Kristína, je mi ľúto ak prežívaš také niečo ty. Poznám tie pocity, ale chce to čas, ktorý bolesť trocha zmierni. Podľa mňa je dôležité, aby sa človek neuzatváral so smútkom do seba, aby sa nebránil stretávaniu s ľuďmi, ba naopak, aby spoločnosť úmyselne vyhľadával. Na skutočnosti, že sa mu už blízka osoba nevráti jeho smútok nič nezmení. Môže to mať diba neblahé účinky na jeho zdravie. A ak tu má ešte ľudí, ktorí ho potrebujú, treba myslieť na seba ak kvôli nim. Tiež si mysím, že veriacim sa takéto situácie daria zvládať lepšie.

Tiež si myslím, že najlepší lekár na smútok je čas. Zažila som to, zomreli mi obaja rodičia. Mama pomerne mladá. Ale vyrovnať sa s tým musíš a čím skôr, tým lepšie. Niekde som čítala, že nie je dobré stále myslieť na pozostalých, ani byť stále na cintoríne, lebo im to neumožní odpútať sa z tohto života a nájsť pokoj tam, kde odišli. Musíš byť silná, treba sa s tým čím skôr vyrovnať.

Cele ma to tak strasne mrzi.. a najma kvoli mojej mame, ma 44 a uz pochovala oboch rodicov, teraz aj brata. Bojim sa o nu, nie je to taky ten typ s hrosou kozou, ktory dokaze stratu ustat.. Ja mam na to "svoj recept". Snazim sa uplne odignorovat ten fakt, ze vsetko v spojeni s tymto clovekom je uz v nenavratne. Nemyslim na to, snazim sa to zit a byt tak ako doteraz. Chcela by som byt teraz s nou, ale byvam v inom meste. Smrt je taka.. neviem ju definovat. Nerozumiem jej, aj ked som veriaca.

Predovsetkym je dolezite takuto stratu dostatocne odsmutit.Toto je velmi dolezite pre nasu psychiku.Nenutit sa do spolocenskych veci , ked nam to nejde.
Pochopit, ze cast nasho zivota spojena s milovanym clovekom, ktory odisiel sa skoncila a vyrovnat sa s tym.Ked to neurobime,nase smutky a trapenia si nas vzdy najdu.
Kazdy sme ini, inak sa vyrovnavame so stratami blizkych ludi.Ty poznas najlepsie svoju matku, pomoz jej sa s tym vyrovnat.Nemusis byt prave pri nej, telefonuj s nou.
Cas je dobry lekar, ale v tejto etape tvoja matka potrebuje nieco ine.
Odsmutit, spracovat holy fakt, vyrovnat sa s tym.
Malokedy si uvedomujeme, ake mame velke stastie, ze sme urcitu etapu svojho zivota mohli prezit po boku ludi, ktori nas obohatili a to vsetko co po nich zostalo,si nesieme v sebe a mozeme to davat dalej.
Aj takyto odkaz nam zanechavaju ti, ktori nas navzdy opustili.

Cele ma to tak strasne mrzi.. a najma kvoli mojej mame, ma 44 a uz pochovala oboch rodicov, teraz aj brata. Bojim sa o nu, nie je to taky ten typ s hrosou kozou, ktory dokaze stratu ustat.. Ja mam na to "svoj recept". Snazim sa uplne odignorovat ten fakt, ze vsetko v spojeni s tymto clovekom je uz v nenavratne. Nemyslim na to, snazim sa to zit a byt tak ako doteraz. Chcela by som byt teraz s nou, ale byvam v inom meste. Smrt je taka.. neviem ju definovat. Nerozumiem jej, aj ked som veriaca.
Nesnaž sa prosím ťa ignorovať to,ani na to nemyslieť,musíš si to odsmutiť.Inak nás za chvíľu navštíviš všetkých a nudeš sa na nás veľmi hnevať,ked sa Ti budeme snažiť vysvetliť,že ten žalúdok/koža,bolesti hlavy,padanie vlasov...../je psychosomatické a máš isť na psychiatriu.Musíš tú stratu spracovať.Najväčší problém nemajú ľudia ktorí cirkusujú,nariekajú,kričia a majú hysterické záchvaty.Tí to zo seba vykričia.Najväčší problém majú ich trpezliví životní partneri,ktorý všetko na pohľad zvládajú skvele.Držím prsty.

