ahoj
poradím Ti jedno - zbavte sa jej ;)
teraz ale vážne...my sme mali doma tiež maminých rodičov...síce nie po porážke, ale tiež nevládnych na posteli...bolo to úúúplne strašné...viem že nikdy viac to nechcem zažiť
starká tiež vykrikovala, nadávala, preklínala, a keď začala vykrikovať že ju chceme zabiť, tak sme mali toho už akurát dosť...išli sme k lekárovi s prosbami aj vyhrážkami, aby ju umiestnil na geriatrickom oddelení v normálnej nemocnici...asi s Božou pomocou sa to podarilo...tam robila taký cirkus, že v momente volali psychiatra, ktorý ju umiestnil do ústavu...tam pobudla pár mesiacov, až kým v spánku neumrela...
Chodili sme ju navštevovať, nosili čo bolo treba, plus to čo mala rada...hlavne sladkosti :-)...
Nesmieš to brať tak že ste neschopný sa postarať, alebo že ju odložíte...porozmýšľaj nad tým, že aj keď sa o ňu staráte, vôbec jej nepomáhate...zrejme aj ona potrebuje odbornú pomoc...alebo vám to robí naschvál aby ste ju niekam dali a mali od nej pokoj...tak či tak...týmto vykrikovaním, a tým že ste nevyspatí a podráždení, ničíte si vlastnú rodinu...stojí to za to?
viem že je to mama...ale ani rodičia nemajú právo ničiť deťom život

pracujem na tom, aby ju niekde zobrali, včera som akurát vybavila geriatriu, ale zoberú ju až od 13,10. dovtedy to bude horor.Ďakujem ti za takú priamu odpoveď, viem že si to všetci myslia ale nikto mi to takto priamo ešte nepovedal. My s manželom si to myslíme od začiatku, že ju treba niekam dať, lebo sa nám rozpadne všetko, urobila by som všetko, aby bola spokojná, ale toto je už cielené vydieranie, ak jej vyhoviem, tak je ticho, tak 10 minút a potom chce zas niečo iné.Tiež si myslím, že jej vôbec nepomaháme, škodíme sebe i jej. Nuž vydržíme ešte skoro dva týždne a potom nám hádam na tej geriatrii nejako pomôžu.
Ďakujem

Najskôr si treba odpovedať na otázku, či mamina mala takéto povahové vlastnosti a správanie pred náhlou cievnou príhodou. Ak nie, tak jej správanie je zmenené práve poškodením mozgu. Nemyslím si, že z jej strany ide o cielené vydieranie, je chorá. Tebe môže pripadať, že všetkému rozumie, že je zámerne zlá, že vás zneužíva. Ale nie je to tak. Má poškodený mozog. Ak nemôžete zabezpečiť starostlivosť o ňu vy, čo verím je veľmi zložité, treba hľadať iné riešenie. Oslov opatrovateľskú službu. Cez deň sa môže o ňu starať opatrovateľka. Na noc zabezpečiť psychofarmaká. Píšeš, že lieky na spanie neúčinkujú. Možno ani nemôžu, neviete aká časť mozgu je poškodená a na koľko percent. Určite vyhľadať lekára a poradiť sa.

Ešte k uvedenému doplním, že tento stav, aj keď z krátkeho popisu, je spôsobený zmenami po cievnej príhode, takýto stav sa dá označiť ako akútny, preto bude dobré čo najskôr navštíviť obvodného lekára a vyžiadať si odporučenie na psychiatrické vyšetrenie, psychiater zváži, či sa to dá zvládnuť ambulantne alebo hospitalizáciou na psychiatrii. Tieto stavy sa dajú zvládať liekmi, ktoré eliminujú poruchy správania. Keďže ide o stav, ktorý vyžaduje starostlivosť, skúste sa informovať na soc.úrade mesta, príp.v opatrovateľských agentúrach alebo na charite o možnostiach aspoň na pár hodín k nej mať opatrovateľku.

Ešte k uvedenému doplním, že tento stav, aj keď z krátkeho popisu, je spôsobený zmenami po cievnej príhode, takýto stav sa dá označiť ako akútny, preto bude dobré čo najskôr navštíviť obvodného lekára a vyžiadať si odporučenie na psychiatrické vyšetrenie, psychiater zváži, či sa to dá zvládnuť ambulantne alebo hospitalizáciou na psychiatrii. Tieto stavy sa dajú zvládať liekmi, ktoré eliminujú poruchy správania. Keďže ide o stav, ktorý vyžaduje starostlivosť, skúste sa informovať na soc.úrade mesta, príp.v opatrovateľských agentúrach alebo na charite o možnostiach aspoň na pár hodín k nej mať opatrovateľku.

skúste chlapci zlatí toto prežiť, a potom rozdávajte zlaté rady
takže fakty - keby bol po porážke poškodený mozog takýmto spôsobom, lekár by HNEĎ odporučil ústavnú liečbu
- pokiaľ chceš dostať niekoho na psychiatrické vyšetrenie, musí ten človek s tým súhlasiť...chcem vidieť ako by s takýmto niečím súhlasila agresívna maminka
- pokiaľ by aj súhlasila...je ochrnutá na jednu stranu a tým pádom neschopná ísť k lekárovi...treba ju tam dopraviť...sú to ďalšie komplikácie...sanitka od obvodného nie je vždy k dispozícii
- opatrovateľku dajú na 4 hodiny s červeného kríža...čo je úúúplne nepostačujúce...plus je cudzia osoba sama v celom dome...a je to len na chabé 4 hodiny
- opatrovateľské služby sú neskutočne drahé a nie každý na to má...opatrovateľka pri posteli nevyrieši krik ozývajúci sa z postele

no a nakoniec...prečo si mamku nechať doma, platiť jej cez deň opatrovateľku a na noc ju pchať liekmi, popritom mať doma stres..., keď to isté poriešia aj v nemocnici, plus jej poskytnú odbornú pomoc

Najskôr si treba odpovedať na otázku, či mamina mala takéto povahové vlastnosti a správanie pred náhlou cievnou príhodou. Ak nie, tak jej správanie je zmenené práve poškodením mozgu. Nemyslím si, že z jej strany ide o cielené vydieranie, je chorá. Tebe môže pripadať, že všetkému rozumie, že je zámerne zlá, že vás zneužíva. Ale nie je to tak. Má poškodený mozog. Ak nemôžete zabezpečiť starostlivosť o ňu vy, čo verím je veľmi zložité, treba hľadať iné riešenie. Oslov opatrovateľskú službu. Cez deň sa môže o ňu starať opatrovateľka. Na noc zabezpečiť psychofarmaká. Píšeš, že lieky na spanie neúčinkujú. Možno ani nemôžu, neviete aká časť mozgu je poškodená a na koľko percent. Určite vyhľadať lekára a poradiť sa.

Never tomu :) Poznám to z vlastnej skúsenosti. Opatrovala som moju mamu. Keď prišla lekárka, alebo niekto cudzí, tak bola ako kedy sa nemala ani večera dožiť.:) Ale keď sa za nimi zatvorili dvere, hmmm, výdrž mala obdivuhodnú. Presne vedela, čo si môže pred kým dovoliť. :--- A toto, čo robí táto pani, je veru cielené. A presne!

Ja som odpovedala z medicínskeho hľadiska. Nehodnotila som, či sa to dá vydržať, či strčiť maminu do ústavu. Tu si musí každý odpovedať sám.
Viem, čo je to opatrovať takého človeka. Prežila som to. Viem koľko pokory vyžaduje vydržať, ak sa opatrovaný pomočí aj pos... a ešte sa smeje do tváre, že ho musíte umývať. Keď vás depce, terorizuje.

