Maximálne nejaký oblbovák na ukludnenie, ale choď si ho dať napísať k lekárovi

Lexaurin je dobrý event. Diazepam, ale ten dosť aj utlmuje.
Ale treba si uvedomiť, že plač uzdravuje a uvoľnuje napätie a tlmenie pocitov nie je pre zdravie dobré!!

Poradené lieky si rozhodne nedaj pred pohrebom v prípade ,že si ich nikdy neužila predtým.Nemôžeš dopredu vedieť,ako zareaguješ.Doporučujem skôr bylinkové preparáty typu Sedalia alebo Euvekan.Ak prvý raz užiješ lieky typu Diazepam alebo Lexaurin vo vypätej situácii,je veľmi ťažké predpokladať,ako zareaguješ.Je to veľmi individuálne.

Vie mi niekto poradiť, idem zajtra na pohreb a nechcem tam odpadnúť od žiaľu a plakať celý čas. Neviem čo si mám dať, aby som to tak strašne neprežívala. ďakujem.

Prepac, pisem uz asi neskoro, snad to pomoze aj ostatnym. Liek sa vola DEFOBIN a odporucaju ho lekari na zvladnutie tazkych zivotnych situacii, hlavne pri umrtiach. Musela by si ho vziat uz dneska vecer, aby si zajtra nepocitovala taku velku uzkost. Je naozaj dobry a velmi pomoze preklenut taketo situacie aj nejaky cas po nich.

možno mi poradíte...
zomrel náš kamarát...bude mať pohreb...
dnes celý deň plačem je mi z toho hrozne...
neviem ani ako na pohreboch chodí...
a chcem sa spýtať - pretože viem že takéto situácie mi nerobia dobre a neviem či to zvládnem..ako to urobiť? môžem prísť aj neskôr na pohreb? alebo ako dať vedieť že mi na nich záleží...a je mi smutno.
s manželkou kamaráta som v kontakte stále...ale pravdu povediac neviem ako by som to tam zvládla - ale nechcem zutekať z takejto situácie...
chcem sa len spýtať ako to vyriešiť čo najlepšie...
prosím neodcudzujte ma....

Sú to veľmi bolestné situácie, myslím že nikto ťa neodcudzuje práve naopak snažíme sa ti pomôcť svojimi radami. Ale ja osobne si mysím, že čas je najlepší liek aj keď sa to ľahko povie........Určite prídi na pohreb načas a snaž sa byť kamarátovej manželke oporou. Prajem ti aby si tieto bolestné chvíle zvládla čo najlepšie.

možno mi poradíte...
zomrel náš kamarát...bude mať pohreb...
dnes celý deň plačem je mi z toho hrozne...
neviem ani ako na pohreboch chodí...
a chcem sa spýtať - pretože viem že takéto situácie mi nerobia dobre a neviem či to zvládnem..ako to urobiť? môžem prísť aj neskôr na pohreb? alebo ako dať vedieť že mi na nich záleží...a je mi smutno.
s manželkou kamaráta som v kontakte stále...ale pravdu povediac neviem ako by som to tam zvládla - ale nechcem zutekať z takejto situácie...
chcem sa len spýtať ako to vyriešiť čo najlepšie...
prosím neodcudzujte ma....

Samozrejme, že ťa nikto neodsudzujeme,len som chcel zareagovať na neskorší príchod na pohreb-nemyslím si to,že je to slušné-radšej neísť vobec ako prísť neskoro...Ale choď tam od začiatku,ty to zvládneš...

ak to musí zvládnuť nebohého manželka hádam to zvládneš aj ty

ok dakujem vám...
ináč je to hrozné...
je to mladá žena 34 rokov, tak ako ja, on bol o 9 rokov starší...
deti síce nemali...ale mali celý život pred sebou...
je to hrôza...poznáte niekoho, riešite s ním veci, a zrazu tu nie je...