Mas pravdu Kitky. Mna na jednej strane zuzuje hrozna uzkost. No na strane druhej, ked si na neho spomeniem, na tie dobre casy, na tie pekne zazitky, v duchu sa usmievam. Nevycitam tomu, kto to vsetko nejak riadi - ci uz ho nazveme Boh alebo osud - ze mi ho vzal. Skor som mu vdacna za kazdu jednu chvilu, ktoru som mohla prezit s tak vynimocnym a vzacnym clovekom. Vravim si, ze zivot plynie.. je krasny, ale je aj kruty. Ale je to zivot. Asi mu netreba vycitat, ze prinasa bolest, petoze mi prinasa mnoho stastnych a krasnych chvil. A na svete musi byt nejaka rovnovaha. Musi byt nieco, co nas prinuti sa na chvilu zastavit a uvedomit si aki sme vlastne stastni, ze mame vsetko a vsetkych, ktorych mame. Ten jeho mal trvat presne takto dlho. Netreba asi riesit, preco len tolko.. Z ineho pohladu to je mozno velmi vela..

Mas pravdu Kitky. Mna na jednej strane zuzuje hrozna uzkost. No na strane druhej, ked si na neho spomeniem, na tie dobre casy, na tie pekne zazitky, v duchu sa usmievam. Nevycitam tomu, kto to vsetko nejak riadi - ci uz ho nazveme Boh alebo osud - ze mi ho vzal. Skor som mu vdacna za kazdu jednu chvilu, ktoru som mohla prezit s tak vynimocnym a vzacnym clovekom. Vravim si, ze zivot plynie.. je krasny, ale je aj kruty. Ale je to zivot. Asi mu netreba vycitat, ze prinasa bolest, petoze mi prinasa mnoho stastnych a krasnych chvil. A na svete musi byt nejaka rovnovaha. Musi byt nieco, co nas prinuti sa na chvilu zastavit a uvedomit si aki sme vlastne stastni, ze mame vsetko a vsetkych, ktorych mame. Ten jeho mal trvat presne takto dlho. Netreba asi riesit, preco len tolko.. Z ineho pohladu to je mozno velmi vela..

Pekne si to napisala. Hlavne by sme nemali zabudat im to davat najavo, kym ich mame.:) Lasky nikdy nie je dost. Hlavne tej, ktoru mozeme poskytnut.

Nesnaž sa prosím ťa ignorovať to,ani na to nemyslieť,musíš si to odsmutiť.Inak nás za chvíľu navštíviš všetkých a nudeš sa na nás veľmi hnevať,ked sa Ti budeme snažiť vysvetliť,že ten žalúdok/koža,bolesti hlavy,padanie vlasov...../je psychosomatické a máš isť na psychiatriu.Musíš tú stratu spracovať.Najväčší problém nemajú ľudia ktorí cirkusujú,nariekajú,kričia a majú hysterické záchvaty.Tí to zo seba vykričia.Najväčší problém majú ich trpezliví životní partneri,ktorý všetko na pohľad zvládajú skvele.Držím prsty.
Pripadam si ako blazon. Priatel o jednej odisiel do Nemecka a mna chytila strasna panika. Do stvrtej som bola hore a do rana som musela mat zazate v celom dome a zapnuty televizor, aby som bola aspon trosicku v klude. A ked sa niekomu nemozem dovolat (ako teraz priatelovi) myslim hned na najhorsie a placem..

