nám dosť dlho trvalo, kým sme zvládli predpísanú diétu. Popri škole by na ňu nemala čas.
Ešte sme mali prípad v rodine. Po brat. smrti ostali malé deti. Švagriná ochorela. Bývali v obrovskom byte, na dobrom mieste, rodina 400 km ďaleko. Bola na ne sama, a mala strach, ako si bez nej poradia, keby niečo. Po dovŕšení 17 roku druhého dieťaťa sa odsťahovala k partnerovi s tým, že deti boli nútené sa starať sami o seba a viesť si svoje financie. Išlo to dobre, najviac tŕpla moja mama, už nechodila v tomto veku vypomáhať. Byt sa predal, každé dostalo svoj a za svojho života vedela, že sú na poriadku. Nakoniec to dopadlo tak, že bolo veľa vecí predčasných, dožila sa veľmi slušného veku aj úspechov detí, aj svojich vnúčat. Bola to veľmi racionálna žena.
Takže rozhodnutie kde zakotviť je najmä na žene podľa mňa, každá matka pozná potreby a citové väzby svojich detí. a aj svoje. Dnes sa vek mladých ľudí do pevných zväzkov veľmi posúva, na to treba tiež brať ohľad. Ale tiež treba brať ohľad na to, aby človek ak nemusí, nech neostáva v staršom veku sám. Nie každý to zvláda. A deti môžu skutočne dnes skončiť kdekoľvek na svete. A mať spoločnosť partnera a oprieť sa o niekoho je príjemné. Mladí budú mať čo robiť postarať sa o svoje rodiny.

Ak som dobre porozumela, máš rada deti a máš rada aj priateľa. Pomáhaš deťom a pomáhaš aj priateľovi. Priateľ Ťa má rád. Pomáha Ti? Predpokladám, že keď si u neho, venuješ sa aj tomu, čo rozumieme pod pojmom vedenie domácnosti. Keď je priateľ u Teba, považuje tiež za samozrejmé, že Ti pomáha? Rozhoduj sa srdcom, ale nezabudni počúvať aj zdravý sedliacky rozum. A len na okraj: Zatiaľ ste si vzácni, nie ste spolu 24 hodín, myslíš, že to tak aj ostane? Si zrelá žena, rozhoduješ nielen o svojom živote, zvažuj, zvažuj.... Ale - asi som Ti veľmi neporadila, len som povedala svoj názor.

Ďakujem, práveže poradila, teda lepšie povedané pomáhate sa mi rozhodnúť, lebo keď počúvam každý deň aké mám dospelé deti a mám sa rozhodnúť,myslím si o sebe, že nie je normále, že chcem byť aj doma s dospelými deťmi...a keď vidím, že nemám sama taký názor, tak sa mi ľahšie dýcha a rozhoduje. Lebo to, čo cítim je, že to nechcem, lebo to jednoducho cítim, že tam nie som doma.
A z tým pomáhaním je to tak, že keď príde za mnou, tak pravdaže pomáha. Teda vlastne chodí ku mne len keď mi niečo pomáha. Len ja chodím za ním oveľa častejšie ako on za mnou. A ešte je nespokojný, že tam nie som každý deň.
Ďakujem ešte raz

Ďakujem, tak to aj ja cítim. Keď by som sa odsťahovala a domov chodila na návštevy, nebola by som šťastná ja. len môj priateľ. Len mu to asi musím lepšie vysvetliť :)

Ďakujem z komentár, je to dosť zložité, ja neviem, čo je správne, chcela by som, aby boli všetci spokojní vrátane mňa a akosi mi to nevychádza. Ja vravím, najlepšie je, keď to vyjde na prvý krát. Ako-tak, ale vyjde, má človek jedny deti, jedny vnúčatá, jeden domov.... len bohužiaľ to vždy nie je tak. A iba málokedy to vyjde dvom rozvedeným s vlastnými deťmi, aby to fungovalo. Treba trocha tolerancie z každej strany.Len najhoršie je, že ja mám pocit, že robím až moc a priateľ má opačný, že robím strašne málo pre náš vzťah. Je to tak. Ale vždy moje úvahy zakončím tým, že aby nebolo horšie, a hlavne, že sme zdraví.... :)

