To že, zmluvne pokuty už nie sú daňovým nákladom jednoznačne vyplýva zo zákona, aj usmernenia DU
podľa § 21 ods. 2 písm. m) novelizovaného zákona o dani z príjmov nie sú u dlžníka
považované za daňové výdavky bez ohľadu na ich zaplatenie:
- paušálne náhrady nákladov spojené s uplatnením pohľadávky,
- zmluvné pokuty,
- úroky z omeškania,
- poplatky z omeškania.

V zásade sa s týmto opatrením dá súhlasiť, za predpokladu že súhlasíme s postojom štátu voči podnikateľom teda: ak robíš chyby v podnikaní, je to len tvoja zodpovednosť alebo si podvodník.

U veriteľa položky súvisiace s vymáhaním-uplatnením pohľadávky sa zahrnú do základu dane (do výnosov) ako súčasť výsledku hospodárenia bez ohľadu na ich zaplatenie, určite to je v zákone medzi riadkami, ale vyplýva to aj z usmernenia DU.

S týmto opatrením sa neviem stotožniť v žiadnom prípade, aby podnikateľ platil dane nie len z nezaplatených faktúr, ale ešte aj z nezaplatených paušálnych náhrad a ostatných nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

Ale už si nepomôžeme, mňa by zaujímalo na základe čoho bude veriteľ povinný účtovať o nezaplatených nákladoch súvisiacich s uplatnením pohľadávky ako o výnosoch.
Bude to napríklad právoplatný platobný rozkaz, alebo už aj návrh na platobný rozkaz. Zmluvná pokuta uvedená v zmluve alebo až na základe faktúry.