Socialna fobia je velmi rozsirena. Priciny sa velmi tazko hladaju, niekedy nie su zname pocas celeho zivota jedinca.
Strach zo zlyhania je hnacim motorom tejto velmi neprijemnej a tazko ovladatelnej fobie.

Ak nemas kamaratky, kamaratov, skus sa o svojom probleme porozpravat s mamou, alebo tebe blizkou osobou. nepises, v akom stadiu je riesenie problemu.

Existuju rozne napr. fora, kde prispievaju ludia s rovnakym problemom, ako anonymny nick sa im skor otvoris a mozete si byt velmi napomocni. Ako sociofobik urcite nenavstivis skupinove terapie, pripadne komunity.

Ak vsak sa fobia zhorsuje a pobadas,alebo niekto z tvojich blizkych zhorsenie, treba vyhladat terapeuta .

akoby si hovorila o mne :) Cudzí ľudia, brrr.... Si normálny človek. introvert. V cudzom prostredí ľudia reagujú rôzne, mnohí tak, ako ty. To je normálne. A v škole je to ešte horšie prostredie, lebo deti či dospievajúci mladí ľudia sú voči sebe zlí...

útek nie je riešenie. Máš problém so sebavedomím, s uvedomovaním si vlastnej hodnoty, kvalít... jasné, atmosféra v triede tomu nijak nepomáha, keď každý každého za hocičo vysmeje, zadupe do zeme. A ešte ak si skupina detí zasadne na určitého jedinca, tak ten to má fakt ťažké.

Asi najjednoduchšie to môžeš riešiť s psychológom. Ten tvoje myšlienky nasmeruje správnym smerom. Psychológ nie je nič strašné či potupné. Plus iné fóra.

Moc neodporúčam zaradiť sa pod určitú diagnózu. Lebo mnohých ľudí to vedie k tomu, aby o sebe zmýšľali ako o niekom horšom, menejcennom, a tam predsa nechceme smerovať. Preto sa aj bránia spomínaným psychológom či dokonca psychiatrom (nie som predsa chorý či vyšinutý:))

V podstate ťa chápem. Mám 16, a som na tom podobne, s tým že mám dve naozaj dobré kamarátky, ale odkedy sme na strednej škole, tak sa stretávame tak raz za pol roka, pretože obidve sú na intrákoch, jedna v Štiavnici a jedna v Bratislave. Veľmi sa bojím aby sme sa neodcudzili, lebo sú naozaj jediné.
V škole som vždy bokom. Nie že by ma odstrkovali alebo si zo mňa robili srandu (minimálne nie predo mnou), ale proste nemám rada ľudí. Nie že sa ich bojím, proste ich nemám rada. Tie baby v mojej triede sú hrozné.
V podstate som na tom inak ako ty, ale chcela som tým povedať že som viacmenej taký vyvrheľ. Nemám rada ľudí. ...ale toto nie je o mne :D
Možno by pomohlo sa s niekým, aj neznámym, porozprávať, ale nie nutne o tomto probléme, ale o niečom plne náhodnom. Kľudne aj o počasí. :) Aj takéto bezcieľne konverzácie zbližujú ľudí :)

Zoe22 skús sa najprv o svojom probléme poradiť s niekym komu dôveruješ a kto pozná Tvoj život, napr. rodičia. ja som v tom veku tiež nebola typ s veľkým množstvom kamarátok lebo som sa pohybovala viac medzi dospelými a niekedy som naozaj svoje rovesníčky považovala za pojašené hlupane. Musíš si viac veriť a nebrať si príliš osobne každú pubertálnu poznámku svojich rovesníkov. Novú strednú školu skús zobrať ako nový začiatok a skús si hľadať aj ty cestu k tvojim rovesníkom a nie na všetko sa pozerať kriticky. Neviem, či existuje v tvojom živote niekto kto Ti možno aj nechtiac zničil sebavedomie, ale pravdepodobne áno. Zdravé sebavedomie je jediná cesta z problému. V Tvojom veku je to ťažké, ale skús si viac veriť a skús viac tolerovať chyby svojich rovesníkov. A hlavne si skús trošku užívať život, nie rozpytvávať každú blbosť. Pod pojmom užívanie nemyslím samozrejme sex, drogy a alkohol ale normálne uvolnenie s niekym s kým si rozumieš. Ak si myslíš, že nie si dosť pekná, tak nie si sama myslí si to veľa ďalších dievčat v Tvojom veku. Ak si myslíš, že si nemožná a že sa Ti budú smiať, tiež by si sa možno divila koľko navonok sebavedome vyzerajúcich rovesníčok má o sebe takú istú mienku. Hlavu hore a viac odvahy!