No práve, keby človek vedel čo bude... na jednej strane čo ak deti odídu, na druhej strane, čo ak deti budú potrebovať pomoc? čo ak ja budem potrebovať pomoc?? čo ak sa k priateľovi nasťahuje napr. dcéra? ani to sa nedá vylúčiť... a čo je takých "čo ak?"

nie je to celkom tak, lebo jeho deti sú síce dospelé, ale chodia k nemu často, a tiež sa dosť často stará o vnučku /aj s mojou pomocou/ a v byte by sa netlačil, lebo je do dom s poschodím, takže je tam miesta dosť pre všetkých... v zadaní som udala byt, myslela som že majú obidvaja svoje domácnosti

Ešte ma napadá dodatok - Keby som ja chcela, aby niekto so mnou býval, správala by som sa tak, aby on chcel so mnou bývať a ja by som ho potom privítala s otvorenou náručou. Ale tak by som sa správala ja......

Veď on chce so mnou bývať, aj ja s ním. len sa nevieme dohodnúť na mieste :) resp. každý chce s tým druhým bývať ale na inom mieste ako ten druhý.

Keď môže byť striedavá starostlivosť o dieťa, tak prečo by nemohlo byť striedavé bývanie? Možno len na čas, potom by ste zistili, kde je vám lepšie a rozhodli by ste.

Presne takto by som to urobila aj ja. Iwett nám ešte nepovedala, aký má ona veľký byt. Priateľ má dom, predpoklad je, že miesta dosť pre každého aj pre záľuby a prípadnú občas potrebnú samotku. Ale ak Iwett býva napr. v 3 izbovom byte, tak sa nečudujem, že priateľ tam nechce ísť bývať natrvalo.

Ahojte, ďakujem za komentáre, obidvaja máme rodinné domy asi rovnako veľké....v každom je miesto pre prípadnú občasnú samotku. A v každom sú sem-tam deti /teda dospelí potomkovia/
A to striedavé bývanie sa aj mne páči,len môj priateľ nechce o tom ani počuť :(

Hm, tak potom partnerovi vadia deti, a či ........ Nikdy by som si svoje deti neopustila, aj keby boli neviem v akom dospelom veku, čo sa poznám, by som prežívala vnútorný nepokoj. V dnešnej náročnej dobe hlavne dospelé deti potrebujú pomoc, porozprávať sa, poradiť sa v závažných osobných veciach. A kto im má v prvom rade pomôcť, keď nie ich vlastná mama. Nikdy by som neodišla z domu takto do neznáma, je to velikánske riziko. Strechu nad hlavou by som si riadne strážila. Poobzeraj sa dookola čo sa deje s partnerstvami, v rodinách. Napokon sama si to zažila, keď Ti manželstvo stroskotalo, nie si jediná. Našla si v sebe silu a vychovala si deti sama. Nedovoľ, aby na Teba partner tlačil a nárokoval si svoje požiadavky a Ty si z toho unavená, teraz, a čo potom, roky každému pribúdajú.
Ak Ťa má partner skutočne rád, tak robí všetko preto, aby si bola šťastná, neunavená, oddýchnutá a pohodová a čo je samozrejmé, musí rešpektovať aj Tvoje deti.
Iwett, neuraz sa, ale ja si myslím, že partner vidí predovšetkým sám seba, svoje pohodlie, svoje nároky..
Ber to ako moje videnie, môj názor.
Prajem Ti, aby si sa rozhodla správne, držím Ti palce.

Znova som čítala zadanie a príspevky a rozmýšľala nad tou situáciou.Je to zaujímavá otázka a prišla som na jednu zásadnú vec;domov je veľká istota,tak by som to charakterizovala ja a preto by som sa ho nikdy nevzdala.Ja som sa vydala za rozvedeného muža (nemal deti),mal svoj byt a to,čo som si ja neuvedomovala,on vnímal a sledoval.Keď som išla k rodičom,povedala som,že idem domov.Bývala som tam 6 rokov a nikdy som ten byt nenazvala domovom.Mojim domovom sa stal až dom,ktorý sme si spolu postavili a až vtedy muž zaviedol debatu na tému "domov" a tešil sa,že konečne mám domov.Aj preto by som ja,ako matka,nikdy tento domov neopustila,aby som deťom tú istotu zachovala.Samozrejme,že to je len môj názor,mám svoje roky a určite sú moje potreby iné ako tvoje.Tým som len chcela prispieť mojim pohľadom na situáciu,v ktorej si.