majte sa

Súhlasím so Stanislavom, že prísť neskoro je neslušné a nevhodné. To potom radšej neprísť vôbec. Ja som tiež citlivka, takže Ťa chápem. Ale myslím, že to zvládneš. A keď sa vyplačeš už teraz, nebudeš mať toľko sĺz na pohrebe.
Ináč pred rokmi zomrela moja suseda, ktorá mala 3 dospelé dcéry a 10-ročného syna. Všetci jej muža odhovárali, že ten syn by na pohreb nemal ísť, že to nezvládne. Nakoniec to syn zvládol, ale prišlo zle jednej z tých dcér (museli volať sanitku a pichli jej injekciu na upokojenie). Všetko závisí od povahy človeka a od situácie.

možno mi poradíte...
zomrel náš kamarát...bude mať pohreb...
dnes celý deň plačem je mi z toho hrozne...
neviem ani ako na pohreboch chodí...
a chcem sa spýtať - pretože viem že takéto situácie mi nerobia dobre a neviem či to zvládnem..ako to urobiť? môžem prísť aj neskôr na pohreb? alebo ako dať vedieť že mi na nich záleží...a je mi smutno.
s manželkou kamaráta som v kontakte stále...ale pravdu povediac neviem ako by som to tam zvládla - ale nechcem zutekať z takejto situácie...
chcem sa len spýtať ako to vyriešiť čo najlepšie...
prosím neodcudzujte ma....
Je hrozné ak odíde niekto blízky a milovaný. Aj ked len kamarát, tiež sme si ho vážili, ctili a mali radi.
A práve pre to by si mala ísť na pohreb, vzdať poslednú úctu zosnulému. Svojou účasťou na pohrebe ukážeš, že si si ho vážila, že si ho mala rada a že Ti bude chýbať.

Teraz ťa kamarátka naozaj potrebuje, potrebuje vypočuť, potrebuje niekoho blízkeho komu sa vyplače na pleci.

Ver mi, ked sa tomu vyhneš budeš sa ešte viac trápiť. Lebo sa s ním nerozlúčiš. Pohreb dokáže urobiť takú povestnú bodku za tým všetkým. Za zlosťou z odchodu, za stratou človeka i za tým takým pocitom "neverenia".

Neverenia, že toho dotyčného už v živote neuvidíš, že mu nepodáš ruku, že sa s ním nezasmeješ, neporozprávaš. S týmto sa Ti skôr podarí vyrovnať po pohrebe.

Je hrozné ak odíde niekto blízky a milovaný. Aj ked len kamarát, tiež sme si ho vážili, ctili a mali radi.
A práve pre to by si mala ísť na pohreb, vzdať poslednú úctu zosnulému. Svojou účasťou na pohrebe ukážeš, že si si ho vážila, že si ho mala rada a že Ti bude chýbať.

Teraz ťa kamarátka naozaj potrebuje, potrebuje vypočuť, potrebuje niekoho blízkeho komu sa vyplače na pleci.

Ver mi, ked sa tomu vyhneš budeš sa ešte viac trápiť. Lebo sa s ním nerozlúčiš. Pohreb dokáže urobiť takú povestnú bodku za tým všetkým. Za zlosťou z odchodu, za stratou človeka i za tým takým pocitom "neverenia".

Neverenia, že toho dotyčného už v živote neuvidíš, že mu nepodáš ruku, že sa s ním nezasmeješ, neporozprávaš. S týmto sa Ti skôr podarí vyrovnať po pohrebe.
Mne toto nepomáha. Aj po pohrebe stále toho človeka, ktorý mi bol veľmi blízky a odišiel náhle, podvedome hľadám na tých miestach, kde som ho vídala predtým.
Pred 2 rokmi mi zomrel 52 ročný bratranec (mal zdravotné problémy) - bol to človek, ktorého mal každý rád, ktorý vždy povedal, čo si myslí, ale tak, že to nikoho neurazilo, vždy vedel rozveseliť, nezištne pomôcť... no proste ešte aj teraz sa mi tlačia slzy do očí. Jeho malým vnúčikom povedali, že dedko leží na cintoríne, chodili mu na hrob a po niekoľkých mesiacoch jeden z tých vnúčikov sa opýtal, kedy už príde dedko domov, že už tam leží dlho...
Obdivujem bratrancovu manželku, ako to zvláda, proste musí - má rodinu a navzájom sa potrebujú.

