ahojte, veľmi rada chodím na poradu, pretože tu nájdem to, čo v normálnom živote akosi nemám...
aby som to trošku vykreslila...
Privydala som sa k manželovi cca 200 km, nikoho som zo začiatku nepoznala, takže, som "zdedila" manželových kamarátov, tí by boli celkom fajn, až na ich manželky... neviem, nenašla som takú spriaznenú dušu...
neviem, či ma chápete... vychádzame spolu dobre, chodíme na spoločné dovolenky, ale predsa mi tam niečo chýba, jedniná osoba, ktorej môžem povedať čo si myslím, je môj manžel, nie že by som tým ostatným nemohla, ale aj keď ony sa mi zdôverujú ... ja akosi nemôžem....
neviem, či to ide vekom, ale asi mi rastú nároky na priateľov....
čo s tým? poradte...


Podľa mňa je to z dôvodu, že neexistuje medzi vami to puto priateľstva od detstva, ktoré spája ozajstných priateľov. Ktorým sa človek môže posťažovať, vyplakať sa na pleci, prípade sa aj pochváliť.

Pred dvoma dňami sme mali ministretávku zo strednej školy (bolo nás iba 7), ale jedna spolužiačka sa vydala na Nový Zeland, a presne túto istú problematiku sme preberali. A ona to vysvetlovala presne s týmto, že aj keď sú ľudia fajn, neprežili nič spoločné. Nevzniklo to puto, ktoré je dôležité na ozajstné priateľstvá.

Podľa mňa je to z dôvodu, že neexistuje medzi vami to puto priateľstva od detstva, ktoré spája ozajstných priateľov. Ktorým sa človek môže posťažovať, vyplakať sa na pleci, prípade sa aj pochváliť.

Pred dvoma dňami sme mali ministretávku zo strednej školy (zišlo nás iba 7), ale jedna spolužiačka sa vydala na Nový Zeland, a presne túto istú problematiku sme preberali. A ona to vysvetlovala presne s týmto, že aj keď sú ľudia fajn, neprežili nič spoločné. Nevzniklo to puto, ktoré je dôležité na ozajstné priateľstvá.
mimotemy a kde ste zišli?:---

mimotemy a kde ste zišli?:---
zišli = bolo nás:D

:mee:

Linko, nesmúť. Ja som takúto priateľku našla v čase, keď jej zomrel manžel. Aj keď som o 20 rokov staršia, vtedy som jej bola oporou a stála som sa aj bútľavou vrbou. Postupom času sme si také blízke, že si povieme všetko, bez ohľadu na to, že ona je tridsiatnička a ja päťdesiatnička. Neexistuje veková bariéra, ak sa stretnú spriaznené duše. Držím prsty

len ja už neviem, kde hľadať...
s manželom podnikáme, takže aj tam sa stretávam len s tými istými ľudmi a je to na báze tekého --- ako sa máme..... čo je nové... a tak....
ale potrebujem sa porozprávať aj o ťažších témach...
akosi sa mi zdá, že sa moja osobnosť nenapreduje...
mám pocit, že tí ľudia okolo mi nemajú čo dať...

Asi potrebuješ oddych, niekam vypadnúť z pracovného prostredia. Dovolenku ale bez tých ľudí s ktorými sa pravidelne stretávaš. Aj na takých dovolenkách vznikajú pekné priateľstva. Hlavu hore. Prečítaj si nejakú dobrú knihu. Si len možno vyčerpaná tak to takto pociťuješ.

dovolenku už mám za sebou, boli sme len my osamote, manžel, malá a ja, bolo super, oddýchli sme si....
ale žiadny novi ľudia na obzore...

len ja už neviem, kde hľadať...
s manželom podnikáme, takže aj tam sa stretávam len s tými istými ľudmi a je to na báze tekého --- ako sa máme..... čo je nové... a tak....
ale potrebujem sa porozprávať aj o ťažších témach...
akosi sa mi zdá, že sa moja osobnosť nenapreduje...
mám pocit, že tí ľudia okolo mi nemajú čo dať...

A čo tak ísť si niekde pravidelne zacvičiť, pilates, brušné tance, alebo nejaká iná záujmová aktivita. A čo zo školy, neostali ti nejaké kamošky, hoci sú aj vzdialené, dnes to už nehrá rolu, veď máme telefóny, maily, vykecať sa jej môžeš aj tak. Ale hlavne sa pozitívne nalaď. Možno ani tí ľudia, čo sa s nimi pravidelne stretávaš, nie sú takí, akých ich vidíš ty. Možno treba len otvoriť oči a objavíš medzi nimi nakoniec nejakú spriaznenú dušu.

dovolenku už mám za sebou, boli sme len my osamote, manžel, malá a ja, bolo super, oddýchli sme si....
ale žiadny novi ľudia na obzore...
Přestaňte usilovně hledat! Ti hodnotní přátelé určitě čekají někde za rohem a přijdou sami, až je budete potřebovat!!! Zatím je to "jen" o smutku na duši - proto (s)mějte se krásně!!! Petr

Podľa mňa je to z dôvodu, že neexistuje medzi vami to puto priateľstva od detstva, ktoré spája ozajstných priateľov. Ktorým sa človek môže posťažovať, vyplakať sa na pleci, prípade sa aj pochváliť.

Pred dvoma dňami sme mali ministretávku zo strednej školy (bolo nás iba 7), ale jedna spolužiačka sa vydala na Nový Zeland, a presne túto istú problematiku sme preberali. A ona to vysvetlovala presne s týmto, že aj keď sú ľudia fajn, neprežili nič spoločné. Nevzniklo to puto, ktoré je dôležité na ozajstné priateľstvá.

Ja si myslím, že nič nie je stratené, veď putá sa vytvárajú stále, spoločné zážitky spájajú, ja osobne som fajn kamošky našla aj v práci, stretávame sa stále, aj keď už každá pracuje inde.

Mám aj bývalé spoužiačky, občas sme v kontakte cez mail, ale to nie je ono,
tie čo mám tu sú skôr manželky manželových kamarátov, ako priateľky,
pretože priateľstvo nie je kamarátstvo je to čosi viac,
ja rada analyzujem, plánujem, oddychujem, aktívne sa rozprávam a v mojom okolí takých ľudí nemôžem nájsť - čo by sme si tak naozaj sadli, nie len tak v norme...
potrebujem aby ma tí ľudia okolo seba posúvali, aby vzťahy nestagnovali, ale aby sa rozvíjali....

Ahoj Linko!

