Dnes mám veľmi zlý deň,
zrazu všetko na mňa padá,
už len sedím ako peň,
mič múdrejšie ma nenapadá.

Zajtra ráno znova do roboty,
vybaviť si faxy, účty, listy,
stihnem to snáď do soboty,
záleží to však od Visty.

V pondelok je dátum vysoký,
na stole mi leží DPH - čka,
úsmev mám ja široky,
čaká na mňa nahánačka.

Tak bojuj aj potupne prehraj,
len so sebou manipulovať nenechaj.
Ty si predsa človek ako každý iný,
chop sa svojho života, ty platíš za svoje činy.
Nedovoľ iným aby vraveli ti; „To je zlé,
to predsa robiť nemôžeš.“
Veď predsa ty sám vieš čo smieš,
a na čo sa nezmôžeš.
Bez možnosti návratu kráčaj vpred,
veď cesty inam niet.
Iba vpred alebo stáť,
života sa báť?
Stačí zatnúť zuby a neplakať,
neozvať sa ani hlásku nevydať.
Len kráčať vpred a nič nežiadať,
stačí kráčať a nikdy sa nevzdávať.

povedal ži ale nepovedal ako ....
povedal chod ale nepovedal kam....
povedal miluj ale nepovedal koho....
povedal plač ale nepovedal prečo....
a potom sa predstavil....ŽIVOT !!!!!

povedal ži ale nepovedal ako ....
povedal chod ale nepovedal kam....
povedal miluj ale nepovedal koho....
povedal plač ale nepovedal prečo....
a potom sa predstavil....ŽIVOT !!!!!http://www.sirmi.ic.cz/smajl/26.gif

Tak bojuj aj potupne prehraj,
len so sebou manipulovať nenechaj.
Ty si predsa človek ako každý iný,
chop sa svojho života, ty platíš za svoje činy.
Nedovoľ iným aby vraveli ti; „To je zlé,
to predsa robiť nemôžeš.“
Veď predsa ty sám vieš čo smieš,
a na čo sa nezmôžeš.
Bez možnosti návratu kráčaj vpred,
veď cesty inam niet.
Iba vpred alebo stáť,
života sa báť?
Stačí zatnúť zuby a neplakať,
neozvať sa ani hlásku nevydať.
Len kráčať vpred a nič nežiadať,
stačí kráčať a nikdy sa nevzdávať.http://www.sirmi.ic.cz/smajl/26.gif

http://image034.mylivepage.com/chunk34/702414/607/tu%C5%BEka.gifErzet vďaka

Strašiak

V kukuričnom poli stál,
každému sa posmieval.
Strašiak mladý opustený,
sám bol na smrť vystrašený.

Vystrašil ho veľký stroj,
ktorý zvádzal ťažký boj.
Pre strašiaka nevídané,
kombajn kosí klasy samé.

Viac sa nebál bol už chlap,
zas bol iným na postrach.

ČO JE ŠŤASTIE ...

Šťastie je keď sa ráno zabudím
a slniečko na nebíčku uvidím.
Šťastie je keď lásku iným môžem dať,
a veľkým úsmevom sa na nich smiať.
Šťastie je keď priatelia pri mne stoja,
a nemám rada keď sa ma boja.
Šťastie je keď môžem svoju lásku milovať,
a krásny domov budovať.
Šťastie je keď vidím úsmev detí na tvári,
a keď sa im prvé slovo mama podarí.
Šťastie je keď Vám túto báseň môžem napísať,
a aj Vám všetkým šťastie zo srdca priať.

Ako malinké tiché dievčatko
ukryté pod tými zápalkami
zvedavo hľadí cez ich škáry
hrá sa s nimi
ako s hádankami

Ako dievčatko malé
s dlhými vláskami až po pás
kráčam s ňou po tieni
čo odráža ako zrkadlo
lesk očí všetkých nás

Beží si po zelenej tráve
s jej detskou nevinnosťou
usmieva sa aj smúti očami
nad ľudskou podlosťou

Je dievčatkom v našich očiach
a vôbec jej to nevadí
hoc nik na ňu nehľadí
len pohľady naše ju ticho prosia

Nevie čo chcú
odkiaľ sú
ba aj to dieťa iba mlčí
mňa sa rýchlo pýta
čo tú chvíľu tak veľmi ničí

Sú to slová bez rýmov
ako chladná rosa
v mĺkvom pohľade
s tichou inotajou
v každom ohľade

Pravda nikdy neumiera
hlása malé dievčatko
snáď niekedy je bez mena
už od skorých počiatkov

Už sa mi to nechce rátať. Víťaz do dvadsiatej druhej stránky podľa počtu súhlasov je pepsiková. Potom sa na ňu tlačí LukyŠ, iriska, na ňu sa tlačí sway a rolexák, atď.

Už sa mi to nechce rátať. Víťaz do dvadsiatej druhej stránky podľa počtu súhlasov je pepsiková. Potom sa na ňu tlačí LukyŠ, iriska, na ňu sa tlačí sway a rolexák, atď.

..Tvoje "dieťa" očividne rastie do krásy..buď rád...aj ja som..

..Tvoje "dieťa" očividne rastie do krásy..buď rád...aj ja som..
Som rád. Si stálica, povedal by som, "matka predstavená". Sú tu však aj nové deti. Aj navrátilci, aj odídenci. Všetko však pekné a dobré deti. Hoci niekedy sa i zaiskrí ako v každej rodine, ale sme dobrá rodina.

Našiel som si kamarátku,
ani dlhú ani krátku.
Ráno som k nej utekal,
a večer som pri nej stál.
Stále na mňa čakala,
vôbec sa tmy nebála.
Prestala byť oblúbená,
cítila sa menej cenná.
Stále na to ku nej nutká,
zbohom moja kadibudka.

Mám teraz čas skladať básne,
dúfam že Vám všetkým je to jasné.
Novú tému Erzet založí,
"Nekonečná báseň" sa hneď množí.
Pepsíkovú kopla múza,
básne chŕli to je hrúza.
Nikto s počtom na ňu nemá,
je to matka predstavená.
Hupka sa nám vytratila,
LukyŠ, Sway, Rolexák a Iriska ju nahradila.

Snažím sa nájsť, ten krásny deň
Všetko čierne, na biele zmeň
Hľadám tak dlho ten krásny jas
Čo nemôžem uzrieť znova a zas

Svet je ako stará záhrada
Človek v nej pôdu len vždy obrába
Keď zaseje zlo, zlo mu vyrastie
Ktoré on sám, nikdy neprerastie

Všetko sa končí, čo som mal rád
Iba to prasklo ako tenký ľad
Pod ním sa diera zjavuje
To je moje stále trápenie

Všetko je iné, už je to tak
Spätkujem v piesku ako riečny rak
Nemám už silu chrániť tento svet
Keď farby zmizli, už viac ich niet

Nehľadaj sny, v ktorých si žil
Sú ako voda, ktorú si nepil
Vo svete nie sú, s tým sa zmier
No je to ťažké, čítam z tvojich pier

Vyhľadaj to, čo sa stratilo
Možno to ešte neskončilo
Pre mňa však áno, tak to má byť
Vo svojich snoch, ja už nechcem sám žiť.

Pamätám si, na jedného malého chlapca.
Nemal veľa kamarátov, považovali ho za krpca.
Malé stvorenie, ktoré nevedelo veľa o láske.
Celý život ukrytý, v zázračnej maske.

Nevedel pochopiť, prečo je stále tak sám.
Často si vravel „veď na svete nikoho nemám".
Ten malý chlapec, mal veľa snov.
Väčšinou bol duchom , vo svete oblakov.

Bol zasnení, chcel niekoho, s kým svoje sny naplní.
Prečo nikto neprišiel, prečo musel ostať sám ?
Nikto mu nepovedal „svoje srdce ti dám".

Detské sny, ktoré sa nesplnili.
Detské nápady, ktoré sa nenaplnili.
Nápady, ktoré nikto nepočúval.
Sny, ktoré nikto nevnímal.
Chcel len pomôcť, s vlastnými snami,
Rozoznať šťastie, slzy, lásku medzi nami.

Chcel aby mu niekto povedal „som tu pre teba".
Chcel, aby niekto preňho doniesol aj modré z neba.
To čo tak potreboval, bol aspoň kamarát
Aby ho konečne na svete, mal niekto rád.
Musel trpieť za to, že je iný ako ostatný?
Že nieje zhovorčivý, odvážny a krásny?

Nikto nevedel, čo presne cítil.
Nikto nevedel, čo presne stratil.
Nikto nevedel, čo jeho malé srdiečko trápi.
Nikto nevedel, kedy sa do jeho duše šťastie znova vráti.

Od vtedy prešlo veľa rokov.
Ten chlapec má už za sebou, veľa ťažkých krokov.
No našiel to, po čom tak márne celý život pátral.
Našiel to, čo dlhé roky hľadal, čo nekonečne potreboval.
Našiel priateľa v jednom dievčatku, konečne mohol na všetko zabudnúť a žiť od začiatku.

Zabudnúť na to, čo bolo. Vedel, že jeho život sa zmení, a to už čoskoro.
Už nie je taký smutný ako predtým, z dušou sklamanou a srdcom krehkým.
Už má to po čom tak túžil, už sa mu jeho veľký sen splnil.
Má sa už s kým podeliť o svoje pocity, o svoje sny......

Ruža vädne...
Ticho, smútok a snáď i strach.
Ruža vädne...
Prečo? To je len vo hviezdach.
Po ruži steká kvapka rosy.
To ruža plače...Možno prosí...
Lupienky ruže sa k zemi klonia
a o pomoc úpenlivo prosia.
Ruža vädne...
Snáď bolesť necíti.
Naposledy pre ňu slnko zasvieti
a svojimi lúčmi pohladí jej tvár.
Patrí i ruži svätožiar pár?
Snáď netrpela.
Snáď iba vánkom sa nepatrne chvela.
Ruža vädne...
A po jej lupienkoch
už iba kvapka dažďa steká. To ruža plače...
Prosí...Za človeka...
Nech sa k nej jej slnko vráti

Hádam to môžem akože ísť k vám.
Lebo ja občas nápady divné mám.
Aj biť ma chceli takú poriadnu mi streliť.
Nerozbi kolektív, chceme ho stmeliť.

Našiel som básničky čo sú jak pesničky.
Pesničky veselé aj piesne smutné.
Ako kadibúdka, keď do nej kuknem.
Ako ten chlapec, čo vraj bol malý.
Ktorého za pec mame schovali.
Kým odtiaľ vyšiel, bol to už chlap - či sko ,
či skoro chlapisko, čo sekere zlomil porisko.
Duša mu zostala nablízko.
Nablízko dieťaťa, čo ruže trhá.
Pohľady kradmé na ten svet vrhá.
Ruže tie netrhaj, radšej ich polej.
Potechou budú básničke malej.

povedal ži ale nepovedal ako ....
povedal chod ale nepovedal kam....
povedal miluj ale nepovedal koho....
povedal plač ale nepovedal prečo....
a potom sa predstavil....ŽIVOT !!!!!

krásne

Rzetkovi ;):):):) - je aj tu:


Oči

ukázali mi
jeho oči
a
povedali mi
že je nešťastný...
Dala som mu úsmev
a
smútok mu z očí vyhnala.

Dnes pozrite
do
mojich očí
a
odkážte mu
že som nesťastná.

Pamätám si, na jedného malého chlapca.
Nemal veľa kamarátov, považovali ho za krpca.
Malé stvorenie, ktoré nevedelo veľa o láske.
Celý život ukrytý, v zázračnej maske.

Nevedel pochopiť, prečo je stále tak sám.
Často si vravel „veď na svete nikoho nemám".
Ten malý chlapec, mal veľa snov.
Väčšinou bol duchom , vo svete oblakov.

Bol zasnení, chcel niekoho, s kým svoje sny naplní.
Prečo nikto neprišiel, prečo musel ostať sám ?
Nikto mu nepovedal „svoje srdce ti dám".

Detské sny, ktoré sa nesplnili.
Detské nápady, ktoré sa nenaplnili.
Nápady, ktoré nikto nepočúval.
Sny, ktoré nikto nevnímal.
Chcel len pomôcť, s vlastnými snami,
Rozoznať šťastie, slzy, lásku medzi nami.

Chcel aby mu niekto povedal „som tu pre teba".
Chcel, aby niekto preňho doniesol aj modré z neba.
To čo tak potreboval, bol aspoň kamarát
Aby ho konečne na svete, mal niekto rád.
Musel trpieť za to, že je iný ako ostatný?
Že nieje zhovorčivý, odvážny a krásny?

Nikto nevedel, čo presne cítil.
Nikto nevedel, čo presne stratil.
Nikto nevedel, čo jeho malé srdiečko trápi.
Nikto nevedel, kedy sa do jeho duše šťastie znova vráti.

Od vtedy prešlo veľa rokov.
Ten chlapec má už za sebou, veľa ťažkých krokov.
No našiel to, po čom tak márne celý život pátral.
Našiel to, čo dlhé roky hľadal, čo nekonečne potreboval.
Našiel priateľa v jednom dievčatku, konečne mohol na všetko zabudnúť a žiť od začiatku.

Zabudnúť na to, čo bolo. Vedel, že jeho život sa zmení, a to už čoskoro.
Už nie je taký smutný ako predtým, z dušou sklamanou a srdcom krehkým.
Už má to po čom tak túžil, už sa mu jeho veľký sen splnil.
Má sa už s kým podeliť o svoje pocity, o svoje sny......
krása

povedal ži ale nepovedal ako ....
povedal chod ale nepovedal kam....
povedal miluj ale nepovedal koho....
povedal plač ale nepovedal prečo....
a potom sa predstavil....ŽIVOT !!!!!





Ži ...

Je to ľahké - keď vieš / je to ľahké - keď chceš .
Ži tak ako život ide / ži tak ako ti to príde .
Dozadu nikdy nie ! Choď vpred / a povedz nebojím sa ťa - svet .
Miluj vždy toho kto za TO stojí / nemiluj toho čo sa len strojí ,
jak spasí aj celý svet / keď sa má pobiť zrazu ho niet .
Chce sa ti plakať - plač ako divý / veď len kto plače - ešte je živý .
Žije a bojovať by chcel / len hlas sa mu - strachom chvel .
Neboj sa ruky - čo sem tam bije / to ruka žitia - TÁ ťa aj kryje .

Pamätáš si môj smiech
Pamätáš si môj plač
Pamätáš si moju radosť
Pamätáš si môj strach
Pamätáš si moju slabosť
Pamätáš si môj hriech
Pamätáš si aký som bol
Priateľ nezabudni na mňa
Neopustím Ťa
Budem stále s Tebou
Budem Tvoj anjel strážny
Len na mňa spomínaj
Len zabudni na ten deň
Na ten osudný deň, keď nás osud spojil
Zabudni ako si ma videl bezvládneho
A pamätaj si len to dobré
Stále budem v tvojom srdci priateľ, to si pamätaj...

Alkoholik

Nie, nie som skeptik,
ba ani cynik,
márnivec prepíjajúci svoj žiaľ...
Svoj som si prežialil
do poslednej kvapky
a potom
prázdne dno kalicha
som doplna dolial alkoholom
a
túžbu svoju ním opíjal,
otupil jak sa patrí
- aby viac netúžila túžiť
a v duši neodkryla žiaľ...
tak na zdravie som jej pripíjal

až do samého rána.

Pár strán som sa vrátil , z prameňov tvojich - som sa napil.
Som teraz spitý? - či citmi skrytými až /do dna/ zbitý.
Tak som si pripíjal , keď (osud ? ) ma bíjal.


Oči

ukázali mi
jeho oči
a
povedali mi
že je nešťastný...
Dala som mu úsmev
a
smútok mu z očí vyhnala.

Dnes pozrite
do
mojich očí
a
odkážte mu
že som nesťastná.

A toto (byť tebou ) kolobehom očí by som nazvala.
Očí , čo šťastie iným dávajú a potom SAMY /smutné/ bývajú.

Pamätáš si môj smiech
Pamätáš si môj plač
Pamätáš si moju radosť
Pamätáš si môj strach
Pamätáš si moju slabosť
Pamätáš si môj hriech
Pamätáš si aký som bol
Priateľ nezabudni na mňa
Neopustím Ťa
Budem stále s Tebou
Budem Tvoj anjel strážny
Len na mňa spomínaj
Len zabudni na ten deň
Na ten osudný deň, keď nás osud spojil
Zabudni ako si ma videl bezvládneho
A pamätaj si len to dobré
Stále budem v tvojom srdci priateľ, to si pamätaj...


Pamätám si tvoj smiech , keď na mňa si volal.
Pamätám si tvoj plač , keď za mňa si plakal.
Pamätám si tvoju radosť , z novoty .
Pamätám si tvoj strach zo soboty .
Pamätám si tvoju slabosť , vykročiť z radu .
Pamätám si tvoj hriech , schovať sa do ľadu .

Akýsi si vždy bol, akýsi vždy budeš .
priateľovi sa teš , srdce svoje poteš ./ A na osud nehreš. /

Osud je fikcia / osud je boj .
Len verný priateľ / vždy bude tvoj.

Kradne mi myšlienky
láme ma to
počujem ticho
aj keď nemôžem zato

Potrebujem odísť
všetko zanechať
byť chvíľu sám
a dokopy sa dať

Stena predo mnou tieni
prejsť cez ňu mi nedá
opriem sa o ňu
a pomaly si sadám

Čo budem robiť
inú cestu zvolím
niečí pohľad na mňa
nikomu nedovolím

Šum listov
s mojim vzlykom
prehlučí smiech
s malým vetríkom

Kde sa smiech zobral
zvuky sa prepadli
že som preč zmizol
všetci dávno zabudli

Nikto si nevšimne
že jedna posteľ prázdnie
každý ma niekoho
len ako vždy ja nie

Odídem, vrátiť sa?
Neviem.
Načo vlastne.
Všetko sa vráti do tých istých koľají.

Pepsina?

Za obzor tmavý súmrak prchá,
a mne z oka slza za slzou padá.
Smutno je človeku, keď má byť sám,
a ja z toho priveľký strach mám.

Bojím sa rána nového.
Čo deň ďalší dá?

Ak radosť príde,
strach je zbytočný, to viem.
No, kde prísť na to čo sa stane,
keď neistota srdce moje zmára.

Strach a bolesť ku mne sadá,
a ja s nimi bojujem.
A predsa často padám a silu svoju strácam.

Nechcem sa ľutovať,
keď oporou by som byť mal.