Neviem, aká je iná mama, ale ja isto nerozdávam opičiu lásku. Každý si žije svoj život. Nevravím, že sa nerozprávame, ale vôbec ich neobmedzujem, ani im netlačím svoje názory. Náš vzťah je myslím zdravý až moc, keď tak si pomáhame jeden druhému, máme vzťah skôr ako kamaráti, nie rodičovský. Len je to môj domov a u priateľa som na návšteve, neviem sa toho pocitu zbaviť a nechce sa mi meniť domov, :)
A mám stále pocit, že ja robím viac pre náš vzťah, lebo chodím k nemu nepomerne častejšie /ja tak 4-5 dní v týždni, on 1deň možno za 2 týždne/ a ešte stále je to pre neho málo.

Udržiavanie vzťahov v rodine nazývaš opičou láskou? Tak si na to spomeň,až zostaneš sama /sám.

No, máš to ťažké, bez kompromisu to asi nepôjde. Každý z vás asi myslí na to svoje pohodlie a zdá sa mi, že partner viac..

1. Ja myslim ze priatelovi nejde o nejake majetkove, ci pravne statusy. Myslim, ze kedze jeho deti su uz vysporiadane, chce mat vlastny zivot a to spolu s Tebou. Nepaci sa mu zrejme, ze chces sediet na dvoch stolickach a chcel by Ta mat len pre seba so vsetkym, co k tomu patri. Trosku ho aj chapem.
2. Na druhej strane ale vedel do coho ide, ked ste sa dali dokopy. Vedel ze mas este relativne mladsie deti, takze teraz Ti robit prieky je uz neskoro. Musi pochopit, ze sa nesmie stavat, medzi matku a jej deti. Je predsa uplne normalne, ze zena da svoje deti na prve miesto. A to mnohokrat aj za cenu svojho osobneho stastia a pohody.
3. Da sa tiez aj zamysliet nad tym, ci Ta Tvoje deti naozaj potrebuju tak ako si to Ty myslis. Ci Ta k nim neviaze nejaky falosny pocit viny, alebo prehnana, uzkostliva starostlivost, ktora ma byt nahradou za chybajuceho otca? Pytala si sa svojich deti, ako sa na to cele pozeraju? Neber tp prosim nijako zle, neutocim, len nahlas rozmyslam.
4. Pises, ze sa u priatela necitis doma. Nepomohlo by, keby si si tam priniesla svoje oblubene vci? Fotky deti, obraz po mame, stpolicku, co vyrobil tvoj otec, svoje obliecky na spanie, ci svoje prestieranie na stol? Trebars aj svoju skrinu, ci komodu ak bude treba.
5. Co sa financnych veci tyka, nikto nemusi na nikoho nic prepisovat, spolocna starostlivost o byt a naklady sa da jednoducho dohodnut.
6. Zaujimalo by ma este ako si to predstavujes Ty. Bez ohladu na tento terajsi vztah, ako dlho sa este chces starat o svoje deti? Si ochotna obetovat svoj osodny zivot?
7. Toto je velmi prekerna situacia a akekolvke riesenie bude minimalne v pociatku velkym kompromisom, ktory niektory z vas nebude vediet akceptovat, popripade budete nestastni obaja. Ten, tlak po ktorym si nemozes vydrzat dlho. A podobne je pod stresom Tvoj priatel, ktory si celu vec zrejme predstavoval trosku inac.
Mozes zariskovat a mu jednoduchu povedat, ze to takto proste citis a ze si v strese, ze sa stavia medzi Teba a tvoje deti. Mozno to Tvoj priatel pochopi a zmieri sa s tym. Ako som pisal, ved predsa vedel do coho ide. Mozes sa k nemu nastahovat na skusku a budes vidiet ako to funguje, s tym ze aplikujes bod 4). Mozno by pomohlo, keby si si stanovila nejaky kalendar, kde bude zapisane, kedy budes u deti a kedy u neho. To aby sa vedel on zariadit a vedel, kedy moze s Tebou pocitat. Kedy ma svoj cas venovat Tebe a naopak, kedy si ma najst nejake ine aktivity, ked budes ty u deti.

tai...bod 4...to nepomôže....

trosku hej, aspon na zaciatku. Su aj take skusenosti. Ale kazdy sme iny samozrejme

Ked spatne citam odpovede Iwett-mne sa tak vidi,ze ona je v podstate rozhodnuta....lebo keby chcela zit s partnerom,ziadne ''akoze prekazky''by nehladala a nic by ju nezastavilo...moj nazor....

