Ja sa teda pridám k debate! Rodila som prvé dieťa ako 35-ročná osoba a nebola som na materstvo vôbec pripravená. Naštudovaná knihu o matke a dieťati som mala dokonale, ale prax bola úplne iná. Bol to pre mňa šok...rátala som hodiny od pôrodu...tak-a už som matka 10 hodín, 24 hodín atď. Potom som si povedala, že takto sa k tomu stavať nemôžem. Prvý týždeň som rapídne schudla a ešte k tomu aj tá hlúposť s dojčením. Vôbec som nevedela
ako uchopiť bábo pri kúpaní, ako dojčiť a tisíc ďalších otázok. No a povedzte mi, či z toho všetkého nemá mať žena nárok na depresiu.! Nakoniec som sa všetko postupne naučila /dojčila som takmer 3 neuveriteľné roky, prekonali sme postupne všetky bežne choroby atď. a dnes môžem zodpovedne povedať, že je zo mňa ostrieľaná mamička a nechce sa mi veriť, aké to bolo pre mňa 4 roky dozadu ťažké. Ale poznám osobne 2 prípady, keď to mladé mamičky nezvládali /aj ich manželia/ a obe manželstvá skončili žiaľ rozvodom.
Začalo sa to tak nevinne-mladá čerstvá mamička ide bývať k svojej matke hneď z pôrodnice /akože výpomoc babky/ a už sa do svojej domácnosti nevráti-odcudzenie od manžela a ticíc ďalších dôvodov atď. Našťastie ja som nebývala jedinú noc po pôrode u svojich rodičov...tiež je nezanedbateľné, keď je chápavý manžel, ktorý pri Vás stojí a tiež je dôležité-robte všetko spoločne /samozrejme okrem dojčenia/-kúpajte, papajte, prebaľujte, kočíkujte, sú to jedinečné a neopakujúce sa chvíle na celý život.

ja som po porode bola v pohode aj vdaka kurzu v materskom centre - priprava na materstvo a rodicovstvo. okrem toho, ze viem z tohto kurzu velmi vela o tehotenstve, porode, o babatku, o dojceni atd (su to informacie na nezaplatenie), vas takyto kurz vynikajuco pripravi na porod a obdobie po porode po psychickej stranke. takze takyto kurz vsetkym buducim mamickam (aj oteckom) velmi odporucam.
... potom to ide akosi lahsie.
a myslim ze je veeelmi dolezita pomoc a spoluucast partnera.
drzte sa baby!!

ked mas depku, ziaden kurz ti nepomoze. a ked ti nepomoze manzel, tak si to mozes akurat tak hodit. ale da sa to prezit, len si musis opakovat, ze to raz pominie a bude lepsie. ale najlepsie je to s nejakou, hoci i virtualnou oporou, ak manzel zlyha. my sme minule s kamoskami dali rec na tuto temu a nasi manzelia sa ukazali ako k****i (ospravedlnujem sa k****om za urazku za toto prirovnanie, nasi manzelia su daleko horsi, ale vhodnejsi vyraz mi nenapada) a bud podviedli v tom case manzelku alebo sa na nu aspon vykaslali. my sme sa pre zmenu rozvadzali, lebo jeho to doma prestalo bavit. dnes sme uz rozvedeni. ale zacali sme sa rozvadzat 2 mesiace pred porodom a skoncili sme 6 mesiacov po nom.

takze tazko povedat, ci som tu ukrutnu depku mala iba z porodu. ale pomohli mi skor neznami ludia z internetu, nez zivi ludia z okolia. najmenej mi pomahali rodicia, neustale horekovali, ako to bez neho prezijem a nech sa mu vrhnem okolo clenkov a prosim, aby zostal a podobne kraviny. teraz mi je ovela lepsie bez neho ako predtym s nim. financne to zvladam dobre, ale cakam ci mi sud neurci vyzivovanie jeho, lebo je asi 5 rokov po sebe v strate. ja sa staram o 4 deti.

je mi jasne, ze je to mimo temy, takze naspat k teme: neustale si opakovat: bude lepsie, len tento okamih treba prekonat.

:)

Je to ťažké pochopiť,že takáto vec môže pôsobiť depresívne.Možno je to pre mňa nepochopitelné preto,že patrím k strednej generácii možno staršej a to bolo predsa niečo krásne.Nikdy mi nepomohla s deťmi svokra,ani mamička a bola to strašná radosť starať sa o ne a sledovať ako rastú.Spomínam si,že počas materskej som robila to,čo som nestihla ani predtým a ani od tedy sa mi na to čas nenašiel./vyšívala,štrikovala/. Viem sa z žiť do úlohy matky ktorá môže mať depku až by to dieťatko nebolo zdravé,ale pokiaľ je zdravé a rastie tak je to len a len radosť a šťastie.