Takže ešte raz. Od druhej NCP uplynulo málo času, aby sa dalo posúdiť, či robí naschvál alebo nie. Stále je to akútny stav a treba spolupracovať s lekármi. Psychiatrické vyšetrenie a rehabilitácia bude nevyhnutnosťou. Treba si tiež dať pozor, aby lieky na podporu obnovy mozgových buniek neboli podávané k večeru a večer. Môžu spôsobovať nespavosť, lebo aktivizujú mozgovú činnosť. Napr.Nootropil.
K ostatnému sa nevyjadrujem.

skúste chlapci zlatí toto prežiť, a potom rozdávajte zlaté rady
takže fakty - keby bol po porážke poškodený mozog takýmto spôsobom, lekár by HNEĎ odporučil ústavnú liečbu
- pokiaľ chceš dostať niekoho na psychiatrické vyšetrenie, musí ten človek s tým súhlasiť...chcem vidieť ako by s takýmto niečím súhlasila agresívna maminka
- pokiaľ by aj súhlasila...je ochrnutá na jednu stranu a tým pádom neschopná ísť k lekárovi...treba ju tam dopraviť...sú to ďalšie komplikácie...sanitka od obvodného nie je vždy k dispozícii
- opatrovateľku dajú na 4 hodiny s červeného kríža...čo je úúúplne nepostačujúce...plus je cudzia osoba sama v celom dome...a je to len na chabé 4 hodiny
- opatrovateľské služby sú neskutočne drahé a nie každý na to má...opatrovateľka pri posteli nevyrieši krik ozývajúci sa z postele

no a nakoniec...prečo si mamku nechať doma, platiť jej cez deň opatrovateľku a na noc ju pchať liekmi, popritom mať doma stres..., keď to isté poriešia aj v nemocnici, plus jej poskytnú odbornú pomoc
prežívam to denne, pracujem na psychiatrickom oddelení, a preto viem, že také stavy sa dajú zvládnuť, na geriatrii, či psychiatrii predsa tí ľudia nevykrikujú celé dni a noci, pretože ten stav sa dá upraviť. K ostatným veciam sa vyjadrím, ak ich za problematické uvedie zakladateľ otázky.

ani ja by som neverila, že sa to nedá zvládnuť doma, ale keď to sama zažívam, tak vám poviem je to zlé. Mama bola pred porážkou samostatná, všetko si urobila sama, ale aj tak bola panovačná a ja som jej vyhovela, veď boli sme spolu len cez víkendy, tak prečo by som jej nevyhovela.Ja viem, že je tam aj poškodenie mozgu . veď keby som si to neuvedomovala, tak sa zbláznim a teraz robím vlastne všetko preto, aby ju vyšetrili /aj keď bola v nemocnici a tam nepovedali o poškodení mozgu nič/. Keď bola v nemocnici, tak tam tiež celé noci vykrikovala,sama mi povedala, že ju museli dať na izolačku, aby nerušila iných pacientov.
A viete ono sa to ľahko povie, treba mať trpezlivosť. Viem o čom hovorím, lebo od marca som mala takúto na lôžko pripútanú svokru, ktorú sme s mužom tiež opatrovali, neboli ochrnutá, ale bola nepohyblivá, viac ako moja mama a ešte mala k tomu aj bolesti,ale nikdy nás nebuzerovala, všetko prijala ,čo sme jej dali, starali sme sa o ňu tri mesiace ale takú únavu, ako pri mojej mame sme nezažili.
Viem, všetko si to musím vyrišiť sama, ale potrebovala som to aspoň niekomu povedať.

Poškodenie mozgu sa veľakrát prejaví práve tým, že sa zvýraznia negatívne vlastnosti v osobnosti človeka. Kým zdraví človek vie alebo sa naučí ich ovládať, filtrovať a navonok idú tie prejavy prefiltrované, poškodenie mozgu zruší práve tie filtre a ovládacie schopnosti. Sú ľudia, ktorí si uvedomujú, že sú otravní, výbušní, agresívny a v svetlých chvíľach si to aj priznajú, nemajú však schopnosť ovládať tieto prejavy. Iní sú postihnutí tak, že si tieto prejavy ani neuvedomujú a nedokážu sami seba kriticky hodnotiť. Odceňujem Tvoju ochotu starať sa o mamu, prajem veľa síl.

Poškodenie mozgu sa veľakrát prejaví práve tým, že sa zvýraznia negatívne vlastnosti v osobnosti človeka. Kým zdraví človek vie alebo sa naučí ich ovládať, filtrovať a navonok idú tie prejavy prefiltrované, poškodenie mozgu zruší práve tie filtre a ovládacie schopnosti. Sú ľudia, ktorí si uvedomujú, že sú otravní, výbušní, agresívny a v svetlých chvíľach si to aj priznajú, nemajú však schopnosť ovládať tieto prejavy. Iní sú postihnutí tak, že si tieto prejavy ani neuvedomujú a nedokážu sami seba kriticky hodnotiť. Odceňujem Tvoju ochotu starať sa o mamu, prajem veľa síl.
Plne súhlasím.
Bohužiaľ a vzhľadom ku veku pacientky by som nevylúčila aj spustenie nejakej poruchy - bludového charakteru- vzhľaom ku tomu, čo udávaš , že si vymýšľa.
Ak nepomáhajú žiadne lieky na spanie- kedy spí? Niekedy si predsa oddýchnuť musí? Nemá obrátený režim?
Určite by si mohla zájsť za nejakým psychiatrom- aspoň konzultovať stav.
Držím palce a prajem veľa trpezlivosti.

uprimne by mohol pomôcť psychiater, vie predpísať antidepresíva čo vedia ludi ukludniť na tolko,že stale len spia. najlepšie je sa porozprávať s ošetrujúcim lekárom. ale odporúčam toho psychiatra.alebo ju dať do nejakeho domova sociálnych služieb kde sa o nu postaraju.nič ine mu nenapadá.

som len dcéra, ktorá sa snaží tej svojej mame pomôcť, ale nejde to, nemám samaritánske sklony, neviem byť milá k človeku /aj keď je to moja mama/, ktorý má sústavne ovláda, len preto, že som jej dieťa, ktoré je povinné sa o ňu postarať. Ano, ale aj ten druhý musí byť prístupný a nie len ja, ja, ja som chorá a ty musíš. Máme za sebou krásnu noc boli sme hore asi 9x a prečo?
Bolo ju treba prikryť (bola prikytá/, potrebovala na WC, šli sme s ňou, nič sa nedialo,bolo ju treba otočiť, otočili sme /aj keď to dokáže sama/ smadná som/ fľašku s vodou má na dosah, je tu tma - zasvietili sme malú lampičku, ktorá by ju nerušila, o chvíľu zhasni, nomôžem spať, tak zhasneme a tak dookolo do rána.
Prepáčte, že sa takto žalujem, ale som s nervami na konci, už som síce vybavila pobyt na geriatrii ale až od polovice októbra, dovtedy musím vydržať a čo bude potom ...
Ďakujem aspoň za "vypočutie"

Tak som vybavila vyšetrenie na psychiatrii ale až 13.10. a zároveň hospitálizáciu, to máme ešte skoro dva rušné týždne, teda má predpísané nejaké lieky, ale neviem, už sme mali aspoň trojaké lieky na spanie a nepomáhalo. Prpadá mi ako môj syn, keď bol bábetko, každé tri hodiny bol hore, tak aj moja mama.
Ináč ďakujem za všetky vaše názory.

Myslím, že je to už na dobrej ceste, len treba vydržať. Za tie 2 týždne hospitalizácie ju dajú snáď ako tak do poriadku. Psychiater Vám povie ako je na tom a podľa toho sa zariadite. Ak by to nebolo zvládnuteľné budete musieť vymyslieť iné riešenie, lebo ochorieš aj Ty. Prajem veľa trpezlivosti.