Ale, ako sa má človek usmievať,
keď strach mu srdce zmára.

A mať silu, sa mení na povinnosť.
Akoby to tak byť muselo.

A znova vstávam,

Lebo musím.
Musím iných podoprieť.
Ja teraz padnúť nesmiem, nemôžem.

Ak mračí sa mi obloha,
ja si počkám, kým zas slnko vyjde.
A zatiaľ, zatiaľ sa budem usmievať.

Snáď pomôže to druhým,
a potom aj mne ten úsmev niekto dá,
a tým mi silu dorovná.

Ja si prajem...
aby ste každý deň
našli v tomto svete
človeka,
ktorý žije pre vás
a ktorého vy najviac milujete.
Prajem si...
aby každý krôčik vašej mysle,
ale i obyčajné každodenné rýmy
mali tú silu,
že roztopia ľad
a pochovajú náznak každej zimy,
ktorá by skrátiť chcela
radosť a dobrý pocit z lások,
ktoré máte.
Prajem si,
aby všetky vyslovené slová
boli iba zlaté...
Prajem si,
aby všetko ostalo tak,
ba i lepšie ako ste si priali.
Prajem si,
aby tieto moje slová
našli vás,
či už neďaleko ste
a či ste v diali...
Lebo...
ako nebo je už dávno nad nami,
prajem si...
aby tieto slová neostali iba frázami...

Snáď pomôže to druhým,
a potom aj mne ten úsmev niekto dá,
a tým mi silu dorovná.


...........................................veď vždy to je tak...

..krásna báseň...

Pepsina?..prosím?..


..občas nie je čas,
občas ani myšlienky,
sem-tam sa ani nechce,
zase aj iná práca čaká nás...


...ale neboj,ja to dobehnem
a zase prídem medzi vás-
je mi tu dobre,ako doma,
tak ako v mojej kuchyni-
len samí milí,dobrí,
smutní i veselí
a žiadni iní...

Za obzor tmavý súmrak prchá,
a mne z oka slza za slzou padá.
Smutno je človeku, keď má byť sám,
a ja z toho priveľký strach mám.

Bojím sa rána nového.
Čo deň ďalší dá?

Ak radosť príde,
strach je zbytočný, to viem.
No, kde prísť na to čo sa stane,
keď neistota srdce moje zmára.

Strach a bolesť ku mne sadá,
a ja s nimi bojujem.
A predsa často padám a silu svoju strácam.

Nechcem sa ľutovať,
keď oporou by som byť mal.

Ale, ako sa má človek usmievať,
keď strach mu srdce zmára.

A mať silu, sa mení na povinnosť.
Akoby to tak byť muselo.

A znova vstávam,

Lebo musím.
Musím iných podoprieť.
Ja teraz padnúť nesmiem, nemôžem.

Ak mračí sa mi obloha,
ja si počkám, kým zas slnko vyjde.
A zatiaľ, zatiaľ sa budem usmievať.

Snáď pomôže to druhým,
a potom aj mne ten úsmev niekto dá,
a tým mi silu dorovná.
http://www.gify-deny.ic.cz/images/CALNJCKL.gif

Snáď pomôže to druhým,
a potom aj mne ten úsmev niekto dá,
a tým mi silu dorovná.


...........................................veď vždy to je tak...

..krásna báseň...


Kolobeh dobra medzi ľudmi

sa to volá.

Upierala som pohľad k priepasti
vravela som si : „Maj sa na pozore!“
no temnota ma stále volala
i keď som veľmi chcela zostať hore.

Láska je pre jedného nerozum
a druhému zas život v šťastie zmení.
No teraz vôbec nešlo o lásku.
Nechcela som tie uplakane scény.

Predsa ma to však zvláštne lákalo,
prišla som bližšie ku okraju jamy,
neskúsila som ešte v živote
to miesto opradené tajomstvami.

Pristúpila som celkom ku kraju
a pozrela si zívajúcu priepasť.
Nevedela som čo ma čaká v nej
no túto šancu nemohla som prepásť.

Viedla som tichý život v ústraní
vravím si? „Ten risk stoji za to hádam.“
Urobila som ešte jeden krok
a zacítila, ako prudko padám.

Skúšala som sa chytiť o skaly,
ľutujúc zrazu, čo som urobila,
no padala som, stále padala hlbšie
a hlbšie, bola to len chvíľa.

Hoci som celkom mäkko pristala
zacítila som drobné odreniny.
Vo veciach srdca sa však prihodí
takéto čosi určite aj iným.

No mysle zmocnila sa pochybnosť.
„Ako ten predtým, tiež ma iba sklame?“
No napokon cítila som objatie
a opustila pochybnosti plané.

Z celej sily ma k sebe privinul,
vyšli sme nahor ako jedna bytosť.
Tak do náručia lásky,
istoty strhla ma zvláštna príležitosť.

Mať

Pod svahmi, dedina mojej mladosti, učupená leží,
tam kostol hrdo sa ježí.
Mať moja,
vrásky v tvári vyrezali ti roky,
šediny starosti a starostlivosti
umne skryté v kučerách plavej farby.
Ruky, ktoré ma nosili,
keď nohy moje chodiť ešte nevedeli,
chlieb krájali,
keď moje ešte neobratné boli.
Na trasúce sa, som akosi zabudol,
veď dávno vo svete som pobudol.
Blízky kostol predurčil jej vieru v Boha,
obkolesený vinohradom, poľom v úrodnej trnavskej rovine.
Viera v Boha pomáha jej niesť kríže rokov
a veruže i strasti svojich synov.
Rád sa vracajúc domov,
kde ruky matere i teraz krájajú krajce chleba
i keď naše ruky sú už obratnejšie.
Ba nosili by nás i na rukách,
vymodlili šťastie i keď stojíme už na vlastných nohách,
ktoré i teraz, ver kde tu sa podlomia.
Idem domov,
idem tam,
kde teplá materinská ruka čaká,
verte,
dnes už ma nič neláka.

Náš košiar

Bača si zaránky,
keď na nebi sú červánky,
spieva svoje spievanky,
ráta svoje ovečky a baránky.
Sú všetky v košiari?
Otázka ho kvári.
Niekde sa zatárali?
Či zlý vlci ich roztrhali?
Či dali sa zviesť do iného košiara?
Potom smutný sedí na predkolibí, dumá, húta, slzy tečú,
snáď mi všetky neutečú.
Tak i ja si zvečera,
pozerám rýmovačky zo včera.
Či Lukyško, Swayko, Pepsinka,
sladko si už spinká,
svoje sníčky si snivká.
Neublíž ostatným, čo krásne slová dávajú.
Veď sme milá rodina,
deti, tata, mamina.

Náš košiar

Bača si zaránky,
keď na nebi sú červánky,
spieva svoje spievanky,
ráta svoje ovečky a baránky.
Sú všetky v košiari?
Otázka ho kvári.
Niekde sa zatárali?
Či zlý vlci ich roztrhali?
Či dali sa zviesť do iného košiara?
Potom smutný sedí na predkolibý, dumá, húta, slzy tečú,
snáď mi všetky neutečú.
Tak i ja si zvečera,
pozerám rýmovačky zo včera.
Či Lukyško, Swayko, Pepsinka,
sladko si už spinká,
svoje sníčky si snivká.
Neublíž ostatným, čo krásne slová dávajú.
Veď sme milá rodina,
deti, tata, mamina....






...FÍHA...to je krásne..

Bál som sa, čo nato, ako keď amatér predstúpi pred Haberu.

Veď sme milá rodina,
deti, tata, mamina.


Ja som detino :)

Toto venujem najlepšiemu človeku,čo poznám:
Mám rada príboj slnka v tvojich očiach,
čo spočívajú na úbočiach,
víchor tvojich dotykov,
dych tvojich slov,
zvuk tvojho pohľadu,
čo stavia sa na ochranu...
Daroval si zbierku mojich smútkov nekonečnu,
preťal desivé ticho,
upálil zlo,
postavil most cez rieku nekonečnú...
Bola som ranená, keď si vstúpil do dverí,
zvyknutá na ticho,
plná čaša bolestí,
našiel si moje Jericho...
Pozri, čo nám píše mráz,
vezmi moju ruku skrehnutú,
prstom po tele prejdi každý zráz,
nech necíti viac samotu...
Písala som záveť krídlami,
ako postrelený vták,
zrazu som viac nemusela mávať rukami,
keď si ma zachytil sieťami...
Uzrela som úsvit nádeje,
čo niekde vnútri stále drieme,
srdce dnes zrazu čosi hreje,
odlepili sme spolu nohy od zeme...
Si ten, čo tu chýba, keď sa noc ponára do snov,
ten, čo chýba, keď noc posieva nebo hviezdami,
ten, čo chýba, keď noc umiera na svitanie...
Môj tajomný neznámy zo snov má už meno,
vrátila sa ozvena krokov v mojom srdci,
dnes píšeme svoj vlastný príbeh s názvom Nebo,
maľujeme budúce spomienky...
Prepísal si moje smutné riadky na radosť,
prišiel ako anjel z neba v poslednej chvíli,
stál pri mne, keď sa svet obracal chrbtom,
stlmil pád, vždy keď som stratila pôdu pod nohami,
dokázal si jediný odohnať bolesť svojou prítomnosťou,
zakaždým si uhasil požiar v mojom vnútri,
snažil sa zliepať moje roztrhané krídla,
bol ochotný urobiť čokoľvek, aby utíšil búrku v mojom srdci,
dokázal preťať ticho, keď moje ústa mlčali,
ostal si, aj keď som ťa odháňala,
neodtrhol si pohľad od mojich očí,
nezdráhal sa zakaždým ma objať,
svojím úsmevom si dokázal zohriať moje skrehnuté srdce,
jediný, pri ktorom som našla chýbajúce kúsky, čo som hľadala,
komu som naozaj verila, že všetko raz bude v poriadku,
pre koho by som spravila naozaj čokoľvek...

Ten gaštanovo–čierny hodváb,
plný krásnych dotykov voňavých,
čo sprevádza ma deň a noc,
na cestách mnou tajomných.

Tá hebko smejúca sa tvár,
plná rozkoše a krásy,
čo prináša úsmev a šťastie,
do životných chvíľ mne najťažších.

Ten mesačný oblúk,
v svite tvojich očí prekrásnych,
do tieňov srdca vniesol mi,
podobu lúčov belasých.

Tá krásnym tajom zahalená nevinnosť,
čo v očiach tvojich na chlapčeka ma mení,
priniesla a prináša mi,
množstvo ďalších prianí.

A možno občas prídu chvíle tajomné,
čo v tichu mysle nechajú nás stáť,
no v očiach, ústach, či srdciach našich,
mi budeme sa navždy smiať.

Ja som detino :)
Detino, dobre, akceptujem.:)

scimmioto, pekné
http://www.porada.sk/attachment.php?attachmentid=29550&d=1227037804

Každý deň sedel na okne motýľ.
Mal nádherné krídla,
pestrofarebné, žiarivé ako noc.
Zložil ich,
vyhrieval na slnku,
a vôbec, páčilo sa mu tam.
Básnik o ňom písal.
Písal o jeho kráse,
keď mal dobrú náladu,
o jeho oddanosti a lojalite,
keď sa cítil príliš osamelo,
písal o strachu, že raz nepríde,
keď bol smutný.
Do odborných časopisov písal,
ako sa zmenil z húsenice.
A motýľ jeho básne asi ignoroval.
Každý jeho básne ignoroval,
pomyslel si básnik zúfalo
a skočil do rieky.
Počas pádu ho zachytili tisíce motýľov
a niesli ho nahor ku hviezdam.
Tam na oblakoch sedela žena.
Bola krásna a mala nádherné krídla.
Pestrofarebné, žiarivé ako noc.
Ďakujem za básne, zašepkala.
Napíš mi ešte jednu.
A on písal.
Písal pre krásneho motýľa
a po prvýkrát mali jeho básne zmysel.

Každý deň sedel na okne motýľ.
Mal nádherné krídla,
pestrofarebné, žiarivé ako noc.
Zložil ich,
vyhrieval na slnku,
a vôbec, páčilo sa mu tam.
Básnik o ňom písal.
Písal o jeho kráse,
keď mal dobrú náladu,
o jeho oddanosti a lojalite,
keď sa cítil príliš osamelo,
písal o strachu, že raz nepríde,
keď bol smutný.
Do odborných časopisov písal,
ako sa zmenil z húsenice.
A motýľ jeho básne asi ignoroval.
Každý jeho básne ignoroval,
pomyslel si básnik zúfalo
a skočil do rieky.
Počas pádu ho zachytili tisíce motýľov
a niesli ho nahor ku hviezdam.
Tam na oblakoch sedela žena.
Bola krásna a mala nádherné krídla.
Pestrofarebné, žiarivé ako noc.
Ďakujem za básne, zašepkala.
Napíš mi ešte jednu.
A on písal.
Písal pre krásneho motýľa
a po prvýkrát mali jeho básne zmysel.

Ale, veď tam nie je ani jeden rým.

Ale, veď tam nie je ani jeden rým.
Mne sa tá motýlia poézia veľmi páči.
Rýmy nie su podstatné, veď toto nie rubrika pre básnikov-profesionálov, také si môžme prečítať v knižnici. Páči sa mi že prispievatelia len tak kladú vedľa seba slovíčka ako to cítia a ja uplne cudzí a neznámy človek sa v ich slovíčkach nájdem.

Ale aspoň to má dušu.

Dušu aj myšlienku to má. Všetka česť. http://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik140.gif

Ale, veď tam nie je ani jeden rým.

Život je jedna veľká báseň,
kde vládne čas a vášeň.
Záleží na tom koľko citov do nej vložíš,
a či dostaneš to po čom túžiš.

A či naozaj dostaneš to čo si zaslúžiš,
zober pero života a svoju báseň napíš.
Osud je tvoj spoluautor,
on rozhodne či budeš šťastný tvor.

On ti pripraví svoju tému,
ty mu ukáž že nemáš trému.
Tak napíš svoje verše života,
tie verše sú najväčšia hodnota.
Preto ich píš najlepšie ako vieš,
lebo túto báseň iba raz prežiješ.

Ale, veď tam nie je ani jeden rým.
Nemusí byť rým. Je veľa básní s rýmom bez srdca a duše.

http://www.vychytane.sk/filesystem/small/image/200806/579-0-ludovit-stur.jpg..


...ach,milý Ľudovít,čo sa dá?..
..na Slovensku romantika zaniká..
..možnože o chvíľu,
keď vianoce budú
ľudia zas ten svoj kúsok
romantiky nájdu..

Nemusí byť rým. Je veľa básní s rýmom bez srdca a duše.
A TY kde si sa túľal celý víkend?

Visel som na rímse nášho kostola,
nechcel som, to len podpera sa zlomila.
Opraviť som okap sľúbil farnosti,
a teraz mám z toho už len starosti.

S nádejou sa dívam dolu na ľudí,
zišlo sa ich veľmi veľa,
práve išli do kostola.
Možno,že sa niekto pozrie do neba
spýta sa ma či mi pomôcť netreba.

Zrazu jedna babka čo šla uličkou,
ukazuje na mňa svojou paličkou.
Pozrite sa hore tamten neborák,
asi spadne dolu, veru tak.

Videl som, že mnohí majú mobily.
S nádejou som vtedy myslel na pána,
určite už skoro príde záchrana
Ale, čerta veď ti spodní debili
všetci svorne si ma fotili.

ERZET sa nám stratil,
nejak to tu vázne,
už aby sa vrátil.

Pepsíková,Lukyš zas nič nepíšu,
dufam, že som príspevkom hlasným,
nezastavil toky básní.
http://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik162.gif

A TY kde si sa túľal celý víkend?
Stratil som sa pod perinou krásnou,
nedá sa to vypovedať básňou.
Nie som stále v nich.
Žijem ako mnich.
Raz sa chvíle utnú,
odložím mníšsku kutňu.

Kto naháňa euro,
nebude tu tak skoro.

Všetci rýchlo bežme do banky
nedajú nám predsa pozvánky
treba si nakúpiť centy
(no, radšej by som mala kvety)
treba ich zatvoriť do skrine
alebo dať pod stromček mamine
predsa všetci po nich túžia
ako supy okolo pošty krúžia
s mincami pod vankúšom
a so spokojnou dušou
bude sa mi lepšie spať
nič lepšie sa mi nemohlo stať
akurát v januári ma pot obleje
a kričím "zle je" "zle je"
otázku stále si musím klásť
kde som ich schovala, keď ich
neviem nájsť?

Všetci rýchlo bežme do banky
nedajú nám predsa pozvánky
treba si nakúpiť centy
(no, radšej by som mala kvety)
treba ich zatvoriť do skrine
alebo dať pod stromček mamine
predsa všetci po nich túžia
ako supy okolo pošty krúžia
s mincami pod vankúšom
a so spokojnou dušou
bude sa mi lepšie spať
nič lepšie sa mi nemohlo stať
akurát v januári ma pot obleje
a kričím "zle je" "zle je"
otázku stále si musím klásť
kde som ich schovala, keď ich
neviem nájsť?
http://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik199.gifhttp://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik234.gif

Kto naháňa euro,
nebude tu tak skoro..


..zabudla som trošku na báseň...
..nie,nestála som v rade na vášeň-
čo pantá ľudí od pondelka
a vraj ako darček hodí sa...
..tých zopár mincí
prievan z buksy odvanie
ale úsmev pre vás-ten mi zostane...

.


..zabudla som trošku na báseň...
..nie,nestála som v rade na vášeň-
čo pantá ľudí od pondelka
a vraj ako darček hodí sa...
..tých zopár mincí
prievan z buksy odvanie
ale úsmev pre vás-ten mi zostane...

No Pepsíkova a kde si toľko bola. Ja to tu monitorujem celý týždeň a je tu nejak pusto. Lukyš zmizol, Erzet tiež a ty tak isto.Len Rolexak to tu zachraňoval. Aj Iriska už prišla.

A vidíte aj týchhttp://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik150.gif mojich smajlíkov?

Erzet tu dnes bol. j:---:D:D:D

No Pepsíkova a kde si toľko bola. Ja to tu monitorujem celý týždeň a je tu nejak pusto. Lukyš zmizol, Erzet tiež a ty tak isto.Len Rolexak to tu zachraňoval. Aj Iriska už prišla...

..milý kabátik,ani mi nechutí sem ísť,lebo mi nezobrazuje súhlasy,strašne dlho načítava a furt voľačo....a mám skúšky a písomky...

..