Ďakujem za každý bod, všetky sú samozrejme pravdivé a vôbec sa neurazím, ani to neberiem ako útok. Ja tiež tak rozmýšľam,viem sa vžiť do jeho kože a chcela by som, aby sme boli obidva spokojní.
Ale štve ma to, že sama. Keď sa chcem porozprávať, dopadne to hádkou.
Moje deti mi povedia, nech robím ako to cítim a čo chcem. Nikdy mi nepovedia ani zostaň ani choď.
Koniec bodu 7 - tak žijeme teraz. Väčšinou som ja u neho a keď potrebujem byť doma, tak oznámim, že neprídem. Vždy sa spýtam, či ma nebude potrebovať /lebo má dosť práce - stavia si chatu a ja mu pomáham/ a tak 2-3 krát do týždňa som doma. Víkend som väčšinou sobotu doma a večer a celú nedeľu s ním. Ale on taký život nechce. Chce, aby som bola každý deň u neho.
A presne to som povedala, keď ma potrebuješ som tu a niekedy to ber tak, že v rámci svojho voľna, kedy by som mala byť možno s kamoškami na káve, alebo sa venovať nejakým aktivitám sama bez neho /čo nieje podmienka - keby chcel, tak môže byť u mňa so mnou - ale ono nechce a ja ho nechcem nútiť ani obmedzovať/ tak ja som doma. A mne to aj celkom vyhovuje. Ale môjmu priateľovi nie. Keď prídem je nahnevaný, že bol sám.

hmmm, moze byt, ze len hlada odsuhlsenie svojho rozhodnutia, aby sa citilia lepsie, ale to by bolo velmi jednoduche povedat.
Situacia, v ktorej sa ocitla je extremne nekomfortna a narocna a mozno len chce poznat co najviac nazorov, ktore by jej pomohli ju riesit

no mám pocit...že nasťahovaním sa k nemu by si musela mať s ním "pupočnú šnúru"a prišla by si o svoju slobodu-nezávislosť.....ked píšeš že je nahnevaný,že bol sám....

Anika prepáč, ale nemáš pravdu, nie som rozhodnutá, teda som rozhodnutá s ním žiť, len nechcem aby ma on alebo ja jeho obmedzoval, to nieje hľadanie prekážok. Jediné, čo ma trápi je, že priateľ nechce aby som sem-tam bola aj doma. Ja zastávam názor ako písal buchač - ži a nechaj žiť. A ďakujem z názor.

no fuuha, ak si od neho tak casto ako pises, tak sa mu nedivim, ze sa mu to nepaci. 2-3 krat za tyzden a k tomu kazda sobota, je skutocne vela. To si jeden potom moze mysliet, ze sa k nemu chodis len prebavit, ked nie si s detmi ergo ked sa Ti chce a vyhovuje. Nehovorim, ze to tak je, ale moze to tak vyzerat a on to tak moze brat. Uvazuj, mozno on nechel milenku a spolocnicku, mozno chcel partnerku. To samozrejme nie je Tvoja chyba, ale asi sa nieco na zaciatku nie celkom jasne odkomunikovalo. Asi by som v tomto pripade pristupil k jednoznacej a komplexnej diskusii s nim, ze co a ako si predstavuje a co a ako si predstavujes Ty. Bez emocii, bez predsudkov a hlavne otvorene a uprimne. V pripade ze nebude mozne vase naroky, predstavy zosuladit, ci uz naraz, alebo krok pomkroku podla planu, ktory si stanovite, tak by som to ukoncil, kym vas to oboch neznici.
Ja si nemyslim, ze je nahnevany preto, ze bol sam, myslim, ze je nahnevany, ze s tebou netvori plnohodnotny kompletny par. A to vobec nemusi znamenat, ze je majetnicky.