možno som to napísala dosť tvrdo ale poznám to na vlastnej koži...mala som 21 rokov a trojtýždňového syna na rukách...na pohrebe bolo možno pol dediny, z manželovej roboty prišli dvomi autobusmi, ja neviem kto a koľko ľudí tam bolo ale vedela som že tam nie som sama že tí ostatní ho mali radi

Mne toto nepomáha. Aj po pohrebe stále toho človeka, ktorý mi bol veľmi blízky a odišiel náhle, podvedome hľadám na tých miestach, kde som ho vídala predtým.
Pred 2 rokmi mi zomrel 52 ročný bratranec (mal zdravotné problémy) - bol to človek, ktorého mal každý rád, ktorý vždy povedal, čo si myslí, ale tak, že to nikoho neurazilo, vždy vedel rozveseliť, nezištne pomôcť... no proste ešte aj teraz sa mi tlačia slzy do očí. Jeho malým vnúčikom povedali, že dedko leží na cintoríne, chodili mu na hrob a po niekoľkých mesiacoch jeden z tých vnúčikov sa opýtal, kedy už príde dedko domov, že už tam leží dlho...
Obdivujem bratrancovu manželku, ako to zvláda, proste musí - má rodinu a navzájom sa potrebujú.
Hm... vieš, pre mna osobne je to rozlúčka. Ak zomrie niekto z rodiny, tak aj tá čierna farba mi pomohla sa vyrovnať s odchodom.

Neviem si predstaviť neúčasť na pohrebe ak mi na tom človeku záležalo. A samozrejme aj po rokoch pri spomienkach sa človek rozcitlivie a má slzy na krajíčku.

Hm... vieš, pre mna osobne je to rozlúčka. Ak zomrie niekto z rodiny, tak aj tá čierna farba mi pomohla sa vyrovnať s odchodom.

Neviem si predstaviť neúčasť na pohrebe ak mi na tom človeku záležalo. A samozrejme aj po rokoch pri spomienkach sa človek rozcitlivie a má slzy na krajíčku.
Veď aj pre mňa je to rozlúčka... a asi pre každého. Len pre mňa to nie je tá povestná bodka...:( a dlho mi trvá, kým sa zmierim s tým, že je to už navždy.

Pamatám si, že voľakedy u babky na dedine,zomrela nejaká babka a všetci vraveli-aká mladá,mala iba 60rokov,ale myslím si že odvtedy sa časy zmenili-dnes už nezáleží, či má niekto 20-30-40 alebo 70 rokov- dnes tu je a zajtra tu nikto z nás byť nemusí-jeden infarkt,porážka ,dopravná nehoda a je koniec-preto sa snažme žiť, tak aby sme ak by sme nedajbože narýchlo odišli nemali nevyrovnané účty.Ja som mladý,pomerne mladý-myslím,že na Porade patrím medzi tých mladších ale už nemám toľko kamarátov a známych,že to ani nepočítam a veľmi ma mrzí,že s určitými ľuďmi,čo tu už medzi nami niesú mi zostali nevyriešené účty-proste nestihol som im povedať ,že im odpúšťam alebo naopak aby odpustili oni mne...
Fakt nikto z nás nevie kedy odíde...

Je hrozné ak odíde niekto blízky a milovaný. Aj ked len kamarát, tiež sme si ho vážili, ctili a mali radi.
A práve pre to by si mala ísť na pohreb, vzdať poslednú úctu zosnulému. Svojou účasťou na pohrebe ukážeš, že si si ho vážila, že si ho mala rada a že Ti bude chýbať.

Teraz ťa kamarátka naozaj potrebuje, potrebuje vypočuť, potrebuje niekoho blízkeho komu sa vyplače na pleci.