Aj ja som sa tento rok odsťahovala z domu do mesta, v ktorom poznám len svojho skoromanžela, jeho rodinu a kolegyne z práce. Kolegyne sú už vydaté, majú detičky a keďže ja ešte nemám rodinu, moc sa s nimi nemám o čom rozprávať. Docela si rozumiem s priateľovou sestrou, ale vieš ako je to so sestrami. O problémoch medzi mnou a priateľom sa moc rozprávať nemôžeme. Aj keď zas také problémy nemáme. Len bežné. Prečo si neupratal ponožky a tak;).
Najhoršie je to, keď je v práci. Vtedy blúdim sama po meste, alebo po horách a rozprávam sa len so svojou dušičkou. Zo začiatku ma to aj bavilo, ale už ma to začína nudiť. Niekedy mám aj chuť ísť von s nejakou babou, alebo si len tak pokecať, ale akosi nemám s kým. Moje kamarátky nie sú až tak ďaleko, ale majú moc inej práce. Asi mi dávajú najavo, že nemajú o mňa záujem, však:). Takže ostávam sama.
Je tiež pravda, že by som sa mohla zblížiť aj s kolegyňami, pretože tie sa mi zdôverujú so svojími starosťami, ale tak ako aj ty, aj ja mám zábrany a o svojich najhlbších pocitoch sa s nimi nerozprávam. Všetko hovorím len priateľovi.
Verím však, že raz možno len tak vonku stretnem nejakú ženu, z ktorou sa zblížim a budem s ňou tráviť voľný čas. Musíš aj ty tomu veriť a nepremýšľať stále nad tým. Zbytočne sa trápiš a zabúdaš si užívať život. Skús sa zamyslieť, že na tomto svete sme len chvíľočku. Čo je to 60 alebo 70 rokov a keď premrháš čo i len 1 deň tým, že sa budeš trápiť a budeš mať depku, prídeš o veľa. Za ten 1 deň môžeš ísť s malou na prechádzku a zažiješ neopakovateľný okamih, ktorý sa už nikdy nezopakuje, alebo možno chodíš okolo niekoho, kto je Tvojou spriaznenou dušou, ale pre svoj smútok toho človeka nevnímaš. Prestaň sa trápiť, užívaj si život, svoju rodinu, krásne leto a teš sa na deň, keď už tvoja dušička nebude smutná. Myslím si, že to bude čoskoro.
Držím palce!!!! Ozik, keď nájdeš spriaznenú dušu, daj mne a ostatným o nej vedieť. Budeme čakať. Ja sa tiež ozvem, keď ju nájdem. Pppapa

moja druha polovicka hoci este nie sme zobrati a nemame deti a sme spolu viac ako 7 rokov ma mozno takyto isty problem. Prestahovala sa zo vychodu na zapad 300 km. Tazko sa vedela zmierit s tym, ze domov sa len tak lahko nevrati. Zeny tieto veci beru trosku emotivnejsie ako my chlapi. Nech by som sa snazil akokolvek zdokonalovat prostredie v ktorom zijeme, vzdy bude mat ten pocit prazdnoty. Mame okolo seba par niekolko ludi s ktorymi sa stretavame, zenske si rozumeju dobre, aj si pomozu, pozicaju oblecenie ale nie je to ono. Mali by ste vidiet ako sa chova spokojne cely tyzden ked vie, ze na vikend ideme k jej rodicom. Ked sme tam tak je uplne stastna a vysmiata cely vikend, hoci hned z prichodu sa samozrejme musi pochytit s otcom. (to je uz narodny sport, rodicom sa vela veci nepaci a musia sa vyjadrit k tomu, co by sa nemali) Hoci sa tam stretne len so svojou rodinou bratrancami a ostala jej mozno len jedina kamaratka s ktorou sa stale navstevuju, ked je doma tak je spokojna.
Mozno tento pocit jej pomaha zit spokojne, ze sa ma kam vratit do prostredia v ktorom vyrastala cely zivot a je nan velmi naviazana.

Dievčence - poraďáčky. Sledujte tieto témy
http://www.porada.sk/f166-stretnutia-poradakov.html
a smelo sa pridajte ku stretkujúcim poraďákom (podľa lokality). Ani by ste neverili, aké silné a hlboké priateľstvá vznikli z týchto stretnutí. Ak budete sedieť doma, nikto za Vami nepríde, lebo nebude o Vás vedieť :) Ani sa nenazdáte a po pár príjemných stretnutiach s poraďákmi, si iste nájdete tú spriaznenú dušu, ktorú hľadáte ;)

dobré ráno :)
nemám depku, len mám také prázdno v duši....
celkom v pohode si žijem, mám rodinu, ktorá je super, mám zamestnanie, ktoré ma baví, takže je to v najlepšom poriadku,
len ako som písala neviem nájsť takú spriaznenú dušu,
ale možno je to aj tým, že vekom máme iné, a zväčša aj väčšie nároky na priateľov, a neuskokojí nás len také "žvástanie okolo ničoho" apoň ja to tak cítim,
ak máte podobný problém a chcete sa porozprávať a ste také osamelé dušičky ako ja, tak budem rada....

Ahoj, viem presne ako sa cítiš. Bývam s priateľom v blízkosti mojich aj jeho rodičov. Na ZŠ som mala kamošku "na život a na smrť" ale po prestupe na rôzne stredné školy sa naše cesty akosi postupne rozišli. Potom som sa skamarátila so sestrou môjho terajšieho priateľa a keďže sme boli viac spolu ako dvojica, trošku sme sa s kamoškou odcudzili. Dnes si znova hľadáme cestu k sebe, lebo aj ona prišla o tzv. kamarátov (presne podľa toho známeho : v núdzi poznáš priateľa). Ale od ZŠ tie moje kamarátstva už nikdy neboli ako predtým. Tiež veľmi túžim spoznať babu, s ktorou by som si mohla pokecať o všetkom. No zároveň som aj sebakritická a viem, že možno je chyba aj vo mne, že sa neviem otvoriť a tým možno pôsobím ako namyslená a utiahnutá. Verím, že sa to niekedy zmení. Kiežby už čoskoro...

Moja skusenost je, že noví priatelia sa dnes hľadaju ťažko a radšej jeden stary a ozaj priateľ ako 10 nových a nie skutočných

Moja skusenost je, že noví priatelia sa dnes hľadaju ťažko a radšej jeden stary a ozaj priateľ ako 10 nových a nie skutočných

absolútny súhlas - práve to bol jeden z dôvodov zániku kamarátstiev spomínanej sestry môjho priateľa. Vždy chcela mať veľa známych, kamarátov a nakoniec ostala takpovediac sama. Ja som vždy bola opačná, od malička som vyhľadávala baby, ktoré pôsobili osamelo, nevytŕčali z radu, nechceli byť stredobodom pozornosti. A keďže je to dosť ťažké, tak okrem priateľa (ten je mimochodom tiež z takejto skupiny ľudí ako ja), nemám nikoho. On má zasa veľa známych, s ktorými si navzájom pomáhaju vybavovať, opravovať, zháňať a pod. ale skutočného blízkeho kamaráta tiež nemá. Rozdiel medzi nami je ten, že on je spokojný s tým čo má, mne však chýba tá spomínaná spriaznená duša.

presne tak, vekom rastú nároky a dnes sa ťažko hľadajú priateľstvá...
baby, ak sa cítite rovnako ako ja, mohli by sme zorganizovať aj nejaké stretko...