Asi nejako tak ako píšeš Tweety, nikto nechce prísť o pohodlie, ale čo má človek urobiť, keď sa cíti potrebný a dobre na dvoch miestach a nechce prísť ani o jedno ? :)

Zle si pochopil, cca 2 poobedia /lebo čas v práci sa neráta/ som doma a sobotu. Zvyšné poobedia a celú nedeľu u neho. A ešte taká maličkosť - ja nie som od neho, ale ja chodím k nemu, alebo som doma. Keby chcel byť so mnou každý deň, mohol by on chodiť za mnou, a nebola by som od neho. Presne si to vystihol, aj on to tak berie, že keď nie sme spolu ja som odišla. Ale to nie je pravda, keď nie sme spolu sme každý v svojom dome. A on má kľúče od môjho domu, tak môže byť so mnou aj každú minútu každého dňa, nikto mu to nezakazuje. Ale mne sa vidí, že on nechce byť so mnou, ale chce aby som bola ja u neho.
A máš pravdu, malo sa to vydiskutovať na začiatku, ale vtedy človek nevie, či to vyjde, nevyjde a čo kto očakáva. A ďalšia pravda - mali by sme hovoriť o tom, čo kto chce a potrebuje, ale nedá sa. Jednoznačne povie, že mám byť len s ním každý deň, u neho a domov nechodiť vôbec. A ďakujem za názor.

Neviem,, preco kazdy podmienuje spoluzitie dvoch luti 24 hodinovym spoluzitim Mnohe manzelstva su odlucene, manzel pracuje aj par mesiacov mimo domu a funguje to dobre.. Niekedy prezitie par intenzivnych spolocnych chvil je ovela prijemnejsich, ako 24 hodinove zdielanie spolocnych bytovych priestorov.
Ja by som na tvojom mieste priatelovi povedala, ze ako si predstavujes spoluzitie a bud s tym sa stotozni, alebo to ukoncite.Ine sa tu vymysliet neda.

Pravda, zle som Ta rozumel. Dve poobedia a sobota nie je taka hroza, ktora by sa nedala akceptovat. Ale tu je tazko povedat co by kto mal a nemal chapat. Pocitom nerozkases. Ked to ale stavia ako pises a nie je ochotny nejaky kompromis urobit, to je potom tazke. Nuz ako alaya pise, asi bude treba raznejsiu diskusiu a vyslovit nahlas nejake moznosti volby.

Ďakujem za názor, aj ja to tak vidím, že môj dom je domov môj a mojich detí a jeho dom jeho a jeho detí. A na spoločný nový ja nemám. A presne to je problém, že ja sa nikdy nebudem u priateľa cítiť ako doma, lebo to je jeho domov, prídu tam jeho deti, vnúčatá, a aj keď ich mám rada, ale nie sú moje. Ono to nejde otočiť v mozgu domov, deti... možno za pár rokov ??? ale to zas nebude čakať on...je to dosť blbé, ja mám stále pocit, že je mu jedno či som ja šťastná, alebo nešťastná, smutná alebo veselá

Iwett(Dnes 11:19)...presne to som povedala, keď ma potrebuješ som tu a niekedy to ber tak, že v rámci svojho voľna, kedy by som mala byť možno s kamoškami na káve, alebo sa venovať nejakým aktivitám sama bez neho /čo nieje podmienka - keby chcel, tak môže byť u mňa so mnou - ale ono nechce a ja ho nechcem nútiť ani obmedzovať/ tak ja som doma. A mne to aj celkom vyhovuje. Ale môjmu priateľovi nie. Keď prídem je nahnevaný, že bol sám.
=============================

Fúúúha...
Tie aktivity, ten názor sa mi "páči"..
Veď moja 1/2 musí (v podstate) akceptovať moje aktivity.
Ak sa rozhodnem ísť na druhý koniec republiky, tak pôjdem. Ak sa rozhodnem ísť relaxovať, tak idem !
Podotýkam a zdôrazňujem, že sa jedná aj o ten vzájomný dohovor v rámci chodu bežného života.
Tým chcem povedať, že priateľ si uzurpuje tie vlastnícke práva na TVoju osobu dosť emotívne a intenzívne.