..milý kabátik,ani mi nechutí sem ísť,lebo mi nezobrazuje súhlasy,strašne dlho načítava a furt voľačo....a mám skúšky a písomky...
Držím palce! http://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik188.gif

Študent príde na skúšku, potiahne lístok s otázkou, prečíta, nahodí zhrozený výraz a pýta sa:
- Pán profesor, môžem si vytiahnuť inú otázku?
- No tak dobre. - profesor mal očividne dobrú náladu.
Ale toto sa opakovalo niekoľkokrát, až nakoniec profesora prešla trpezlivosť a hovorí:
- Dajte index! - a zapísal mu za tri.
Keď študent celý šťastný odišiel, asistent sa pýta:
- Prečo ste mu to dali? Veď nič nevedel.
- Niečo vedieť musel, keď tak usilovne hľadal!

Každý má tú svoju,
každý ju proste hľadá..... svoju ružu...
Každý ju raz nájde, krásnu a voňavú...
a vie, že je to tá najkrajšia vôňa na svete...
A tak zmámený krásou a vôňou zabúda na to,
že ruža má tŕne...
Necíti ich bolestivé pichanie a nevidí ani krv vytekajúcu z rán...
Občas síce pocíti kruté bodnutie pri srdci,
keď vidí, že niekto iný sa dotýka jeho ruže...
že niekto iný je zmámený jej vôňou...
vtedy by chcel ružu skrotiť,
zbaviť tŕňov a vône a ukryť ju ďaleko od všetkých....
potom si ale uvedomí, že keby ju zmenil,
zničil by to, prečo ju miluje...
už by to nebola jeho RUŽA...
a tak zanechá ruža a nájde si ľaliu.....
nevyzerá tak nádherne, aj vonia akosi placho...
je jemná a poddajná....
nezraňuje...
ani nepovznáša....
len má rada...
prejde veľa času...
občas stretne ružu a spomína na jej vôňu a krásu...
zabúda na tŕne...
vrhne sa k nej....
zraní sa na tŕňoch a odchádza k ľalii ..............
Čo je horšie v živote?
Trpieť pre ružu alebo ublížiť ľalii???
a čo keď nie je východiska???

Priateľ je ten,čo silu ti dáva,
priateľ už z diaľky na teba máva.
ostatní odídu,
na teba zabudnú,
priatelia zostanú,
teba sa zastanú.
na srdci smútok, na srdci žiaľ,
len kamarát by ti ho odohnal.
kamarátov váž si,
maj ich stále rád,
len vďaka ním si, čo si,
buď tiež ich kamarát.
daj im vždy úsmev,keď je im ťažko,
po tvojom úsmeve pocítia ľahkosť.
keď zacítiš úzkosť,štípu ťa oči,
kamarát do tvojho srdca vkročí.
utrie ti slzy,
rozosmeje tvoje pery,
do jeho očí pozri,
on len tebe verí.
priateľ je kamarát,
kamarát je priateľ,
ďakuješ zaňho toľkokrát,
že si ťa našiel.
pocítiš úľavu,keď naňho pozrieš,
má ťa rád a ty to vieš.
len aby vedel aj on,
že znamená pre teba svet,
nech nestane sa len snom,
ktorý nevráti sa späť.

Čo sa stane sa už neodstane,
Škvrny na srdci ostanú..
Aj pocity zmiešané,
Časom vyblednú..
Zostane iba chlad alebo láska..
Škrie ta nezodpovedaná otázka.
Prečo je to tak?
Prečo sa necítiš ako ľahký vták?
Prečo ťa ťažké kamene na duši ťažia?
Prečo ľudia ktorých si mal rád sa už nesnažia?
Prečo sa na teba ani nepozrú?
Prečo máš dušu zronenú?
Odpoveď márne hľadám,
Pri pokusoch na dno padám.
Ďalej padnúť sa už asi nedá...
Veď celý život je jedna veľká veda,
Vysvetlivky však na vzťahy nie sú,
A ak hej, nenachádzajú moju adresu..

Pohľad, kontakt ľudských duší.
Pohľad, pokoj duše ruší.
Pohľad, píše krásne básne.
Pohľad, značí slová krásne
pohľad očí hlbokých.
Pohľadom chceš poslať správu
brnknúť strunu srdca pravú
objaviť, čo bolo skryté,
obnoviť čo bolo zmyté,
zmyté slzou trúchlivou.
Slza, symbol ťažkej chvíle,
premietne ti čo na míle
vzdialené je tvojmu bytiu,
potrebné však tebe k žitiu
potrebné ti pre život.
Ty, čo dávaš kúsok seba,
tvojej duše spriaznenej,
čakáš šťastie, odtieň neba,
od osoby milej.
čakáš, čakáš..Zbytočne?
Na šťastie dvaja sú treba,
toť tajomstvo jediné,
nestačí len vidieť teba,
bo to všetko pominie.
Odíde do nenávratna.
Treba kontakt? Dotyk dlaní?
Tichý šepot zimných saní?
Vyplašený pohľad laní?
Neviem..! nie som zasvätená
iba trochu som zmätená
taktiež z tvojho, môjho bytia.
Neviem, čo nás ešte čaká
budúcnosť ma totiž ľaká..
Viem že ťa mám rada
no nebude to dúfam zrada
Keď odovzdám ti srdce dnes.
Moje srdce na podnose
ako steblo proti kose
nemá šancu, lebo iba
tvoja vôľa, jedna chyba
zmetie srdce z podnosu.
Preto srdce opatrne
vkladám tebe ti do dlane,
iba tebe jedinému.
Môj osud máš teraz v rukách
nenechaj ma prosím v mukách,
v mukách túžby očarenia.
Čakám zázrak premenenia
zázrak jednej sekundy.
Každá chvíľa ovplyvňuje,
tie budúce minúty,
tá sekunda zasahuje,
mení naše životy.

Možno ma v noci prázdnymi očami pohladil sen,
Možno mi naplnil cely život...
Prečo mi krvou prúdilo vibrujúce ticho obalené teplom?
Prečo som kráčala na jeho okraj spoznávajúc svet s čiernym Anjelom –
Vyrovnane strnula silueta...
... ten svet bol otvorený...
... možno som mohla vstúpiť priamo dnu a s ľahkosťou splynúť
s tancujúcim svetlom, možno som ťa objatím zaplavila prekvapujúco horiacim Slnkom...
topil si sa v mojich pocitoch, ktoré som vyplavila na povrch
a ja som ta učila plávať nesebeckým spôsobom
... možno som sa usmievala...
prečo si sa nebránil?
Svetlo sa roztrhlo a zaplavilo priestor nehybného vesmíru
Prečo padol biely múr, ktorý rozdelil krásu na
Dva neznáme svety?
Možno sme kráčali v spoločnej nehybnosti
A Ty si ma v svojej chôdzi posilňoval bez toho, aby som
Vyslovila jediné slovo, možno si čítal z očí písmo
Písmo písané tvojou rukou..
Prečo ten spoločný oheň spaľoval bolesť ukrytú v rozbitých zrkadlách,
Sušil slzy z nemých tvárí...
Slovo nemožné bolo ožiarené našou krásou a splynulo s časom...
...mlčky sme si pomáhali...
možno si mi dal silu, i keď som o ňu neprosila
... možno si mi dal seba, a ja som sa to bála vidieť...
dva svety sa vzpriečili a vytvorili... ako si to dokázal?

pirátsku vlajku rána
zazrel s prvou stratou
snov

keby len neodvrával
a šiel si ľahnúť skôr
nežmýkal v ruke poldecák
ako prepotenú pyžamu

ale nie!
on – sám sebe vrátnikom
znovu a znovu otvára hrdlo
a lačne hľadí na dámu
z ktorej padajú šaty
ako na jeseň listy zo stromu
aby odkryla len telo - holú pravdu
po spoznaní ktorej len málo
málo mužov vydrží sa dívať
do očí

ako lačné mláďa otvára k nemu zobák
a on sám v sebe tvorí plán
ako nakŕmiť tú prítulnú šelmu
na barpult hodí drobák
a to cinkanie mu pripomína
zvuk svadobných zvonov

on je pán
a ona žena
tak zvodne k nemu otočená

treba ísť domov

pirátska vlajka rána
rozbila zväzok snení
a on zistil že je sám
po vytriezvení

a ju navždy pochoval...

Za tri pekné básničky,
traja pekní smajlíčky.

Aký máte názor na tých profesionálovhttp://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik207.gif, ktorí vymyslia rým:
Vianoce šakalaka,
nokia každého zláka.

Ja by som sa za takú blbosť asi hanbil.

Aký máte názor na tých profesionálovhttp://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik207.gif, ktorí vymyslia rým:
Vianoce šakalaka,
nokia každého zláka.

Ja by som sa za takú blbosť asi hanbil.


No ja som našla už aj profesionálny prepis:D

Vianočná reklamka...


Viáááánoce šalala, celé sviatky budem ožralá-mne nekúpi nikto nové fáro-tehotná som asi s taxikárom-vtedy tvrdil že vraj rád ma má-toto keby vedela

mama-tak mi nalej ešte aspoň panáka-len kto mi potom Prednú horu zacvaká....

Viáááánoce bim bam bom-ožralý som už od rána ako slon-kto vravel že opica časom zoslabne-ten nikdy nechlastal poriadne-chlastanie má jeden

háčik-netuším, kedy mi stačí-sám seba nalievam dokola-čo si dám...fuj, veď to je kofola.........

Viáááánoce heja hou-flašku si beriem so sebou-batoh mám slušne nabalený-poobede budem dakde zvalený-keď nebudem v bufete, tak na fete-neviem

na čom šlapete, ja na fernete........

No ja som našla už aj profesionálny prepis:D

Vianočná reklamka...


Viáááánoce šalala, celé sviatky budem ožralá-mne nekúpi nikto nové fáro-tehotná som asi s taxikárom-vtedy tvrdil že vraj rád ma má-toto keby vedela

mama-tak mi nalej ešte aspoň panáka-len kto mi potom Prednú horu zacvaká....

Viáááánoce bim bam bom-ožralý som už od rána ako slon-kto vravel že opica časom zoslabne-ten nikdy nechlastal poriadne-chlastanie má jeden

háčik-netuším, kedy mi stačí-sám seba nalievam dokola-čo si dám...fuj, veď to je kofola.........

Viáááánoce heja hou-flašku si beriem so sebou-batoh mám slušne nabalený-poobede budem dakde zvalený-keď nebudem v bufete, tak na fete-neviem

na čom šlapete, ja na fernete........
Určite lepšie ako originál.:) Aj keď ten s tou mladou kočkou sa mi páči, ale tie ostatné? No trapas.

Určite lepšie ako originál.:) Aj keď ten s tou mladou kočkou sa mi páči, ale tie ostatné? No trapas.
Mne sa páčia tie tri mladé kočky.

Nepíšem básne,ale nedávno sme mali pacientku ktorá do tejto témy prispieva,nepoznám jej nick,no nechala nám pár básní a rada by som sa o ne podelila

Si tak ďaleko,
no vznášaš sa trochu nízko...
Smiem sa Ťa letmo dotknúť?
Už Ťa cítim príliš blízko...

Nechcem toho vôbec veľa,
môžeš sa však trochu báť.
Tej malej odrobinky nehy...
Snáď chvíľky - keď Teba chcem vedľa seba mať.
Iba cítiť Tvoj bojazlivý dotyk,
aj keď viem,
že to nie je správne,
snívať,
že smiem ten hriešny pocit...

Či to nie je sen?
Či to má zmysel?
Hľadieť si do očí,
až kým to neskončí..

Či to nie je hriech?
Či to smieme, keď... ?
Držať sa za ruky,
a nemať záruky...

Buď so mnou,
prosím ostaň...
Buď mojou nádejou.

Buď so mnou,
zvyšok nech prejde...
Si mojou nádejou.

Buď so mnou,
ten pocit už vo mne horí...
Si viac ako iba nádejou.

Krvavé oči hľadia do neba,
svetlo by chceli vydať zo seba,
všetku bolesť premeniť na ticha prach,
nech ostatne len to krásne, ako vo hviezdach...

Krvavé okovy zunčia do ticha,
mať tak voľnosť a opäť voľne dýchať,
všetku trýzeň roztaviť na olej
a vnímať len krásneho dňa novú pochodeň...

Krvavé ostne zaborené do tela,
môcť tak nehybne hľadieť na teba,
všetky jazvy zhojiť,
nemusieť sa viac samotou v tomto boji boriť...

Ten najkrajší pocit v duši vyviera
Keď pred smútkom priateľstvo dvere zaviera.
Keď padáš tak ochotná ruka ťa zdvihne
Výčitkám a hnevu sa pre začiatok vyhne.

Povie ti pravdu nech akokoľvek bolí
Stáť pri tebe, to si priateľ zvolí.
Keby na kraj sveta šiel, či na hore stál
Vždy by sa o teba, o tvoju dušu bál.

Keby bola polnoc a on už sladko spal
A ty by si mu náhle s plačom zavolal
Že život ťa sklamal, že nevieš ďalej žiť
On hneď by vstal a chcel pri tebe byť.

Keď priateľ je pri tebe o všetko môžeš prísť
A stále máš veľa, stále ďalej môžeš ísť.
Jeho slová to sú liek na každú bolesť
On počúva a pozná teba, nie tvoju povesť.

Keď zabudneš slová piesne tvojho života
On vie ich spamäti, to nie je žiadna robota.
Keď pohádame sa a ústup nechce žiaden z nás
Aj tak to všetko vylieči veľmi krátky čas.

Tých priateľov skutočných nie je až tak veľa
No každý ti aj po hádke to najlepšie želá.
Je ich síce málo, no sú na život celý
Urobia ho výnimočný a skutočne skvelý.

Realita moje vnútro ničí
Chcem len zaspať, zabudnúť
Navonok pokojný no vnútri kričí
Každý človek, čo nevládze sa hnúť

Svet sa naruby obrátil
Dýchať nám už nedovolí
Realitu aj do snov nám navrátil
Korzet útrap nepovolí

Zviazaní uprostred, unavení životom
Ktorý príliš rýchlo plynie
Zaspať len, nechať to na potom
Všetko silné v nás už hynie

Len kradmý hlások vydáme
Na obranu voči osudovým hrám
Síl už na život viac nemáme
Len zaspať, nech sen príde k nám

Náš bezsenný spánok je únikom
Sny viac nie sú pokojné
Budíme sa s veľkým krikom
Ako vojak vo vojne

Len zaspať a zabudnúť
Unavená duša prosí
Pretrhnúť útrap púť
Nech nás smrť už skosí

Čo je horšie pre dušu zničenú
Než ráno vstať a dýchať sa nútiť?
Má nádej len v kúte skrčenú
Musieť sa do priepastí rútiť.

Úsmev už zamrzol, slzy už netečú
Len zaspať a zabudnúť, utiecť
Rieky času rýchlo pretečú
Svoj kríž už nebudeme dlho vliecť

Nadvláda padne, čas sa spomalí
Duševná renesancia príde
Príliv dychu do pľúc sa privalí
Strach a slabosť z duše zíde

Len tí silní zázraky pochopia
Komu bolo dobre, zle mu bude
Uvedomelí svoj osud uchopia
Zažiaria na poslednom súde

Len zaspať a zabudnúť kým prejde to zlé
Len pomyslieť, pochopiť, urobiť niečo
Prebdené preplakané noci mdlé
Dohady, pochyby, otázky prečo...

Poznáš ten pocit, keď obrazu chýba rám?
Keď vonku plno ľudí no ty si stále sám?
Keď životu vzoprieš sa a nič to nepomôže?
A pýtaš sa seba: „čo taký človek zmôže?“

Poznáš to keď raní ťa všetko?
A hlavu máš plnú iba zmätkov?
Si sám ako prst a nik pri tebe nie je?
Teba to hnevá a vietor si pokojne veje?

Cítiš sa prázdne no niet ťa čím vyplniť
Celý svoj život môžeš iba ticho sniť.
Pokúšaš sa vlastný život do pamäti vryť
No zároveň sa pred ním túžiš rýchlo skryť.

Sedíš celkom sám prostred štyroch stien
I keď slnko svieti na teba vždy vrhá tieň.
A v noci len tma ti spoločnosť robí
Samota ti dušu na malé kúsky drobí

Poznáš ten pocit, keď nik už na blízku nie je?
Keď samota ti smútok len do duše seje?
Je to len pocit, ty nikdy nie si sám
A obraz je krásny aj keď nemá rám.

Som tá, ktorá vnútro si spútala
Nechcem sa hrať, chcem pravdou byť
Som tá, ktorá život už skúšala
A teraz chvíľami už nechce sa jej žiť.

Zmätok je magma, čo páli moje telo
Som tá čo chce cítiť viac
Už veľa myšlienok mnou preletelo
Chcem ako lúč svietiť na mesiac.

Som tá, čo chce byť ďalšou v poradí
Mnohí už svoj život prežili
Som tá, čo sama si vždy poradí
Tí čo sú mŕtvi, tí nikdy nežili.

Som tá, ktorej myseľ nech sa nestratí
Čo dokázali iní, nedokážem už
Nech môj čas sa márnosťami nekráti
Moje skutky zapíše nemiznúci tuš.

Nemôžem byť tým, čo cítim, že chcem byť
Som tá, ktorej duša kričí
Po smrti chcem zostať, v pamäti ľudí žiť
No slabosť mi zvnútra syčí.

Som tá, ktorá cítiť by chcela
Nie je mi to dovolené, hoci preto žijem
V bezmocnosti trpím celá
Svoje túžby radšej vnútri seba kryjem.

Už nechcem sa stále len pýtať prečo
Život zmysel stráca, žiaľ je jeho patrón
Chcem pocítiť, pochopiť, urobiť niečo
Som tá, ktorej bezmocnosť sadá na trón.

Som tá, ktorej kroky už nepočuť
Život mi medzi prsty preteká
Na nádej a na vieru asi strácam chuť
Akoby ma doháňala tá beznádej človeka

Podstata moja spútaná je, neletí
Som tá, čo by radšej nedýchala
Lebo žiara má prekážku, nesvieti
Som tá, čo snahu zanechala...

Povedzte mi koľko vecí za to stojí
Že sa človek snaží, že žije ďalej
Povedzte mi koľko dní, keď sa to spojí
By trvala náprava každej chyby malej?

Prečo vlastne život toľko vecí dá
Ktoré milujeme a pre ne žijeme
Ja naozaj neviem či len sa mi to zdá
Že nám ich aj tak vezme či chceme či nechceme.