Pocity osamelosti som mala niekoľko rokov aj ja. Už nemám a našla som si aj veľa spriaznených dušičiek. Dnes mám toľko priateľov a kamarátov, ako som nemala za celý život.
Skús aj toto:

Motýlik7 ďakujem, niečo na tom bude, tiež sa zaoberám trošku čítaním takýchto myšlienok...
pomáhajú , ale aj tak asi budem musieť to hľadanie nejako zaktívniť...

mohli by sme zorganizovať aj nejaké stretko...
a odkiaľ si?



Moja skusenost je, že noví priatelia sa dnes hľadaju ťažko a radšej jeden stary a ozaj priateľ ako 10 nových a nie skutočných

nesúhlasím - ak má človek jedného priateľa a na toho sa fixuje, vytvára si akúsi "závislosť", naopak noví priatelia = rozvoj osobnosti, každý človek nás obohatí o nejakú novú skúsenosť či poznatok - :)

som z Dubnice nad Váhom...

pozri si tu harmonogram stretávok - :)

http://www.porada.sk/f166-stretnutia-poradakov.html

a odkiaľ si?


nesúhlasím - ak má človek jedného priateľa a na toho sa fixuje, vytvára si akúsi "závislosť", naopak noví priatelia = rozvoj osobnosti, každý človek nás obohatí o nejakú novú skúsenosť či poznatok - :)

Mala som takú priateľku, boli sme ako sestry, náhle zomrela pred deviatimi rokmi a ked mám ako sa v téme píše "duševnú samotu" zisťujem, že mi veľmi chýba a vlastne sa nemám s kým podeliť tak ako s ňou. My sme si aj o pol noci zavolali, keď niektorá mala problém. Takú si už iste nenájdem, ale tu na porade ako už spomenula ola mám aj také, ktorým sa môžem posťažovať a porozprávať o hoci čom.:)
Zostali mi ešte aj bývalé kolegyne s ktorými sa stretávame pravidelne a jedna z nich mi je srdcu blízka viac, takže netreba strácať nádej a nečakať doma, ale aj pre to niečo urobiť.:) A musím spomenúť aj super chlapcov poraďákov:)
Dalo by sa tu písať, ako sa tu stretli krajania a ako v nemocnici pri návšteve pacienta nikto neveril, že sú to priatelia z internetu a pod.

...ja som sa tiež odsťahovala do mesta kde som ani ja, ani manžel nemali nikoho.Narodil sa syn a niekedy ubehli aj týždne čo som nikde nebola len po sídlisku s kočíkom. Nikto neprišiel ku nám a ani ja som nemala kde ísť. Ale tu pravú priateľku som tu našla v naktažších chvílach ked sa mi rozpadávalo manželsto -lepšie povedané našiel mi ju malý. Bola to chvílková známosť exmanželovho priateľa, sedela v aute a malý sa jej zavesil na dvere a zlákal ju ku nám, do svojej izbičky aby sa s ním hrala... odvtedy prešlo 11 rokov a puto medzi nami je velmi silné. možeme si povedať hoci co, hoci kedy, a vždy sme tu jedna pre druhú hoci aj o pol noci. Preskákali sme si odvtedy spolu vela, medzi tým sa mi vydala, rozviedla... a spoznala som vdaka nej aj jej kamarátku s ktorou sme tiež dosť prežili, vydala sa a teraz jej muž zomiera na rakovinu... ale sme si všetky oporou, a aj ked sa už teraz tak casto nestretávame, lebo majú svoje nové rodiny, sme v neustálom kontakte aspoň cez telefón a všetko spolu riešime : ) ...sú neoddelitelnou súčasťou mojho života za posledných 10rokov a vždy to aj tak zostane.
...možno stretneš nejakú spriaznenú dušu ked to ani nebudeš čakať a zostane ti to na celý život : )

ahojte, veľmi rada chodím na poradu, pretože tu nájdem to, čo v normálnom živote akosi nemám...
aby som to trošku vykreslila...
Privydala som sa k manželovi cca 200 km, nikoho som zo začiatku nepoznala, takže, som "zdedila" manželových kamarátov, tí by boli celkom fajn, až na ich manželky... neviem, nenašla som takú spriaznenú dušu...
neviem, či ma chápete... vychádzame spolu dobre, chodíme na spoločné dovolenky, ale predsa mi tam niečo chýba, jedniná osoba, ktorej môžem povedať čo si myslím, je môj manžel, nie že by som tým ostatným nemohla, ale aj keď ony sa mi zdôverujú ... ja akosi nemôžem....
neviem, či to ide vekom, ale asi mi rastú nároky na priateľov....
čo s tým? poradte...

Ja ponuknem mozno iny pohlad na tuto vec.

Osamelost je fenomen doby. Osameli sa mozeme citit uprostred velkej rodiny,v partnerstve, v manzelstve, kdekolvek a s kymkolvek.
Nastastie v Europe mame k sebe predsa len o nieco blizsie ako ludia v Amerike, kde takmer kazdy druhy clovek potrebuje psychiatria, prave kvoli pocitu osamelosti a prazdnoty.

Linko ty mas jedno obrovske stastie. Tvoj manzel je zaroven aj tvoj priatel.
To je alfa a omega kazdeho vztahu.
Ked sa vztah posunie do tejto polohy, dozrel a je mimoriadne zivotaschopny.
Je zdrojom energie, inspiracie a pocitov stastia.

Je mozne, ze nenajdes, to co hladas.Mozno aj preto, lebo vies poskytnut ovela viac ale zaroven aj ocakavas. Aj tu plati zakon rovnovahy.
Jednostranne vztahy nas ubijaju a brzdia.

A tak ti dam jednu radu. Nemusis prestat hladat.
Ale zameraj sa NA SEBA.
Naplnaj sa vsetkym co ta bavi, co mas rada, co chces od zivota dosiahnut.
Nechci ani necakaj, aby ta naplnali ini. Len ty sama.
A potom sa nebudes citit sama, pretoze vzdy mas a budes mat SAMU SEBA!
Ziadna prazdnota, ziadna nuda.

Ludia sa boja zostat sami.Boja sa prazdna.A pritom si vobec neuvedomuju, ze kym maju samych seba maju vsetko .