Tak som vybavila vyšetrenie na psychiatrii ale až 13.10. a zároveň hospitálizáciu, to máme ešte skoro dva rušné týždne, teda má predpísané nejaké lieky, ale neviem, už sme mali aspoň trojaké lieky na spanie a nepomáhalo. Prpadá mi ako môj syn, keď bol bábetko, každé tri hodiny bol hore, tak aj moja mama.
Ináč ďakujem za všetky vaše názory.

držím palce aby to dobre dopadlo,naozaj psychiatri vedia v tomto pomôcť aj môjho priatela babka bola thaka si vymýšlala a neviem čo a od kedy je pod dohladom psychiatra je s nou pokoj.a viem to tiež zo skúsenosti z praxe z nemocnice,že vedia pomôcť. držím palce a pevné nervy;)

[quote=helas;833850]Tak som vybavila vyšetrenie na psychiatrii ale až 13.10. a zároveň hospitálizáciu, to máme ešte skoro dva rušné týždne, teda má predpísané nejaké lieky, ale neviem, už sme mali aspoň trojaké lieky na spanie a nepomáhalo. Prpadá mi ako môj syn, keď bol bábetko, každé tri hodiny bol hore, tak aj moja mama.

Žiaľ je to tak, v niektorých prípadoch sa zo starých ľudí stávajú bábätká.
Ja stále hovorím, že je veľké umenie a šťastie od Boha, ak človek prežije starobu pri plnom vedomí a v relatívnom zdraví. Tiež som rok bývala so svojím 85-ročným dedkom /zlatý človek/, ale keď vážne ochorel mal podobné maniere.

Taksom tu zase,totálne zničená s nervami na konci, a nie len ja, môj muž a môj syn detto.K tomu všetkému oni ešte chodia ráno do práce.Včera mala moja mama ďalšiu príhodu, ale bolo to len také ľahké, lekár z pohotovosti dokonca povedal, že žiadnu chybu nenašiel, dali jej injekciu a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale tá noc, my sme vôbec nespali, celú noc v kuse, možno s 20 min. prestávkami vykrikovala, že je smadna, dali sme jej napiť, že nie prikrytá /bola až po uši/, potom rozhadzala celú posteľ až ležala len na tom dreve, všetko vyhádzala zo skriniek, ktoré sú nad jej posteľou. Je 12.30 a ona kričí stále.
Prepáčte, ale aspoň som to niekomu povedala.

Taksom tu zase,totálne zničená s nervami na konci, a nie len ja, môj muž a môj syn detto.K tomu všetkému oni ešte chodia ráno do práce.Včera mala moja mama ďalšiu príhodu, ale bolo to len také ľahké, lekár z pohotovosti dokonca povedal, že žiadnu chybu nenašiel, dali jej injekciu a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale tá noc, my sme vôbec nespali, celú noc v kuse, možno s 20 min. prestávkami vykrikovala, že je smadna, dali sme jej napiť, že nie prikrytá /bola až po uši/, potom rozhadzala celú posteľ až ležala len na tom dreve, všetko vyhádzala zo skriniek, ktoré sú nad jej posteľou. Je 12.30 a ona kričí stále.
Prepáčte, ale aspoň som to niekomu povedala.Poruchy správania a akútne zhoršený stav je dôvodom na neodkladné vyšetrenie, nemá význam čakať na objednaný termín, treba rovno ísť na psychiatrickú ambulanciu s tým, že je to akútny stav, včera tam bola aj pohotovosť a treba to riešiť, nenechajte sa odbiť.

Krásne dobré ráno,
pre mňa naozaj krásne, lebo moja mama spala celú noc, bez jediného vyrušenia/dokonca spí aj teraz/, lekár jej včera predpísal tabletky na spanie
Lexaurin a zdá sa zabrali. Myslím, že keď sa aj ona normálne vyspí nebude taká nervózna. Viete ono to nebol obrátený režim, že cez deň spím a v noci sa mi samozrejme nechce. Ono to bolo nonstop 24 hodín.Moji chlapci dnes odchádzali do práce šťastní, vyspali sa. Syn mi hovorí, vidíš mami ako málo stačí ku šťiastiu, nám stačilo, že babka spala a my máme krásny deň aj keby prišiel uragán.
Ďakujem vám za podporu a záujem reagovať na moje sťažnosti.
V pondelok ideme na rehabilitáciu a uvidíme čo ďalej.
Ďakujem

Dobrý deň,
viete poviem vám ,na východe hovoríme :ked še darí , ta še darí.Nielen že mám mamku tak vážne chorú, ktorú sa nám už podarilo dať na geriatriu /3 týždne/ale ešte aj môj brat, žijúci v Čechách sám, mal nehodu a je takisto pripútaný na lôžko.Vyzerá to všetko ako s filmu, ale je to fakt.Viete, vôbec si neviem predstaviť, čo budeme robiť, zatiaľ je v nemocnici, ale keď ho prepustia? Je rozvedený, deti síce má, ale žiju mimo Slovenska. Mám dojem, že to zas ostane na mňa. Dúfam, že aspoň chodiť bude, zatiaľ to síce nevyzerá dobre, ale vraj je mladý, pozbiera sa . Neverím.

nevzdávaj sa, určite sa podarí postaviť ho na nohy, keď je taká prognóza. Mamu nastavia na lieky a môže byť tiež dobre. Držím palce.

Dobrý deň,
viete poviem vám ,na východe hovoríme :ked še darí , ta še darí.Nielen že mám mamku tak vážne chorú, ktorú sa nám už podarilo dať na geriatriu /3 týždne/ale ešte aj môj brat, žijúci v Čechách sám, mal nehodu a je takisto pripútaný na lôžko.Vyzerá to všetko ako s filmu, ale je to fakt.Viete, vôbec si neviem predstaviť, čo budeme robiť, zatiaľ je v nemocnici, ale keď ho prepustia? Je rozvedený, deti síce má, ale žiju mimo Slovenska. Mám dojem, že to zas ostane na mňa. Dúfam, že aspoň chodiť bude, zatiaľ to síce nevyzerá dobre, ale vraj je mladý, pozbiera sa . Neverím.

Tvoj príbeh mi pripomína moju maminu. Starká si zlomila nohu a z nemocnice išla k nám, mamina a my sestra, brat, ocko a ja sme jej pomáhali. Bývala na dedine, kde mala syna so 6 deťmi, ale opatrovať ju nemal kto, ďalší traja synovia bývali v BA, dcéra v Tatrách, zostala iba moja mamina, najstaršia dcéra. Boli sme piati a dvoj izbový byt, babička bola zvyknutá stále pracovať a zostala strašne nevrlá, až sebecká a zlá a stále chcela ísť domov.Po 3/4 roka s ňou mamina musela odísť k nej domov / 200km /a tam sa starala ešte aj o deti svojho brata.Do roka babička zomrela, vážne ochorel ešte mladý 48 ročný brat maminy a zasa ho opatrovala, pretože jeho manželka pracovala. Zomrel presne do roka a do dňa po babičke, ochorel jej ďalší brat, ale ten zomrel hneď po operácií, potom opatrovala nášho ocina. Všetko zvládala a ked odpadla ona vo veku 75 rokov, rozdelili sme si so sestrou aj bratom služby, ale vyriešila to rýchlo-do troch dní zomrela. Stále na ňu myslím, spomínam aj na to, ako sa starala o sestru aj o mňa, ked sme boli po operácií a ešte aj o vnúčence. Chcem pripomenúť, že mala od svojich päťdesiatich rokov iba jedno oko/zhubný nádor/a vysoký tlak.
Preto si myslím, že fakt je vždy niekto v rodine, kto sa o každého postará. Držím Ti úprimne palce, nech to všetko dobre dopadne a mysli aj na seba.
Viem, čo prežívaš.