Ďakujem ti za túto tému, pretože s takým problémom sa tiež trápim od detstva a tu vidím, že nie som sama. Ako dieťa som najradšej zobrala psa a pome do blízkeho lesíka. S ním som bola šťastná. Neboj, máš viacero riešení. Skús navštíviť lekára.Ak máš aký taký vzťah ku zvieratám, skús si zaobstarať šteniatko. Aj psíčkari medzi sebou sa radi porozprávajú a sú to úplne iné priateľstvá. Ak máš nejaké záľuby, venuj sa im. Sú spoločenstvá, ktoré sa zameriavajú na určite hobby. Vyhľadaj na internete. Držím palce a určite sa neuzavri do seba, odtiaľ je už ťažko bez depresií von!!!

Zoe, nebudem Ti písať to, čo Ti tu poradili starší, múdrejší a aj od fachu... Napíšem Ti ako laik a matka:
Zoe, máš veľmi pekný písomný prejav, ktorým dokážeš vyjadriť, čo cítiš. Mnohí z Tvojich rovesníkov nedokážu zo seba vysúkať súvislú vetu, ktorá by nebola okorenená nadávkami každého druhu... Si jedinečná a výnimočná ľudská bytosť, si proste originál, žiadny fake... ;):)
Nie si sama, kto si nerozumie so spolužiačkami či rovesníkmi. Ak Ťa ničím neobohacujú, nemáš čo ľutovať. Mnohé veci sa zmenia časom, častokrát k lepšiemu. Nie každý dospieva mentálne rovnako...
Nevieme, či žiješ vo fungujúcej rodine, či máš súrodencov, alebo si jedináčik, či máš dostatok lásky... Ak Ti nič z tohto nechýba, máš na svete miesto, kde sa cítiš dobre a bezpečne. Ani to nie je až také samozrejmé, ako by sa mohlo zdať...

Sociálne väzby sú nevyhnutné pre život, ale môžeš na nich pracovať. Už si začala tým, že si našla v sebe odvahu a zverila sa nám... Ak Ti to pomôže, skús sa zo svojich pocitov vypísať niekde, kde nebude hroziť ich zneužitie...
Keď bolo moje dieťa v Tvojom veku, bolo obdobie, že chodilo domov neraz znechutené zo svojich spolužiakov, akí sú primitívni a neschopní... A kým jej spolužiačky riešili len "handry a chalanov", ona mala iné ciele... Názorovo sa neraz prikláňala skôr na stranu učiteľov ako rovesníkov a rozumela si skôr so staršími, alebo s malými deťmi, ktorým sa vo voľnom čase venovala. A dnes? Hoci sú rozlezení kade-tade, ak je to čo len trošku možné, stretávajú sa, keď sa vrátia z vysokých škôl domov na sviatky či prázdniny... V maturitnom ročníku nabrali ich vzťahy nový rozmer a ja s radosťou sledujem, ako sa z tých bývalých tínedžerov skaderuka-skadenoha stávajú mladí ľudia, dospelí nielen podľa občianskeho preukazu...

Niektore deti su ovela vyspelejsie,ako ich rovesnici. Aj preto si tazko hladaju priatelov medzi rovesnikmi,maju pocit, ze im nikto nerozumie,ze si nemaju s nimi co povedat a pod.
Casom sa tito ludia uzatvaraju do seba. Zvacsa to byva iba do tej doby, pokym najdu nejaku "spriaznenu dusu". Bud nejaky rovesnik s podobnym problemom,alebo niekto starsi, ktory uz ma "pubertalne" problemy za sebou.

Pises, ze mas rada sport.Skus sa pohybovat v okruhu ludi s rovnakym zaujmom. Mozno mas na okoli nejaky klub,alebo najdi nejakych milovnikov toho sportu cez internet.
S nimi urcite najdes spolocnu rec,casom sa osmelis, ziskas stratene sebavedomie a urcite aj novych priatelov s ktorymi budes mat o com hovorit.
Hlavne sa nelutuj! Sama musis urobit prvy krok,ty sama sebe budes najlepsim lekarom a psychlogom.Drzim palce :)

Krásna a múdra odpoveď

Oliwa 100 bodov

Milá Zoe, píšeš ako inteligentná mladá dáma. Môžeš byť na seba hrdá. Všetko čo by som ti chcela povedať, napísala Oliwa. Držím ti palce!