Ala13-ak si toto všetko prežila a si v pohode...širák dolu. Si silná žena! Držím Ti palce a nech máš stále lepšie a lepšie časy.

Mate niekto osobnu skusenost s poporodnou depresiou? Podelte sa o rady a skusenosti, ako co najlepsie zvladnut toto narocne obdobie v zivote zeny....mozno vela zenam pomozete....
Všetky doterajšie príspevky hovoria o bežných problémoch po pôrode, o počiatočnom strachu mamičky, či je schopná sa postarať o bábo, o problémoch vo vzťahoch v rodine, ktorá sa musí prispôsobiť zmeneným podmienkam, ktoré vyvolal príchod človiečika. Žiadem príspevok sa však nepríblížil skutočnej popôrodnej depresii (laktačnej psychóze). Vítam to, že sa aj na "porade" môže podiskutovať o tomto probléme.
Veľmi rada prispejem skúsenosťami, pretože do tejto depresie (hovorím o psychickom ochorení) sa dostala aj jedna členka našej rodiny. Rozpoznať príznaky medzi chorobou a bežným "strachom" je problematické, treba mať základné teoretické vedomosti.
Starí ľudia o tomto stave hovorili: "udrelo jej mlieko do hlavy".
Trpí tým takmer 11% žien po pôrode (rôzne stupne). Žiaľ, ľudia o tom nechcú hovoriť, považuje sa to za "hanbu".
Príznaky sú rôzne - popíšem situáciu, ako prebiehala u nás.
1 - matka, napriek neustálej prítomnosti a podpore manžela, svokry, dvoch sestier mala veľky strach o dieťa. Bála sa prebaliť, bála sa kúpať, dieťatko jej doslova vypadávalo z rúk.
2 - Keď sa jej podarilo dieťa prebaliť, o chvíľu sa snažila proces zopakovať, lebo si myslela, že to urobila zle.
3 - Keď sa jej podarilo dieťa nakojiť (to sme jej dieťa doslova pridržiavali pri prsníku, lebo sama ho "nevedela " udržať - o chvíľu ho išla kojiť znovu, lebo mala dojem, že dieťa sa málo napapalo, že mlieko je zlé, a že dieťa chudne.
4 - Keď dieťa spinkalo mala dojem, že nedýcha.
5 - Stále hovorila, že to nezvládne - aj keď sme veľkú časť prác okolo bábätka robili za ňu.
6 - V očiach mala veľký strach, bolo to videť a dokonca sa jej pohľad "zamútil". Mala mútne oči.

Bod 6 bol pre nás signálom, že niečo treba robiť. Išla som za psychiatrom, popísala som situáciu, dohodli sme sa na postupe.... Ja som ju vzala, akože na prechádzku, na rozhovor s lekárom. Doviedla som ju do nemocnice a nasledovala hospitalizácia. Od lekárov sme dostali "pochvalu", že sme ju priviedli včas, kedy laktačná psychóza bola iba v prvom štádiu - štádiu depresie. Hospitalizovaná bola 6 týždňov, potom ešte dva roky brala lieky.
Dnes je zdravá žena ktorú len tak hocičo nezozhádže (niekedy si myslím, že by také preliečenie pomohlo aj mne, ked vidím ten kľud a pokoj pri zvládaní ťažkostí). Dcéra má 10 rokov, je šikovná a zdravá. Rodina je harmonická, držia spolu. Je im čo závidieť.

Odporúčanie: čakať na to, že to prejde, že sa to zlepší je ilúzia, pokiaľ ide naozaj o laktačnú psychozu. Priebeh sa len zhoršuje. Treba sa poradiť s odborníkmi (u mňa sa odvtedy tešia psychiatri veľkej úcte).

Gabriska zrejme mas na mysli depresiu ktorej sa inak hovori poporodne blues. Sposobuje ju pokles hladiny estrogénu a progesteronu.Prejavuje sa podrazdenostou, precitlivenostou, placom bez priciny, obvinovanim sa z neschopnosti sa o dieta postarat.Vacsinou spontanne odozneje ale za cas ktory je pritomna vie poriadne strpcit zivot . Ked sa k tomu pridaju aj financne alebo partnerske problemy hroza.
Ja som to nastastie neriesila pretoze som bola v permanentnej euforii a strasne som si svojich dvoch synov uzivala.:)
Ak by to malo mat dlhsie trvanie a mala by si pocit, ze to nezvladas sama vyhladaj pomoc odbornika.Dneska si musime vediet pomoct vsetkymi dostupnymi prostriedkami, aby sme sa v tom neplacali. Nech ti pomoze rodina, manzel. Rob iba veci ktore zvladas, vsetko ostatne nech riesia ini.
Skus byt chvilu len ty a dietatko. A stale si hovor, ze tento stav je docasny a znovu vyjde slniecko.
Drzim palce.:) / tak malo smajlikov na vyjadrenie emocie / hehe