Dobrý deň,
viete poviem vám ,na východe hovoríme :ked še darí , ta še darí.Nielen že mám mamku tak vážne chorú, ktorú sa nám už podarilo dať na geriatriu /3 týždne/ale ešte aj môj brat, žijúci v Čechách sám, mal nehodu a je takisto pripútaný na lôžko.Vyzerá to všetko ako s filmu, ale je to fakt.Viete, vôbec si neviem predstaviť, čo budeme robiť, zatiaľ je v nemocnici, ale keď ho prepustia? Je rozvedený, deti síce má, ale žiju mimo Slovenska. Mám dojem, že to zas ostane na mňa. Dúfam, že aspoň chodiť bude, zatiaľ to síce nevyzerá dobre, ale vraj je mladý, pozbiera sa . Neverím.
Nečakaj,čo sa bude diať.Zisti ako je to s poistovnami,porozprávaj sa s lekárom obvodným,čo sa dá robiť,v prípade,že zostane na Slovensku treba vybavit Kovačovu,ak v Cechách tak podobné zariadenie tiež určite maju.Hodnotiť stav môžeš až po následnom liečení rehabilitačnom,skor nie.

Nedá mi neodpovedať, pretože niektoré odpovede ma riadne zdvihli zo stoličky!
Bola som ešte mladá, mala som 45 rokov, keď som prekonala mozgovú porážku, môj stav bola vážny, ochrnula mi ľavá strana a vtedy som veľmi chcela zomrieť, ale Pán Boh ma vtedy nevypočul! Uvedomovala som si, že nie som schopná byť samostatnou jednotkou, aj keď myslenie bolo OK, motorika bola niekde úplne inde... Vtedy mi veľmi pomohla moja rodina, nedovolili mi odpočívať, nútili ma rozprávať sa s veľkým zrkadlom, svičiť s loptičkami - vtedy ešte nebola inteligentná plastelína. Moji vnuci vtedy ešte boli maličkí, ale už vtedy mi nedovolili sedieť bez toho, aby som necvičila s rukou, alebo nohou. Nik, ani cudzí ľudia, ani susedia nepovedali mojej rodine " ZBAVTE SA JEJ"!!! Mrazí ma pri tých slovách a je mi z toho do plaču...Počas tých 15 rokov, čo odvtedy prešlo som prekonala choroby, pri ktorých býva konečná stanica smrť, a ja som tak veľmi chcela žiť, že ma Pán Boh zatiaľ vypočul a ešte ma tu zatiaľ drží...
Tento rok 18.júna manžel prekonal ťažkú mozgovú príhodu, má 65 rokov, ochrnul na ľavú stranu, prestával vidieť, narážal do dverí, nábytku... ruka mu visela vedľa tela ako prázdny rukáv, nedokázal ju použiť, bola úplne bez citu. Keď začal chodiť a čakal ma na schodoch pred nemocnicou, plakala som od šťastia, ďakovala Bohu a lekárom, že pomáhajú. Po návrate domov sme sa zaťali všetci, vďaka priateľom tu na tejto stránke som zohnala inteligentné plastelíny, cvičili sme s ním, aj keď nevládal, keď bol protivný, vyplakala som sa tam, kde ma nevidel a išli sme opäť odznova. Denne sme chodili na rehabilitácie, mali sme úžasnú sestričku, ktorá ho presvedčila, že všetko toto sa neudialo v ruke ani v nohe, ale v hlave, preto musí ruku nútiť "pozerať sa". Okom jej prikáže, že si má pridržať tanier a dnes ja už neutieram mláčky okolo tanierov, dokáže sa sám obliecť, aj keď občas je tričko so značkou na chrbáte, šnúrky si síce nezaviaže, ale veď dostať topánky aj bez nich, ale už odložil paličku, pri posteli má malú hrazdičku, na ňu si zavesí ruku a cvičí, posledné dva dni už sedel na bicykli a priniesol mi menší nákup. Priznám sa, že ja som to už občas vzdávala, ale vtedy som si povedala, Bože, veď sme si pred 41 rokmi sľubovali až kým nás smrť nerozdelí... Nik mi nepovedal, "ZBAV SA HO"!!! Preto Vás prosím, kým niečo takéto niekomu radíte, skúste si predstaviť, že by ste sa v takejto situácii
ocitli vy, teda pokiaľ vo vás je ešte cit a úcta. A ďakujem vám aj za to, že ste si ma prečítali, a ak to čo len kúštik niekomu pomohlo, budem veľmi rada.

Nedá mi neodpovedať, pretože niektoré odpovede ma riadne zdvihli zo stoličky!
Bola som ešte mladá, mala som 45 rokov, keď som prekonala mozgovú porážku, môj stav bola vážny, ochrnula mi ľavá strana a vtedy som veľmi chcela zomrieť, ale Pán Boh ma vtedy nevypočul! Uvedomovala som si, že nie som schopná byť samostatnou jednotkou, aj keď myslenie bolo OK, motorika bola niekde úplne inde... Vtedy mi veľmi pomohla moja rodina, nedovolili mi odpočívať, nútili ma rozprávať sa s veľkým zrkadlom, svičiť s loptičkami - vtedy ešte nebola inteligentná plastelína. Moji vnuci vtedy ešte boli maličkí, ale už vtedy mi nedovolili sedieť bez toho, aby som necvičila s rukou, alebo nohou. Nik, ani cudzí ľudia, ani susedia nepovedali mojej rodine " ZBAVTE SA JEJ"!!! Mrazí ma pri tých slovách a je mi z toho do plaču...Počas tých 15 rokov, čo odvtedy prešlo som prekonala choroby, pri ktorých býva konečná stanica smrť, a ja som tak veľmi chcela žiť, že ma Pán Boh zatiaľ vypočul a ešte ma tu zatiaľ drží...
Tento rok 18.júna manžel prekonal ťažkú mozgovú príhodu, má 65 rokov, ochrnul na ľavú stranu, prestával vidieť, narážal do dverí, nábytku... ruka mu visela vedľa tela ako prázdny rukáv, nedokázal ju použiť, bola úplne bez citu. Keď začal chodiť a čakal ma na schodoch pred nemocnicou, plakala som od šťastia, ďakovala Bohu a lekárom, že pomáhajú. Po návrate domov sme sa zaťali všetci, vďaka priateľom tu na tejto stránke som zohnala inteligentné plastelíny, cvičili sme s ním, aj keď nevládal, keď bol protivný, vyplakala som sa tam, kde ma nevidel a išli sme opäť odznova. Denne sme chodili na rehabilitácie, mali sme úžasnú sestričku, ktorá ho presvedčila, že všetko toto sa neudialo v ruke ani v nohe, ale v hlave, preto musí ruku nútiť "pozerať sa". Okom jej prikáže, že si má pridržať tanier a dnes ja už neutieram mláčky okolo tanierov, dokáže sa sám obliecť, aj keď občas je tričko so značkou na chrbáte, šnúrky si síce nezaviaže, ale veď dostať topánky aj bez nich, ale už odložil paličku, pri posteli má malú hrazdičku, na ňu si zavesí ruku a cvičí, posledné dva dni už sedel na bicykli a priniesol mi menší nákup. Priznám sa, že ja som to už občas vzdávala, ale vtedy som si povedala, Bože, veď sme si pred 41 rokmi sľubovali až kým nás smrť nerozdelí... Nik mi nepovedal, "ZBAV SA HO"!!! Preto Vás prosím, kým niečo takéto niekomu radíte, skúste si predstaviť, že by ste sa v takejto situácii
ocitli vy, teda pokiaľ vo vás je ešte cit a úcta. A ďakujem vám aj za to, že ste si ma prečítali, a ak to čo len kúštik niekomu pomohlo, budem veľmi rada.
Musím zareagovať: Vlasti, nádherný príspevok, plný citu a veľkého srdca...
Teším sa, že je to stále lepšie.

Musím zareagovať: Vlasti, nádherný príspevok, plný citu a veľkého srdca...
Teším sa, že je to stále lepšie.

Magduška, ďakujem. Aj napriek trápeniu, ktoré sa mojej rodine nevyhýba sme šťastní, že sme, že sa stretneme a môžeme sa na seba usmiať. Tú pohodu
z pocitu, že viete, kam patríte želám všetkým.