Toto co som napisala je trosku inde ako tvoj problem, ty potrebujes len, aby ti niekto rozumel bez zbytocneho vysvetlovania.
proste aby to chapal " na šupu ".:)
Ano vekom sme narocnejsi a to je dobre! Nezlav zo svojich narokov.
Nepotrebujeme vytvarat nekvalitne vztahy len preto aby sme sa necitili osamoteni.
Ublizujeme tym nielen sebe ale aj ostatnym, pretoze predstierame to, co neexistuje.

Ale toto tvoj pripad urcite nie je.:)

Motýlik7 ďakujem, niečo na tom bude, tiež sa zaoberám trošku čítaním takýchto myšlienok...
pomáhajú , ale aj tak asi budem musieť to hľadanie nejako zaktívniť...
linko nehľadaj. Oni sami prídu za tebou. Pracuj na sebe, na svojom duchovnom vývine. Všetko má svoj čas. Ale keď budeš častejšie a intenzívnejšie myslieť na to, čo chceš, príde to, to mi ver, funguje to.

Nepotrebujeme vytvarat nekvalitne vztahy len preto aby sme sa necitili osamoteni.
Ublizujeme tym nielen sebe ale aj ostatnym, pretoze predstierame to, co neexistuje.

presne toho sa držím



inak krásne napísané...
akoby si mi čítala myšlienky....
normálne mi to zdvihlo náladu...

Nepotrebujeme vytvarat nekvalitne vztahy len preto aby sme sa necitili osamoteni.
Ublizujeme tym nielen sebe ale aj ostatnym, pretoze predstierame to, co neexistuje.

presne toho sa držím



inak krásne napísané...
akoby si mi čítala myšlienky....
normálne mi to zdvihlo náladu...

Tak vidis, mne tiez, lebo som ju zdvihla tebe.:)
Toto mi fakt robi dobre.:D

vidíš , ešteže sme sa dnes "stretli"

Nepotrebujeme vytvarat nekvalitne vztahy len preto aby sme sa necitili osamoteni.
Ublizujeme tym nielen sebe ale aj ostatnym, pretoze predstierame to, co neexistuje.

presne toho sa držím



inak krásne napísané...
akoby si mi čítala myšlienky....
normálne mi to zdvihlo náladu...


Este dovetok:
Samozrejme toto co som napisala plati pre teba, pretoze ty kvalitny vztah mas.
Ludia, ktori ziju v nekvalitnych vztahoch maju vzdy sancu veci menit, pokial na to najdu dost sily a odvahu.
Zivot je tak kratky a tak krasny.Naozaj zalezi len na nas ako si ho NASTAVIME.:)

som rada, že mám polovičku,zdravé dieťa, to sú moje výhry v živote...
inak teraz som čítala na nete články o holokauste /Osvienčim/a tie moje problémy sa mi teraz zdajú malicherné...
takže pekný deń všetkým osamelým dušičkám...
vážme si to čo máme, pretože život je krátky a hlavne krásny...

jednoduchý recept: nauč sa byť spokojná sama so sebou (myslené v samote). "Ono" si ťa to potom nájde.

ahojte, veľmi rada chodím na poradu, pretože tu nájdem to, čo v normálnom živote akosi nemám...
aby som to trošku vykreslila...
Privydala som sa k manželovi cca 200 km, nikoho som zo začiatku nepoznala, takže, som "zdedila" manželových kamarátov, tí by boli celkom fajn, až na ich manželky... neviem, nenašla som takú spriaznenú dušu...
neviem, či ma chápete... vychádzame spolu dobre, chodíme na spoločné dovolenky, ale predsa mi tam niečo chýba, jedniná osoba, ktorej môžem povedať čo si myslím, je môj manžel, nie že by som tým ostatným nemohla, ale aj keď ony sa mi zdôverujú ... ja akosi nemôžem....
neviem, či to ide vekom, ale asi mi rastú nároky na priateľov....
čo s tým? poradte...

teraz čo ti napíšem možno bude vyzerať ako kravina pre psychopatov.ale kúp si kvetinku alebo nejaký predmet ktorému sa môžeš zdôverovať.napr ja mam psa ten to nikomu nepovie a vždy si ma vypočuje :) neodvráva...alebo aj plyšový macko.znie to divne ale pomáha to velmi.odporúčam:)

teraz čo ti napíšem možno bude vyzerať ako kravina pre psychopatov.ale kúp si kvetinku alebo nejaký predmet ktorému sa môžeš zdôverovať.napr ja mam psa ten to nikomu nepovie a vždy si ma vypočuje :) neodvráva...alebo aj plyšový macko.znie to divne ale pomáha to velmi.odporúčam:)

zlato? ona ma a to muza.:)

takychto pripadov a pocitov bohužial pribuda,možno to dobou ktora je naročna,akosi sa vytraca empatia,porozumenie,nezištne priatelstvo,atmosfera dôvery a vnimavosti problemov druhých,je dobre ak sa da aspon o partnera a rodinu opriet.niekto nema ani take opory,lebo su pripady kedy pocit upl nej samoty maju ludia ktorý nenachadzajú oporu ani v partnerovi

zlato? ona ma a to muza.:)

Dovolím si celkom nesúhlasiť. I keď žije v harmonickom manželstve a má manžela v jednej osobe aj ako priateľa, jednoducho sú veci, ktoré sa chlapom nehovoria a treba ich prekvákať s kamoškami, alebo dajme tomu aj s tým "macíkom" Ani jedno manželstvo nie je tak idylické, žeby si partneri stačili len sami dvaja po celý spoločný život... až do konca. Ľudstvo je nastavené na komunity. A navyše sú chvile, kedy by sme toho vlastného najradšej zašliapli /alebo oni nás ;)/
A vtedy by mal byť niekto po ruke, komu sa vykecáme, lebo samozrejme v tejto situácii manželovi asi sotva. I keď je to "kvázi" priateľ :)

Dovolím si celkom nesúhlasiť. I keď žije v harmonickom manželstve a má manžela v jednej osobe aj ako priateľa, jednoducho sú veci, ktoré sa chlapom nehovoria a treba ich prekvákať s kamoškami, alebo dajme tomu aj s tým "macíkom" Ani jedno manželstvo nie je tak idylické, žeby si partneri stačili len sami dvaja po celý spoločný život... až do konca. Ľudstvo je nastavené na komunity. A navyše sú chvile, kedy by sme toho vlastného najradšej zašliapli /alebo oni nás ;)/
A vtedy by mal byť niekto po ruke, komu sa vykecáme, lebo samozrejme v tejto situácii manželovi asi sotva. I keď je to "kvázi" priateľ :)

suhlasim. preto som to aj napisala tak odlahcene.
ale aj tak si myslim, ze Linko je co sa tyka muza v pohode.