Na to najťežšie obdobie by som kľudne doporučovala návštevu psychiatra, pracovala som tam, viem ako veľmi dokáže smrť blízkych ublížiť. Je pravda, človek musí bolesť prežiť- nevravím, že lieky pomôžu na všetko, ale nájde tam aj pomocné slovo, ale možno aspoň na to, aby sa človek dokázal pokojne vyspať apod. Niekedy už tým , že človek zle spí, kopia sa veci a sú čoraz neprekonateľnejšie . V ambulancii sme mali veľa ľudí, ktorí jednoducho sami by nemali šancu prekonať svoj smútok, bolesť duše je väčšia ako akákoľvek fyzická, lebo zožiera celého človeka a začína hlavou. Psychiatria by už dávno nemá byť len pre "bláznov".

Na to najťežšie obdobie by som kľudne doporučovala návštevu psychiatra, pracovala som tam, viem ako veľmi dokáže smrť blízkych ublížiť. Je pravda, človek musí bolesť prežiť- nevravím, že lieky pomôžu na všetko, ale nájde tam aj pomocné slovo, ale možno aspoň na to, aby sa človek dokázal pokojne vyspať apod. Niekedy už tým , že človek zle spí, kopia sa veci a sú čoraz neprekonateľnejšie . V ambulancii sme mali veľa ľudí, ktorí jednoducho sami by nemali šancu prekonať svoj smútok, bolesť duše je väčšia ako akákoľvek fyzická, lebo zožiera celého človeka a začína hlavou. Psychiatria by už dávno nemá byť len pre "bláznov".
Vies, a to som si myslela vzdy myslela, aka som ja silna osobnost. Vzdy, nech sa stala v nasej rodine akakolvek tragedia som sa snazila vsetkych drzat nad vodou a teraz mam pocit, ze to ja padam.. Boli ma cele telo a nie je na to liek, boli ma totiz dusa v nom..
Nie, nemyslim si, ze títo lekári su len pre blaznov. Psychologicka mi uz raz "zachranila zivot", dostala ma z bulimie.
Zivot je krasny a ja som vdacna za kazdy jeden den, za kazde nove rano.Ale je tazky..jeden z najtazsich.

Vies, a to som si myslela vzdy myslela, aka som ja silna osobnost. Vzdy, nech sa stala v nasej rodine akakolvek tragedia som sa snazila vsetkych drzat nad vodou a teraz mam pocit, ze to ja padam.. Boli ma cele telo a nie je na to liek, boli ma totiz dusa v nom..
Nie, nemyslim si, ze títo lekári su len pre blaznov. Psychologicka mi uz raz "zachranila zivot", dostala ma z bulimie.
Zivot je krasny a ja som vdacna za kazdy jeden den, za kazde nove rano.Ale je tazky..jeden z najtazsich.
Prepáč,ale nie si silná osobnosť,len sa z celej sily snažíš byť silná.Preto tá bulímia v anamnéze.Teraz rozhodne doporučujem psychologa alebo aspon nech Ti dá lekár prechodne lieky.Nech neriešime o 2 roky anorexiu.Ak bola bratova smrť náhla,daj si pre prvú chvíľu-Ignatia 9 CH 5 granulí denne.Niečo zachytí.Ale potrebuješ starostlivosť a nie snažiť sa byť silná.

Mnohí radšej riešia psychológa, ale naozaj sa psychiatra netreba báť, je to lekár- môže predpísať lieky- ktorých sa mnohí môžu báť, ale naozaj to na najhoršie obdobie je to to najlepšie ako skončiť v ústave pre duševne chorých. Napr. aj vo Veľkom Záluží je veľmi dobré odd. pre pac. s neurózami - čo trpia určite mnohí, takže tam nie sú bipolárne poruchy alebo schizofrenici.
Úprimne držím palce a naozaj to netreba podceňovať, aby to neprerástlo do čohosi s čoho už cesta nebude tak jednoduchá, najmä ak tam v anamnéze je už nejaká porucha.

Prepáč,ale nie si silná osobnosť,len sa z celej sily snažíš byť silná.Preto tá bulímia v anamnéze.Teraz rozhodne doporučujem psychologa alebo aspon nech Ti dá lekár prechodne lieky.Nech neriešime o 2 roky anorexiu.Ak bola bratova smrť náhla,daj si pre prvú chvíľu-Ignatia 9 CH 5 granulí denne.Niečo zachytí.Ale potrebuješ starostlivosť a nie snažiť sa byť silná.
Dakujem aj za takyto nazor.