Reakcia na príspevok č.26 od Vlasti. Moja priateľka sa starala o svoju maminu 6 rokov. Keď ako 96 ročná zomrela, Miška si požila ešte rok a ako 55 ročná zomrela ona Vlasti zomrela s pocitom, že sa o maminu postarala a veru ešte po jej smrti počula ako ju v noci volá. Ale bolo správne aby zanedbala seba? Často na ňu spomínam a je mi ľúto, že si ten život nestihla ešte užiť. Bola slobodná a bezdetná, mala ešte sestru s ktorou bývala, ale tá ako lekárka nemohla byť s maminou doma. Pomáhala Miške určite ako mohla.
Vieš Vlasti súdiť niekoho by som si nedovolila. Už som písala, že v našej rodine každý, kto potreboval pomoc ju dostal a vždy medzi blízkymi, ale to neznamená, že to budem žiadať od mojich detí a súdiť druhých, že sa akože niekoho "zbavili" dokonca povedať, že stratili cit a úctu, je kruté. Vieš, že mi jedna spolužiačka radila, aby som myslela na seba, že mi deti nepomôžu a aby som im nepomáhala a pod.? Ale veď žijem pre ne a pre tie vnúčatká!!! Nie je krajšie slovíčko od malých detí ako mama a potom keď vnúčatko povie:"babička ľubkám Ťa, Ty si taká dobrá a bojíš sa o nás."

Včera som bola zhodou okolností na pomaturitnom stretku a profesorka rozprávala, že musela dať svoju sestru do ani neviem ako to mám nazvať, opatrovateľskej služby. Mám ju za to odsudzovať, ked je po operácii kĺbu a po infarkte, doslova prežila klinickú smrť. Obe sú slobodné a bezdetné. Sestra je spokojná, začala štrikovať, vyšívať a čítať. Život je veru veľká otvorená kniha a každý ho nejako prežívame a myslíme si, že najlepšie ako vieme.

Želám veľa trpezlivosti všetkým, ktorí sa starajú o niekoho ťažko chorého doma, ale držím palce aj tým, ktorí to musia riešiť aj inak.
Pekný jesenný deň.

Vlasti, to že mi niekto odporúčal, zbavte sa jej, nemyslel doslova. Veď aj keby som mamu dala do ústavu, nezbavila by som sa jej, len by sme si rozložili sily na opatrovanie. Hlboko sa skláňam pred ľuďmi, ktorí sa roky dokážu starať o svojich postihnutých príbuzných, obetovať a trpieť. Ale ja k ním nepatrím, aj keď som si myslela, že to zvládnem, nejde to. Teraz je moja mama už týždeň na geriatrii, ale ja sa ešte stále v noci budím a počujem ju ako ma volá.. Chodím za ňou každý deň, cvičím s ňou, sprchujem ale sú to len dve hodiny denne, zvyšok sa o ňu postará personál /aj ten preháňa/. A výčitky svedomia? Mám, veď je to moja mama, ale aj ja mám rodinu, mám muža, deti, prácu a všetko nemôžem obetovať, len aby som bola poslušnou a dobrou dcérou. Po troch týždňoch sa moja mama vráti a čo bude ďalej ešte neviem.Ono totiž nie je také ľahké dostať človeka do ústavu.

PS.Brat je zatiaľ v Čechách, má české poistenie, takže sa asi všetko bude vybavovať tam, stará sa o ňho priateľka, zatiaľ, v nemocnici si poleží ešte dlho, možno do Vianoc.

I keď som sa už nechcela zapojiť do diskusie v tejto téme, nedá mi to. Nikdy neodsudzujem nikoho, kto dá svojich rodičov na opatrovanie iným - či už súkromnej osobe, alebo štátnemu zariadeniu, len odsudzujem výrok: "ZBAVTE SA JEJ"!
Kto neprežil ťažkú chorobu, neuverí, aké je to ťažké pozerať sa na zdravých vôkol seba a čakať, čo prinesie ráno. V bolesti a strachu často chorý človek urobí niečo, čo by nikdy ako zdravý neurobil, preto aj zdravý by si mal občas sadnúť sám so sebou a porozprávať sa so svojim svedomím, ktoré pokiaľ nepotrebuje silné dioptrie, aby videlo aj iných nielen seba mu samo dá odpoveď.
To je všetko, čo som chcela svojim príspevkom povedať, keďže ja mám dosť silné dioptrie, ale moje myšlienky sú čisté, bez skiel preto som asi rozprávala príliš nahlas. Prepáčte za príspevok, ale v prípade tejto diagnózy som nekompromisná nielen voči sebe, ale aj voči iným, a práve pri chorých ľuďoch by mali byť naše myšlienky i slová čisté.

Vlastička, nevidím dôvod aby si sa ospravedlňovala. Mne sa tu zas pýta ten podpis od Livky ... "Skôr než začneme niekoho súdiť, obujme si jeho topánky a prejdime v nich aspoň kilometer." Niekomu "ublíži" pobyt v opatrovateľských zariadeniach, iný zas vidí motiváciu... je to vysoko individuálne. A to sa má brať do úvahy kým sa rozhodnú blízki čo ďalej. Psychika postihnutého je veľmi krehká.

Jedna strana mince je ohladuplnost a trpezlivost s chorym clovekom, ale druha strana je postoj samotneho choreho. Ked chory clovek chce byt zasa zdravy, alebo aspon relativne zdravy, musi aj sam k tomu prispievat svojim postojom. VID VLASTU A JEJ MANZELA. Ale su ludia, ktori sa doslova vyzivaju v tom, ze ich pribuzni alebo opatrovatelia musia pedinovat a ak co len bylku nesplnia z ich predstavy, su zli a ublizuju. S chorym clovekom treba mat trpezlivost, pomoct mu prekonat pociatocne stadium choroby, ale ak je postoj choreho taky, ako som napisala vyssie, je to tazke a preto neodsudzujem ludi, ktori uz nevladzu a vyhladaju nejaku cudziu opateru.
Poznam pripad starej pani, ktora po mozgovej mrtvici zostala nejaky cas nehybna, dcera ju opatrovala s citom a laskou. Po asi dvoch mesiacoch sa pani uz mohla hybat, ale narocky zostala v posteli, vyzadovala obsluhovanie, postel pospinila jedlom alebo exkrementami v momente, ked dcera dala ciste pradlo a povedala, ze ved je jej povinnostou to spravit. Rozum mala tiez v poriadku, povedala dcere, ze sa o nu musi starat, lebo by ju ludia ohovarali. Ku starej panej chodili susedky na besedy a nepobadali, ze by bola mimo. Bolo to na dedine, kde je tazke jednak najst opatrovatelku a jednak sa to akosi povazuje za hanbu dat rodica na starost niekomu cudziemu.

bohužial sa aj ja musím pripojiť so skúsenosťou zo starostlivosti o moju babku. Cukrovkárka, ale dietu nedodržiavala a potom sa prihodilo kadečo, po jednom páde nasledovala zlomenina krčka a babka nám zostala vďaka svojej tvrdohlavosti miesto operačnej liečby vyviazaná na 6 týždňov, počas rehabilitácie s údivom prišli pozrieť na poschodie kde ležala sestričky, ktoré mali službu o 5 poschodí nižšie, čo sa deje. Toľko kriku dokázala narobiť, pri domácej rehabilitácii som jej ukázala špendlík a povedala, že keď nebude hýbať nohou budem ju pichať, samozrejme som to nikdy nespravila, ale nechtom som pokaždé rýpla, trošku to pomohlo, ale moc nie. Tiež v jednom kuse preháňala moju mamu, tá bola v tom čase ešte zamestnaná, ja na materskej. Vyčerpané sme boli obe. Nikdy nič nebolo dosť dobré. Aj sme vybavili liečebňu, ale po týždni, keď sme videli následky "starostlivosti" zobrali sme ju opäť domov. Trvalo to ešte hodnú chvíľu, striedavé pobyty v nemocnici, doma, amputácia a s ňou aj neodvratný záver. Verte alebo nie bolo to vyslobodenie pre obe strany. Babka nás jednoducho svojim sekírovaním dokázala dostať do štádia hystérie a zúfalstva. Kto nezažil neuverí.