U nás to bohužiaľ jedna mladá žena nezvládla.
Neviem presne, čo sa tam stalo, pretože tú rodinu dobre nepoznám. Poznám ich len z videnia a zdali sa mi veľmi harmonický pár, mali už dve veľké (cca 10 ročné) dcéry a narodilo sa im ďalšie bábätko. Čo viac si môžeš želať, že...?
Vraj a rozprávala so svojou svokrou na dvore o bežných veciach, vstala, že ide pozrieť či nakŕmiť (?) maličkú a za pár minút ju svokra našla obesenú na detskej postieľke.
Veľmi ťažko sa o tom aj píše, nie to ešte nebodaj zažiť...:mee:

U nás to bohužiaľ jedna mladá žena nezvládla.
Neviem presne, čo sa tam stalo, pretože tú rodinu dobre nepoznám. Poznám ich len z videnia a zdali sa mi veľmi harmonický pár, mali už dve veľké (cca 10 ročné) dcéry a narodilo sa im ďalšie bábätko. Čo viac si môžeš želať, že...?
Vraj a rozprávala so svojou svokrou na dvore o bežných veciach, vstala, že ide pozrieť či nakŕmiť (?) maličkú a za pár minút ju svokra našla obesenú na detskej postieľke.
Veľmi ťažko sa o tom aj píše, nie to ešte nebodaj zažiť...:mee:
Bohužiaľ, neliečená psychóza môže vyústiť aj do takéhoto tragického konca. Zrejme nikto nepostrehol (pretože to nevedel identifikovať) tiché volanie o pomoc, ktoré tam určite bolo. Preto, keď mám príležitosť, otvorene hovorím o tom, čo sa stalo v našej rodine. Možno to niekomu pomôže.

Kitky, tuto temu som neotvorila pre moju vlastnu "potrebu"....ale stotoznujem sa s tvojimi nazormi...a vlastne s nazomi vacsiny...
Neda mi ale nereagovat na prispevok c.5.Ten kto nieco podobne nezazil, tazko moze pochopit, co asi zena citi v takomto psychickom rozpolozeni.Podla mna naozaj vela moze ovplyvnit celkova rod. atmosfera, ochota a podpora manzela, prip. dalsich rodinnych prislusnikov...Samozreme obd. materskej dovolenky je prekrasne obdobie v zivote zeny, teraz je ale skor rec o obdobi tesne po porode, kedy si zena a vlastne cela rodina musi zvykat na iny zivotny styl, prehodnotit priority a uvedomit si, ze je tu niekto navyse, o ktr. sa budeme starat a strachovat po cely dalsi zivot...Prave tento pocit zodpovednosti za malickeho bezbranneho cloviecika moze vyvolat stavy uz vyssie popisane.
Co sa tyka predpor. kurzov a prenatalnej literatury, nie je to na skodu, no moze byt, ak sa to prezenie. Potom sa moze lahko stat, ze cerstva mamicka podvedome vsetko kontroluje a porovnava so vsakovakymi mudrymi tabulkami, predlohami, predpismi a pokial sa to co i len o trosku lisi od odporucanych "noriem", zacne pochybovat o svojej zrucnosti a nadobuda pocit, ze to nerobi spravne. Vtedy (a nielen vtedy) je naozaj dolezita pomoc najblizsich. A toto nie je len vecou prvorodiciek, stava sa to aj v rodinych s viacerymi detickami.
Tazko povedat, co vsetko moze ovplyvnit tento stav. Mne osobne po porode velmi pomohol moj skvely manzel (mama zomrela, ked som mala 13 rokov)a aj svokra, ktr. byva v tom istom meste. Tiez som mala este pred porodom velke obavy, ako to vsetko zvladnem, celu tu starostlivost o babatko, domacnost, nakupy, pranie, zehlenie..myslela som, za sa uz nadobro treba rozlucit so spoloc. zivotom a pod. Bolo to o to horsie, ze sama som mala zdrav. problemy, vysoky tlak...Este aj ked si teraz po 4 r. spomeniem na toto obdobie, tak mi behaju zimomriavky po chrbte...Najhorsie boli asi prve 2 tyzdne po porode, potom sme si uz mohli tieto krasne chvile naplno vychutnavat a robime to dodnes.Za to vsetko ale vdacim hlavne mojmu uzasnemu manzelovi, bez ktoreho by som to urcite takto nezvladla. Dufam, ze si to coskoro zopakujeme a vsetko zvladneme v najlepsej pohode a bez zbytocnych stresov (za ktr. si niekedy mozme sami).A to prajem kazdej mamicke !!!!:)