Ver mi, ked sa tomu vyhneš budeš sa ešte viac trápiť. Lebo sa s ním nerozlúčiš. Pohreb dokáže urobiť takú povestnú bodku za tým všetkým. Za zlosťou z odchodu, za stratou človeka i za tým takým pocitom "neverenia".

Neverenia, že toho dotyčného už v živote neuvidíš, že mu nepodáš ruku, že sa s ním nezasmeješ, neporozprávaš. S týmto sa Ti skôr podarí vyrovnať po pohrebe.

pekne si to napísala...:mee::mee::mee:

možno mi poradíte...
zomrel náš kamarát...bude mať pohreb...
dnes celý deň plačem je mi z toho hrozne...
neviem ani ako na pohreboch chodí...
a chcem sa spýtať - pretože viem že takéto situácie mi nerobia dobre a neviem či to zvládnem..ako to urobiť? môžem prísť aj neskôr na pohreb? alebo ako dať vedieť že mi na nich záleží...a je mi smutno.
s manželkou kamaráta som v kontakte stále...ale pravdu povediac neviem ako by som to tam zvládla - ale nechcem zutekať z takejto situácie...
chcem sa len spýtať ako to vyriešiť čo najlepšie...
prosím neodcudzujte ma....

Myslím si, že na pohreby nikto rád nechodí a hlavne nie vtedy, keď sa jedná o blízku osobu. Pohreb je ale rozlúčka s človekom. Inú možnosť rozlúčky s kamarátom už nebudeš mať a ak sa aj s manželkou stýkaš, tak by to malo byť samozrejmé, že tam pôjdeš a prejaviš to svojou prítomnosťou. Nechoď tam sama, ale sa pripoj k niekomu, koho poznáš. Veľa ľudí nedokáže pozrieť do truhly na mŕtveho človeka a ak sa toho bojíš najviac, že to nezvládneš, tak toto vôbec nemusíš absolvovať. Veľa razy, to nedokážu ani najbližší príbuzní. Kamarátke dobre padne, ak jej stisneš ruku a obímeš ju a povzbudiš, že stojíš pri nej a v núdzi prípadne pomôžeš. Verím, že to zvládneš.

Na pohreb určite choď , keby si nešla, cítila by si sa potom horšie a neskorý príchod nie je dobrý nápad, skôr by som povedala, že radšej skorší príchod, kedy sa môžeš s priateľkou porozprávať a aj poplakať si.
Mne pred pár rokmi zomrel jeden veľmi dobrý priateľ, s ktorým sme spolu vyrastali, chodili do školy, na tancovačky... a život nás po čase vzdialil. Keď zomrel, mala som 3 týždňovú dcérku, a nemohla som s ňou cestovať 250 km na pohreb,možno som sa aj podvedome bála, ako to tam zvládnem, pretože aj jeho manželka mala iba o pár mesiacov staršieho syna. Doteraz, keď prídem domov a idem na cintorín na jeho hrob, ma to nejako zamrzí, že som vtedy neprišla.:mee:

mojej kolegyni zomrela mama.chcem sa opytat ci je vhodne kupovat kupovat jej veniec na pohreb aj ked som ju nepoznal.

mojej kolegyni zomrela mama.chcem sa opytat ci je vhodne kupovat kupovat jej veniec na pohreb aj ked som ju nepoznal.
stačí smútočná kytica

Včera večer mi zomrela stará mama..dožila sa krásnych 90-tich rokov....môj ocino za ňou chodil na návštevu takmer každý deň..pomáhal sestrám so starostlivosťou o ňu..včera, keď mu moja sestra oznámila smutnú správu..-sadol si k oknu..pozeral dlho von z okna..potom sklonil hlavu..a rozplakal sa ako malý chlapec....mamina sa bála že skolabuje..je mi z toho smutno..a zároveň sa o neho bojím..je to človek, ktorý nedáva najavo svoje pocity..ale mám pocit, že toto ho zlomilo..dúfam len..že na krátky čas..a ten čas tie rany čím skôr zahojí... Má už tiež svoje roky..ale má aj nás, svoje deti, a naše deti-vnúčatá..nechceme aby sa trápil..aj ked predsa len..bola to mama...jeho mama.. Preto s ním -ale aj s maminkou chceme stráviť všetok voľný
čas,pretože život je nevyspytateľný, nikdy neviete čo sa stane..a ja chcem..aby moji rodičia vedeli, že ich ľúbim..že si ich vážim, že chcem byť s nimi..