zlato? ona ma a to muza.:)

muž nie je všetko.aj ja sa thak niekedy cítim a pritom mám priatela,ktoremu môžem povedať všetko.... ale to chce nejaku osobu alebo vec.lebo lepšie sa vykecáš kamoške ako manželovi alebo frajerovi...:--- teda u mna:D

takže manžela mám a je fajn:),
som rada, že som stretla práve jeho ,poznáme sa už 8 rokov , z toho sme manželia 4 roky a poviem vám nevymenila by som ho,
asi preto, lebo obaja sme dosť nároční na ľudí v tom pravom zmysle , ako by som to napísala...
proste vieme si pokecať s kadekým, takých tých "priateľov" si nepúšťame k telu, predsa človek by mal byť osobnosť a mať svoj názor a preto môžem povedať , že tak ako ja aj aj on je náročný a priateľov /tých pravých/ si vyberáme... aby nám niečo dali, aby nás posunuli... vopred... to proste človek musí cítiť...
neviem, či som to napísala tak ako to cítim, ale dúfam, že ste ma pochopili...
ja nechcem aby priateľstvá boli povrchné, ja chcem aby boli silné od základov a to je naozaj možno problém v dnešnej dobe, že každý je akosi zaslepený v svojich problémoch a zaškatulkovaný a tie medziľudské vzťahy sa akosi dnes neberú vážne,
ale aj tak dakujem všetkým za príspevky, pretože ani neviete, ale posúvate ma ďalej a to potrebujem....

Ahoj, problém ktorí opisuješ poznám veľmi dobre. Aj mne chýba spriaznená dušička. Mala som dve sľubne sa rozvíjajúce prateľstvá. Ale potom nastal zlom .Ja mám v povahe nezištne pomáhať ľudom, robí mi to radosť a vrcholne neznášam nespravodlivosť a klamstvo. A práve na tom všetko stroskotalo. Od vtedy si dávam pozor. Momentálne mám doma dvoch malých šibalov (3,8) takže skoro všetok svoj čas venujem im. Ale už teraz sa hrozím predstavy, čo bude ak budú väčší a budú mať svoje záujmy. Ja mám tiež veľa koníčkov (záhrada, cvičenie, kniha a mnoho ďalších) a to všetko je nehmotné. Manžel podniká, chodí domov večer. Mám veľmi rada spoločnosť ľudí, ale nájť spriaznenú dušu je naozaj ťažké !!!. Ale stále si nechávam v srdiečku miestečko pre niekoho kto ho vyplní. Pre priateľku - bútľavú vŕbu, človeka, ktorý bude pri mne stáť v každej situácii, keď to budem potrebovať. Žijeme veľmi rýchlo, a nik nemá čas. Po čase, alebo v starobe si uvedomíme, že ani sme nezažili naozajstné prateľstvo a to je na tom to najmustnejšie. Ale ja človek optimista verím ... že sa nájde niekto. Prajem Ti, aby sa aj tebe vyplnilo prázdne miesto ... VEĽA ŠŤASTIA

" diabol4" neboj, ked som začala písať túto tému , tak som akosi potrebovala si možno v sebe niečo vyriešiť a už to mám...
treba život brať s tým čo nám ponúka a keď to priateľstvo - pravé má prísť tak príde, verím, že v živote sa nám všetko vracia aj keď sa nám to tak možno nezdá...
ale ono to príde uvidíš...
niekde som čítala aj taký názor, že tí čo sú silní tak im osud posiela do cesty ľudí - ktorí tú silu nemajú a možno práve my, ktorí máme nejaké hodnoty pre nich znamenáme veľa, len to nedajú najavo... alebo to nevedia... že to tak je...

" diabol4" neboj, ked som začala písať túto tému , tak som akosi potrebovala si možno v sebe niečo vyriešiť a už to mám...
treba život brať s tým čo nám ponúka a keď to priateľstvo - pravé má prísť tak príde, verím, že v živote sa nám všetko vracia aj keď sa nám to tak možno nezdá...
ale ono to príde uvidíš...
niekde som čítala aj taký názor, že tí čo sú silní tak im osud posiela do cesty ľudí - ktorí tú silu nemajú a možno práve my, ktorí máme nejaké hodnoty pre nich znamenáme veľa, len to nedajú najavo... alebo to nevedia... že to tak je...

...niekedy - väčšinou je to o sebaľutovní sa, o tom že očakávame a ono to nechodí, a potom sme z toho celí chorí. očakávanie = budúce sklamanie. Neznamená to, ze nemáme mať želania, ale všetko má svoj čas, ale ak sa jedujeme....tak ee tak to nefungíruje. Prichádza k nám to, čo sami vysielame. Prečo sú napr. vyrovnaní ľudia stále veselí, energeticky nabití? Tým že sú vyrovnaní, nič negatívne ich stabilitu nenaštrbí. A prečo nerváci, usmoklenci, agresori.... sú stále takí. Práve preto, že sa nemenia a všetko ich vytáča, všetko na nich útočí, všetko sa dotýka ich citov, ... týmto spôsobom nič iné ani priťahovať nemôžu, len to ich vlastné. Začína a končí to od SEBA!

ROB TO ČO ROBIŤ NEMUSÍŠ!

Je to vsetko aj o povahe, nie kazdy sa otvori a dusi vsetky problemy v sebe, co je asi velmi tazke. Ja nie som ten typ, ale napriek tomu si myslim, ze niektore veci o kazdom cloveku by mal vediet iba on sam, nie vsetko je vhodne niekomu zavesit na nos a potom sa strachovat, ci to nezneuzije. Inak aj pre mna je moj manzel najlepsi priatel, uz 30 rokov.

Keďže si z Dubnice, už teraz by som Ti vedela povedať o jednej fajn babe, poraďáčke, ktorá je tiež odtiaľ:)
Padla tu rada, aby si začala navštevovať mini-stretká Poraďákov. Ja som na Porade už viac ako 2 roky a za ten čas som tu našla kopec spriaznených duší. To nevadí, že sme aj niekoľko 100 km od seba. Telefón a net veľmi pomáhajú pri takých diaľkach. Takže moja rada - rozhodne si začni pozerať termíny stretávok v Tvojom okolí. Okrem toho, už z príspevkov na Porade máš možnosť zistiť, kto by Ti mohol "sadnúť". A podľa toho si vyberaj. Mne sa nelení sadnúť do auta a ísť na stretko až do Prievidze, pretože sú tam fajn ľudia. A do Trenčína to mám kúsok, takže tam tiež rada zájdem.
Ja som sa pred 2 rokmi presťahovala z Blavy, kde som žila viac ako 30 rokov. Ale mám tam kamošky, s ktorými sa navštevujeme a ani vzdialenosť nie je problém. Mala som šťastie, že som takých ľudí našla okolo seba aj v zamestnaní.
Držím palce, aby si si ten správny okruh ľudí okolo seba našla.:)