Aj moja neboha svokra prekonala dve mozgove mrtvice, po druhej celkom prestala rozpravat, ale pri troske trpezlivosti sa s nou dalo dohovorit, vedela reagovat kyvnutim hlavy. Tiez ju bolo treba opatrovat, ale ta bola vdacna aj za kazdy pohlad, ktory jej clovek venoval, nieto za usluhu. Taku osobu nebolo tazke opatrovat.

Ja z lásky k mojim deťom a ich ku mne som sa po mojom už treťom znovunarodení /niektorí poraďáci vedia o čom hovorím/ v marci rozhodla a zariadila, že v prípade ak sa nebudem môcť o seba postarať mám zabezpečené opatrovanie a nechcem byť ani manželovi, ani deťom a ani sestre na obtiaž.
Verte mi, že sa veľmi ľúbime a hlavne preto som sa takto rozhodla.

Alda, ja moju mamu tiež veľmi ľúbim a poviem vám,že to čo sa nám stalo nás zaskočilo. N ikdy v živote by som nepovedala,že budem na moju mamu zlá, ale keby ste videli tie jej oči. Už to nie sú oči , ktoré hladkajú, ale nenávistné, zlé a ja sa ich bojím.Nepozrú na človeka láskavo,dokonca ani na vnuka, ktorého mali strašne radi.Bojím sa jej.

Velke nestastie pre obe strany, lutujem ta, ale neviem poradit, co dalej.

Alda, ja moju mamu tiež veľmi ľúbim a poviem vám,že to čo sa nám stalo nás zaskočilo. N ikdy v živote by som nepovedala,že budem na moju mamu zlá, ale keby ste videli tie jej oči. Už to nie sú oči , ktoré hladkajú, ale nenávistné, zlé a ja sa ich bojím.Nepozrú na človeka láskavo,dokonca ani na vnuka, ktorého mali strašne radi.Bojím sa jej.

Presne takto sme zažili našu babičku. Bolo jej jedno, že chce ísť domov 200 km od nás aj s našou maminou, ja som sa starala o ocina, brata a sestru tu doma.
Ale už spomíname iba na to krásne, čo sme prežli u babičky roky počas prázdnin. Človek aktívny ak ochorie je vo väčšine prípadoch veľmi zlý, to z tej bezmocnosti. Aj ja ked mám zdravotné problémy som nervózna, že nestíham všetko ako zdravá, neznášam neporiadok a nikto nevie lepšie upratať ako ja:D, neznášam lútosť a obsluhovanie a pod. V nemocnici som vzorný pacient. Preto Ťa chápem, ale ako písali už predo mnou, rada je ťažká.

Moja mama je už druhý týždeň na geriatrii, ale buzeruje aj tam. Ale nie o tom chceť tentokrát napísať.
Ja nem ôžem v noci spávať, tak čítam, ale jednú noc som si povedala, skúsim byť akože moja mama. Zaĺahla som si večer do postele, tak ako sme dali moju mamu, na pravú stranu/chcela tak ležať/leím, ležím, nemôžem spať a chcem sa otočiť, keďže to neviem, tak volám, otočte ma. Pretočím sa na ľavú stranu a čakám kedy zaspím. čakám, čakám, nespím, tak volám znova, pretočte ma.
Hoci sa viem pretočiť, resp., vyrovnať sama/to akože moja mama/ a toto išlo dookola, ale ja keď nemôžem spať, zapálm svetlo a čítam. Pokúšala som sa o to, aby čítala aj moja mama, ale nechcela, svetlo ma ruší hovorila.Tak veľmi by som chcela pochopiť to jej správanie, ale nejde to. viete bolo pod druhej v noci a ona ma zobudila s tým, treba vstávať. Vôbec si neuvedomovala, že vonku je ešte tma.
A poviem , ten experiment nebol vôbec ľahký, na duhý deń ma tak bolel chrbát, že som sa ani pohybovať nevedela, o nedostatku spánku ani nehovorím.Takže som aspoň "pochopila ake to je ťažke", ale ja som nikoho nerušila a moja mama ruší všetkých, ale keďže je chorá si to neuvedomuje.
Ani neviem, čo som tým chcela povedať, hádam len toľko, že sa snažím pochopiť tohto chorého človeka a som v koncoch. Sama ju nedokážem opatrovať a ústavy sú v nedohľadne. A ani neviem, či ju chcem dať do ústavu.Jeden večer som presvedčená, že nič iné neostáva, ráno si už myslím, však to zvládnem a tak dookola. Môj manžel mi povedal, bude tak, ako ty povieš.Ak sa budeme o ňu starať doma, pomôžem ti koľko môžem, a to je celý deň v robote a potom ešte aj večer má prípravy.Je učiteľ. Všetko ostáva na mne.
Prepáčte mi, že som sa tak rozpísala

dobrý den
ja som mala 2 babky a čo sa týka chorob obe boli úplne odlišné
tá láskavá babka po porážke ,problémami chodit atd. sa zmenila na takú fúriu že konec ale mala aj svetlé chvílky pokial ma spoznávala, bývala s nami lebo ku sebe sa do bytu nedostala ,nebol tam výtah a ona nevládala chodit ,cez den na nu dávat pozor aby niečo neviviedla napr.len tak v pyžame a papučiach ist do kostola nalebo postavit na plyne vodu ale nezapálit ohen len ma začala boliet hlava ,niečo čudné som zacítila vyletela som do kuchine a babka nechala zapnutý plyn že sa jej nedarilo zapnút ohen a potom nejak na to zabudla čo robila,
no a v noci padala nám z postele a dvihnút 100kg zenu je problém lebo všetko ju bolelo,ale aj tak som ju mala strašne rada aj ked ma vytáčala vkuse
ta druha babka bola harpia celý život čo ju poznám ale ked začala mat problémy so srdiečkom-no boli dost vážne ,mala strojček na srdce a zvykla odpadnút a tak sama sa rozhodla ist do domu dochodcov ,bolo mi to nepríjemné ale tak to chcela a pomohla nám tým,velmi.a zmenila sa na milú babku ked sme chodili na návštevy ku nej.
nedá sa radit v týchto veciach súkromných ale ja by som sa porozprávala s babkou ,ja som to s tou skúsila a dalo sa s nou lepšie vyjst lebo mamka /bola to jej mama/ nevedela byt k nej taká tvrdá,ináč vás zničí ,.a postrašila by som ju že ináč ju dám do starobinca ale treba byt v danej situácií tvrdí.mojej babke som to nepovedala lebo sa rýchlo ukludnila ked som ju sprdla za to čo a ako sa správa ku mamke atd.pomohlo to
tak pevné nervy

Dobrý deň,
prešli už tri týždne, čo je moja mama na geriatrii, zajtra nám ju pustia domov, všetci tam boli veľmi milí na ňu, ale aj napriek tomu "žalovali", že vystrája.Kričí
a vyvoláva, presne tak ako doma, tam jej dali nejake prášky, že potom len spala. Podarilo sa mi vybaviť Domov dôchodcov, zatiaľ len na mesiac, ako samoplatiteľ a na skúšku, či by mohla byť aj nastálo. Viete, ak má dobrú chvíľu, tak sama povie, aby som jej vybavila ústav, len aby sme na ňu tam nezabudli /akoby sme mohli/.Ale to vôbec neznamená, že sa jej chcem zbaviť, ale pre ňu to bude to najlepšie. Postarajú sa o ňu, bude mať lekára a možno aj nejakých priateľov, potrebuje sa rozprávať a ja neviem o čom sa mám rozprávať, všetko už poznám, všetko som už počula.
Viete vždy som hovorila, že človeku ku štiastu chýba veľmi málo, ja som dnes napr. šťastná len preto, že som mame vybavila ten ústav.