Mate niekto osobnu skusenost s poporodnou depresiou? Podelte sa o rady a skusenosti, ako co najlepsie zvladnut toto narocne obdobie v zivote zeny....mozno vela zenam pomozete....
Co by muž a dědeček několika vnoučat, nemám sice s laktační psychózou vlastní zkušenost, ale jak v rodině, tak během mého života jsem to z pohledu psychologa řešil. Proto se přidám svými dvěma stranami přílohy k tématu - všeobecně, ale i to by mohlo pomoci. Tento problém se NESMÍ podcenit!!! Ale ani zaměňovat za klasickou depresi, která může potkat každého z nás (viz další stránky přílohy). Petr

Ala13-ak si toto všetko prežila a si v pohode...širák dolu. Si silná žena! Držím Ti palce a nech máš stále lepšie a lepšie časy.

Dakujem, ale nezvladla som to dobre. Kvoli niecomu inemu. Moj takmer 18 rocny syn na to zareagoval, ze to je super, ze i on si najde v patdesiatke druhu mladsiu.

Neviem, kde som urobila vo vychove chybu, ked to berie takto.

A neviem, co zmenit, aby tu neboli taketo situacie, co su coraz castejsie, ze muzi zarabaju, kym je zena s detmi a potom i s peniazmi idu zakladat novu rodinu a zene zostanu akurat deti a dlhy.

Prepacte, bolo to mimotemy

Je to ťažké pochopiť,že takáto vec môže pôsobiť depresívne.Možno je to pre mňa nepochopitelné preto,že patrím k strednej generácii možno staršej a to bolo predsa niečo krásne.Nikdy mi nepomohla s deťmi svokra,ani mamička a bola to strašná radosť starať sa o ne a sledovať ako rastú.Spomínam si,že počas materskej som robila to,čo som nestihla ani predtým a ani od tedy sa mi na to čas nenašiel./vyšívala,štrikovala/. Viem sa z žiť do úlohy matky ktorá môže mať depku až by to dieťatko nebolo zdravé,ale pokiaľ je zdravé a rastie tak je to len a len radosť a šťastie.

A teraz k teme: Ilona, tvoj postoj ti mozno len zavidiet, bud si od svedkov Jehovovych alebo mas za sebou silnu podporu Boha. Lebo takto zvladat materstvo a s udivom sa pozerat depresie inych zien by si inak nemohla. Nech sa ti i nadalej dari, ale trochu tolerancie k problemom inych.

Je vobec nejaka rada na prekonanie depresii? Asi iba: skusit vydrzat este tento den, to si povedat kazdy den. A nakoniec zistim, ze som prave prezivala to najkrajsie obdobie zivota.

Liecim sa i u psychologa, ale nepomaha mi to. Staci zmenit psychologa?

Dakujem, ale nezvladla som to dobre. Kvoli niecomu inemu. Moj takmer 18 rocny syn na to zareagoval, ze to je super, ze i on si najde v patdesiatke druhu mladsiu.

Neviem, kde som urobila vo vychove chybu, ked to berie takto.

A neviem, co zmenit, aby tu neboli taketo situacie, co su coraz castejsie, ze muzi zarabaju, kym je zena s detmi a potom i s peniazmi idu zakladat novu rodinu a zene zostanu akurat deti a dlhy.

Prepacte, bolo to mimotemy
Prečo si myslíš, že si urobila chybu vo výchove?????
To vôbec, vôbec nemusí byť pravda!!!!!

Je vobec nejaka rada na prekonanie depresii? Asi iba: skusit vydrzat este tento den, to si povedat kazdy den. A nakoniec zistim, ze som prave prezivala to najkrajsie obdobie zivota.

Liecim sa i u psychologa, ale nepomaha mi to. Staci zmenit psychologa?[/quote]

treba čas, čas a potom ešte čas...........