Pustiť si niečo k srdcu mám strach
Či naozaj vyplatí sa mať niečo vážne rád
Každá strata je kúska duše vrah
A každá pre mňa znamená prihlboký pád

Poznáte ten pocit, keď niekto je vám blízky
A vy ho dlho nevidíte, v srdci prázdna diera
Po dlhej dobe stretnete ho, stále je vám blízky
No už spolu nie ste a vám srdce smútok zviera

Už nechcem len strácať, vracať sa k samote
Chcem si chvíľu ponechať, čo život mi dal
Nie stále sa len uberať k starej známej clivote
A stále len počítať, čo ma život stál...

Jediný zvuk, čo zvestuje dej
Je šelest lístia, čo prosí o nádej.
Keď cítim, že strácam vieru
Vietor začne fúkať do iného smeru.

Spleť myšlienok mojich kĺže sa nocou
Chcem aby ma mesiac opantal svojou mocou.
Myšlienky prúdia, rýchlo sa miešajú,
Chcem ich zastaviť, no väčšiu silu majú.

Viem, že sa to so mnou práve deje
Už nebudem cítiť, ako krásne slnko hreje.
Stáva sa zo mňa zmätený človek,
Čo žiť vo vlastnom svete má sklon.

Nedokáže si usporiadať pocity a názory,
A nádej stať sa normálnym už nezahorí.
I keď vlastne význam toho slova nepoznám,
Budem ním, ak si všetko v hlave vyrovnám.

No chcem ešte vôbec k normálnym patriť?
Tak málo premýšľať, mechanicky žiť?
Možno je správne zostať trochu iným
Stať sa aj v monotónnom svete výnimočným.

Iným sa nelíšim, len svojou mysľou,
Robím čo chcem, tvárim sa kyslo
Ak mám na to chuť,
Aj keby som mala na morálku zabudnúť.

Cítim sa chvíľami príšerne zbytočná,
Chvíľami zas viac než len užitočná.
Smútok chcem cítiť tak ako šťastie, cit a nehu
No stačí zmienka pred ľuďmi a už sa mi smejú.

Každý len šťastie, úspech a radosť hľadá,
Slzy, smútok a blbý deň v ich očiach padá.
No sklamanie a žiaľ sú dôležité tiež
Ak si iný, než ostatní, blázon, tak to dobre vieš.

Blázon nie je ten, čo sám nevie čo hovorí,
Nie je to len čudák, čo nechápu ho doktori.
Bláznovi nerozumejú iní, lebo mu nechcú rozumieť
Radšej ďalej pletú svojho nevedomého života sieť.

Viem to, lebo ja som ten zmätený blázon.
Zo všetkých tých zvláštnych právd mám hlavu ako zvon.
Nech blázon netrpí, že druhí ho nechápu a sú škrobení,
Nech trpia oni, aj tak raz budú pravdou od bláznov zronení.

Nepíšem básne,ale nedávno sme mali pacientku ktorá do tejto témy prispieva,nepoznám jej nick,no nechala nám pár básní a rada by som sa o ne podelila
Fajn, fajn, fajn. Pekné, pekné, pekné. Krásne, krásne, krásne.

Vieš, že KLAMAŤ sa nemá ??????????????????????????

(Aj to, že v našom trestnom poriadku platí zásada : trikrát a dosť ,
tak prestaň ďalej uverejňovať. )


A toto si kde zobral

Ale "šlohnuté".

Píšeš mi akoby tebe patrili

Som hviezda padajúca z neba, ktorá ti splní prianie
Som mesiac svietiaci na tmavej oblohe a nie iba zdanie

Som nekonečne tmavá noc
Som noc, čo má svoju moc
Desivú, čiernu, záhadnú moc...

Som aj slnko na oblohe, čo bozkáva ti viečka
Som aj vánok v sviežej hore, čo hladí ti líčka

Som víchrica, čo láme stromy
No napokon sa vždy upokojí...

Slnko vyšlo zahnalo chmáry
Na perách ti úsmev žiari.

Úsmev krásny, slnečný
celú tvár ti presvieti.

Slnko žmurkne vyšle lúč
ty sa smeješ... Stačí už!

Slnko kývne...Poď sa hrať!
Rozbehneš sa...Tak počkaj snáď!

Vystrieš ruky k slniečku
a on ti podá kytičku.
...Kytičku tých najkrajších slnečných kvietkov...Kytičku tých najkrajších slnečných lúčov.

Vieš, že KLAMAŤ sa nemá ??????????????????????????

(Aj to, že v našom trestnom poriadku platí zásada : trikrát a dosť ,
tak prestaň ďalej uverejňovať. )



Ale "šlohnuté".


A toto si kde zobral


Píšeš mi akoby tebe patrili
Milan, teraz nereagujem na Teba, lebo chýba podpis ka-mil. Reagujem na mušličku a kabarteka. Chcela by som sa zapojiť do ich rozhovoru a spýtať sa, kto je vlastne autorom tých skvostov. Mušlička tvrdí, že je to pacientka z bližšie nešpecifikovaného zdravotníckeho zariadenia, ktorá prispieva v téme. Predpokladám, že je to téma Nekonečná báseň. Kabartek vyzýva mikrochirurgičku- mušličku, aby neklamala, lebo básničky sú „šlohnuté“. Mušlička sa bráni a čuduje sa, či nie sú nedajbože kabartekove. Ako sa normálny človek má v tom vyznať???
Ale asi je to jedno. Mám však pre autora návrh. Keby spojil všetky svoje básničky do jedného celku, mohla by z toho byť veršovaná lyrická dráma na spôsob Rostandovho Cyrana z Bergeracu.

Petra Nová - autorku poznám len po mene nie po nicku,prišla mi ss od nejakého Karasa aj s jeho adresou,vraj mu mám tie básne poslať,lebo nie sú moje,ale to ani netvrdím,no chcem vedieť aké právo má na ne on,ss písať nemôžem tak som to riešila príspevkom.

Ale "šlohnuté".
Mne je úplne jedno kde to zobrala. Môže tu kľudne uverejniť aj.:
Je první Máj,
je lásky čas....
Beriem to tak že mi tým chce niekto niečo povedať a punktum.
http://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik181.gif Žabomyšia vojna.

a ja, že tu básňou poteším dušu svoju...
...a zatiaľ tu dvaja o blbosť bojujú

Musím hodiť na poradu,
že fantázii a hlúposti
sa medze nekladú.
Preto nesmieš obmedzovať
ľudí, čo sa nechcú schovať
len si presadzujú názory
čo siahajú (ďaleko) za naše obzory.
Z hlúposti sa vynorí fantázia
zo zlosti niečo krásne
aj ostatní sa nakazia
a pribudnú nové básne.

Mne je úplne jedno kde to zobrala. Môže tu kľudne uverejniť aj.:
Je první Máj,
je lásky čas....
Beriem to tak že mi tým chce niekto niečo povedať a punktum.
http://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik181.gif Žabomyšia vojna.
-7 ?!http://www.nactileti.net/grafika/3dsmajlici/smajlik219.gif

Po každej strašnej búrke
vrátil sa k horúcemu ohňu.
Sám...
A čakal, kým skaly sa pohnú.

Stačilo sa trochu pousmiať
a svet by býval krajší.
Čo dokáže jeden úsmev...
No prišiel deň ďalší.

Po každom krvavom boji
vrátil sa k smutnému lesu.
Sám...
A čakal kým anjeli sa z neba znesú.

Stačilo sa lepšie pozrieť
a svet by sa zdal menší.
Ľudia chodia slepí...
No pás tmy je tenší.

Po každej zúrivej hádke
šiel k studni plakať.
Sám...
A chcel na nádej čakať.

Stačilo len chvíľu zastať
a svet by sa zdal iný.
Čas sa snaží vládnuť...
No prchá pocit viny.

Každú noc na opustenej púšti
vyl ten istý šakal.
Sám...
No stále čakal.

Stačilo jedno slovo,
možno jeden kvet.
Keby mohol kvitnúť...
Zmenil by sa svet.

...chcela som básničku pridať sem...
..nebola som tu dlho,viem...

..no nedám..neoplatí sa..na to snáď
časom tu príde každý..

...páchajú sa tu ťažké vraždy...

..na smiechu a dobrej nálade...

..veď toľko jej zas nemáte!!!...

chodí mi po rozume básnička
taká, ako neodbytná pesnička

snažím sa chytiť ju za pačesy
ona však uniká, kade ľahšie, kdesi

nevzdám sa just, veď čosi ma napadne
a potom v rýmoch aj zo mňa vypadne

ukladám veršíky ako najlepšie viem,
žiaľ, nič z toho nebude, teraz to už viem,

a kradnúť nechcem, lebo to je hanba
uspokojím sa s tým, čo ponúkne táto stránka.

Pre pepsikovu

Nech zbrane rinčia, vpravo, vľavo,
nám musí byť hravo.
Smútok v duši, zažeň kdesi,
veď Ty dobrá, milá, tu si.
Patríš sen a si naša,
ako pre kravičku dobrá paša.
Tvoje slová z hĺbky duše,
sú sťa šípy z presnej kuše.
Nie tak rania, nie tak bolia,
pre mňa sú, ako zelené polia.
To čo zvonka hnilé zdá sa,
nemusí byť vždy len prasa.
Hlbšie poznať človeka,
moja túžba odveká.
Čierna? Biela? Nie, to nie.
Nie, to sa mi nestane.
Môže mať aj nickov ix,
môže to byť pacientka, môže to byť kamil ix.
Zažeň chmúri, čelné vrásky,
nie všetko sú zvodné krásky.
Krása zvnútra pramení,
a to sa už nezmení.

Viem, že to čo nasleduje nie je nič nové, ale musel som si splniť čo som si predsavzal. Napísať nejakú smutnú rýmovačku nad jeho smrťou mi nebolo dôstojné. Iba si ešte raz spomente, spomeňme.

Zomrel básnik Milan Rúfus

V bratislavskej Nemocnici Staré Mesto zomrel 11.1.2009 krátko pred 7. hodinou ráno básnik Milan Rúfus.
Rúfus bol od 28. decembra hospitalizovaný na I. internej klinike Fakultnej nemocnice Staré Mesto, mal ťažkosti so srdcom i ďalšie zdravotné problémy.
Básnikovi, ktorý 10. decembra oslávil osemdesiate narodeniny, vo štvrtok 8. januára pri príležitosti výročia vzniku samostatného Slovenska prepožičal prezident republiky Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj krajiny. Vysoké štátne vyznamenanie prevzala z rúk prezidenta básnikova manželka. Je to ďalšia pocta autorovi, ktorý je laureátom mnohých domácich a zahraničných cien vrátane Štátnej ceny za literatúru a Radu T. G. Masaryka. Pred necelým mesiacom mu bolo udelené aj prestížne ocenenie Crane Summit 2008.

Česť jeho pamiatke.

Pre všetkých

S radosťou čítam na Porade básne
mnohé z nich znejú vznešene a krásne.
Snažím sa pochopiť dušu básnika,
v ktorej tá báseň ľahko alebo ťažko vzniká.

Držím mu palce pri každom jednom rýme,
aby verne vyjadril to, čo jeho dušou hýbe,
zlostí ho alebo hreje.
Ak sa to podarí , moja duša sa smeje.

Posral som si život tot v nedávnej dobe
rodina sa asi krúti v svojom hrobe.
Prisahal som vernosť len tej jednej strane,
keby som bol tušil čo sa potom stane.

Chdím s ricu holú, mám aj holý chrbát,
nestačil som rýchlo otočit svoj kabát.
Lež som sa spamätal, však to sranda neni,
všetci moji šéfi sú zas vo vedení.

Sedim tu a čítam to i ja
hoc duša moja nemá stále pokoja.

Noc je krátka, chladná a mrazivá
nie som však umelcova diva.
Ja len skúšam čo to dá,
nech sa moja myseľ v túto hodinu moc nenamahá.

Ja poďakovanie Vám všetkým chcem vzdať
za Vašu námahu, trpezlivosť a čas.
Nech Vaše úsilie a snahu pochopia všetci, snáď
a Vám vyčarí na tvári úsmev a slnka jas.

ako v médiách vraveli
ešte nie sme v pr..li
kým máme lúky a lesy
na pasienky zbehneme si

na krízu sa zasmejeme
k obzerancu prihryzneme
kus horkosti a z nechute penu
zapijeme prckom blenu

každému z vrchnosti je treba
miesto kaviáru a chleba
vytetovať názov strany
na čelo, čo končí tam...
až kdesi za gaťami

Kontra báseň - o živote

Ja mám život šťastný, pokojný a slastný.
Dosť sa vyznám v tlačenici, lakte tiež mám plné sily.
Tam, kde lakte nestačia, z rodnej strany potlačia.
Chápem rýchlo, poďakujem, sponzorský dar neľutujem.
Spokojnosť je dvojstranná, tamtých hore, a aj mňa.
Za nadmieru lojality očakávam uznanie,
hmotné statky preferujem, nahradia mi svedomie.
Žalúdok mi ešte slúži, preň je vhodná potrava
bohatstvo a tučné konto, tomu neviem odolať.
Nezávidím kamarátom, nezvyknem ich ogabať,
doprajem im veľké sústo, keď kostičku ohlodám.
Bez svedomia je žiť ľahké, so zásadami oštara,
na sviatky ich čistím mydlom a tiež dobre prevetrám.
V podstate som hruda cukru, sladká, tvrdá, príjemná,
ale to len do tej chvíle, kým všetko ide podľa mňa.

Nielen slnečné dni a slnkom zaliate pláne,
ale život sa musí žiť i na hrane.

...kam prepadli sa básničky?...
..možno tie krásne slová pošli
andelíčkom na sníčky..
...jeden sen tebe,a aj tebe,
po jednom tamtým dvom a jeden mne
nech aj iným zostane..
...posplietame sníčky do básničky,
pridáme úsmev,snežienku
aj radosť, lásku preveľku,
možno aj dve-tri slzičky...
..nech má báseň pestro vo vienku...
..len nech sa už vráti domov z cestičky...

Pepsííííková, žiješ? Už tu bola po teba vyhlásená pátračka :---

Pepsííííková, žiješ? Už tu bola po teba vyhlásená pátračka :---.


...ahoooojky, Kazuuu,kamka moja milá, to je nápad, dáme sem prirobiť aj pátračku...

asi tak za mesiac, dáme potom scuka :D

asi tak za mesiac, dáme potom scuka :D

..jasné, som to trochu opravila, ale dohodnutééé, teším sa už fčiľ)))..


( a mali by sme to vymazať, lebo nás obvinia, že si dávame tajne rande))))))

Neboooj, poraďáci nám nebudú závidieť, že si trochu pánty zoderieme :D:D:D

Termín 31.3. prochodí, až mi z toho mráz po celom tele chodí.
Nie pre priznania daňové, ale že čakajú nás rôzne povinnosti nové.
Bože, zastav čas, nech máme po daňových pre seba aspoň týždeň čas.
Teší sa rodina, príroda ,záhradka,mačka, pes ba aj celý dom, že
už prejde ten daňový boom.
Poraďáci milí, spojme všetky sily, aby sme po daňových zase kľudne žili!

Termín 31.3. prochodí, až mi z toho mráz po celom tele chodí.
Nie pre priznania daňové, ale že čakajú nás rôzne povinnosti nové.
Bože, zastav čas, nech máme po daňových pre seba aspoň týždeň čas.
Teší sa rodina, príroda ,záhradka,mačka, pes ba aj celý dom, že
už prejde ten daňový boom.
Poraďáci milí, spojme všetky sily, aby sme po daňových zase kľudne žili!
Žiť chceš?
No zobuď sa pre Boha,
po daňovom príde DPH.

Nielen slnečné dni a slnkom zaliate pláne,
ale život sa musí žiť i na hrane.
Mám z toho zlý pocit
a tuším čo sa stane.
Ja dlhé roky žijem na tej hrane.
A vietor fúka tam i tam
a neviem na ktorú stranu sa ja zamotám.
A Tí, čo majú strážiť moje pohodlie,
na tú dobrú stranu postavili zábradlie.

...
Čím sa previnila snežienka,
že ju zašliapla labka hafinka?
No asi bola prinežná a malinká,
keď pritiahla záujem Bobinka.

Snežienok krása je nenávratne v čudu,
dostali od Bobíka zlatistú sprchu.

Snežienky majú často pech,
keď ich vyhľadá Bobko plný ako mech.
Krása, nežnosť a láska sa utopí v snách. Ách!
Namiesto snežienok, zostáva svetložltý sňach.

A breza smúti za krásou snežienok pár,
a pevne verí, že skoro príde jar.
...

Žiť chceš?
No zobuď sa pre Boha,
po daňovom príde DPH.

Aj keď príde DPH,už to bude pohoda.
Daňové keď urobíme, možno niečo zarobíme.
Môžme ísť do obchodu , prelistovať poradu, naplánovať dovolenky
a ďalej makať ako včielky.
A tak znovu dookola -naučila nás účtovnícka života škola....

Pepsííííková, žiješ? Už tu bola po teba vyhlásená pátračka :---
Pepsiková sa vrátila.
Kde asi tá bola?

Psi do búdy, policajti na strážnicu.

Vtáčiky si pekné piesne hudú,
tu zasa pekné básničky budú.

Pepsiková sa vrátila.
Kde asi tá bola?

Psi do búdy, policajti na strážnicu.

Vtáčiky si pekné piesne hudú,
tu zasa pekné básničky budú.

A to si ako myslel s tými psami a policajtami?

..Achjaj...zas tu má každý vlastný piesoček,
súkromnú lopatku a deravý kýbliček...

Bobíkova depka

S Bobíkom našim niečo zlé sa deje.
Nepapá , neskáče, ani sa nesmeje.
Škarbkám ho za uškom
a núkam pamlskom.
Márne!

Díva sa na labku , v očiach má otázku.
Ja, že som kvetiniek vrah?
Očká plné rosy, chvostík smutne nosí,
o odpustenie prosí.
Pokorne!

Ľúto mi Bobíka, niečo treba robiť!
Lebo mi ubzikne do psíkovských lovíšť.
Môj kamko chlpatý, ten je pre mňa všetkým.
Pre zmáčané kvietky to veru nedopustím.
Určite nie!

Bobíka vyháňam násilím z pelieška
Vo volnej prírode dosýta nech sa vybežká.
Tam nájde lákadiel more, toť aj v susedovie dvore,
vrtí chvostíkom mladá čuvačka.
Táa kočka!

A tak náš Bobík konečne doslzil,
život mu po čase náramne zachutil.
Objíma labkami kamku jeho milú,
Nedá si vziať tú prekrásnu chvíľu.
Nikým!