Mnohí radšej riešia psychológa, ale naozaj sa psychiatra netreba báť, je to lekár- môže predpísať lieky- ktorých sa mnohí môžu báť, ale naozaj to na najhoršie obdobie je to to najlepšie ako skončiť v ústave pre duševne chorých. Napr. aj vo Veľkom Záluží je veľmi dobré odd. pre pac. s neurózami - čo trpia určite mnohí, takže tam nie sú bipolárne poruchy alebo schizofrenici.
Úprimne držím palce a naozaj to netreba podceňovať, aby to neprerástlo do čohosi s čoho už cesta nebude tak jednoduchá, najmä ak tam v anamnéze je už nejaká porucha.
Vies, na jednej strane mi tu vela z vas radi, ze si to clovek musi odsmutit.. Ale mne naozaj viac vyhovuje nemysliet na to, ignorovat fakt, ze sa take nieco stalo, zahnat myslienky na to, ze ma v zivote niekto opustil a to navzdy. Pretoze ta bolest pri myslienke na to vsetko je privelka, neda mi dychat ani mysliet..

Vies, na jednej strane mi tu vela z vas radi, ze si to clovek musi odsmutit.. Ale mne naozaj viac vyhovuje nemysliet na to, ignorovat fakt, ze sa take nieco stalo, zahnat myslienky na to, ze ma v zivote niekto opustil a to navzdy. Pretoze ta bolest pri myslienke na to vsetko je privelka, neda mi dychat ani mysliet..

Tým že to ignoruješ a potláčaš nič nevyriešiš. Zostane to v tebe a časom sa to prejaví. Je to ako časovaná bomba...Myslím si, že je potrebné "odsmútiť" ako ti už radili a hlavne dostať zo seba von. Mne pomáha keď sa vyrozprám, nepotrebujem radu stačí mi keď ma niekto vypočuje ... najlepšie je keď hovorím nahlas.........

Ale ani utekať od toho sa nedá, najlepšie je zmieriť sa s tým, stalo sa tak to malo byť a naozaj sa s tým robiť nič nedalo, veď preto sa vraví, že každému máme za života dať vedieť ako nám na ňom záleží a správať sa tak, aby nám to potom nemuselo byť ľúto. Ak si toto všetko dokázala treba sa zamyslieť nad tým čo ti je na to ľúto? Zistíš , že vo väčšine ľutujeme sami seba, že sme zostali sami.... Takže vlastne vo väčšine plačeme sami nad sebou a určite by to ľudia, ktorým na nás záleží a záležalo- určite nechceli. Jednoznačne treba zdvihnúť hlavu a ísť. Ten bezprostredný smútok nad tým, že niekoho neuvidíme sa nedá oklamať a vyplakať sa musí takmer každí, ale potom naozaj treba myslieť na veci, ktoré chceme dokázať a pre ktoré tu ešte si / sme.

Vies, na jednej strane mi tu vela z vas radi, ze si to clovek musi odsmutit.. Ale mne naozaj viac vyhovuje nemysliet na to, ignorovat fakt, ze sa take nieco stalo, zahnat myslienky na to, ze ma v zivote niekto opustil a to navzdy. Pretoze ta bolest pri myslienke na to vsetko je privelka, neda mi dychat ani mysliet..
Je jedna vec čo chceš ty vedome a druhá vec,čo spraví tvoje podvedomie.A Tvoje podvedomie môže informáciu spracovať štýlom-napr.nie som dosť dobrá,všetci ma opúšťajú,je to moja vina,keby som toto,keby som hento....
A výsledok?-nemám sa rada nemám rada svoje telo,je tučné,chudé,neviemaké.....Takže preto direktívny príkaz,aby si šla pre lieky.Jedna vec je čo ty vedome chceš a druhá vec,čo sa s Tebou stane.Niektoré veci neovplyvníme.Aby nakoniec mama,ktorú tak chrániš neriešila okrem svojho syna aj Teba.

čitaj pozornejšie, brat zomrel jej mame...