Nemyslím si,že ústav je ore takýchto ľudí to najlepšie riešenie...Som vyštudovaná zdravotná sestra a robila som chvíľku v tejto oblasti...V starobinci alebo ústave nedostane okrem starostlivosti 24 hodín denne starý človek to,čo potrebuje najviac...a to je láska svojich blízkych...Starostlivosť o takýchto ľudí a obzvlášť takých,čo sú pripútaní na lôžko nie je jednoduchá...aj samotný chorý človek trpí strašnými psychickými stavmi..veď si skúste predstaviť,že by ste boli úplne odkázaní na pomoc druhých...boli by ste nervózni,podráždení,nevrlí....ale ako by ste sa cítili,keby vás niekto dá do ústavu...k cudzím ľuďom..cítili by ste sa lepšie?
Neodsudzujem nikoho,kto dá svojho blízkeho do ústavu,ak naozaj nie je iná možnosť...ale vždy sa nejako dá...netreba zabúdať,najmä pokiaľ ide o vlastných rodičov,že im to vlastne dlžíme...aby prežili dôstojnú starobu a smrť alebo aby cítili v ťažkých chvíľach,že nie sú sami...

Nuž práve o tú lásku ide. Chcela som sa o mamu postarať v domácom prostredí, u nás doma, lenže ona nám nedala spať, sekírovala vo dne v noci /aj keď za to nemôže/, ale môj muž a syn idú ráno do práce a ja tiež potrebujem pracovať. Keď nespíte jednu, dve noci tak to dajako zvládnete, aj kolegovia to pochopia, ale keď nespíte mesiac...a my sme s mužom nespali v júli 2 týždne, v auguste 10 dní a potom od 19. 9. celý mesiac. Myslíte, že budete mať rád toho človeka, čo vám to spôsobuje.Nehovorím, že sme nespali vôbec, ale bolo to na striedačku. Ak som chcela, aby manžel a syn trochu v noci pospali, tak som sa "obetovala", tak som šla do jej izby a posadila sa tam do kresla, aby som sa jej hneď ozvala, a potom bolo pol hodiny ticho. Keď prišiel manžel z roboty, tak som šla spať ja.Bol to spánok? Zajačí. Uši stále v strehu.
Moja mama je 14 dní v ústave, za tých 14 dní som bola za ňou 5x, bol tam aj môj brat, bola tam aj krstná dcéra, vnučka, moja krstná mama. Myslím, že nebol deň, keby nemala návštevu.
Ale keby ostala u nás a ten režim by pokračoval /čo pokračuje a ona stále v noci vykrikuje/ tak by sme ju znenávideli.
Takže treba to brať podľa podmienok, keby som bývala v rod. dome, tak ju tam nikdy nedám, ale bývame v bloku a steny sú tenké.

Na základe všetkého čo si uviedla si nemylsím, že máš sa ospravedlňovať za to, že si si ju nenechala. Myslím si, že ani ona, keby bola úplne zdravá, nikdy by nechcela , aby si sa trápila. Urobila si to, čo si považovala za správne, to rozhodnutie je na každom z nás- ak sa raz v takom prípade ocitneme. Robiť ti tu sudcu, nemá tiež nikto právo, ty si sa išla podeliť o pocity, ktoré si prežívala. Plne súhlasím s tým, že ak bola neznesiteľná, postupom času, by to vygradovalo a boli by ste na seba zlí a nielen voči nej , ale aj tvoja rodina navzájom. Manžel sa tiež postavil na tvoju stranu a kým si sa starala, pomáhali ste si to zvládnuť. Sme rodičom povinní vrátiť starostlivosť, ale možnosti každého z nás poznáme len a len my sami. Veď práve preto je aj tak veľa postihnutých detí v ústavoch (stačí vidieť deti v Klasove medzi NR a Vráblami) , ani ich rodičia to nezvládli. Tiež ich nikto nemá právo odsudzovať. Vždy sa nájdu prívženci každej strany- otázne by bolo keby "prišlo na lámanie chleba" koľko by to vydržali a zvládli tí, ktorí sú najväčšími sudcami.

Začala som s touto témou a možno aj ukončím, aj keď vždy si rada prečítam iné názory. Od 1.12. je moja mama v ústave nastálo. Nemôžem povedať, že ma to teší, ale som rada,že má opateru 24 hodín, ktorú by som ja nemohla zabepečiť. Je to od nás trošku od ruky, nie je to v meste, ako som si predstavovala, ale nemôžem mať všetko a jedno sobotné alebo nedelné poobedie na jej návštevu nás ani nezrujnuje ani nezabije . Hoci vôbec neviem či ešte vníma kto k nej a kedy prišiel, žije si vo svojom svete. Ale vidím, že je o ňu postarané, je najedená, umytá, a nikdy nie je bez dozoru. V tom ústave je ich 30 a viac ako polovica je v takom stave ako moja mama, len dožívajú.Viete, kedysi som zbierala aforizmy. A bol tam jeden, už neviem od koho, musela by som pohľadať, ktorý znel:
šťastný je ten, kto zomrie skôr ako začne prosiť smrť, aby si ho zobrala.
Možno to znie kruto, ale bolo by lepšie keby moja mama zomrela, má 80 rokov, užila si dosť, má vnúčatá i pravnúčatá a toto, čo žije teraz, či v ústave alebo doma nie život, len prežívanie. Zo života už nič nemá, nemôže ísť ani do kostola, ani medzi ľudí, sama už nezvládne nič, tak načo to je?

Začala som s touto témou a možno aj ukončím, aj keď vždy si rada prečítam iné názory. Od 1.12. je moja mama v ústave nastálo. Nemôžem povedať, že ma to teší, ale som rada,že má opateru 24 hodín, ktorú by som ja nemohla zabepečiť. Je to od nás trošku od ruky, nie je to v meste, ako som si predstavovala, ale nemôžem mať všetko a jedno sobotné alebo nedelné poobedie na jej návštevu nás ani nezrujnuje ani nezabije . Hoci vôbec neviem či ešte vníma kto k nej a kedy prišiel, žije si vo svojom svete. Ale vidím, že je o ňu postarané, je najedená, umytá, a nikdy nie je bez dozoru. V tom ústave je ich 30 a viac ako polovica je v takom stave ako moja mama, len dožívajú.Viete, kedysi som zbierala aforizmy. A bol tam jeden, už neviem od koho, musela by som pohľadať, ktorý znel:
šťastný je ten, kto zomrie skôr ako začne prosiť smrť, aby si ho zobrala.
Možno to znie kruto, ale bolo by lepšie keby moja mama zomrela, má 80 rokov, užila si dosť, má vnúčatá i pravnúčatá a toto, čo žije teraz, či v ústave alebo doma nie život, len prežívanie. Zo života už nič nemá, nemôže ísť ani do kostola, ani medzi ľudí, sama už nezvládne nič, tak načo to je?

Ahoj Helas,

chápem, čo prežívaš...moja kamarátka prežívala to isté,keď jej mama umierala na rakovinu....a to mala necelych 50 rokov,keď zomrela...a tá kamarátka je silno veriaca...nedokázala sa pozerať na to,ako jej mama umierala v bolestiach a nikto jej nevedel pomôcť....no jej mama, mám ju živo v pamäti, bola veľmi silná žena a nikdy nedala na sebe znať,ako sa cíti...na nič sa nesťažovala...dokonca kamarátka mala pocit, že práve ona jej dáva silu a povzbudenie,hoci by to možno malo byť naopak...Na Tvoju otázku neexistuje odpoveď...alebo ak áno,je to medzi nebom a zemou...ale jednu vec viem...nič,čo sa nám v živote stane, nie je náhoda a nie je to zbytočné...či už Tebe, keď momentálne prežívaš túto ťažkú situáciu, rovnako aj Tvojej mamine...takíto ľudia,aj keď sú nevládni a možno už ani nevnímajú a nepoznaju okolie, napriek tomu dávajú svojmu okoliu veľa... nútia nás zamyslieť sa nad možno svojim životom...učia nás prekonávať prekážky...vážiť si to,čo oni strácajú...ZDRAVIE...práve v ľudoch,ktorí bojujú s rakovinou,alebo sú odkázaní na invalidný vozík,je neraz viac sily a chuti do života,ako v nás,zdravých ľuďoch...Prajem Tebe a celej Tvojej rodine veľa síl a maminke,aby mala čo najmenej bolesti a aby dožila svoj život dôstojne...