Bobík je v pohode , papá a tiež pije.
Život svoj psíkovský radostne si žije.
V búdke psej nečuší , aj keď ho tam poslal/erzet/,
ide tam len vtedy , aby si dobre pospal.
Pokojne!

ZUZI21
...prekrásne...100bodíkov...
..ďakujem, nič krajšie som dávno nečítala.....

..Achjaj...zas tu má každý vlastný piesoček,
súkromnú lopatku a deravý kýbliček...

A trapas spôsobiť si môžeš sám,
keď v vážnu chvíľu
vtipkovať si skúsil.
Na kolená !
Ten prísny dohľad učiteľa,
ktorý Tvoj fór nepochopil.
http://nd.blog.cz/o/ouky-douky.blog.cz/obrazky/25368954.gif
Myslel som, že zareaguje Erzet a toť....
PS: Deravý kýbliček už mám dávno.

A trapas spôsobiť si môžeš sám,
keď v vážnu chvíľu
vtipkovať si skúsil.
Na kolená !
Ten prísny dohľad učiteľa,
ktorý Tvoj fór nepochopil.
http://nd.blog.cz/o/ouky-douky.blog.cz/obrazky/25368954.gif
Myslel som, že zareaguje Erzet a toť....
PS: Deravý kýbliček už mám dávno...


heeej!..deravým kýbličkom som reagovala na už vymazané príspevky..vstaň z tých kolien, ešte dostaneš arthrózu)))

ZUZI21
...prekrásne...100bodíkov...
..ďakujem, nič krajšie som dávno nečítala.....
Pepsíková, ja a Bobík ďakujeme. Našich psíkov máme asi obidve rady, preto to nadšenie.:)
Ale priznám sa, že len opatrne pozerám na ten Tvoj príspevok, aby ma tých veľa bodíkov nezadlávilo.:D

...Kamilko náš, si ty "had"..
..čo nás vôbec nemáš rád?..
..môžeš nickov 300 mať,
s každým sa tu podpísať -
ak na úrodnú pôdu padne,
nie každému však vždy sadne-
ale ak len jedno meno máš,
prečítajú ťa vždy všetci,
si náš kamoš - skoro brat..
..načo si tu robiť prieky..
sú to slová do prudkej rieky,
život nie je o hádkach,
máš ho trochu, po splátkach
ber a múdro rozdávaj,
veď nemusíš všetkých názor brať-
už sa neprieč- skús sa hrať...

Pepsíková, ja a Bobík ďakujeme. Našich psíkov máme asi obidve rady, preto to nadšenie.:)
Ale priznám sa, že len opatrne pozerám na ten Tvoj príspevok, aby ma tých veľa bodíkov nezadlávilo.:D..


...neboj, ZUZI, unesieš,
s Bobíkom sa podelíš..
..každý bodík - piškótka
pre Bobíka dobrôtka...

A to si ako myslel s tými psami a policajtami?
Chcel som byť vtipný. Akože, obrazne povedané, reakcia na: „Pepsííííková, žiješ? Už tu bola po teba vyhlásená pátračka“, myslená dobre. „Psi do búdy, policajti na strážnicu“. Že už netreba po nej pátrať, pretože už je na scéne.

Chcel som byť vtipný. Akože, obrazne povedané, reakcia na: „Pepsííííková, žiješ? Už tu bola po teba vyhlásená pátračka“, myslená dobre. „Psi do búdy, policajti na strážnicu“. Že už netreba po nej pátrať, pretože už je na scéne.

No veru mám už kýbliček deravý, lebo som to nepochopil.http://nd.blog.cz/o/ouky-douky.blog.cz/obrazky/25368989.gif

..


...neboj, ZUZI, unesieš,
s Bobíkom sa podelíš..
..každý bodík - piškótka
pre Bobíka dobrôtka...
Poctený bol Bobík môj
Tvojou priazňou velikou.

Aj spyšnel trochu potvora,
náročný je až hrôza.
Nestačí mu škrabkať uško,
už si žiada hladiť bruško.

Tie piškótky veľmi rád,
kým ich má, tak nie je kamarát.
Chrumká si ich súkromne
v svojej búdke drevenej.

Vtedy ani čuvke milej
nedopraje šťastné chvíle
pri piškótke sladučkej.
Jednoducho - gavalier.

Ale dosť bolo Bobíka,
konečne zaliezol do pelecha.

P.S. Zato by sa mohli vrátiť všetci ďalší, ktorí sa už dlhšie odmlčali. Ich krásne básničky tu chýbajú.

...myslel si dobrák Erzet, v dobrej viere,
že spraví radosť stránkou veselou-
v dnešnej ťažkej ére...
...ale kdeže..už nie úsmev
privádza nás sem..
..už len ťažké vojnovačky,
pre pár chlapcov milé hračky,
vyrovnať si slovom účty,
písmenkami po paluli dať,
to sú tejto stránky súčty...
..nebudem sa s vami hrať...

Všetci sme anjeli,
Pomáhame iným,
Niektorí bez toho,
aby vôbec žili.

Tak vážme si náš svet,
Veď krajšieho nikde niet,
Nedá sa z tade ani uletieť,
Keď je nám zle.

Spravme si tu malý raj,
hneď všetko zdať sa bude,
akoby to bolo naozaj,
raz to príde.

Šťastný každý môže byť,
ak chce,
len veľké veci treba utopiť,
a začínať maličkosťami.

Aby niečo malo zmysel,
na začiatku vždy sú tu len slová,
ktoré keď zneužiť ich chceme,
nech si každý schová,
len pre samého seba,
keď ostatných anjelov mu netreba.

Zažni svetlá
ukážem Ti zázrak malý
dnes otvorím knihu
do ktorej sme svoj život dali

Noc v deň premeniť
a vysúšať moria
nechať dýchať jarný vánok
cez brány rodného dvora

Išli sme hľadať človeka
v ľudských očiach
a našli sme
rozkvitnuté záhrady na úbočiach
plné lásky,plné viery-
človek ďalej žije,
miluje
a verí!

..to je , páni, to je krása
keď tá lopta kotúľa sa
pevnou nohou vysotená
na krásny gól premenená..
..vyvrieskam sa, hola hej
nádej nás zas posunula
o krok ďalej-
ku tej sláve víťaznej..
...čo ten bránkár- asi spal
že si vlastný gólik dal,
neschopný bol a či len tak
bŕr, je to ale podrazák...
..šťastím žiaria tváre hráčov,
trenky cez plot lietajú
tak sa tešia milí chlapci
keď si dobre zahrajú...

V tichosti hviezd
držím v ruke pamiatku
neni to kríž, ktorý zdvíhám k nebesiam
je to len modlitba za matku

Studený vietor so snehom
bije mi do tváre i do jarného puku v diaľke
stratila som drahokam
ktorý by som nikomu nedarovala, ani za svet

Na lúkách nie je ešte máj
a v jabloniach nie je plno kvetov
vtáčiky, prosím vás, spievajte mi o matke
aká bola dobrá, rozprávajte celému svetu

Potoky chladné-posledný sneh sa topí
jar prichádza a slnko zohrieva svojími lúčmi opodiaľ
márne Ťa hľadám medzi jarnými kvetmi
a dnes Ti nikto na hrob ani kytičku nepodal

Zem sa. prebudila

Zem sa prebudila
po bozku krásneho princa.
Celú zimu živorila,
prebudila sa až po teple jarného slnca.
Pod zimnou snehovou perinou dýchala,
svoj sen o živote, snila.
Skončila spánok,
prebudila sa,
rozvoňala lúky,
pažite,
ulice,
aleje
vôňou, ktorá spríjemňuje svet.

Začal sa lásky čas, otvára sa ženské lono.
I zem otvára náruč milencom,
zeleňou zelenou,
ako na semafore zelená gombička.
Ľudské púčiky
sa začínajú rozvíjať,
ako cibuľa čistia sa od zimného ošatia.
naplno sme začali dýchať jar.

Lúka plná kvetov
a na nich včeličky,
ktorý z nich skončí v rukách
obetavej, milej mamičky.

Rosa pokrýva trávu
zelenú, krásnu, trblietavú,
musím ti otec povedať
že tebe dávam úctu neskonalú.

Viem, že radosť sa skončila
ale ja myslím na vás čoraz viac,
mám na vás pekné spomienky
a posielam ich k vám opäť, zas...

Jar prišla, slniečko sa hlásí každý deň
povedzme svojím rodičom,
tisíckrát im povedzme
ako veľmi ich máme radi.

Na oblohe slnko žiary
sedím šťastne na konári
sedím si,do neba hľadím
s mojím dlhým vedením

Môj kábel je veľmi dlhý
musím splatiť všetky dlhy
napätie je v kábli silné
musím stisnúť konár silne

Začnem písať krátke básne
počkám si kým slnko zhasne
sedím si ja do večera
už sú prázdne moje črevá

Bol som meter nad zemou
nad čarovnou krajinou
na oblohe mesiac svieti
smejú sa mi všetky deti

Už som spadol do trávy
počkám kým mi vitrávy
všetko sa mi točilo
na dnes by to stačilo..

autor: piggos

Nespoľahliví anjelici

Pepsíkova moja milá,
dobre som sa zabavila
V cc-clube obrázok -
anjel spadol na zadok!

Keby Einstein, čo len tušil,
že anjelik pád si skúsil,
svoj zákon by isto zrušil
pre anjelikov zblúdilých.

Viac neverím anjelikom,
veru slabá je ich moc!
Ak zloží ich pohár piva,
kto mne príde na pomoc?

Poučenie pre mňa plynie:
pijem pepsi a ništ inšie!
Pivo nechám anjelom.
Nech sa chránia navzájom.
:):):):):):):):):):):)

Slniečko sa zobudilo
lúče na mňa nahodilo,
máš ty beťár teplý lúč
a zrazu bol celkom fuč.

No čo, oblečiem sa lepšie
a čakať budem na slniečko v teple,
bez neho to bude smutné
keď nesvieti aj myšlienky sú zradné.

Joj, lúče ukázať sa zase chceli
ale mraky to černotou zastreli,
pršalo, ba lialo zas
a my sme sa darmo tešili na spústu krás.

Zrazu dúha, krásne farby žiarili
leto tu máme tuším v apríli,
tešíme sa všetci veľmi
na príspevky a krásne slová s poraďákmi...:):):)

Prečo.?!

Nová jazva mi vznikla,
do srdca, ako nôž prenikla.
Prečo v máji muselo sa to stať,
kto závoj z toho pomôže mi sňať?
Smútok na tvári,
veľmi ma kvári.
Nevedel som že to bude bolieť,
vôbec, že tak budem želieť.
Čo zajtra zažiť sme mali, už sa nestane.
Aj táto bolesť raz ustane?
Dnes čerstvá rana,
láske hrozí hrana.
Prečo pre pána?

Nekonečná báseň.

Dieťatko rastieš.
Pekne sa vyvíjaš.
Plačeš.
Plaču pri Tebe.
Raduješ sa.
Radujú sa z teba.
Hromžia na teba.
Nadávaš.
Nadávajú ti.
Tlač na povrch všetko, čo z duše, okolo srdca vychádza.
Vypusti radosť aj žiaľ,
povedz kedy si plakal, kedy si sa smial.

Dnes, už ako obyčajne
spovedám sa ránu,
že mi niekto v noci klopal
na nebeskú bránu.
Či to hriešnik a či poet?
Psík pokojne ľahol k nohe
- sledoval ako zľava doprava
báseň papierom prepláva
V pyžame a papučiach sadla som si k stolu
zívnutím som odohnala z vrásky čela smolu.
Vypísané prero snáď
ešte zvládne veršovať.
... vprostred básne preniká
k ušiam zvláštna muzika...
Odkiaľ ten zvuk, čo ma ruší?
Hlas volajúceho na púšti?
Či ma múzy prekliali
v nepoznanom ošiali?
... pozriem z okna: susedova tráva
akosi podrástla od včera
a z okenice na mňa
tupá tvár zazerá
... Znova ten tón za tónom...
psík ticho spí pod stolom
Čo to teda môže byť,
nenechá ma v kľude žiť,
pretŕha niť básne
a ničí ma strašne...
...blúdim... hľadám pod skriňou
čo je jeho príčinou
Ozýva sa čoraz viac,
vyje ako na mesiac
... hľadám v hrnci a tu náhle
rozsvietilo sa mi v hlave
Tá ária je predsa
zvuk lačného orchestra

Haló, haló, ľudia kde ste?
čo sa deje v tomto meste?
zvanom "Nekonečná báseň"
Rýchlo príďte, kým tu zhasnem

:) :)

Ja kedys som to skúšal.
No ktosik do mňa búchal.
Nech idem preč vypadnem.
Do jeho (konceptu) - nesadnem.
Že básniť on nevie - jasná reč ,
znova a zas - rýpal - hybaj preč.
Trošku som sa túlal,
občas sem - nakúkal.
Zriedka však ktosi prišiel,
myšlienku novú - že našiel.
A s peknou je dobré sa - podeliť,
potom je duši ľahšie - dýchať / žiť.
Tak poďte - rozsievači nálady,
treba si - osud - dobre naladiť.
Nesprav iriska - nesprav tmu :).
PRIVOLÁM básne - POĎTE DNU.

Bude ti tu veselo / a možno aj smutno,
Smej sa / svetu-zlosynom / - PLAKAŤ - nie je nutno.
Nevera
Neskutočná známosť,
príjemná drzosť,
podstatná slabina,
neistá vidina.
Skúšanie citov,
odbúravanie mýtov,
nepremyslený skutok,
no určite smútok.
Nenávisť blížneho,
spoločný život bez neho,
oľutovaný podvod.
Neskoro. Rozvod.

Nie v básni je moja duša ukrytá,
ale tam kde málo svetla preniká.

Kto vlastne som, pýtam sa seba.
Prišla som z neba ako kvapka rosy, ktorú nezmyl dážď
a niekto dovolil jemné strunky v tele rozihrať.

I padnutá na kolená, musela som vstať.
Kráčať so slzami v duši, no pri tom sa smiať.
Od života brať málo a veľa dať.

Biele a čierne sa strieda denne a je len na nás ako si cestu osudu vyšliapeme.

Hviezdy nám svietia mliečnou dráhou, my hľadáme sa tam.
Nik však nevie čo skrýva sa za nebeskou bránou,
kto vstúpiť tam smie a nazrieť snáď.

Tak stávame sa kvapkou v oceáne.
Nestratiť sa to dá námahu.
Splynúť a unášať sa, jednoduché zdá sa.

Občas sa búrka preženie no slnko svieti zas.
Vietor šepká tichú pieseň bolesti čo dlho ukrytá je v nás.

Premeniť smútok v radosť neskrotnú,
roztopiť ľady zloby a úsmev druhým dať,
to jedna kvapka nezmôže, treba ich viac.

Ráno keď vstaneš a zbadáš v sebe trblietanie,
zistíš, že už nie si sám, chceš úsmev rozdávať a jemnú rosu v dlani mať.

Nevera
Neskutočná známosť,
príjemná drzosť,
podstatná slabina,
neistá vidina.
Skúšanie citov,
odbúravanie mýtov,
nepremyslený skutok,
no určite smútok.
Nenávisť blížneho,
spoločný život bez neho,
oľutovaný podvod.
Neskoro. Rozvod.
Pekné, pravdivé,
nepekne pravdivé.

Pekné, pravdivé,
nepekne pravdivé.
Splnil si dnes svoj sen,
máš výnimočný deň.
Úbohé ženy máš na muške,
venuj sa viacej svojej Miluške.
Zajtra je tá správna chvíľa,
poláska ťa tvoja milá.
Muža, čo dušu ženy ocení a lichôtku povedať nelení.
Takého muža chceme do smrti milovať
ktorý nás bude stále dňom nocou zbožňovať.

Nevera
Neskutočná známosť,
príjemná drzosť,
podstatná slabina,
neistá vidina.
Skúšanie citov,
odbúravanie mýtov,
nepremyslený skutok,
no určite smútok.
Nenávisť blížneho,
spoločný život bez neho,
oľutovaný podvod.
Neskoro. Rozvod.
Pekne napísané ... až by sa dalo závidieť že niekto vie tak zujímavo a výstižne vedľa seba poskladať slovíčka ... ale ak to pramení z vlastnej boľavej skúsenosti, tak mi je to ľúto.

Hlavičku potrápil chlapec,
mal tajných snov kopec,
poskladal túto básničku,
pohladil ňou moju smutnú dušičku,
ostatných potešil, či zarmútil trošičku?

Kde láska pramení,
duetá slov,
noci bez snov
deň bez zranení,
bez jazvy na duši
bez spomienok, čo bolo
bez túžob, čo by sa stalo
ak urobíme niečo, čo sa nesluší...
ak chytíme si tváre do dlaní,
ak vieme, že naše objatie
nie iba chvíľkové dojatie
nám chvíle času ochráni...
Rozliata šálka čaju na obruse
zdvihnuté obočie, alebo čas
a vieme pochopiť, že obaja, nie jeden z nás
má mladosť v duši v jednom kuse
a nerozmieňa čas na drobné,
nehľadá peknotu tam, kde sú len vrásky,
zbierame do dlaní z lásky klásky
aj keď sú prázdne, aj tak sú tajomné...
Hľadáme dni, život je ako kalendár
trháme stránky dní, vo viere, že ešte ich je veľa
na druhej strane špirály, ale je to iba snár
čo vysnívali sme si pri prvom prsteni...

ondrejvla - Vlastička /ak tak môžem/...krásne...pohladkalo srdiečko...

ondrejvla - Vlastička /ak tak môžem/...krásne...pohladkalo srdiečko...

Zdenka ďakujem, to stačí, aj keby len jednému z tých, čo to prečítali tieto slová niečo povedali. A samozrejme môžeš...teší ma to.

Aj to sa stáva,
večerná káva
nechutí jednému tak, ako dvom,
terasa pre dvoch, nie je len snom
je to realita...
Vnúčence chcú olúpať jabĺčko,
aj božtek na líčko
pofúkať boľačku,
cukríky vo vačku
je to realita...
V pamäti hľadáme uzlíky času
mladosti krásu
ktorá je obrazom babičky, či dedka
pavúčie spomienky, čas denne utká
je to realita...
Ľúbiť, no inak, ale ako ľúbia mamy,
ľutovať? Prečo, vari sa zdaní
minutá mladosť? Je jednou z položiek
v riadku účtovania, a žiaden šek
ju nenahradí v realite...

