Som otec dcéry 2,5 ročnej. Som matkou dieťaťa dlhodobo ako rodič diskriminovaný a bohužial diplomatické riešenia pri nej dlhodobo zlyhávali. Dcéru vidím ako sa to hodí matke dieťaťa (v priemere 1 krát týždenne na 2,5 hodiny), len pod jej dozorom tam kde ona povolí. Nemôžem si bez jej dozoru dcéru vziať nikam a to ani na krátky čas. Moja rodina dcéru nevidela už takmer rok. Dôvod. Matka dieťaťa jednoducho má chorobný strach, že by sa dcéra mohla naviazať na niekoho iného viac ako na ňu a bojí sa, že by prišla o pozíciu najdôležitejšieho človeka v jej živote.

Prvostupňový súd (sudkyňa s 20 ročnou praxou a sociálna kuratela, ktorá robila neohlásenú obhliadku v mojom byte) mi dal za pravdu a upozornil matku dieťaťa, že jej konanie nie je v poriadku a že nie je ani v záujme dieťaťa a vyhradil mi okrem iného aj krátky čas, ktorý by som mohol tráviť s dcérou sám bez diskriminačného dozoru matky (3 hodiny do týždňa), pričom tento čas sa mal postupne predlžovať ako si bude dcéra zvykať, že je s otcom aj bez prítomnosti matky. Rozhodol tak aj keď som súdu preukázal, že dcéra je na mňa navyknutá a že je zvyknutá aj na môj byt a že mám so starostlivosťou o maloleté deti skúsenosti. Sociálna kuratela zamietla striedavú starostlivosť vzhľadom na vek dieťaťa.

Matka sa však v celom rozsahu voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolala. To čo ma ale dojalo, že odvolací súd, ktorému trvalo celú večnosť kým konečne vydal svoj rozsudok, pričom s odôvodnením si teda príliš námahy nedal, veď prečo aj keď voči nemu nie je možnosť odvolania a sudkyňa je v podstate v tomto smere niečo ako boh, pozmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, kde údajne len a len vzhľadom na vek dieťaťa 2,5 roka sa otec s ním nemôže stýkať sám bez prítomnosti matky. Teda Judr. xxx, ktorá nemá žiadnu odbornú spôsobilosť sa v predmetnej veci vyjadrovať, ani na to nemá vyštudovanú školu, úplne zhodila prácu sudkyne prvostupňového súdu s 20 ročnou praxou v rodinnom práve ako aj odborne spôsobilú osobou t.j. sociálnu kuratelu, ktorá jediná by sa mala v tomto smere čo vyjadrovať, rovnako napľula do tváre rovnosti oboch pohlaví a rovnosti rodičov podľa zákona o rodine, ako aj napľula do tváre práv dieťaťa, ktoré má právo na rovnocenný a rovnoprávny styk s oboma rodičmi (o rovnoprávnosti a rovnocennosti pod diskriminačným dozorom matky nemôže byť reč), pozmenila rozhodnutie prvostupňového súdu s odôvodnením, že malá je jednoducho moc malá bez akéhokoľvek dodatočného dokazovania alebo opierania sa o odborné štúdie alebo literatúru.

Moja otázka znie. Môže s touto diskrimináciou rodiča mužského pohlavia, milujúci otec niečo robiť ? Čo by ste robili na mojom mieste?

Ako sa brániť proti diskriminácii otcov (mužského pohlavia) na súdoch SR a najmä na Krajskom súde Bratislava, pred sudkyňami, ktoré sú neohrozené odvolaním a sú nedotknuteľné.

Môj plán zatiaľ je:

1. spísať petíciu ľudí, ktorí s tým, že dieťa vo veku 2,5 roka nemôže tráviť čas s otcom bez prítomnosti matky nesúhlasia a považujú to za diskrimináciu rodiča.

2. spísať sťažnosť predsedovi Krajského súdu na sudkyne, ktoré v predmetnej veci rozhodovali za diskrimináciu rodiča mužského pohlavia s nedostatočným odôvodnením a absolútnou absenciou vysporiadania sa jeho vyjadrení a vyjadrení sociálnej kurately a vyjadrení sudkyne prvostupňového súdu. Kde ja osobne považujem rozsudok krajského súdu za úplne dehonestovanie práce a získavania podkladu rozsudku prvostupňového súdu. Pričom k sťažnosti bude pripnutá aj petícia.

3. spísať sťažnosť ministrovi "spravodlivosti" i keď v slovenskom súdnictve je tento pojem takmer cudzie slovo.

Netvrdím, že to pomôže ani že je dobrý. Ale nemôžem ani vo svojom mene ani v mene ostatných diskriminovaných otcov len tak nečinne sedieť a prizerať sa ako krajský súd zneužíva svoju moc a diskriminuje rodičov mužského pohlavia.



Poznámka moderátora:mená som odstránila - za mená sa ospravedlňujem, nevedel som že ich nemôžem uvádzať.