P.S.:
Ale to som ja...občas si vravíme s 1/2, že všetci naokolo sú normálni, len my sa vymykáme z tejto kategórie "normálnosti"...;) :D

Ďakujem za Vaše názory, som rada, že ich čítam, lebo niekedy si myslím, že nie som normálna.
A presne ako píše alaya spolužitie nemusí byť len o 24-hodinovom zdieľaní spoločných priestoroch. Myslím, že život je taký krátky, že by mal byť človek rád, že sa s niekym stretne a je im dobre. Lebo niekto to za celý život nezažije ani raz. A keď mne je dobre až na dvoch miestach, som šťastný človek. Len keby sa na to tak dokázal pozrieť aj môj priateľ. :(

prečo sa vlastne rozviedol?...nie preto,že až príliš"dusil"bol "majetnícky"....vo vzťahu....

Buchac dobre pises:-) ...ja stale nejdem pochopit preco manzelstvo, alebo partnerstvo dvoch ludi by malo byt zalozene na obmedzovani osobnych aktivit/pokial jeden z nich nesedi cely den v krcme:-) /je to na dohode a dovere....ja vo fitku-muz pere:-) muz na futbale-ja zehlim:-)

ja si lakujem nechty ...chlap si žehlí:D

A preco by aj nie:-) vsak maju rucicky-nozicky-chlapi:-)

šak u mňa tak:D..ved práve že majú....ale nie všetci chlapi to tak berú....

Myslím , že sa nerozviedol preto, že bol majetnícky, skôr z rozprávania som pochopila, že ona bola majetnícka k nemu. A kôli tomu, že si našiel tolerantnejšiu priateľku /NIE MŇA potom sa rozišli - on to skončil/. Ale vždy bol aj so ženou aj s priateľkou každý deň ... tak mi tvrdí, že ja som tá, ktorá nevie žiť každý deň s chlapom.

NIč sa nedá robiť, ak chcete byť spolu, tak obidvaja musíte trocha upustiť zo svojej pohodlnosti. Ak nie, potom nie je čo riešiť.

No tak mu povedz:Ano je to tak a inac to nebude-bud si zvykne...alebo...

Máš pravdu, len ja si myslím, že ustupujem zo svojej pohodlnosti, len nechcem ustúpiť úplne. Ja som u neho 3/4 svojho voľného času.

a on ustúpil? asi nie, či?

on má život rovnaký ako predtým, len mu má kto pomáhať, aj keď nie každý deň. A jemu je to málo. No a práve to ma štve, že namiesto vďaky je ešte odutý, že s ním nie som každý deň.

:) sa snažím, ale on vždy ohluchne :) :D :D

máš to teda ťažké, vyzerá, že je riadny sebec, spolužitie dvoch ľudí je o tých dvoch a nie len o jednom, nerozprávali ste sa na túto tému?

Iwett, mám pocit, že tu niet, čo radiť...zdá sa, že každý máte svoj názor a SVOJE nároky....ak si už sem napísala, je to na zamyslenie.... Je to vzťah, ktorý Ti stojí za obetu ??

ja sa snažím, ale vždy sa pohádame, keď začnem s tou témou, nechce sa o tom so mnou baviť. Povie, že u neho sú lepšie podmienky a ja sa vyhováram na deti, lebo sú už dospeláci a netreba sa o ne starať... A jednoznačne nemieni ani chodiť ku mne domov ani pristúpiť na to, že ja budem aj tam aj tam. A mne sa to zdá z jeho strany dosť sebecké.

Máš pravdu, je to sebecké, mala by si budúcnosť dobre zvážiť.

Ďakujem za názory, preto som tu napísala :) Ďakujem všetkým ešte raz

Este jedna vec mi napadla,ze mnoho muzov nie je schopnych akceptovat ak je zena samostatna...urcitym sposobom ich to irituje,ci ponizuje..

Na ľavé ucho síce mierne nedočujem...

Ale niekedy sa to aj hodí...;) ...očujem čo chcem a kedy chcem.. :D

Dobrá téma. Neodrádzam ťa, ale myslím si, že keby si sa k nemu nasťahovala, nemalo by to dlhé trvanie.
Ozaj a aký názor majú tvoje deti?

