Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
,,Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“

Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
,,Mesiačik, druh môj... umieram!“

,,Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
,,Čo??“ skaly trikrát zvolali.
,,Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“

Zastenal pníček spanilý:
,,Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“

Mesiačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.