Dnes som sa dozvedel o smrti mojej priateľky, najbližšieho človeka akého som kedy mal. Človek to nedokáže pochopiť dokiaľ tým sám neprejde. Sú všelijaké rady, ktoré môžu človeka len nasmerovať, ale tu už pomôže len Boh. Život momentálne stratil akýkoľvek zmysel.


:mee: Viem ako sa cítiš... Nedávno som prežila niečo podobné... Prešli štyri mesiace, ale stále to neviem pochopiť, vyrovnať sa s tým... Človek potrebuje veľa, veľa vnútornej sily a oporu rodiny a priateľov, aby takéto situácie zvládol a našiel spôsob, ako žiť bez toho, koho navždy stratil. Je to veľmi ťažké... Želám ti veľa síl, aby si to zvládol...

ešte raz si POZORNE prečítaj príspevok #4

mne umrel manžel, keď deti mali 12 a 13 rokov, tie pocity sa nedajú opísať, nielen osobná strata strašných rozmerov, ale pomyslenie, že deti stratili otca, človeka tak nenahraditeľného pre ich ďalší život, ako to všetko zvládnem sama, ( relatívne ) síce mi všetci pomáhali ako vedeli, ale ten človek sa jednoducho nedá nahradiť, vtedy som strašne potrebovala poznať odpoveď na jednu otázku, že kedy a či sa vôbec niekedy skončí to strašné trápenie, čo prežívam, lebo to boli doslova muky, zvonku nič vidieť a zvnútra neskutočná bolesť. Teraz je od vtedy pomaly 9 rokov a už môžem povedať, že sa to skončí, najhorší ako sa aj zvykne hovoriť je naozaj ten prvý rok, ale potom postupne, krôčik po krôčiku ten liečiteľ čas zahojí rany a postupne človek začne normélne fungovať. Jednu vec by som však chcela zdôrazniť, nijako sa netreba brániť a ten smútok naozaj do hĺbky prežiť, aj si ho pripustiť, vyplakať sa, na to všetko je teraz ten správny čas, lebo ked aj nie hneď, raz sa tie pocity vyplavia, musia sa dostať von a čím skôr, tým lepšie. A ďalšia vec, nerobiť v takomto stave žiadne chyby v podobe hľadania nového partnera na zalepenie chýbajúceho miesta, keď sa na to ide príliš skoro, zvykne sa narobiť veľmi veľa chýb, len pri veľkom šťastí nemusia byť fatálne. M.

http://www.youtube.com/v/PyMURrFbVaI?version=3&feature=player_embedded
Asi tu už bolo všetko povedané.
Celý život sa hľadáme . Každý z nás sa stretol so smrťou blízkeho človeka . Čo zomrel otec, sestra, .... mám pocit, že nám to tam niekde pripravujú.
Na život , život po živote mne pomáha pozerať sa ináč napr. aj kniha CHATRČ , dennodenná cesta okolo cintorína /bývam neďaleko/ alebo tieto krásne myšlienky /zdroj si už nepamätám/:
Nelpěte na smutku, nestújte plačky na mém hrobě, já tam nejsem, já nespím.
Já jsem téch tisíc vetrú, které vanou,
já jsem ty démantové jiskřičky na sňehu, já jsem zrno otevřené slunečním světlem, já jsem jemný podzimný déšť. Když se probudíte do ranního ticha, já jsem ten rýchly vzlet tichého ptáka kroužicího v letu, já jsem měkké hvězdy, které v noci svítí. Tak nestujte plačky na mém hrobě, já tam nejsem, já jsem neumřel.

Prajem veľa síl a veľa blízkych a dobrých ľudí okolo .