dakujem za radu

Včera večer mi zomrela stará mama..dožila sa krásnych 90-tich rokov....môj ocino za ňou chodil na návštevu takmer každý deň..pomáhal sestrám so starostlivosťou o ňu..včera, keď mu moja sestra oznámila smutnú správu..-sadol si k oknu..pozeral dlho von z okna..potom sklonil hlavu..a rozplakal sa ako malý chlapec....mamina sa bála že skolabuje..je mi z toho smutno..a zároveň sa o neho bojím..je to človek, ktorý nedáva najavo svoje pocity..ale mám pocit, že toto ho zlomilo..dúfam len..že na krátky čas..a ten čas tie rany čím skôr zahojí... Má už tiež svoje roky..ale má aj nás, svoje deti, a naše deti-vnúčatá..nechceme aby sa trápil..aj ked predsa len..bola to mama...jeho mama.. Preto s ním -ale aj s maminkou chceme stráviť všetok voľný
čas,pretože život je nevyspytateľný, nikdy neviete čo sa stane..a ja chcem..aby moji rodičia vedeli, že ich ľúbim..že si ich vážim, že chcem byť s nimi..
Viktora dovoľ mi prejaviť moju úprimnú sústrasť nad pre Vás všetkých veľkou stratou blízkej osoby. Z Tvojho príspevku je zrejmé, ako veľmi ste ju mali radi a hlavne Tvoj ocko tým najviac trpí. Muži stratu svojej mamy, ak ju milovali veľmi zle znášajú,ale určit sa z toho dostane, hlavne za Vašej pomoci, aj keby sa Vám zdalo, že nie, aj keby nedal na sebe znať, že je rád Vašej prítomnosti, určite ju bude vnímať, hlavne vo chvíľach keď ho pochytí smútok a vedomie, že už mamku nemá. Ale nemaj strach, zvládne to hoci to bide trochu trvať. Jedna možná dobrá rada, nesnažte sa veľmi rečami kde ju budete spomínať ho utešovať totie iba zbytočne jatria nezacelenú ranu. Budte mu ia oporou, hlavne ak sa na Vás s nejakou pomocou obráti. Zvládnete to určite a želám Vám všetkýmv týchto krušných chvíľach hodne síl,vzájomnej úcty a pochopenia.

Ak by som ešte mohla doplniť predošlé dobré príspevky a rady pre Pohara, tak iba to, že je veľmi (aspoň mne sa to osvedčilo) dobré, ak nejde človek, ktorý nie je priamy príbuzný sa rozlúčiť so zosnulým k otvorenej rakvy a tam prečkať chvíľu po začiatok obradu. Takto si obraz vzácneho priateľa či známeho v mysli ponechajú takého, ako ho videli naposledy živého.

Ja som pri otvorenej rakve nebola ani keď zomreli môji starí rodičia. Viem prečo....... Keď som bola dieťa 5ročné zomrela mi maminka a ju v tej otvorenej rakve mám pred očami stále....... už nikdy viac..... Nikdy.......

Mne sa to stalo tiež. Mala som 4 a pol, keď mi zomrel dedko a mňa so sesternicou / rovnaký ročník / postavili na stoličky, aby sme lepšie videli. No neviem rodičia kde mali rozum. Teraz mám veľmi chorú mamku, ktorá o pol roka bude mať 80-ku. Ak sa dožije. Desím sa už dopredu, ako to zvládnem, ak sa niečo stane zlé.