:D :D asi nejako tak aj on neočuje, len myslím, že ty na ľavé, a on na obidve :D

môže byť, lebo ja naozaj nič od neho neopotrebujem, len možno aby ma mal rád a takú aká som :)
Ale mala by to byť výhoda, že nemusí živiť niekoho on :)

Už som to´písala, že deti ma neobmedzujú ani ja ich. Ich odpoveď: si dospelá, rob ako uznáš za vhodné. Im nevadí´ani keď som preč /alebo teda nepovedia že vadí :) /ani keď je priateľ u nás. Fungujeme tak, že každý si žije svoj život, sem-tam sa stretneme keď máme náhodou rovnaké smeny alebo sme doma, každý urobí, čo treba. Keď je zima, zakúri kto je doma, keď nieje navarené, navarí kto je doma. Keď niekto chce niekde ísť ide, keď niekto chce byť doma je doma, keď niekto chce radu, tak si vypýta, ale nie vždy si dá poradiť :D .Sme všetci strašne tolerantní, a asi preto mi vadí obmedzovanie. U nás nikto nepovie nikomu musíš, nesmieš...U nás platí: Chceš? - uob! Nechceš? - Nerob!

Je to z jeho strany sebecké a nefér :(. Ak nechce pristúpiť na kompromis, potom je to na hlbokééééé zamyslenie.

Tiež si myslím to isté. Prijímať návštevu - to je o tolerancii, ústretovosti, milote. Bývať niekte - to je aj o nárokoch, aj o únave, a aj o podráždenosti. Či chceme, alebo nie, aj to patrí k bežnému životu.

som v polovici príspevkov, ale zatiaľ som nečítala, čo na sťahovanie vravia tvoje deti? asi navonok ti povedia, že choď, bude dobre, ale určite máte taký vzťah, aby boli k tebe úprimní.... hm?

iwet, dam ti par otazok, pricom verim, ze ti partner pomoze, ak treba nieco u teba doma opravit, ale:
- zaujima sa tvoj partner o zivot tvojich deti?
- snazi sa tvoj partner zdielat s tvojimi detmi zazitky? pocity z preziteho dna? problemy a radosti?
- snazi sa tvoj partner, aby v tvojich detoch vzbudil pocit blizsej osoby?
- snazi sa tvoj partner o to, aby tvoje deti nasli aj u neho doma zazemie?
- dal tvoj partner tvojim detom pocit, ze aj keby si byvala u neho, tak tvoje deti tam mozu kedykolvek prist s pocitom, ze su u najblizsich?
- alebo tvoj partner iba akceptuje deti, je k nim formalne slusny, pripadne, vie im technicky pomoct, ak treba, ale nepriblizuje sa ku nim ani tolko, ako blizsi kamarati?
- myslis, ze by si vedela u neho byvat, ak by tvoje deti mali pocit, ze kedykolvek, ak by citili potrebu, mozu sa na teba aj u neho obratit? Ze mozu za tebou aj tam prist, a budu sa citit dobre? bezpecne? ako doma?

pretoze domov znamena nie miesto, kde byvame, ale s kym byvame, a moze to byt kdekolvek

mona091, perfektne si to všetko v otázkach vystihla. Týmto smerom som sa snažila uberať aj ja, ale ty si to vystihla dokonale.

Ďakujem za komentáre, som tu dlhšie nebola. Takže: o život detí sa zaujíma tak, že sa sem-tam spýta, ako sa majú. Zážitky nezdieľajú, ani problémy, ale to nezdieľa ani so svojimi deťmi...O zázemie sa moc nesnaží, lebo nemá sa pred kým snažiť: moje deti často k nemu nechodia.
Pocit,že môžu kedykoľvek prísť myslím, že majú, ale nejako ho nevyužívajú, nechodia k nemu často, lebo majú každý svoje životy.
Myslím, že pocit domova u priateľa nikdy mať nebudú. Ale to nemám ani ja, a som tam oveľa častejšie. Práve o tom som sa snažila písať, ja sa tam stále cítim ako cudzí človek.A navyše môj priateľ je dosť samostatný, tak niekedy sa tam cítim úplne nepotrebná. :(
Ale on nejaký blízky vzťah nemá ani so svojimi deťmi /myslím nejaké zdôverovanie, alebo rozoberanie zážitkov/.Ale keď potrebujú pomoc, tak si pomôžu. Ale oni sa aspoň v jeho dome cítia ako doma, lebo sú v dome, kde bývali.