Dojemné, krásne a pravdivé

Stratiť niekoho blízkeho je to najťažšie, čo nás môže postretnúť. Každý, kto stratil rodičov, súrodencov či milovanú bytosť v tej najhoršej bolesti nechápe, že po čase sa bolesť zmierni ba až celkom stratí. No je to tak. Čas, ten nám pomôže a my sa budeme raz, trochu neskôr, aj znova smiať. Toto však celkom neplatí pre matky, ktoré stratili svoje deti. Tam čas nie je taký mocný, dokáže síce bolesť po čase zahnať niekde do úkrytu, tá sa však občas vrhne na srdce matkino a trhá ho na kusy ... a toto asi neprestane nikdy i keď roky plynú

Včera bola v TV novinach reportaž o rodinke,ktorej pred rokom tragicky zahynula matka dvoch detí ....

čo ma na tom zaujalo bolo vyjadrenie , že chodia KAŽDÝ DEŇ (!) na cintorín ,

PREPÁČTE , ale k čomu je toto dobré ? Byť každý deň na cintoríne ??

Nehovorím,že netreba smutit aj ja som stratil nejakých blízkych, ale život musí ist ďalej.

kto chce ide, kto nechce, alebo to má ďaleko, nejde.ja chodím (nie každý deň) napr.na prechádzku so psom. a ideme priamo na cintorín, môj psík vie presne kam má ísť a čo tam smie, alebo nesmie robiť.jednoducho je mi ľahšie na duši,keď tam idem..

Moja skúsenosť je taká, že so smrťou blízkeho sa vyrovnať celkom nedá. Je to 11 rokov, čo mi zomrela pomerne mladá sestra,pre mňa je dodnes tu a chýba a ako veľmi. Tak isto mamka, doopatrovala som ju - ani sama neviem kde som na to zobrala silu pri vlastných ťažkostiach. Dodnes chýba, aj keď odišla vo veku 87 rokov a to už sa dá predpokladať že... Skrátka prídem domov, je tu manžel a deti -pohodová rodina, ale chcem porozprávať mamke čo nové, koho som stretla, kto čo povedal a mamky niet, len prázdno. Som vyrovnaná, v pohode, ale tieto osoby mi chýbajú najviac. Zamilovala som si pesničku J. Nohavicu "Kométa", kde spieva "o smrti se kterou smířit nelze se". Ja to tak cítim, aj keď som pohoďák a kľuďas. Prebolí, ale zabudnúť sa asi nedá ani po rokoch....... A možno je to tak aj dobré, človek má aspoň pekné spomienky:)

.... čo bolí to prebolí ..., len človek so svojou bolesťou nesmie ostať sám ...

Gabhus, potvrdzujem Tvoje slová z vlastnej skúsenosti, o Nohavicovj Komete, o tom že hoci máme okolo seba milujucich ľudí zrazu je prázdno, o tom že to bolenie zo straty blízkeho tu bude už do konca života , pred nedavnom sa pani Marie Rottrová vo svojej 70tke vyjadrila, ako jej chýba mama , že zrazu nie je komu zavolať ... a to je vyrovnaná a spokjoná krásna žena. Ja som stratila moju vitalnu a silnu mamu pred rokom a pol, uplne nezmyselne ju zavraždil dosiaľ neznamy pachatel, stale to boli, je to stale rovnako intenzivne. Moja skusensť potvrdzuje slová predošlých príspevkov , bolesť treba odžiť, ale súčasne aj vytesňovať, dať tomu voľný priebeh - svojim citom, treba sa vyplakať, ale sučasne aj dať možnosť iným podnetom z vonku, mne pomohla priroda a muzika - aj keď spočiatku človek nechce si dovoliť myslieť aj na niečo príjemné, poddať sa tomu, má výčitky - predsa sa nemôžem zabávať keď mam taku bolesť. Ale prave taketo drobnosti, že sa započuvam do piesne ktoru mám rada umožnia odputať myseľ od tej bolesti, a potom nabrať sily na ďaľší boj so smutkom. Zaujímave poznatky o bolesti zo straty blízkeho prezentoval hlasový pedagog a liečiteľ František Tugendlíb, neviem ho celkom presne citovať, ale naš smutok definoval niečo ako sebectvo, že je to naša bolesť, nam je smutno ... vždy keď cítim že sa začínam utapať v smutku snažim sa pozrieť na to z tohto pohľadu a prehod%t svoje myslenie z mojich pocitov na to myslenie o tom blízkom človeku ktorý odišiel.
A veľmi doporučujem vypočuť a pozriet si česku pesničkárku RADUZU. Na jej koncertoch nie je hanba keď človek plače , nie len od smutku, ale od toho že ona svojimi textami, spevom, ohromnou silou, pravdivosťou dokáže ľudí otvoriť, vydolovať z nich prejavy citov a to bolo v mojom prípade veľmi oslobodzujúce.