Ďakujem pekne za povzbudenie,

Prepáčte, zlatíčkovia, všetci tu píšete väčšinou o problémoch pri opatrovaní takto chorých blízskych. Vôbec nepochybujem, že je to veľmi ťažké, náročné, vyčerpávajúce a ešte ani neviem aké. Zasahuje to rodinu vo fyzickej ale aj psychickej rovine. Chcem vás všetkých však poprosiť o cenné rady, ktoré isto máte. Dnes som odviezla do nemocnice svoju mamičku, ktorá dostala porážku pravej hemisféry. Rada by som vás poprosila o radu pri terapii, aby sa z toho mohla dostať čo najrýchlejšie, akú terapiu doma treba zvoliť. Ochabla jej ľavá ruka. Zdvihne ju, ale nepohybuje prstami. Dá sa to nejako rozcvičiť, alebo čo by ste mi poradili. Ešte to chválabohu nevyzerá až tak zle, aby zostala dočista na posteli. Vravela, že sa aj napapala. Len neviem, čím by sa jej stav dal upraviť, čo by mala, resp. by sme mali robiť my všetci okolo nej? Prosím vás poraďte............. vôbec s tým nemám skúsenosti. Budem vďačná každej dobrej dušičke.

Takže, po dlhšom čase sa ozývam znovu, moja mama zomrela, oslávili sme spolu 81 rokov a o dva týždne zomrela. V ústave, je mi ľúto, že nezomrela doma, hoci sme si ju zobrali domov na ten narodeninový víkend, teda "prežila " ho vo svojom dome, hoci neviem, či vôbec vnímala kde je. Dnes už odpočíva v pokoji .

Môj mnažel mal ťažkú porážku pred dvomi rokmi. Ochrnul na pravú stranu. Po návrate z nemocnice pohyboval len prstami na pravej ruke. Dcéra nechala školu v piatok ročníku, aby mohla otca opatrovať. Dnes po tvrdom dennodennom cvičení doma,keď som prišla s práce, prejde po dome, naje sa sam, základnú hygienu si urobí sám. Bolo to však ťažké fyzicky ale hlavne psychicky. Celé noci sme nespávali.Odmietal cvičiť,odmietal spolupracovať . Na takéto stavy je potrebná len určitá tvrdosť - neustúpiť a nedať sa vydierať plačlivosťou, prípadným terorizovaním zo strany chorého. Je to veľmi ťažké, lebo človek má výčitky - darmo Vás lekár presviedča , že ich nemôžete mať. Záchvaty prešli po nasadení antidepresív.Starostlivosť o takto chorého človeka, keď krátkodobá pamäť nefunguje, a musíte sa oňho starať ako o malé dieťa je veľmi vyčerpávajúca a štát Vám " pomôže " len byrokraciou- preverovaním zdravotného stavu-príjmov celej rodiny atď. Prajem všetkým, ktorí majú takúto situáciu doma a musia zabezpečovať domácnosť, chodiť do práce a starať sa o chorého veľa síl.

Takže, po dlhšom čase sa ozývam znovu, moja mama zomrela, oslávili sme spolu 81 rokov a o dva týždne zomrela. V ústave, je mi ľúto, že nezomrela doma, hoci sme si ju zobrali domov na ten narodeninový víkend, teda "prežila " ho vo svojom dome, hoci neviem, či vôbec vnímala kde je. Dnes už odpočíva v pokoji .
helas, prijmi úprimnú sústrasť. Aj keď je to ťažké, možno ten ústav bolo to najlepšie, čo si jej mohla dať. Určite tam bolo o ňu dobre postarané. Nemaj výčitky svedomia.

Ďakujem pekne

Takže, po dlhšom čase sa ozývam znovu, moja mama zomrela, oslávili sme spolu 81 rokov a o dva týždne zomrela. V ústave, je mi ľúto, že nezomrela doma, hoci sme si ju zobrali domov na ten narodeninový víkend, teda "prežila " ho vo svojom dome, hoci neviem, či vôbec vnímala kde je. Dnes už odpočíva v pokoji .

http://www.beruska8.cz/svicky/obraz1/50.gif
úprimnú sústrasť

Neviem ci sa to práve hodí, ale snáď to niekomu pomože.

Ako rozpoznat príznaky mrtvice (mozgova porazka)



Naozajstná príhoda:

Počas grilovania sa Ingrid potkla a spadla. Bolo jej ponúknuté zavolať
záchranku, ale ona každého ubezpečovala, že je jej dobre a že sa potkla
kvôli svojím novým a nerozchodeným topánkam.

Pretože bola bledá a chvela sa, pomohli jej očistiť sa a posadili ju k
stolu s jedlom. Celý zvyšok večera bola Ingrid usmiata a veselá. Ingridin
manžel neskôr zavolal a oznámil všetkým, že jeho manželka bola
hospitalizovaná. O 23:00 zomrela. Pri grilovačke utrpela totiž mozgovú
porážku. Keby jej priatelia vedeli, ako sa dajú rozpoznať znaky mŕtvice,
mohla Ingrid ešte žiť.

Niektorý ľudia nezomrú ihneď. Zostanú odkázaný na pomoc druhých s vedomím,
že sú v beznádejnej a bezvýchodiskovej situácii.

Trvá len 1 minútu, toto si prečítať...

Neurológovia trdia, že pokiaľ sa pacient dostaví nejnoskôr do 3 hodín od
mŕtvice, môže byť zachránený. Tvrdia, že trik je v tom, nielen rozpoznať a
správne diagnostikovať mŕtvicu, ale aj dopraviť pacienta do 3 hodín k
lekároví, ktorí ho môže ošetriť.

Rozpoznaj mŕtvicu : Existujú 4 kroky, ktorých by sa človek mal pridržiavať
pri rozpoznávaní mŕtvice.

Najlachšia metóda ako mŕtvicu rozpoznať, je položiť postihnutému 4 otázky:

* Poprosiť postihnutého, aby sa zasmial (čo ale nebude schopný urobiť)
* Poprosiť postihnutého, aby povedal ľahkú vetu (napríklad : Dnes je vonku
pekne.)
* Poprosiť postihnutého, aby zdvihol obe ruky (čo mu nepôjde, alebo len
veľmi ťažko)
* Poprosiť postihnutého, aby vyplazil jazyk (pokiaľ je jazyk zakrivený a
krúti sa zo strany na stranu, je to tiež znak mŕtvice)

Pokiaľ má postihnutý problém vykonať aspoň jeden z hore vymenovaných
krokov, treba ihneď zavolať záchranku.

Jeden kardiológ tvrdí, že pokiaľ každý človek, ktorý obdrží tento email a
pošle ho ďalej aspoň ďaľším 10 ľudom, si môže byť istý, že bude zachránený
(aj vďaka jemu) aspoň jeden ľudský život.

Denne nám prichádza toľko otravných a nič nehovoriach emailov, že by sme
mohli aspoň raz zaplniť sieť niečím užitočným, nemyslíte?


Autor:
PAGITZ Mary, OSR.
Pflegedienstleitung
Chirurgische Univ. Kliniken
Anichstr. 35
6020 Innsbruck