..nekonečný rad
pohladení po duši
a úsmev, čo stále nám sluší,
sem-tam smútok
i to sa stáva
len nie vždy a len nie veľa
veď nie vždy je nedeľa..
..napadlo ma práve
a úsmev dám si ku káve,
jej vôňu pošlem do sveta
a aj úsmev s ňou odlieta..

Mám Vás rád všetkých. Za každé Vaše písmenko, slovo, vetu,
veď na to sme tu.

Čítali ste niekto "Utrpenie mladého poeta" od Urbana?

...svedomie- potvora hnusná, čierna,
ozvalo sa dnes a skríklo-
si knihám neverná...
učebníc síce kopec mám
a stránky internetu,
sem-tam kuknem, čo práve letí,
však báseň naposledy
som čítala tu...
...tak to už teraz býva,
poklady staré, čo knižnica skrýva
zapadajú prachom pomaličky-
moje milované knihy, moje ""večerníčky""
čo nesmeli mi chýbať každý večer-
je to tak, mám iný meter,
zapnúť a vypnúť počítač
a na knihy-iba pozerať...

Prečo

Jed zo mňa srší,
pretože každý deň prší.
Jed zo mňa neprestane sršať,
pokiaľ neprestane pršať.
Aj dnes bude pršať.
Viete čo so mňa bude sršať?
Slovensko je takmer pod vodou,
vôbec to nie je náhodou.
Strácajú sa lesy,
miznú nám kdesi.
Láska kde si?
Odišla nám, s lesy.
Bude pršať v sobotu?
Čert ber, takú robotu.

Je ťa denne viac

neplač milá ak denne ťa je viac
ak potkneš sa o piesok a urobíš bác
neplač nad kaňonom čo zostal tam
nezaryla si sa úplne, nie som sám

veď nikto nejde ťa za to biť
veď príjemné je každé kilo pohladiť
mýslíš, že menéj za to mám ťa rád?
myslíš, že zdúchnem a štíhlu idem brať?

nechcú prsty moje s kostrou sa hrať
vieš predsa, vieš takú mám ťa rád
k básni ešte dovetky
krásne sú aj moletky

Večerno-nočné blúznenie

Poobede som bola na jazere a videla som na hladine tvoje oči,
slnečné lúče ich tak dokonale namaľovali.

Moje oči sú všade tam kde sa objaví tvoja krása.

Moja krása je vždy tam, kde sa objaví tvoj tieň.

Môj tieň robia tvoje slnečné oči.

Tvoj tieň sa vznáša na hladine ako stratene vtáčie pierko,
voniaš slnkom a diaľkami,
voniaš láskou,
voniaš milotou,
voniaš láskavosťou tvoje duše,
voniaš zo všadiaľ čo krásnu vôňu vyludzovať môže.

Tvoja vôňa je odvážna,
je to aj jemný poryv vánku za neskorého večera,
je to východ slnka na skalách.
Si dážď,
kúpem sa v tebe holá.

Krása tvojho tela vyráža mi dych,
ja nikdy nemôžem byť mních.
Vidieť krásne ohanbie,
vztýčené prsia pripravené k boju,
načo, veď okrem lásky nik neútočí.

Tvojich žiaducich bozkov

Bozky, na každý milimeter tvojho tela,
aj tisíc, nebude ich veľa.

Je to len jemný dotyk tvojho meča,
páperie sa jemne prieči,
na tvojich prsiach vyrástol zvon,
je vražedne ticho, to len za oblokom vládne zhon

Zvon znie v srdci v mojom,
v Tvojom.
Na ranný lásky čas zvoláva,
nech vychŕli to, ako láva.

Z nášho vnútra horúca láva,
jaj Bože aj to sa stáva.

Spálime sa celý, medzi nami je stavidlo,
odteraz to už bude pravidlo?
Zdvihneme stavidlo našej rozkoše,
raz spojíme svoje duše,
telá,
láskou zhoríš celá

Ja ta zahalím do jemného oparu mojej lásky.

Zahaľ ma svojím telom,
lásky obalom.
Uspávaj ma srdca tlkotom,
ovlaž ma potom potokom.

Budeš spinkať v mojom náručí,
ja som šťastná v tvojom područí.

Moje ramená oporou ti budú,
dnes, zajtra, o mesiac,
pokiaľ svietiť bude mesiac.

To mi budeš navždy oporou,
aj keď sa schová za horou?

Mesiac svieti vždy, aj keď je za horou,
za horou zelenou, láskou jedinou.

To životná škola

To rozkoš málo poznaná,
školou života nepoznaná.

Nesľubuj mi také čosi,
to sú iba sľuby noci.
Ráno všetko zmyje dážď.

Sú to kvapky očisty,
treba nám či som to ja či ty.

Veď noc je presvedčiť zas a zas,
že čo máš, to máš.
A ranná rosa či dážď,
iba voda, žiadna zášť.

Kvapky rannej rosy na neprebudené telo po rannom milovaní,
to či to hriech, srdca spytování.

Je to jemný závoj rosy,
bežíš po nej ku mne bosi.
Žiaden srdca, žiaden hriech,
ranne milovanie, žiaden spech.

Ranné milovanie je na zdravie,
celé telo pri ňom pookreje.

Od teba je to poklona,
šíriť rozkoš do lona.

Šťastný ten, kto pri ňom skoná.

Život nám odokryje svoje tajomstva,
keď človek je na to zrelý,
aby si vychutnal pohár rozkoše celý.

Aby poznal, že nielen pohár blenu je,
nech si aj lásky užije.

Všetko zle s dobrým chodí,
to sa len nám tak zle vodí?

Ni diaľka zahataná,
ni rodičia nebránia,
ni veky nedelia nás,
to ľudské osídlie delí nás.

Prerazíme mrakov chmúri,
rozbijeme steny, múri,
nech zvíťazí láska,
nech všetko poď ňou praská.

Ty začínaš ráno znova, hneď ako ti stal
a ja si myslím, že si ani neprestal.

Dubová posteľ praská,
nech víťazí láska.

krásne a vzrušujúce.......,máš neuveriteľný talent....

...ale prečo píšeš v ženskom rode? :confused:

...ale prečo píšeš v ženskom rode? :confused:
je to rozhovor/chat

Aj ja občas snívam. A rozmýšľam nad vecami medzi nebou a zemou. Vysnívané príbehy sú najkrajšie. A niekedy ma trápia.

DILEMA

Sedím, dumám nad svetom
a vôbec neviem
ako je to s naším životom.


Je to inak ako sa mi zdá?
Svet je veľká záhada.


Napríklad tá červená.
Vidí ju každý ako ja?
Alebo len časom do hlavy mi natĺkli,
že táto farba je takto pomenovaná.


Čo keď je to zelená.
A ja od mala jej dávam slovo červená.
Čo keď každý vidí farby inak
a názov je len naučený znak.


Čo ak je to takto so všetkým.
Kto ľúbi ma , ten občas sa mi bridí.
A koho ja zas milujem
ten city moje nevidí.


Čo ak svet je veľké zrkadlo,
len v mojej hlave stvorené?
Ja vidím ho tak ako chcem,
no iní vidia inak celú zem.


Ako to vlastne so mnou je?
Vidím to čo práve okolo mňa sa deje?


Život je len veľké javisko.
Jeden si hraje podľa scenára,
čo veky do hlavy sa dostáva,
a druhý si ten scenár píše sám.
Ktorý som ja ? A ďalšiu dilemu mám.


Všetko je to inak?!
A pravda letí mimo nás.
Chytiť ju?
Tam letí ďalšia
a tu zas iná.


Ktorá je správna?
To vôbec netuším.
Čia je to vina?

Prečo Rolexak? Vieš že si nás niekto pletie?

Aj aj som písal niekedy básničky. Ja som bol permanentne zamilovaný do všetkých dievčat od svojich 6-tich rokov. Teraz som ten môj notes našiel a rehotal som sa na tom čo sa mi honilo hlavou. Lem tak na ukážku. Keď som mal asi 10 rokov:

Ja milujem Gitku
tú jej peknú ritku
bo už nemá plienku
má ju peknú tenkú

Aj aj som písal niekedy básničky. Ja som bol permanentne zamilovaný do všetkých dievčat od svojich 6-tich rokov. Teraz som ten môj notes našiel a rehotal som sa na tom čo sa mi honilo hlavou. Lem tak na ukážku. Keď som mal asi 10 rokov:

Ja milujem Gitku
tú jej peknú ritku
bo už nemá plienku
má ju peknú tenkú
chichichi,
chichichi.

Pridaj ešte jednu,
nech nemám prázdnu bednu.

Teraz mám rád Janku
videl som jej jamku.
Obzrel som ju z dola z hora,
keď sa so mnou hrala na doktora.

Teraz mám rád Janku
videl som jej jamku.
Obzrel som ju z hora z dola
keď sa so mnou hrala na doktora.
Dik,
Ty si bol básnik?

Ha ha ha ha.

Vratké šťastie


Šťastie na duši ma hrialo,
čo inému možno chýbalo
mala som ho priehršťom a
tak som plula životom.


Úsmev na perách mojich detí
bol ako balzam na mojej duši
a to zvláštne puto s mužom môjho života
ma stále vracalo do tohto sveta.
Tie krásne slová čo mi deň za dňom šeptal,
by ani básnik na papier nevykresal.
neviem čo bolo krajšie,
či tie noci plné milovania,
alebo láskyplné prebúdzania.


Roky plynuli ako voda v mori
ale ja som sa cítila stále ako v nebi,
ale život vie byť aj krutý a
šťastie on rád pokorý,
keď chlad citov vstúpil mi do cesty
padala som rýchlo s piedesty.
Prebdené noci, slzy na líci
žiaľ zavládol v mojom srdci.


Moja hrdosť a srdce bojovníka
vyhrali nad túžbou potrestať neverníka.
Láska a moja odhodlanosť,
porazili chlad v jeho srdci.
Šťastie ma znova oblieva,
len pochybnosť už zostáva.

Mám lásku napísanú na dlani,
podaj mi ruku a bude aj Tvoja.
Mám lásku v očiach,
pozri sa do nich a bude aj Tvoja.
Mám lásku v srdci,
prilož uši, počúvaj a bude aj Tvoja.
Mám lásku na lícach,
pobozkaj ich bude a bude aj Tvoja.
Mám lásku v duši,
miluj ma bude a bude aj Tvoja.
Mám lásku po celom tele,
nedotýkaj sa má, bo lásky sa nezbavíš.

Oči noci


Nočné okná.
sťa svetlušky noci,
družičky mesiaca,
pážatá hviezdičiek
svietia do tmy.


Pozorujú matku noc, aby nezložila predčasne svoj závoj.


Okná striedajú sa,
na stráži
ako hradná stráž. nedovolia porušiť časový harmonogram slnku,
chránia ľudí odpočinku.


Nikdy svoje oči nezatvoria.
Nemôžu.
Za tými oknami,
sú ľudia a ich srdcia,
nádeje,
sklamania,
radosti,
životy.
Životy končiace
i životy rodiace sa.


Okná na paneláku
sú ako rnnohooční páni.


Okná haliace problémy,
okná hlásiace problémy,
okná hlásiace starosti,
okná hlásiace svetu ponosy,
okná hlásiace svetu radosti.


Okná riešia problémy ľudí.


Okná sú ľudské.


Okná, uši spovedníka, niekedy porušia spovedné tajomstvo.


Okná i svojou farbou prezrádzajú svojho nájomníka.


Sú červené ako ruža ženy,
intímne ako nežné pohladenie,
moderné, blikajúce obrazovkou televízora,
onakvejšie tak, koľko podôb má život.


Snažím sa poznať - pochopiť okná nočných hodín.


Prestúpiť sklom,
vstúpiť do ich intimity, ako neodbytný Colombo,
či spasiteľ.
Pomôcť,
poradiť,
i zachrániť život.


Chcem odstrániť súkromie okien,
poznať tajomstvo okien.
Okná sú moje,
vaše,
naše.


Okná nášho súkromia,
ktoré si niekedy strážime úzkostlivo,
niekedy sú hlasné ústa.


Také sú okná - oči noci.

Erzet,
vďaka za Oči noci.
Vždy pri túlaní večernými ulicami , alebo pri pohľade z okna mojho bytu večer na okná v susedstve rada do nich hľadím . Fascinuje ma "domýšľať" si príbehy ktoré sú za nimi. Za toto svoje "nazeranie" som sa tak trochu hanbila - sama pred sebou a nevedela som prečo ma to priťahuje a pritom nie som zvedavý človek.
A teraz tieto Tvoje slová ... vyjadrili tieto moje pocity.
SKVELÉ. Veľmi ma potešila Tvoja básnička.
Vďaka.

Erzet,
vďaka za Oči noci.
Vždy pri túlaní večernými ulicami , alebo pri pohľade z okna mojho bytu večer na okná v susedstve rada do nich hľadím . Fascinuje ma "domýšľať" si príbehy ktoré sú za nimi. Za toto svoje "nazeranie" som sa tak trochu hanbila - sama pred sebou a nevedela som prečo ma to priťahuje a pritom nie som zvedavý človek.
A teraz tieto Tvoje slová ... vyjadrili tieto moje pocity.
SKVELÉ. Veľmi ma potešila Tvoja básnička.
Vďaka.
Ďakujem. Potešilo ma to

Sedím sa sklom monitora, vidím cez neho čiernu pásku,
nie nestratil som lásku.
Stratil som kamošku, veľkú,
je strata veľká, vcelku.
Odišla odkiaľ niet návratu,
cítim že mám veľkú stratu.

Môžem len prosiť tmu,
ktorá ma nevypočuje.
Nad krajom padla noc,
tiché hviezdy zaclonili mračná.

Ak sa mi neozveš,
srdce si naplním tvojím mlčaním
a podriadim sa mu.

Vietor buráca, dušou lomcuje.
Ostáva len bolesť, vše ničiaca...,

Budem ťa čakať v tichosti,
ako noc na svojej pochôdzke za svitu hviezd,
trpezlivo a pokorne ,lebo viem,
že raz sa ku mne láska moja vrátiš...a už...nikdy neodídeš

Tak otvor už konečne to okno do noci,
vynor sa z temnoty, nadýchni sa...,
tak veľmi prosím...

Môžem len prosiť tmu,
ktorá ma nevypočuje.
Nad krajom padla noc,
tiché hviezdy zaclonili mračná.

Ak sa mi neozveš,
srdce si naplním tvojím mlčaním
a podriadim sa mu.

Vietor buráca, dušou lomcuje.
Ostáva len bolesť, vše ničiaca...,

Budem ťa čakať v tichosti,
ako noc na svojej pochôdzke za svitu hviezd,
trpezlivo a pokorne ,lebo viem,
že raz sa ku mne láska moja vrátiš...a už...nikdy neodídeš

Tak otvor už konečne to okno do noci,
vynor sa z temnoty, nadýchni sa...,
tak veľmi prosím...
Nová hviezda na básnickom nebi

Kreslím ti slnko do dlane
aby si cítil teplo celý deň
by si vedel, ako chutí mladosť, objatia
či šálka kávy vyliata
či upotený sen....

Vkladám ti mesiac do očí
aby si videl celý nočný svet
by si nezabudol na horúčku lásky
dnes nemáš ešte vrásky
len v ruke kvet...

Daruj mi prosím čas
chcem byť poslom nášho života
chcem v skrýši duše ukryť hviezdy
nech si tam hniezdi
tá z lásky uvitá...

Ráno je kruté, sen sa skončil...
staroba vykúka spoza tmavých dvier
milosrdná pamäť do uzlíka zavinie
toho čo ľúbi, i toho čo privinie
a stratí kľúč od dávnych hier...

Spomienky mladosti voňajú
ihličím vo vlasoch, medovým chlebíkom,
kyticou margarét, vyzdobeným májom
lavička pri dome - nežiadala nájom
za súzvuk duše so slnkom....

Korálky rokov
navlečené na niti spomienok
úžasný svet sklenených snov
papradie vrások, v dlani kamienok
sa stáva na chvíľu hrou dieťaťa...

Niť spomienok
koľajnice, kde buchot rokov,
či tlmený hrejivý plamienok
čo v pravidelnej ozvene krokov
kolíše kolísku pamäti...

Sklenené sny
milosrdný dar tunelov spánku
nech ešte nie je posledný
žiaden, nech tichú uspávanku
mám komu spievať dnes i zajtra...

Kamienok v dlani
studená skalka úsmevom zohriata
nevinným, i tým čo chráni
i tým čo prekliata
s buchotom padá do studenej tmy...

....poznáte to?...od srdiečka k zátylku...až po korienky vlasov....krásne mravčenie...krásne zimomrivo...
...a po jeho rozplynutí teplúčko pri srdiečku :)
Vlastička, ďakujem /e/ za krásne slovíčka...

niečo tu mizne, niečo sa tu stráca,
bez vysvetlenia zbytočná je práca.

....poznáte to?...od srdiečka k zátylku...až po korienky vlasov....krásne mravčenie...krásne zimomrivo...
...a po jeho rozplynutí teplúčko pri srdiečku :)
Vlastička, ďakujem /e/ za krásne slovíčka...

Zdenka ďakujem, som rada, že ti moje slová niečo povedali...:)

pred pár dňami som objavila túto tému...ďakujem za ňu, ďakujem za všetky básne, básničky, za všetký slovka.
Sedím tu často , čítam , prepisujem, znová čítam... Jana

pred pár dňami som objavila túto tému...ďakujem za ňu, ďakujem za všetky básne, básničky, za všetký slovka.
Sedím tu často , čítam , prepisujem, znová čítam... Jana
Môžeš si hore na karte: "práca a s témou" stlačiť verziu pre tlač a tak s témou pracovať.

ďakujem , áno takto je to lepšie..príjemné popoludnie...

Včera i kvety inak voňali,
včera som bola kúštik mladšia
a dnes mi tečú slzy po tvári,
nie nad tým, že sa niečo stráca
lež nad tým, že nie je nekonečno...

Obleky na mieru, dvaja veľkí chlapi
myšlienky túlavé, tklivá melódia
ukrytá slza, nie smútku, nie, že ma to trápi
to moja pamäť opäť zablúdila
hľadajúc cestu nájsť nekonečno...

Včera som spievala vám uspávanky
včera som dvíhala vás nad hlavu
dnes ste už veľkí, znenazdajky
ste vystrúhali mi pochvalu
a nachádzate nekonečno...

Zrkadlo, zradný priateľ,
ukáže každú ďalšiu vrásku
čo v mojej tvári našiel
i ďalšiu dierku na opasku
zrkadlenie na čas nekonečno...