takže manžela mám a je fajn:),
som rada, že som stretla práve jeho ,poznáme sa už 8 rokov , z toho sme manželia 4 roky a poviem vám nevymenila by som ho,
asi preto, lebo obaja sme dosť nároční na ľudí v tom pravom zmysle , ako by som to napísala...
proste vieme si pokecať s kadekým, takých tých "priateľov" si nepúšťame k telu, predsa človek by mal byť osobnosť a mať svoj názor a preto môžem povedať , že tak ako ja aj aj on je náročný a priateľov /tých pravých/ si vyberáme... aby nám niečo dali, aby nás posunuli... vopred... to proste človek musí cítiť...
neviem, či som to napísala tak ako to cítim, ale dúfam, že ste ma pochopili...
ja nechcem aby priateľstvá boli povrchné, ja chcem aby boli silné od základov a to je naozaj možno problém v dnešnej dobe, že každý je akosi zaslepený v svojich problémoch a zaškatulkovaný a tie medziľudské vzťahy sa akosi dnes neberú vážne,
ale aj tak dakujem všetkým za príspevky, pretože ani neviete, ale posúvate ma ďalej a to potrebujem....

S tým čo píšeš súhlasím. Nie je to žiadna vypočítavosť, keď sa dáva človek dokopy s niekým, kto mu niečo dáva... Je to tak správne. Máme to aj v génoch zakódované a aj celá evolúcia je o tom... Rozumný ľudia sú radi v spoločnosti, kde si nielenže majú čo povedať, ale kde sa aj o niečom hovorí. Nielen o taľafatkách. Aj podľa Tvojej poslednej vety súdim, že patríš medzi nich. Keď sa stretávajú dvaja (alebo viacerí) takí ľudia, tak z toho vznikajú väčšinou plodné debaty. Nech už hovoria spolu o rodine, vzťahoch, práci, alebo len tak mudrujú. Vymenia si vlastné skúsenosti, poznatky, zasmejú sa spolu a navzájom sa motivujú.

Linko dobrú kamošku by si asi najľahšie našla na mieste vykonávania Tvojich koníčkov. Keď máš rada tanec zapíš sa na tanec, keď rada cvičíš daj sa dokopy s nejakou takou partiou, keď rada čítaš začni chodiť do knižnice...
Nesúhlasím s tým, že človek môže mať super vzťah iba s človekom, s ktorým sa pozná od detstva alebo viac rokov. Keď sa nájdu dve spriaznené duše, tak to môže veľmi rýchlo prerásť do ozajstného kamarátskeho vzťahu. Sám som bol v živote prekvapený, ako dobre som si vedel pokecať s niekým, čo som ho poznal len pár dní, alebo dokonca len pár minút. Z niektorých takých pokecaní sa časom vytvorili dobré kamarátsva.

Rozumní ľudia sú radi v spoločnosti, kde si nielenže majú čo povedať, ale kde sa aj o niečom hovorí. Nielen o taľafatkách. Keď sa stretávajú dvaja (alebo viacerí) takí ľudia, tak z toho vznikajú väčšinou plodné debaty. Nech už hovoria spolu o rodine, vzťahoch, práci, alebo len tak mudrujú. Vymenia si vlastné skúsenosti, poznatky, zasmejú sa spolu a navzájom sa motivujú.


svätá pravda:):):)

len takí sa veľmi ťažko hľadajú...

Je to pravda. Moj priatel je vlastne moj najlepsi priatel. Iba s nim vydrzim do tretej do rana klebetit o zivote. Alebo mlcat. A to sa pozname od narodenia. Len bohuzial chodi na tyzdnovky. On sa takisto stazuje, ze ozajstneho takeho priatela (okrem mna) nema.
Ale o "zenskych" pocitoch s nim hovorit nemozem.
Moja najlepsia kamaratka, taka od detstva, zomrela, ked sme mali 19.
To bolo v mojom zivote prvy krat, ked som zistila, "ze uz nikdy to nebude
take ako predtym". Vtedy som asi dospela. Pamatam sa ze rodicia sa na mna hnevali, tak ako tu uz niekto pisal, ze som od nej bola "zavisla". Uz je to davno a tak si na nu spomeniem skoro uz len na Vsechsvatych.

ahoj ja mam tento problem v poslednych rokov a je mi to luto, kamaratku tu dusicku som stratila pred 5 rokmi nahnevala sa koli hluposti ja som odcestovala von a doteraz sme si to nevyriesili. Hladam kamosku tiez si moc nerozumiem s priatelkami a manzelkami priatelovych priatelov, je pravda ze zalezi ci mate spolocnu minulost ale ludi spajaju aj ine veci. Bohuzial vacsinou zle , rozchody a tak ale mozno sa len viac zaujimaj o ich problemy a konicky , aby pocitili ze sa o nich zaujimas a viac ste sa uvolnili , prajem vela stastia. Anka

Nie vždy musíme mať s dobrou kamarátkou spoločnú minulosť,aby sme si rozumeli.Veď ľudia sa tiež menia pod vplyvom okolia,práce, a pod.Po rokoch majú iné záujmy ,ako za mlada...
Ja som sa pred 2 rokmi na dovolenke zoznámila s jednou kámoškou,tak sme si sadli do nôty,že denne si telefonujeme, hoci bývame vyše 100km od seba.Na stretávanie nemáme moc času,ale vieme o sebe všetko a stále máme o čom hovoriť.Už sa teším na nadchádzajúci predľžený víkend,kedy príde ku mne na návštevu,aby sme si mohli dorozprávať,čo nestíhame pri našich dennodenných hodinových telefonátoch:D:D:D

S dobrým kamarátstvom je to ako s láskou. Príde vtedy,keď to najmenej čakáš:).
Myslím, že nie je dobré sa snažiť zaujímať sa o niečie záujmy.Môže to skončiť iba ako bežné kamarátstvo. Ale to ozajstné, nezištné,príde tak nejako samé:).Skrátka,asi funguje nejaká tá "chémia"...