Nedá mi nereagovať na túto tému, keďže som laktačnú psychózu zažila. Popôrodné depresie sú sprievodným javom tejto choroby, ale depresia nie je laktačná psychóza. Je to choroba, ktorej nezabránite dobrou náladou, ani akoukoľvek pomocou rodiny. Myslím, že tu pomôže len rýchla lekárska pomoc, lieky ... Popôrodnou depresiou trpí veľa žien, u ktorých je inak všetko v poriadku, takže by bolo pre mňa veľkým prekvapením, keby ňou netrpeli ženy s touto chorobou. Po prvom pôrode som bola 4 mesiace na psychiatrii a 2 roky som brala lieky. Vravela som si, že už v živote nechcem ďalšie dieťa. Napriek všetkému sme sa s manželom rozhodli mať ďalšie dieťa. Vraveli sme si, že spravíme všetko pre to, aby sa to buď nezopakovalo, alebo aspoň aby to nebolo také ako prvý raz (keďže pravdepodobnosť bola 90:10, že sa to zopakuje). Po druhom pôrode to naozaj nebolo až také kruté, na psychiatrii som bola 1 mesiac a lieky som brala 3 roky. Iné to bolo v tom, že z tých 4 mesiacov po prvom pôrode si toho moc nepamätám, ale z obdobia po druhom pôrode si pamätám skoro všetko. Depresie som dostala až po príchode domov, ale za obrovskej pomoci manžela, celej rodiny, priateľov a samozrejme liekov som sa z toho nakoniec dostala. Ďalšie deti už však viac nedokážem mať. Ale keď na ne každý deň pozriem, vravím si, stálo to za to.;)

Moje dieťatko prišlo na svet v auguste pred rokom, no žiaľ, tie prvé týždne a mesiace sme neprežili práve harmonicky.
Ťažkosti sa nakopili- mala som problém obhospodáriť sama seba po cisárskom reze, bolesti boli riadne. Dieťa sa nedokázalo poriadne prisať, "rozhrýzlo" mi prsia, až grckalo krv, zvládla som max. 3 kojenia a potom kvôli bolestiam odstávka na 24 hodín:mee:, večerné koliky- chlapček reval, až bol bordový, občas sa nedokázal počas plaču nadýchnuť, plakal aj do jednej hodiny v noci:(... a boli to také plače, až sa mu vytvoril pruh na pupčeku ( prietrž? ).
V noci pýtal papať každé dve hodiny, po kŕmení dlhééééééééééééééééé uspávanie v náručí- pri štvorkilovom novorodencovi sa to časom prejavilo silnými bolesťami chrbtice a ramien. Po vložení do postieľky sa prebudil, takže zasa hojdať na rukách... po niekoľkých takýchto nociach som situáciu prestávala zvládať, revala som spolu s ním... Pravidelne. Každé ráno:mee:. A chodila zúfalstvo predýchavať na balkón, kde si to odnieslo zábradlie...
Jediným šťastím bolo, že žijeme u mojich rodičov. Takže cez deň mi so synčekom pomáhala mama, v noci som na neho bola sama. Muž pracoval celé dni, večer dieťa aspoň uspal, lebo som nedokázala počúvať tie večné plače... Svoje vtedajšie myšlienky sem písať nebudem, mne samej je z nich zle, keď si na to pomyslím...
Mala som averziu na vlastné dieťa, z ničoho som sa nedokázala tešiť, desila som sa noci. A ráno absolútne nevyspatá som si prikrývala hlavu vankúšom, aby som nepočula plač svojho synčeka.
Našťastie, časom sa situácia zlepšila, trvalo to asi štyri mesiace, kolika pominula, pomaličky sme sa zladili, dokonca som si ho už úprimne pritúlila.
Dnes mi je neopísateľne ľúto, že som tie chvíle nedokázala zvládnuť lepšie, no nebola to vec vôle. Hormóny + únava + bolesť ... občas zapríčinia rodinnú tragédiu ( ktorá sa nám našťastie vyhla, no nebolo k tomu ďaleko ).
Čerstvým mamičkám môžem z vlastnej skúsenosti odporučiť len to, aby požiadali o pomoc svojich blízkych, nakoľko aspoň chvíľa relaxu má vtedy nesmiernu cenu. A chodiť von, na čerstvý vzduch, na slniečko, dodáva energiu.
Silno držím palce, ak práve prežívate takéto ťažké chvíle, verím, že nepotrvajú dlho a budete sa zo svojho pokladíku tešiť tak ako teraz ja. Veľa šťastia! :)

A ešte niečo: neduste to v sebe, hovorte o tom, aj keď na vás budú ľudia zazerať a považovať vás za blázna, niekto sa určite nájde, kto si vás vypočuje a bude tu vždy ako vaša psychická pohotovosť... ja som doma pochopenie nenašla, našla som ju u internetového kamaráta ( ten však teraz čaká s manželkou svoje prvé dieťa a "vďaka" mne sa bojí, čo bude po pôrode nasledovať :o ).