Ahojte. Zaujíma ma táto téma, pretože pred pár rokmi keď som bol mladší tak som často na cestovanie využíval auto-stop. Precestoval som celú európu, viac krát a musím povedať, že to bolo príjemné, niekedy trochu adrenalinové a niekedy zaujímavé cestovanie. Samozrejme že moji rodičia o tom nevedeli, povedal som im to až keď som sa vrátil. Neviem, či by som to aj ja dnes svojim deťom ak raz budem mať :) schcaloval, prípadne dovolil ak by sa ma na to opýtali, úrčite nie. Zaujíma ma váš názor na to, či to schvalujete a či ste niekedy využívali tento spôsob prepravy.
Ja osobne by som na názor okolia neprikladal až taký význam, ale Ty sám sa musíš rozhodnúť čo by si to svojim deťom dovolil alebo nie. Ty máš predsa vlastné spúsenosti, vieš čo si pri tom zažil, aké boli riziká atď. Ak by mala cestovať dcéra tak rozhodne v súčasnej dobe nie. Ty si to tiež riešil tak, že si to rodičom povedal až po "funuse". A čo oni mali robiť ? Boli radi že si zdravý a živý doma. Myslým, že sa zbytočne pýtaš, pretože isto si si už sám odpoveď dal.
PS: a čo by si spravil, keby sa tvoje deti zachovali tak ako Ty ...... ????

No niekedy je to aj veľmi nebezpečné.Moja dcéra tiež chodievala zo školy z NR stopom domov.Tak som jej dohovárala, čo keby sa stala obeťou nejakého maniaka alebo nebodaj by sa stala autonehoda. Aj šoferi ktorí takýchto stopárov zoberú by si to mali uvedomiť. Ja by som stopárov nebrala. Raz sa nám postavil až do cesty a môj muž mi hovoril že ak zastanem aby som zablokovala otvorenie auta. Kto vie čo sa môže pritrafiť.Niektorí sú ako z akčných filmov. Vyhodia vás a hotovo. No dcéra má aj , zážitok, lebo jej zastavil vodič ,ktorý viezol pána ministra nášho krajana a všeličo po ceste prediskutovali a to bolo pre ňu ako pre študentku ohromujúce. Takže niekedy môžete stretnúť aj zaujímavých ludí. Ako sa hovorí každé za má aj svoje proti. Alebo risk je zisk.

No niekedy je to aj veľmi nebezpečné.Moja dcéra tiež chodievala zo školy z NR stopom domov.Tak som jej dohovárala, čo keby sa stala obeťou nejakého maniaka alebo nebodaj by sa stala autonehoda. Aj šoferi ktorí takýchto stopárov zoberú by si to mali uvedomiť. Ja by som stopárov nebrala. Raz sa nám postavil až do cesty a môj muž mi hovoril že ak zastanem aby som zablokovala otvorenie auta. Kto vie čo sa môže pritrafiť.Niektorí sú ako z akčných filmov. Vyhodia vás a hotovo. No dcéra má aj , zážitok, lebo jej zastavil vodič ,ktorý viezol pána ministra nášho krajana a všeličo po ceste prediskutovali a to bolo pre ňu ako pre študentku ohromujúce. Takže niekedy môžete stretnúť aj zaujímavých ludí. Ako sa hovorí každé za má aj svoje proti. Alebo risk je zisk.
Myslím, že kôli zaujímavým ľudom by som riziko nepodstupoval.
PS: každý si strojcom svojho šťastia:)

Ani ja nie. Ale študenti riskujú aj preto aby pošetrili na cestovnom.Aj za cenu rizika.

No, myslím, že doba sa stále zhoršuje, a keď čítam o únosoch a zneužívaní a podobne. Ja síce nemám ešte tak veľké deti - majú 9 a 7 rokov, ale už teraz sa takých vecí bojím. Ja som autostopom nikdy nešla, ale občas niekoho zoberiem, ale je to vždy preto, lebo toho človeka poznám. Neznámemu nezastavujem. No a pocelej Európe - to chce naozaj adrenalín a veľkú túžbu po dobrosružstve, no a tiež povahu. Dúfam, že taký šok u mojich detí nezažijem. Ale aký otec, taký syn, genetika sa nezaprie. Takže Harymas, je tu pravdepodobnosť, že dieťa pôjde v šlapajách otca, však?