Milá linko, tento problém poznám aj ja. Možno preto, že vždy rozlišujem medzi kamarátstvom a priateľstvom. Pre mňa nie je priateľstvo len o tom, stretnúť sa s niekým a hodnotiť iného. Priateľstvo je o tom, stretnúť sa a vyžalovať sa, zdôveriť, zabaviť a zasmiať bez toho, aby sa človek bál, že sa mu to nemusí vyplatiť. mojou najlepšou priateľkou je moja mama. Neviem si predstaviť, čo bude, keď ma opustí. Pritom je to človek, ktorý ma dokáže ukážkovo zjazdiť za nejakú somarinu, ktorú vyvediem, ale nerobí to preto, aby ma ponížila, ale aby mi pomohla. Obdivujem jej brilantné myslenie a inteligenciu a zároveň schopnosť vcítiť sa do problémov iného. Niekedy sa ani nemusíme rozprávať, stačí ísť na prechádzku a spoločne mlčať. A človek cíti ten súzvuk duší, ktorý zažije málokedy. Nemôžem si nájsť inú priateľku. Skúšala som, ale zatiaľ to bolo len o povrchnosti, klebetách a snobizme. Toto ja nemusím. Ale na rozdiel od Teba ja tak intenzívne nehľadám. Viem, že až príde tá správna chvíľa, aj ten správny človek sa nájde. A okrem toho mám dosť záujmov, takže sa tým ani veľmi nezaťažujem. A na kávu mám vždy s kým ísť. Pokiaľ som ochotná dve hodiny kecať o blbostiach, ľudí na to je dosť. Osobne dám však prednosť dobrej knihe pred jalovou debatou. A napríklad aj tu na Porade sa dá pokecať a niektoré problémy vyvolávajú naozaj burlivú polemiku. Takže ak máš za každú cenu niekoho hľadať, skús pouvažovať, či je to tak dobre. Najlepšie veci totiž človeka stretnú, keď ich nečaká a neuháňa. Aspoň taký je môj názor a skúsenosť. Takže sa netráp. Ono si Ťa to priateľstvo určite nájde.:):):)

Ahojky...ja som na tom presne ako ty a chápem ťa....je to ako keby si opisovala mňa....spriaznenú dušu je nájsť veľmi ťažko, poznám to...ani mne sa to nepodarilo a to už som tu 13 rokov....ak chceš a máš záujem poklebetiť, popísať budem len rada...Alena

ahoj ja mam tento problem v poslednych rokov a je mi to luto, kamaratku tu dusicku som stratila pred 5 rokmi nahnevala sa koli hluposti ja som odcestovala von a doteraz sme si to nevyriesili. Hladam kamosku tiez si moc nerozumiem s priatelkami a manzelkami priatelovych priatelov, je pravda ze zalezi ci mate spolocnu minulost ale ludi spajaju aj ine veci. Bohuzial vacsinou zle , rozchody a tak ale mozno sa len viac zaujimaj o ich problemy a konicky , aby pocitili ze sa o nich zaujimas a viac ste sa uvolnili , prajem vela stastia. Anka

nikdy nie je neskoro dať veci do poriadku, vždy to stojí za pokus aj keď nepochodíme, držím palce:)

ja som sa prisťahovala do blízkej dediny z mesta, kde som vyrastala pred siedmimi rokmi. Ľuďom, ktorí tu bývajú som stále neprišla na chuť. Je to malá dedinka, a tak sa tu riešia také spory, ktoré ja nechápem. Stretnúť niekoho, kto je nezištne ochotný niečo urobiť pre všetkých je v podstate nemožné. Ja som vychovaná inak. Keď som sem prišla bývať, bežne sa mi stávalo, že som v obchode niečo povedala, a za pár dní sa mi to donieslo tak skomolené a obišlo to celú dedinu, že mi z toho bolo do plaču. Teraz som rada, že mám dvere, ktoré môžem za sebou zavrieť a mať svoje súkromie. Do obchodu idem, len keď nemám inú možnosť, inak si robím nákupy v meste. A nesnažím sa s každým dobre vychádzať, pretože ľudia to dokážu tak zneužiť, že to snáď ani nie je možné. Som proste sklamaná. A tak som veľmi opatrná a veľmi dobre si rozmyslím, s kým a o čom komunikujem. Je to tak lepšie. Aj keď človeku je niekedy smutno. Ale žiadne farizejské priateľstvo mi nepríde lepšie ako trochu samoty.

nikdy nie je neskoro dať veci do poriadku, vždy to stojí za pokus aj keď nepochodíme, držím palce:)
Tak, tak... len treba pre to robiť tie správne kroky ;)

Ahojky...ja som na tom presne ako ty a chápem ťa....je to ako keby si opisovala mňa....spriaznenú dušu je nájsť veľmi ťažko, poznám to...ani mne sa to nepodarilo a to už som tu 13 rokov....ak chceš a máš záujem poklebetiť, popísať budem len rada...Alena

Ja teraz idem na stretko poradákov do TN, skús aj ty si nájsť stretko bližšie tvojho bydliska a určite sa rozšíri tvoj okruh priateľov...

kludne môžme si písať... nie je problém...

linko, zajtra sa v TN stretneme, dúfam, že to bude aj o tom súzvuku duší. Normálne sa teším, veríš tomu?:D:D:D

Aj ja sa teším:):):), len dúfam, že to stihnem... lebo zajtra mám toho veľa...

Plne súhlasím, ja mám také isté skúsenosti. Tolkokrát som sa popálila, že už ani neverím, že existuje ozajstné priateľstvo. A takisto som najradšej sama. Netvrdím, že je to správne, možno len nemám šťastie na správnych ľudí...
Mám len sestru, ktorej môžem dôverovať, a samozrejme deti. A dosť.
Bývam na dedine, a prežila som tu obdobie, keď všetci verili niečomu, čo pravda nebola, čo si jeden chorý psychopat navymýšľal. A z každého pohľadu som cítila pohŕdanie. A vtedy som prišla na to, že priatelia neexistujú. Česť výnimkám. A tých je veru veeeeelmi málo.
Teraz sa situácia zmenila, a naopak už ja nemám záujem o "akože priateľstvá".
Takže chcem tým povedať, že mať falošných priateľov, to je oveľa lepšia samota. :)

teraz ma napadla jedna veta , čo používa môj manžel,
že lepšia je inteligentná samota ako hlúpa spoločnosť..:D

Niekto tu napísal, že má na debatu psa, prípadne plyšáka. Ja patrím medzi tých čudákov, ktorí sa tiež rozprávajú so zvieratkami a oni vôbec nie sú tie tzv. nemé tváre. Veľmi dobre vedia svojou "rečou" povedať čo chcú, ako sa cítia, či im je smutno a chcú sa maznať, nehádajú sa, nesnažia sa presadiť za každú cenu svoj názor, a hlavne, počúvajú. Takisto sa porozprávam aj so svojimi kvietkami a mám ich veru dosť, a verím tomu, že tiež cítia tú pozitívnu energiu, ktorú sa im snažím dať, pretože môj byt pripomína malú džungľu. Darí sa aj takým, o ktorých by som to nepovedala. Chcem tým povedať len toľko, že človek, pokiaľ sa niekedy cíti frustrovaný z toho, čo sa deje okolo neho a z toho, čoho sú ľudia schopní, nájde to dobré nielen v ľuďoch, ale aj v iných bytostiach. Ale aj to je na niečo dobré. Keby nebolo na svete to zlé, ako by sme rozoznali a dokázali si vážiť to dobré, čo nás, síce zriedkavo, ale predsa len stretne. A možno si to dobro, ktoré objavíme niekde okolo nás o to viac vážime.