Ďakujem za odovzdanú skúsenosť. Táto téma sa vyskytovala v dejinách aj mojom okolí denno denne. Aj ja som skúsil smrť matky a otca. Bratovi zomrel syn a on je teraz mojou najväčšou oporou. Môže sa povedať, že som si to zaslúžil. Som totiž ženatý, ale v 25 ročnom manželstve chýbalo niečo. To skutočné a nenahraditeľné som zažil až s priateľkou. Bol to človek, ktorý akoby dopĺňal to, čo mi chýbalo. Moja skutočná polovica. Bolo to také silné, že som nedokázal nezradiť manželku (trvalo to v tajnosti necelý rok), ale na druhej strane som sa s ňou nedokázal rozísť (s manželkou), aby som jej neublížil a ani priateľka to nechcela. Exupéry hovorí, že láska nemôže človeka trápiť, ak trápi, tak potom je to sebectvo. Že dôležité je dávať bez očakávania a nikto nám nemôže zobrať čo sme dali aj keď objekt našej lásky odíde (parafrázované). Ale ja sa prikláňam k Tvojej skúsenosti, že smútok treba prežiť naozaj do hĺbky. Ešte raz ďakujem.

Tvoj príbeh- to sú Madisonské mosty (film o vzťahu, ktorý si prežil). Rozchod sprevádzaný bolesťou, aj keď smrť nebola príčinou. Hlavnej postave (Meryl Streep) ostala láska, ostali spomienky, ktoré pomáhali žiť a nájsť zmysel života. Ak film nepoznáš, pozri.
http://www.uloz.to/xP2RKmZ/madisonske-mosty-1995-cz-dabing-drama-romant-usa-1995-135-min-avi

http://www.youtube.com/v/PyMURrFbVaI?version=3&feature=player_embedded
Nelpěte na smutku, nestújte plačky na mém hrobě, já tam nejsem, já nespím.
Já jsem téch tisíc vetrú, které vanou,
já jsem ty démantové jiskřičky na sňehu, já jsem zrno otevřené slunečním světlem, já jsem jemný podzimný déšť. Když se probudíte do ranního ticha, já jsem ten rýchly vzlet tichého ptáka kroužicího v letu, já jsem měkké hvězdy, které v noci svítí. Tak nestujte plačky na mém hrobě, já tam nejsem, já jsem neumřel.

.

Nevieš prosím, zistiť autora? Veľmi pekné.

Keď mi umrel manžel, tak som sa na dva roky zasekla, vôbec som nemohla plakať. Vedela som, že tu už nie je, ale plač nikde. Až potom to prišlo a ako keby niečo ťažké sa zo mňa dostalo vonku, ako nejaké okovy, ktoré ma zvierali. Ísť na cintorín mi nič nehovorilo. Ozaj sme rôzni.

Asi tri mesiace po manželovi umrela mama, to už som bola ako sa hovorí celkom oťapená ani som si to plne neuvedomovala, občas som sa chcela niečo mamy opýtať a vtedy mi preplo, však je mŕtva. Asi štyri roky po mame umrel otec, to už som si plne uvedomila, že sme siroty aj keď dospelé.

Re: Smrť blízkeho a to ostatné..
...hm ...

Neuveriteľné je, čo všetko dokáže človek prežiť

Mám to z knihy : MUMFORD , J. 1999. SMRŤ - konec, anebo počátek ? ... kde je uvedené, že východnú filozofiu celkom výstižne charakterizujú slová neznámeho autora .

Mám to z knihy : MUMFORD , J. 1999. SMRŤ - konec, anebo počátek ? ... kde je uvedené, že východnú filozofiu celkom výstižne charakterizujú slová neznámeho autora .