Niekedy pred 40 rokmi som to praktizoval a vcelku sa mi to páčilo. Nejaké zlé pocity som z nikoho nemal. Aj som brával stopárov.
No raz sme išli partia z Brna (4 chlapi 36 - 40 rokov) a stopla nás taká mladá kočka (okolo 21) nejaká sestrička z nemocnice bolo asi tak 21:30 hod a veľká tma.
Neviem či ešte stopovala, ale tými našimi rečami sme ju asi desne vydesili. Začala viesť také pohrebné reči, ku koncu cesty úplne stratila reč. Keď vystúpila bolo počuť ako jej odpadol kameň zo srdca. Tak sa rozhovolrila, že nevedela kedy prestať a ak by sme mali čas do rána určite by s nami prekecala celú noc. Na koniec keď sme sa lúčili sa priznala, že mala strach.

Ešte ma na rozlúčku pobozkala čo mi všetci závideli. :)

Ja som s kamarátkou stopovala dvakrát v živote - prvý a posledný :D .
Pokazilo sa nám v noci auto pár km pred našim domom. Tak sme ho zamkli a išli pešo domov. Ani neviem, čo ma to napadlo - blížilo sa auto a ja som zdvihla ruku. Vodič bol hluchonemý, nevedeli sme mu vysvetliť čo chceme, no - na nervy. Chichotali sme ako sprosté, jemu samému to bolo smiešne , lebo videl, že nás mierne vykoľajil . Išiel zo svadby, aj zákusok nám ponúkol .... Ale pre mňa bol záver viac ako jasný - nikdy viac!

Kamarátkyna dcéra minulý alebo predminulý rok absolvovala dovolenku po Francuzsku stopom. Dcéra bola nadšená a mama doma umierala od strachu, ale čo už mala robiť, keď jej to na dohováranie starých rodičov(!!!) dovolila. Ja by som si sama určite netrúfla, možno tak s nejakým poriadne svalnatým bodyguardom. No, len to by ma asi nikto nezobral...:D

Ahojte. Zaujíma ma táto téma, pretože pred pár rokmi keď som bol mladší tak som často na cestovanie využíval auto-stop. Precestoval som celú európu, viac krát a musím povedať, že to bolo príjemné, niekedy trochu adrenalinové a niekedy zaujímavé cestovanie. Samozrejme že moji rodičia o tom nevedeli, povedal som im to až keď som sa vrátil. Neviem, či by som to aj ja dnes svojim deťom ak raz budem mať :) schcaloval, prípadne dovolil ak by sa ma na to opýtali, úrčite nie. Zaujíma ma váš názor na to, či to schvalujete a či ste niekedy využívali tento spôsob prepravy.
Stopovala za mlada a stopujem aj dnes, ale tak akurát na pár kilometrov a najmä keď zmeškám autobus. :D Nebojím sa a keby som bola mladá, ojojóój :p

Ja som stopovávala často. Boli sme taká partia zo školy. Najlepšie sa nám stopovalo, keď sme boli dvaja. Mám kopec zážitkov, kopec kontaktov, vizitiek. Vždy sme mali pri sebe slzný plyn, pre prípad potreby a sme radi, že sme ho nikdy nemuseli použiť. Mobilý telefón bol samozrejmosťou.
Nebolo to o peniazoch, skôr by som to nazvala v danom období životným štýlom. Stopovávali s nami decká veľmi bohatých rodičov a rodičov s vysokým postavením. Autobusy premávali približne každé 4-5 hodín, o vlakoch ani nehovorím... Niekedy sme sa domov dostali veľmi rýchlo. Vždy sme mali v kapse peniaze, pre prípad núdze. A tým nechcem nikoho navádzať na stopovanie. Dnes v mojom veku by som už na to nemala nervy ani chuť.

Asi by som neriskoval, ale radšej si cestu naplánoval napr. cez: http://www.stopar.sk/