Prebehla som príspevky.
Mr. Bean má medvedíka... (Čiernyhumor, hej? Aby ste ma chápali...)
Potom termín "zelená vdova" http://www.suburbanizace.cz/slovnicek/zelena_vdova.htm
.
Človek nikdy nevie kedy stretne spriaznenú dušu, je to individuálne, vekový rozdiel vie tiež pekne prekvapiť. Všetko na svete má svoje pravidlá. Len sú za závojom.

teraz ma napadla jedna veta , čo používa môj manžel,
že lepšia je inteligentná samota ako hlúpa spoločnosť..:D

Ale to by si neverila ako dobre sa da v takej hlupej spolocnosti zabavit.. na hlupakoch :-D Ja sa nevyhybam ziadnej spolocnosti a to tiez nemam vela priatelov... Nechodim do šenku a už tým som pre ostatných čudný. Ja tam nechodim preto ze velmi rad pozorujem ludi a ked vidim ožratých hlupákov tak sa riane bavim... nie na ich nestasti ale na ich reciach, správaní sa a potm porovnávam aky su ked nemajú vypité a aký sú pod vplyvom alkoholu. Preco mat teda inteligentnú samotu a smutnú ako veselú hupu spolocnost :-D

http://2.bp.blogspot.com/_G5UUyWA2PIk/SfLKoUqMXgI/AAAAAAAAAZ8/0HK6h74Ir1Q/s400/dog+and+cat+kiss.bmpLinko l
určite nie je ešte nič stratené a priateľov nájdeš. len treba hľadať

Pocity osamelosti som mala niekoľko rokov aj ja. Už nemám a našla som si aj veľa spriaznených dušičiek. Dnes mám toľko priateľov a kamarátov, ako som nemala za celý život.
Skús aj toto:


Sila myšlienok

je z príspevku 22.

Keďže je to veľmi hutný prepis bez uvedenia zdroja, tak doplním, že ide je to materiál o knihe Tajomstvo (Secret), bolo to na you tube v CZ, už sa to tam nenachádza, iba niekoľko úryvkov. Možno sa stane ten text ľahšie čitateľný.
http://www.youtube.com/watch?v=FBn6tEGCQU8
http://www.youtube.com/watch?v=F9dNltE0DJg&feature=related
http://www.youtube.com/watch?v=_b1GKGWJbE8&feature=related

a ešte som si dovolila vybrať kouča Aleša Kalinu, ktorý vysvetľuje, prečo nie sú idey zo Secretu tak jednoducho realizovateľné, ako sa prezentujú.
http://www.youtube.com/watch?v=-Fp6JUzzdxA&NR=1

prečítala som si túto tému, ak Ťa to poteší milá Linko 1, myslím, že nie je to všetko ani tak vekom, ako dobou. Ono niet sa ani čo čudovať, keď niektoré priateľstvá zanikajú, máme málo času, stále niečo nestíhame, a tak koľkokrát to človek zbadá až porokoch. Tiež som natom podobne. Roky som sa venovala len a len rodine, na priateľstvá z detstva som akosi pozabudla,rozviedla som sa a až teraz som zistila, že deti už majú svoj život, a mne zostáva len akási samota...ale to už neriešim. Som rada, že existuje niečo ako internet - porada.

Linko, prečítala som si Tvoju témičku a presne viem, čo si prežívala...
Témičku si založila pre dvomi rokmi, takže možno je tento stav už teraz iný a možno stále nie.

Pre piatimi rokmi som úplne zmenila bydlisko, prácu, nasledovala som svojho partnera.
Odišla som z Tatier ku Košiciam a tú duševnú samotu som si vychutnala do samého špiku kosti.
Chýbala mi moja rodina, susedia, priatelia, vzduch, chýbal mi dokonca naturel rodnej hrudy, hoci sú Tatry a Košice od seba len 120 km.
To už nehovorím o svojich deťoch, ktoré v tom čase mali 7 a 14 rokov, to bolo sĺz, výčitiek a nespokojnosti.

Tiež som hľadala stratené a dlho trvalo, kým som začala svojmu novému domovu vravieť domov a aj ho tak cítiť.
Potom odrazu prišla jedna spriaznená dušička, asi po troch rokoch a teraz v lete som stretla práve cez Poradu ďaľšiu, našu Marínu.
Je medzi nami 15 ročný rozdiel a našla som v nej veľkého priateľa, ktorý je svojou múdrosťou, skromnosťou a veľkým srdiečkom pre mňa neskutočným obohatením a je ďaľším kúskom mojej životnej mozaiky, tej farebnejšej - dúhovej, voňajúcej spokojnosťou a domovom.

Preto netreba zúfať a trpezlivo počkať, kým sa v našom živote objaví niekto, čo od daného momentu bude s nami až do nášho nekonečného-konečna a my pri ňom a vyplní duševné prázdno.
Potom prídeš na to, že to vlastne nebolo prázdno duševné, to prázdno malo byť vlastne voľným miestom, ktoré čakalo na pravý čas, kým ho vyplní ten, kto ho je súci :).

ako hovoríš danushka,
sú to dva roky, čo som si vylialia srdiečko...
tiež som sa odsťahovala z Tatier cca 200 km do Dubnice...
aj ked sa toho v tomto smere nič nezmenilo, nenašla som spriaznenú dušu, ale už ma to tak veľmi netrápi /aj ked niekedy mám také chvíľky... /
mám skvelú rodinku, našla som si koníček, práce mám nad hlavu...
nie som nejaký samotár, mám priateľov, zaujímavé je, že väčšinou sú to muži...
a práve preto mám pocit, že mi chýba priateľka, s ktorou by som mohla isť len tak na kávu, na nákupy a len tak poklábosiť...

Ďakujem Danuška, ty si slniečko:), u mňa je to ako cez kopirák.;). Ty vieš, že som ťa rada v svojom živote stretla.:)

Veru, samota je zla pre niekoho. Tiez som si nasiel psa, vychoval, teraz chodi do roboty, tak som vsadil na susedovie kocura. Svina, stale mravci a zerie, aj moje nervy. Prezradzam mu doverne tajomstva, mam strach, ze ich prezradi, ked je taky ukecany. Dnes som mu dal fermez s jogurtom, tesill som sa, ze mi ostane, aj mu to chuti. Vyhodim ho oknom, vrati sa dverami. Da sa snim, aj mysi nosi. Alabutka ho nerada, ale on ju radsej ako mna. Tusim mu zacnem tykat a nazvem ho ... priatel.

Som rad, ze u nas nevisia mysie chvosty z drevenej povaly ako u susedky. Ta vidi aj biele mysi, ked jej cez muku prebehnu. :-)