Ďakujem srdečne.

Aj keď sa o smútku, alebo trápení za zomrelým hovorí často ako o sebectve, nie som o tom presvedčený. Ja to pociťujem aj ako smútok za tým, že už nemôžem milovanému človeku prejavovať naďalej lásku, vidieť jeho šťastím rozžiarené oči.

Našiel som zaujímavý článok (v angličtine) o porozumení procesu smútenia alebo zvládanie žiaľu a straty. V podstate je tam to o čom hovoria skúsenosti vyjadrené na "Porade". Priebeh sa prirovnáva k horskej dráhe. Spomínajú sa mýty, ktoré prevládajú medzi ľuďmi ako sa správne vyrovnávať zo stresom. Zaujímavosťou je aj ta rôznosť ako to prebieha u rôznych ľudí. Spomeniem už len letmo dve pre mňa podstatné veci (možno aj pre iných): nesprávne je vyhýbať sa myšlienkam na osobu, alebo potláčať myšlienky a antidepresíva použiť len v ťažkých prípadoch, keď sa nijak nedá zvládnuť. Viac možno neskôr. (zdroj: http://www.helpguide.org/mental/grief_loss.htm)

...hm , nemyslíš vážne ten výraz ......že zaujímavosťou ....

Vezmime si smrť (veď je to v názve témy ).....
- niekto reve počas pohrebu na ratu ....( nemyslím teraz tie plačky ) ...smútok - plač je úprimný
- niekto len pozerá a myšlienkami je niekde inde ...
- niekto len vlhké oči má a myšlienky sú tu aj tam ....

To nie je zaujímavosť ....to je o osobnosti jednotlivca ....



Viac možno neskôr........( zdroj : JA )

Tá bolesť, ktorú prežívate sa určite nedá popísať a pre nás, ktorí sme takú stratu nezažili je nepredstaviteľná, pretože keď niekoho stratíme strácame aj kus seba. Lenže tí, ktorí tu zostaneme máme aj naďalej možnosť výberu, čo urobiť s touto bolesťou, môžeme plakať, uzatvárať sa pred svetom, sedieť doma zavretí so svojou bolesťou, kričať, hnevať sa, ale aj tak to nepomôže. Môžme si zvoliť aj inú cestu o pocitoch rozprávať a zároveň pomáhať aj ostatným, ktorí týmto obdobím tiež prechádzajú. V živote stretneme veľa ľudí od ktorých sa m,ôžeme niečo naučiť
Smútok treba prežiť a nič neurýchlovať, smútok a pocity spojené s ním sú len jedinou možnou odpoveďou na tú krutú a nespravodlivú stratu! To prežívanie smútku je pre nás (životne) dôležité, bohužiaľ v dnešnej uponáhľanej dobe nezostáva ani na to čas.
Myslím, že ten smútok sa vlastne ani nikdy neskončí, on sa len zmení, budú dni kedy sa úplne vyparí a to je tiež dobre, pretože človek potrebuje vypnúť, oddýchnuť si, smiať sa a pohľad zasa raz zamerať smerom dopredu .... a potom .... príde znovu náhle ten pocit straty, tak (živý) pocit akoby sa to stalo včera
Svojou vlastnou smrťou zomrieme my, ale smrťou milovanej osoby my musíme ďalej žiť!!!
To čo máme uložené hlboko v srdci nestratíme ani smrťou - tie krásne spomienky, dotyky a láska už len to, že sme mohli ľúbiť a byť milovaní ostanú pre nás darom do konca života.

súhlasím, slovo zaujímavosť možno nie je vhodné. V žiadnom prípade nebol úmysel zľahčiť problém. Bolesť pri strate je stále nekonečná. Pre mňa momentálne áno.

Je to pravda, že je tu možnosť výberu, čo urobiť s touto bolesťou. Ako sa s ňou jednotlivec vysporiada je závislé od individuality. Myslím, že v každom prípade je veľmi dobre deliť sa o skúsenosť s tými, ktorí niečo podobné zažili, mať komu sa vyrozprávať

super