Modlím sa k tebe Bože
dopraj mi ešte zopár jarí,
dopraj mi prosím, ak môžeš
vidieť ich ešte starších, no ak sa to nepodarí
viem, že ich uvidím, z krajiny Nekonečno...

Vlasta
verím, že sa dožiješ nielen zopár jarí, ale aj ďalšieho vnúčaťa.

Vlasticka, krasna basen, si talent. A ti tvoji chlapci su velki fesaci. Ak splnis, co si mi slubila, urcite sa dozijes nielen dalsieho vnucatka, ako ti praje Lenka, ale aj pravnucatiek.

Vlasticka, krasna basen, si talent. A ti tvoji chlapci su velki fesaci. Ak splnis, co si mi slubila, urcite sa dozijes nielen dalsieho vnucatka, ako ti praje Lenka, ale aj pravnucatiek.

Dáška ďakujem aj za mojich vnukov, len škoda, že z chlapcov, sú už chlapi...

Vďaka admin sa vrátil príspevok 432 a 423. Ďík

Slovo
viem, je súčasťou človeka
je prejavom citov, nálady
hladká i udiera, mlčí i kričí
za zatvorenými dverami duše
hryzie a kúše
vypovie pravdu, niekedy ničí
odtajňuje záhady
a hľadá, kde pravda odveká...
Šepot i krik
bezdrátový prenos myšlienky
ukrytej hlboko v pamäti
prikrytej paplónom sĺz
bezhlasný prejav duše
hryzie a kúše
má nadčasový sklz
v pamäti rozsvieti
hľadá, kým nájde spomienky...
Čas musí strážiť hodiny
prikrytý maskou nádeje
rozdúchava skryté túžby
odkrýva tajomstvo duše
hladká i kúše
výpoveď dá za služby,
za čas, keď zohreje
istotu, že čo príde, nebudú vidiny...
Slovo, vypovedať a či radšej mlčanie?
- chcieť pomôcť, ale dá sa
mlčať so slovom, keď derie sa von
súhlasí s istotou duše
rýchlosťou kluše
nepustí cez pery ston
len v očiach predvádza sa
myšlienky bubnujú zdesene
za oknom očí, ktoré vedia...

po prečítaní básne od Vlasty ma napadli slová:
Slová
sú pekné, milé, nežné,
sú, keď sa povedia, napíšu.
sú tu, sú aj trefné,
keď pohladia srdce i dušu.
Slová
sú vrúcne priateľské,
sú i bolestné, i udrú,
sú, ale iba keď sú povedané,
keď otvoria srdce i dušu.
Slová
sú tu, a mali by byť stále,
sú aj keď niekedy ubližujú,
sú, aké sú,
vtedy človek cíti pomocnú ruku.

Keď sklamanie bolí...

To sa stáva,
tak to v živote chodí.
Jeden sklame,
druhého to bolí,
no treba vstať zo zeme,
aj keď slza steká po líci.
Myšlienky zahoď za dvere,
spomeň si na radosť z detí.
Ide sa ďalej,
čo nezabije - posilní,
schovaj sa za úsmev,
veď čas rany hojí.
Prehoď list, otvor srdce,
všetko sa utrasie aj bez slzy.
Veď nič nie je stratené,
raz všetko príde do starých koľají...

Tak si ma nakopla (a dúfam, že nenakopeš :) ).


nemusíš sa obávať, nemám prečo nakopať, ale keďže som Ťa nakopla, je o básničku viac. Veď každá báseň dokáže pohladiť oko i dušu. ;)

Kvapky
Kvapky dažďa mi tečú po tvári,
pocit je to ale prekrásny,
kvapky dažďa bubnujú na stromy,
listy sa ohýbajú pod nimi.
Kvapky sa menia na kus vody,
stretnú sa s prúdom rieky,
tečú rýchlosťou opreteky,
náhlia sa preč ako ľudské slzy.

Dážď

Prší, kvapka steká po okne,
a či aj v duší prší? Kto vie.
Oči sú bez žiare, duša je v temnote,
v očiach je podivný lesk, už bez slze.

Prší, aj vietor zaveje,
odvial krehké sny, i nádeje.
Zobral ich so sebou, ktovie kde,
snáď sa raz vrátia, do duše.

Prší, slniečko cez mraky sa usmeje,
len tak jemne, pozerá sa nežne.
Snaží sa prestrčiť svoje lúče,
aby poohriali smutné srdce.

Prší, búrka, už mraky preč ženie,
nech idú ďalej, dúha sa ukáže.
Ukáže svoje farby, slnko hreje,
oči vidia krásu, krásu Zeme.

Prečo





Prečo Ťa chcem objímať a nemôžem?


Prečo nepoznám Tvoje telo?


Prečo ťa mám rád a neviem kto si?


Prečo Ti chcem šepkať pekné slovíčka a neviem komu?


Prečo sa Ťa chcem dotýkať a neviem koho?


Prečo Ťa chcem bozkávať a nepoznám Tvoje pery?


Prečo ťa chcem milovať a nepoznám ťa?


Prečo chcem okúsiť a cítiť Tvoje vnady a môžem si ich iba predstaviť?


Prečo sa chcem dotknúť Tvojich ramien a nemôžem?


Prečo ťa chcem keď nemôžem a nebudem môcť?


Prečo si ma opantala túžbou, keď neviem kto si?


Prečo chcem hladiť tvoje telo a nemôžem?


Prečo chcem zacítiť tvoje lono a nebudem môcť?


Prečo chcem láskať tvoj zadoček, a nemôžem?


Prečo ráno myslím na Teba a neviem na koho?


Prečo deň končí myšlienkou a na Teba?


Prečo si myslím, že „chatovať“ je od slova „chcieť vidieť Tvoje písmenká“?


Prečo chcem poznať tvoje nožičky?


Prečo chcem aby ma objali Tvoje ručičky?


Prečo Ti chcem dať ružičky?


Prečo chcem, aby sme mali družičky?


Prečo?


Prečo?


Prečo?


Lebo.


Lebo.
Lebo.

Šanca života
Šanca života je mať rád,
šanca je keď odpúšťať sa má,
šanca je vždy, chcieť treba,
šanca je pre každého človeka,
šanca je ukážka života,
šanca je v každom srdci ukrytá,
šanca je keď zabudnúť sa pokúša,
šanca je pre každého útecha,
šanca je vždy, báť sa netreba,
šanca je človek predsa vníma,
šanca je keď sa využíva,
šanca je v nás, stále sa obzerá,
šanca je vždy, každý pokus sa počíta
šanca je práve tam, kde je potrebná.

Izbietka malá
na stene kríž, taký malý, že nemá ani tieň,
bledučká nevesta...nevesta? Závoj má iný
ako zvyknú nevesty mať...
- nie ľahučký, ako pierko, nie priesvitný ako sen
nie ihličky obuté, nie podväzkový pás,
nie sny o túžbach dievčaťa
pre ňu bol iný ako pre mňa deň
spomínam často a budem zas
myslieť na teba Agneška...
Prešlo už takmer polstoročie
čo lúčili sme sa tam doma, pri našej bráničke
na nohách hrubé flórky, bola si pokojná,
tichá ako sochy v kostole
nechala si mi lístok v záhrade na stole
som šťastná, lebo chcem,
som šťastná, lebo viem,
že cesta moja vedie správnym smerom...
A ja pochábeľ, viac som ťa nestretla
išla som na rande, za priateľom
túžila som za závojom
utkaným z jarnej vône.

Dnes spíš svoj večný sen
už máš len noc, zmizol ti deň,
ale ja, cítim stále tvoje modlitby...

Izbietka malá
na stene kríž, taký malý, že nemá ani tieň,
bledučká nevesta...nevesta? Závoj má iný
ako zvyknú nevesty mať...
- nie ľahučký, ako pierko, nie priesvitný ako sen
nie ihličky obuté, nie podväzkový pás,
nie sny o túžbach dievčaťa
pre ňu bol iný ako pre mňa deň
spomínam často a budem zas
myslieť na teba Agneška...
Prešlo už takmer polstoročie
čo lúčili sme sa tam doma, pri našej bráničke
na nohách hrubé flórky, bola si pokojná,
tichá ako sochy v kostole
nechala si mi lístok v záhrade na stole
som šťastná, lebo chcem,
som šťastná, lebo viem,
že cesta moja vedie správnym smerom...
A ja pochábeľ, viac som ťa nestretla
išla som na rande, za priateľom
túžila som za závojom
utkaným z jarnej vône.

Dnes spíš svoj večný sen
už máš len noc, zmizol ti deň,
ale ja, cítim stále tvoje modlitby...
je to pekné

je to pekné
Smutné!

je to pekné

Ďakujem, že sa vám páčila, ale aj taký bol život. Agneška sa mi vrátila do sna, preto tá spomienka...

Nie je dobré stratiť, takto niekoho, koho si mal veľmi rád,
hoc by to bol iba kamarát.
Chceš si o nej nechať zdáť,
musíš na ňu spomínať.

Prečo



Prečo Ťa chcem objímať a nemôžem?



Prečo nepoznám Tvoje telo?



Prečo ťa mám rád a neviem kto si?



Prečo Ti chcem šepkať pekné slovíčka a neviem komu?



Prečo sa Ťa chcem dotýkať a neviem koho?



Prečo Ťa chcem bozkávať a nepoznám Tvoje pery?



Prečo ťa chcem milovať a nepoznám ťa?



Prečo chcem okúsiť a cítiť Tvoje vnady a môžem si ich iba predstaviť?



Prečo sa chcem dotknúť Tvojich ramien a nemôžem?



Prečo ťa chcem keď nemôžem a nebudem môcť?



Prečo si ma opantala túžbou, keď neviem kto si?



Prečo chcem hladiť tvoje telo a nemôžem?



Prečo chcem zacítiť tvoje lono a nebudem môcť?



Prečo chcem láskať tvoj zadoček, a nemôžem?



Prečo ráno myslím na Teba a neviem na koho?



Prečo deň končí myšlienkou a na Teba?



Prečo si myslím, že „chatovať“ je od slova „chcieť vidieť Tvoje písmenká“?



Prečo chcem poznať tvoje nožičky?



Prečo chcem aby ma objali Tvoje ručičky?



Prečo Ti chcem dať ružičky?



Prečo chcem, aby sme mali družičky?



Prečo?



Prečo?



Prečo?



Lebo.



Lebo.

Lebo.

Prečo?
Lebo.

Na čo Ti toľko otázok?
Máš vysnívaný obrázok?
Keď budeš sedieť na nete,
nenájdeš ju,ver, vo svete.:)

PRIATEĽSTVO

Priateľstvo je ako krehká ruža v rozpuku,
ako nežné pierko, čo znenazdajky
dopadne Ti na ruku,
je ako sen, čo začal,
no nevieš kedy skončí,
či ako myšlienka ktorú živíš nádejou,
a ona často mlčí...
je ako iskierka tlejúca v zradnom vánku.

Tak chráň si ju - bdejúci i v hlbokom spánku!
Bo ruža citlivá je a uplakaná zvädne,
nežné pierko ihravo sa vytratí,
sladký spánok ťa neúprosne o sen oberie
a myšlienka, čo vznášala sa v tebe ... odletí!

Živíš ho hrejivou láskou, jedom preň je klam.
Niť po niti trpezlivo spriadaš.
Keď šliapeš po ňom pýchou, pre seba len žiadaš,
cestičkami života blúdiš, z obrazu máš rám....

vitaj v klube

Láska

Aká si vlastne láska?
Čo meno máš tak zazračné?
Občas prehrejem slnko,
občas sa hojdám na mračne.;)

Dlane, každá z nich patrí inému človeku
jedna je ešte stále vo veku
keď potrebuje tú druhú ...

Často si kladiem otázky
čím by bol život bez lásky
bez zázraku okamihu ...

Mám v živote krásne poklady
dlaňou i pohľadom ich pohladím
načo čas na otázky ...?

Život sa so mnou nemaznal
no predsa mi zázrak ukázal
moje dve deti, dva obrázky...

V prútenom košíku odkladám si sny
zajtra tu možno bude jediný
zabudnutý v kúte ...

Nájdem si svetielko v tmavý deň
čaro tých chvíľ i na jeseň
životnej púte ...

Dlane, každá z nich patrí inému človeku
jedna je ešte stále vo veku
keď potrebuje tú druhú ...

Často si kladiem otázky
čím by bol život bez lásky
bez zázraku okamihu ...

Mám v živote krásne poklady
dlaňou i pohľadom ich pohladím
načo čas na otázky ...?

Život sa so mnou nemaznal
no predsa mi zázrak ukázal
moje dve deti, dva obrázky...

V prútenom košíku odkladám si sny
zajtra tu možno bude jediný
zabudnutý v kúte ...

Nájdem si svetielko v tmavý deň
čaro tých chvíľ i na jeseň
životnej púte ...
veršíky od ondrejvla vždy donútia zastaviť sa a zamyslieť sa ...
veľmi pekné

veršíky od ondrejvla vždy donútia zastaviť sa a zamyslieť sa ...
veľmi pekné

Ďakujem.:)

veršíky od ondrejvla vždy donútia zastaviť sa a zamyslieť sa ...
veľmi pekné

Vlastička,ty keby si vydala zbierku básní, prvá by som prišla poprosiť o autogram.
neviem, či si sa neminula povolaním, ale nikdy nie je neskoro.:)

Láska

Aká si vlastne láska?
Čo meno máš tak zazračné?
Občas prehrejem slnko,
občas sa hojdám na mračne.;)

No a ja občas zíram
a teraz poriadne. :)

Vidí noc slnce?
Oblieka si plášť zvedavosti,
má postriebrenú róbu hviezd
tajomno ľudských duší
či sa to patrí, či sa to sluší
nakúka do ľudských hniezd
milovania či vášnivosti
hľadá srdce
prstienky lásky,
milovanie v posteliach z trávy,
nenávisť i lásku súčasne
zloba v dušiach vládne
v tých, ktoré sú zradné
schované v ľudskom oblačne
nedbajúc, či nás to baví
mať nebezpečné vrásky...

Dvaja sú na všetko čo je krásne
dvaja sú na smiech
na plač, i milovanie
na ošiaľ z vône, z tela parfumu
myšlienky lásky z albumu
na krásne spomínanie
nebolo krásne? Nech.
Noc a s ňou láska vychádzajú z básne
či iba spomienky z rozumu...

Mama, to jediné slovko
je jak celý svet...
Keď usmeje sa na mňa,
život je krajší hneď.

Keď trasúcou sa rukou starou
pohladí ma po tvári,
ani ona sama nevie,
ako ma tým obdarí...

Keď večer usínam,
len o jedno prosím Boha,
nech tieto chvíle
zažívam zas a znova.

Viem, že každý má svoj vymeraný čas,
no keď zomrie mama,
je to akoby odišlo aj niečo z nás...

Keď spánok neprichádza
a noc je ako deň,
keď spomienky tak bolia
máš v hlave pochodeň.

Myšlienky sa honia
jak na bežiacom páse,
jedna, druhá, jedna, druhá,
zas a zase,
tak básnici sa rodia
práve v tomto čase...

Láska

Aká si vlastne láska?
Čo meno máš tak zazračné?
Občas prehrejem slnko,
občas sa hojdám na mračne.;)

Som láska mocná čarodejka
a som láska klam,
ty myslíš, že ma vlastníš
a predsa si sám...

Môj oheň ťa spálil
a všetko krásne v nás,
ty vstaneš jak Fénix
a hľadať ma budeš zas.

Taká som ja - láska,
mám zázračné meno,
som oheň a som mráz
a to je moje veno.

Deň
od rána až do večera
občas akoby začínal večerom
únava tlačí plecia, načiera
zmätok v duši, pod papierom
novín starnú správy...
Nepokoj rúk,
oplátky nervozity, keď hnev
samej na seba a na celý svet, čas múk
prečo je deň taký, nie ako spev
keď melódia nejde z hlavy...
Svitá,
začína nový deň ránom
úsmev je v duši, plamienok
radosti, dnes bude, áno
hoci len o jeden stupienok
deň krajší, deň keď ma baví
prežiť ho s mysľou bez únavy...

mimotemyVlastička, nerozmýšľala si nad básnickou zbierkou? Alebo aspoň osobitným blogom, kde by boli Tvoje výtvory. Sú krásne, vždy ma potešia.

Kde sú,
Tvoje oči, keď na mňa nehľadia?
Kde sú,
Tvoje ruky, keď ma nehladia?
Kde sú,
Tvoje ústa keď ma nebozkávajú?
Kde sú,
Tvoje nohy, keď ma neobopínajú?
Kde,
Tvoje telo, keď sa ma nedotýka?
Kde,
Tvoje uši, keď ma nepočujú?

Chcem ráno vstať,
s Tebou sa poláskať.
Do rána slnkom zaliateho vstať,
s tebou sa milovať.
Ráno vstať,
a celý sa Ti dať.

mimotemyInak Robko, krásna téma...

mimotemyInak Robko, krásna téma...
Vraj nie na ráno.mimotemy

mimotemyVlastička, nerozmýšľala si nad básnickou zbierkou? Alebo aspoň osobitným blog, kde by boli Tvoje výtvory. Sú krásne, vždy ma potešia.

Jarka, uvažujem nad tým, ale len v súkromnom vydaní, chcem ich zanechať na pamiatku mojim potomkom. Ďakujem za to, že si v nich našla niečo pekné.

Vlasitička veľa z nás si cení Tvoje veršíky, sú prenádherné.

Otec,
stratili sme sa v dave
ty nechcel si sa viazať
a ja som vtedy práve
prvý raz začala plakať...
Chcel si zmeniť trasu života
mňa nechal si osudu
vo vzduchu tklivá dusnota
alimenty od súdu
si platil podľa pravidiel,
chcel si mať čisté myšlienky
a mňa si ani nevidel
len prispieval si mi na plienky...
Panghartča malé, tak volali na mňa
tak veľmi som ťa čakala
no bola tu len moja smutná mama
i namiesto teba ma hladkala.
Otec, keď sme sa stretli,
bola som už dospelá
moje kroky k tvojmu domu viedli
by som ťa aspoň raz videla
stačilo riecť, som tvoja dcéra
zostal si stáť v nemom úžase
v tvári zmätok, ako by to bolo včera
strach ti bolo cítiť po hlase
že prídu TVOJE deti,
riekol si iba – aká ste veľká
nespýtal si sa, smutno ti ?
Nepovedal si – moja dcérka...