Treba navštíviť odborníka, kto nemá rád ľudí, nemá predovšetkým rád sám seba.

preco by clovek mal mat rad sam seba? Dennodenne stretavam zakomplexovanych metrosexualov a panov dokonalych, a prave kvoli tomuto aj ja nenavidim ludi... si myslia o sebe ze su bohovia a pritom su uplni uboziaci

Mať rád sám seba znamená, že nespácham samovraždu kvôli pocitu, že mám krivý nos a nebudem nenávidieť suseda kvôli tomu, že má drahšie auto. Nepíšem nič o tom, že by mali mať ľudia radi automaticky aj mňa. Aj keď v 16 sa človek v takýchto veciach ešte len vyvíja, pocity zadávateľky otázky sa mi zdajú prehnané. Wotan, niektorí sú úbožiaci a niektorí sú fajn ľudia.

Soňa, to sú silné slová... Mať strach z ľudí a nemať rád ľudí sú predsa dve rozdielne veci. Prestup na inú strednú školu je závažné rozhodnutie, ktoré človek neurobí z večera do rána. Určite mu predchádzali udalosti, o ktorých nič netušíme /ktovie, možno aj šikana zo strany spolužiakov alebo nejaký pegagóg, s ktorým si nesadli/. Každá zmena je krok do neznáma, a preto sa nemožno 16-ročnému dievčaťu čudovať, že má obavy z nového prostredia a nových ľudí. Ak prestupovala necelé dva mesiace pred ukončením školského roka, asi to boli vážne dôvody.

Sona, co sa ti zda prehnane v pocitoch zadavatelky otazky? Ze ma strach z ludi, zo socialneho prostredia, do ktoreho sa nevie adaptovat? Myslis si, ze ked tebe sa to zda prehnane, ci nerealne nie je to mozne? Zial, je to u mnohych ludoch podobne a je to casto este aj horsie. je mnoho pripadov, kedy ludia vo svojich sociofobickych prejavoch nedokazu ani opustit svoj dom, byt, ci dokonca izbu. je to nerealne? Je to fakt, len ty na po pozeras svojimi ocami cloveka, ktory takyto problem nema.

Napíšem ti, čo pomohl mne, keď som sa ocitla v podobnej situácii,. neprišla som na to sama, poradila mi to jedna múdra žena - Zoe, určite sa nájde každý deň jedna vec na ktorú sa tešíš, z ktorej máš radosť., možno to ani tak nevnímaš, že ťa to teší., je však dôležité, aby si ju našla., teraz je každý tvoj deň ako jeden čierny kruh a tvojou snahou by malo byť ten kruh postupne meniť na biely a v tom ti pomôžu tie malé denné radosti., najskôr nájdeš jednu a z tej čiernej farby už trošku ubudne, potom pribudne ďalšia a ďalšia až sa tá čierna farba úplne vytratí a v tvojom živote opäť zavieti slniečko a tvoj strach z ľudí zmizne., pusti do svojho života radosť a sama ju aj vyhľadávaj., u mňa to začalo raňajšou kávou na ktorú som sa tešila už v autobuse na ceste do práce, tešila som na obľúbenú knihu z ktorej som si prečítala pár stránok, obliekla som si obľúbený pulover... je to dlhá cesta, ale už si na ňu nastúpila, hľadáš pomoc a to je dôležité., držím place.

Nepúšťajte sa tu do mňa, ale raďte mladému dievčaťu. Napríklad by sa mohla na nete zapojiť do skupiny, ktorá sa venuje písaniu, keďže má pekný, inteligentný prejav. Zistí, že sú na svete spriaznené duše, ktoré ju ocenia, zvýši sa jej sebavedomie a nebude tak prežívať reakcie okolia na jej "zvláštnosti". Každý nejaké máme, každý sme všeličo prežili a so všeličím sa museli vyrovnať. Je veľa nešťastných a nespokojných ľudí, to neznamená, že sa nemá zadávateľka začať venovať veciam, v ktorých si je istá a ktoré ju tešia.

Zrejme si prehliadla, ale presne to som jej poradila...

Soňa K aj mne sa to zdá trošku prehnané, ale nikdy nevieš v akom prostredí sa kto pohybuje a čo mohlo spôsobiť daný stav. Takéto problémy majú väčšinou korene v rodine a niekedy je to aj smola na školský kolektív a jeho zloženie. Ja som si také naozaj dobré kamarátky našla až popri práci. Ale tým , že mám možno optimistickejšiu povahu neprežívala som to až tak tragicky. Aj povaha hrá veľkú úlohu , ale môžeme na svojich vrodených danostiach aj trošku popracovať a tlmiť niektoré negatíva.