V hlbinách rokov hľadám dôvod,
prečo som bola taká zvedavá
prečo som chcela poznať svoj pôvod
a spoznať mesto Handlová,
prečo som chcela vidieť tvoje oči
veď vidím ich denne v zrkadle
chcela som zmazať smútok z nocí
plačlivých podľa pravidiel
detí, čo túžia po úsmeve a pohladení
človeka, čo chýba doma pri stole
po troške lásky, pomaznaní...
modlitbu za teba dám v kostole
spomienku na dni, keď čakala som...

V živote nastane okamih, kedy si uvedomíš:

na kom záleží
na kom nikdy nezáležalo
na kom nikdy záležať nebude
a na kom vždy bude.

Netráp sa ľuďmi zo svojej minulosti.
Je dobre, že sa nedostali do tvojej budúcnosti....

Toto mi prišlo e-mailom. Pekné, že ?

KEĎ CHCEM ….

Chcem kráčať vlastnou cestou?
s dlaňou v nebeskej dlani?
Nad hlavou mám hviezdy, slnko,
pod nohami matku Zem,
vo vnútri pocit energie vnímam dávno,
cítim, vidím, žijem.
Zrazu vidím inak,
staré známe tváre.
Kam spočinie môj zrak,
na chorobe?
Všade vôkol
úsmev teší detí, ľudí,
chcem dať všetko, tím čo sú chorí.
Nie je to bežné.
V mysli stále rátam,
Dary Vianoc, ktoré rozdávam.
Či to stačí? … Nie! Povedať neváham!
Ja sa nevzdávam!
Chceš šťastie ?
Silu harmónie?
Duše Tvojej dám to,
čo iná potrebuje....
Chceš cítiť dotyk lásky?
Dotkni sa mi ľavej dlane.
Keď sa na mňa dobre pozrieš,
uzrieš lásku, nebadane.
Tvoje telo sa zmení nepoznane :)
Priblížiť sa mi chceš, chceš byť ako JA?
Si cudzia nemôžeš.
Miesto Ty a Ja byť MY -
pre iných navždy zakázané.
Len, Boh a láska Anjelov,
zdravie a šťastie prinesie na Vianoce do Vašich domovov.

pripájam jednu vianočnú, je od mladej autorky Janky z Považskej Bystrice

Kto si, Vianoce?

Vychádzaš po schodoch zo suterénu vlastného ja,
chceš objaviť ťarchu všedných dní?
V rove leží telo bez citu dušou zeme, raja,
nevieš, či je ešte niečo..... či tvoj život bol posledný.
Pri každom schodíku, hlbšie čosi pichá,
Srdce..., nevládzeš vyriecť vlastné meno,
vzdoruješ boju, čo zriadila ti vlastné telo,
hľadíš do diaľky ... hľadáš blízke ľudské rameno.
Do mäkkej hrude zarývaš svoj smutný pohľad,
prosíš o pomoc, voláš a dúfaš, že Vianoce zdoláš,
do vzduchu bozk, čo nevrátil ťa už lebo cítiš chlad ,
z posledných síl "milujem ťa, život" mocným hlasom zvoláš!
A všetko stíchne ako v horách, keď lavína sa zvalí,
mysľou preletí ti iskra, čo záblesk zajtrajška už nezakalí,
nič nedeje sa náhodou, náhodu sme stretávali.
Keď si raz dostal život, nevzdaj sa bez boja ... ži.
Spomeň si na deň, keď ako dieťa na vlastné nohy si sa postavil,
tvoj detský krok vyčaril Ti šťastie v oku.
Zdvihol si hlavu a svetu si sa vzpriamene predstavil, som Adam a ty?
Nič som nechcel, len kráčať s nádejou s tvojou láskou jedinou.
Po celý môj život ma vietor na rôzne cesty zavieval,
Hladil ma žár slnka po lícach dážď stekal a prisal sa mi na pery.
Neplačem ja dnes, neplač ani ty či si Zdenka a či Tereza,
lebo Tvoja nádej prišla už včera, lebo som Ja aj Ty , skrátka, vyvolená,
kým máš jasnú myseľ, som tu Ja a potom TY.
Som najväčší zázrak, čo medzi nebom a zemou sa kedy stvoril,
myšlienkami dokážem, vyčariť Vianoce!
Zabudnime na prekážky, a dáme si kapustnice :),
máme v rukách dnešok - budúcnosť, len v čaru Vianoc láska je..

pripájam jednu vianočnú, je od mladej autorky Janky z Považskej Bystrice

Kto si, Vianoce?

Vychádzaš po schodoch zo suterénu vlastného ja,
chceš objaviť ťarchu všedných dní?
V rove leží telo bez citu dušou zeme, raja,
nevieš, či je ešte niečo..... či tvoj život bol posledný.
Pri každom schodíku, hlbšie čosi pichá,
Srdce..., nevládzeš vyriecť vlastné meno,
vzdoruješ boju, čo zriadila ti vlastné telo,
hľadíš do diaľky ... hľadáš blízke ľudské rameno.
Do mäkkej hrude zarývaš svoj smutný pohľad,
prosíš o pomoc, voláš a dúfaš, že Vianoce zdoláš,
do vzduchu bozk, čo nevrátil ťa už lebo cítiš chlad ,
z posledných síl "milujem ťa, život" mocným hlasom zvoláš!
A všetko stíchne ako v horách, keď lavína sa zvalí,
mysľou preletí ti iskra, čo záblesk zajtrajška už nezakalí,
nič nedeje sa náhodou, náhodu sme stretávali.
Keď si raz dostal život, nevzdaj sa bez boja ... ži.
Spomeň si na deň, keď ako dieťa na vlastné nohy si sa postavil,
tvoj detský krok vyčaril Ti šťastie v oku.
Zdvihol si hlavu a svetu si sa vzpriamene predstavil, som Adam a ty?
Nič som nechcel, len kráčať s nádejou s tvojou láskou jedinou.
Po celý môj život ma vietor na rôzne cesty zavieval,
Hladil ma žár slnka po lícach dážď stekal a prisal sa mi na pery.
Neplačem ja dnes, neplač ani ty či si Zdenka a či Tereza,
lebo Tvoja nádej prišla už včera, lebo som Ja aj Ty , skrátka, vyvolená,
kým máš jasnú myseľ, som tu Ja a potom TY.
Som najväčší zázrak, čo medzi nebom a zemou sa kedy stvoril,
myšlienkami dokážem, vyčariť Vianoce!
Zabudnime na prekážky, a dáme si kapustnice :),
máme v rukách dnešok - budúcnosť, len v čaru Vianoc láska je..
Raz, a ešte niekoľko ráz, som prečítala túto "Vianočnú" od Janky z Považskej Bystrice. A poviem Ti, Ofélia, že mi ten text dal poriadne zabrať. Vlastne, v tomto predvianočnom čase mi popreháňal všetky mozgové závity.;) Vytvorila som si asi šesť možných výkladov tejto básne, ale ani jedným som si nie istá, či sa aspoň priblížil tomu, čo autorka chcela vyjadriť. K jej posolstvu. Je jasné, že mladosť nie je zaťažená žiadnymi konvenciami, preto aj jej obrazy a metafory sú nekonvenčné. Ale priznám sa, že vzbudili vo mne zvedavosť a prinútili ma zamyslieť sa. To bolo asi zmyslom básne, okrem potešenia autorky z jej tvorby. A určite to nie je málo.:)

Chcela by som
so spiatočnou splatnosťou
mať taký dom
kde stretli by sa s radosťou
pri veľkom štedrovečernom stole
stretli spolu s nami
i tí, čo sú už dávno hore
v inej atmosfére poznaní
aj preto chystám tanier naviac...

Plamienky sviečok,
drevený betlehem,
z privretých viečok
tajomstvo nepoviem
je medzi mnou a vami drahí
ukryté v záhyboch spomienok
neprekročíte moje prahy
neuhasíte plamienok
túžby – aj preto chystám tanier naviac...

Kráčam životom už pekných pár rokov
viem, nedá sa čas vrátiť spiatky
nedá sa z unavených mojich krokov
vyčítať, že tieto sviatky
sú krásne, ako aj pred časom
len, trošku mi prešedivel vlas
nestíham utekať za vlakom
rokov, v myšlienke počujem môj hlas
i bez knižky modliacej
prajem mne drahým radostné Vianoce.

Filcové čižmičky
figúrky z čokolády
mrazivé novoročné ráno...
Dupkajú nožičky
zvedavé pohľady
zdvihnuté ku kostolným zvonom
spomienka na bezstarostné roky
na vinše susedom, koledy pastierov
hricovia v koži ovečiek,
babenky pri hrncoch, zaoblené boky
kredenca, z vyhrnutých golierov
vytriasame zbytky vločiek
mokrého snehu...
- prajeme vám, prajeme, na ten nový rok
aby vám neodpadol z pece bok...
stíhame ešte v behu
s piskotom večných detí
vinšovať malé vinše
náš pozdrav pred kostolom letí
povedať : - my nevieme inšie...

Inou optikou sa pozeráme na svet
iné priania dnes si prajeme
na dlani srdce, za oknom kvet
kto je nám susedom? – Ani nevieme...
Zazvoniť pri dverách?
Zaspievať koledy?
Svetelné roky v nás
sa čudujú – nie, to sa nehodí...

Prijmite prosím moje prianie
nech do všetkých domovov dobrý vietor vanie
nech stretne sa človekom s človekom a cestovanie
nech je len za časom, nech krásne milovanie
je večné a nie iba spomínanie...

Zodraté krídla času
poodierané o roky života
za všetky bôle, za to, že istota
je nielen v spomienkach, z hlasu
je cítiť jeseň, vôňa žltnúceho lístia
je prenikavá ako láska, ako deň
spomienkovo láskavý, ako sen
ako dlžoby času, ako oblaky, čo istia
si úroky za všetko krásno prežité...
Telo si pýta za všetko dane,
za lásky kruté i láskavé
za všetky chvíle ihravé
za plač, za smútok, i za šťastie z dlane
vyčítané krížikmi na chrbte...

Buď milosrdný čas,
pofúkam ti krídla motýlie, poprašok bolesti
stiahnem indigom, vymením radosti
času, za to, že som tu zas
našla spomienky z povaly zabalené v celofáne
a tak si dnes, zajtra, pri každom novom ráne
odbalím jednu z nich. Sú v zaprášenom staniole...

Prečo?

Chceli ste ma súdiť, no nevyšlo Vám to.
Chceli ste ma naštvať, no nedošlo Vám to.
Život ktorý žijem ja, nemá nik.
Dar ktorý mám ja, je ako životný prienik.

Kto závidí, nech nesúdi.
Kto chce naštvať, ten uvidí.
Čo?

Kto moje meno do úst vezme,
bez toho, aby spoznal ma.
Ten ucíti ťarchu dňa,
a povie si prečo Ja?

Prečo?

Chceli ste ma súdiť, no nevyšlo Vám to.
Chceli ste ma naštvať, no nedošlo Vám to.
Život ktorý žijem ja, nemá nik.
Dar ktorý mám ja, je ako životný prienik.

Kto závidí, nech nesúdi.
Kto chce naštvať, ten uvidí.
Čo?

Kto moje meno do úst vezme,
bez toho, aby spoznal ma.
Ten ucíti ťarchu dňa,
a povie si prečo Ja?
Ofélia, toto je reakcia bezprostredne po prečítaní a absolútne v dobrom. Niekedy by som chcela byť v hlavách iných ľudí, aby som dokázala lepšie pochopiť.:)

Radosť
vychádza z môjho ja, pohladká mi dlane
poteší oko uplakané
vymení drobné mince za ne,
za všetky túžby nesplnené
nachádza ráno utešené
od slnka, má veľké prianie
dať ľuďom do sŕdc milovanie
nechať v nich krásne spomínanie
na lásku, na jej čarovanie
na veľký údiv, roztrúsenie
čara, na plátno maľovanie
skíc radosti, veselenie
mysle, položí žartovanie
zo slov na okennom ráme...

ondrejvla, díki ti, za krásu,
toto myslím úprimne, bez špásu.
Pravdivé slovíčka,
otvárajú srdiečka.

ondrejvla, díki ti, za krásu,
toto myslím úprimne, bez špásu.
Pravdivé slovíčka,
otvárajú srdiečka.

Ďakujem Erzet, moje slová
tu sú dnes a budú znova
sú spomienkami, bludiskom
života a schodiskom
do duší ľudí
nech každý sa šťastný ráno budí.

Každé ráno na nich myslím,
v práci si neviem poradiť,
po práci sa domov teším,
na tých ľudí z porady.

Som tu krátko, len pár dní,
nováčik, no aktívny,
veľmi sa mi tu však páči,
a poradiť stále ráči.

:D

Každé ráno na nich myslím,
v práci si neviem poradiť,
po práci sa domov teším,
na tých ľudí z porady.

Som tu krátko, len pár dní,
nováčik, no aktívny,
veľmi sa mi tu však páči,
a poradiť stále ráči.

:D

zastúpim zadávateľa: vitaj v klube!;)

Láska,
kde zostala si spať dnes? A kde včera
márne mi túžba srdce zviera
nad stratou, čo nechal si
nad bozkom, čo zobral si,
nad milovaním jednostranným
nad ponížením v milovaní
keď telo poslušne sa prispôsobí
keď túžba v tele nepôsobí
dvojité videnie
či túžby spojenie
čo vychádza z tela von
nepočuť túžobný ston
láskavá láska, lásky sny
si nájdu ten deň posledný
čo dal si mi v slove
to slovo - bolo choré...

Iluzionista sťahuje oponu
kúzla spomienok zostanú
vyčarený úsmev ozdobí mi tvár
nik nezbadá slzu, svár
ukolíšem v milosrdnej pamäti
vari i zajtra slnko zasvieti
pre mňa i pre teba...

Táto je zo šuplíka :
Dieťa
v očkách má nebo
odtiene belasej a slnečno.
Voňavá hrudka lásky
nekonečno večnosti
najkrajší dar milovania
človieča, čo mrví sa v plienkach
prisajúce sa k maminmu prsníku
hľadá svoju potrebu života.

Dnes mala som v náručí dieťatko,
môj veľký poklad, vnúčika
čo požehnal mi Boh
pre šťastie a pokoj duše.
Vítam ťa v živote krížikom na čelo
aby sa mi v živote necnelo
si prišiel ty, nevinný, čistý a voňavý
so silou v malých dlaniach
a mne sa rozoznela v duši melódia organu....

O rôčik neskôr vítam i teba
druhý poklad môjho veku
drobučké tielko v perinke, záplava vláskov
na hlávke menšej ako pomaranč,
krikom si žiadaš svoje práva.
Si krásny, nádherné dieťa, milované vnúča
a moja ďalšia láska
môj ďalší naplnený sen
verím, že raz príde deň
s belasým ránom a slnkom v obloku
vy obaja ma chytíte za ruku
a vyznáte sa zo svojich prvých lások
mne rozjasní sa nebo vrások
a slza sa skotúľa po líci.
Hm, ešte ste malí chlapíci a ja už snívam veľké sny...

Kolíska
myšlienky rozkotúľané v tráve
slzičky rosy na dlani
v kolíske spomienok práve
ozval sa mocne v tieto dni
posledný z kláskov uložených dávno
boľavá ranka na duši,
ktorá ma teraz každé ráno
viac než sa patrí rozruší...
Roky a roky mlčania
hľadanie toho, čo zatúlal sa v diaľ
dnes mi už myseľ nerania
rozprávky, žil raz jeden kráľ
čo stratil svoju vzácnu perlu
nikdy si, nikdy nepriznal
najväčšiu svoju prehru
vystúpiť zo seba, uznať si vinu?
prelomiť okov z reťazí?
prehral, zo svojho činu
nikdy nebudú víťazí
tí, čo chcú mať iba mamon...

V kolíske starý povijan
vyblednutou farbou spomína,
vystúpi z myšlienok, Pán
mu dal milosť. Príčina
je dnes už minulosť,
živé batôžky sa našli...

Vlastička, pekne a s citom si opísala myšlienky a spomienky, ktoré nikdy nemôžu vymiznúť zo srdca dieťaťa.......

Vlastička, pekne a s citom si opísala myšlienky a spomienky, ktoré nikdy nemôžu vymiznúť zo srdca dieťaťa.......

Zdenka ďakujem.

Pridám jednu tiež zo šuplíka, je z obdobia, keď sa ma veľmi dotkla priateľkina bolesť.

Vierkin plač...

Pokúša sa nájsť nový deň
myšlienku v ubolený, živý tieň
záblesk svetla na obzore mesta
osvetleného neónmi,
tmavá je príliš cesta
pre kroky unavenej ženy.
Smiechom a úsmevom zakrýva svoj bôľ
veselosť dáva na prestretý stôl
pri ktorom sedí sama
nemá kto povedať –
-mama
silený smiech unavenej ženy.
Tým, že on odišiel, osirel ten byt
je smútku pevný pancierový kryt
lampášom lásky hľadá v diaľave
neprišiel,
smútok si dáva ku hlave
taký je spánok unavenej ženy.
Mesto je plné davu, smiechu, buchotu,
zvuky krokov, podpätkov klepotu
jedného páru nôh, unaveného života
túžiaceho po zžití dvoch
tma a clivota
počuť len plač unavenej ženy...

:D Ešte raz :D

Aby už bola jar !

Pozerám z okna na sivobiele mraky
a hľadám kúsok modrého neba.
Vetvička brezy v snežnom šate odetá
vo vetre klania sa na všetky strany.

Nevzdychá, nereptá, tancuje podľa vetra,
veď biely habit mrazivý
s prvým žmurknutím slnka vymení
za srdcia listov zelených a húf spievajúcich vtákov.

Borovica, jej priateľka večne zelená,
v rytme ju povzbudivo zdraví:
"Brezička , vydrž! skoro bude jar,
snežienok nežných hlavičiek pár, vidím si pri nohách uzimených".

Pozerám spoza okna na časť prírody
a lúštim šepoty tých za ním.
Odkaz je jasný. Treba vydržať!
A každý z nás sa dočká odmeny
v zázraku jarnej premeny.

:);)

Dnes obloha, krásna, modrá, sťa blankyt mora,
už začína, zelenať sa hora.
Zelené polia, vybielené srieňom,
to zima opúšťa nás, svojim tieňom.
Zasa láska začne kvitnúť,
s radosťou si na to chceme zvyknúť.
Nech už teplučká je klíma.
Konečne už vzdaj sa zima!

janaruza72 dnes napísala:

Milujem, keď príroda zobúdza sa...,
milujem, keď na každom rohu jari krása...,
milujem nového života zrod...,
teším sa z toho rok čo rok....:))))