Reakcie

V podstate súhlasím, ale ....
- každý vzťah medzi ženou a mužom je jedinečný a preto sa mi nepáčia prílišné zovšeobecnenia
- každému treba dopriať to, po čom túži , aké má požiadavky na kvalitu svojho života, hodnotový rebríček ... (zrejme si podľa toho vyberá aj partnera)
- každému je jasné, že zotrvávať vo vzťahu, kde jeden z partnerov trpí je choré a treba s tým niečo robiť (buď urobiť nápravu, alebo rozchod);

Je to o zodpovednosti k sebe samému a k svojim najbližším. A tá zodpovednosť by mala začať už pri výbere partnera s ktorým chcem žiť, mať spoločné deti ...
Každému vyhovuje niečo iné, preto by som neodsudzoval ženy ani mužov, ktorým vyhovuje, aby ich niekto viedol a nespájal by som to s nízkym IQ, alebo neschopnosťou;

...........vzťah je potrebné si pestovať a chrániť pred zapadnutím do stereotypov http://lesk.cas.sk/clanok/80550/pora...o-vztahu.html#

Nepáči sa mi trochu segregácia - muži/ženy. Je to v prvom rade o ľudoch. Poznám vzťah, kde žena je vyslovene mrcha, poznám vzťah, kde zasa mrcha je on. To, že muži sme pánmi tvorstva je dané výchovou po tisícročia. U nás sa to začalo (v Európe) pomaly meniť a zrovnoprávňuje sa vzťah muž/žena. Ale čo je do ľudí vštepované po tisícročia, sa nedá zmeniť za 100 rokov. Ale nie je sa čudovať tomu, že to je stále tak. Preto veľa žien a mužov považujú nerovnoprávny vzťah úplne za prirodzený a každá zmena je proti vžitej a zvrátenej morálke. Všimnete si ako na to reaguje spoločnosť: Počet mužov/žien v parlamente, hodnotenie v práci, akceptácia spoločnosti ... Už naša spoločnosť segreguje a robí rozdiely. Preto ak je to tak v práci, tak TAK to bude aj doma. Lebo tak je to dobre (si myslia nevyrovnaní jedinci)

Sila žien je v tom (aj v tom, samozrejme), že o tom viete hovoriť. Ak je žena týraná, tak časť žien to trpí, časť sa proti tomu postaví. Muž, ak má ženu potvoru :-) tak trpí, lebo priznať si, že je mu ubližované je pod našu úroveň.
Myslím si, že človek by mal žiť tak, aby bol šťastný a nikomu neubližoval a nenechal si robiť zo seba handru. Myslím si, že ak by sme boli k sebe tolerantnejší a akceptovali sa navzájom, život by bol znesiteľnejší.

31Jankal - je mi to ľúto.

ja som tiež sama s dieťaťom už vyše troch rokov a som spokojná aj ked nie som šťastná ale spokojná, lebo stále tam niekto chýba ale človek si zvykne na tu samotu. Radšej sama ako s nejakým d....om.

Neda mi nepridat citat: Plnit sve sny a prani chce obrovsky kus odvahy, daleko pohodlnejsi je zit jako ostatni.

Pohodlnejsi pre temu nie je spravne slovo, viem.
Vela odvahy!!!!

wagner, dobry clanok. Tiez mnohym zenam a mnohym vztahom nerozumiem. Ale vychadzam z toho, ze im to asi vyhovuje, lebo keby nie, tak z toho vztahu odidu, urobia zmenu. Vychadzam z toho, ze kazdy je svojpravny a ako si zivot urobi, ako sa k nemu postavi, taky ho ma. Zeny, ktore spominas, zrejme nevedia alebo nechcu chytit zivot do vlastnych ruk, alebo si situaciu ani neuvedomuju. Tiez poznam take, co maju chlapa len ako "istotu" a sponzora, prip. otca ich deti.

Suhlasim s tebou wagner, radsej ziadny vztah ako takyto. Ja som stastne rozvedena, mali sme velmi dobre manzelstvo, ale casom som citila, ze nie som sama sebou, ze zijem jeho zivot a nie taky, aky by som chcela, moje navrhy, tuzby, ostali potlacene, lebo on nic z mojich aktivit nepodporil, a uz vobec nie akukolvek snahu o sebarealizaciu a uspokojenie si svojich vnutornych potrieb. Bol to typ cloveka, podla ktoreho uloha zeny je pri hrncoch.

Dnes si zijem, ako chcem, a vobec nemozem povedat, ze som nestatna. Robim si co chcem, zijem velmi aktivne, mam priatelov a vobec sa necitim sama. Mam v mnohom bohatsi zivot ako som mala predtym. S byvalym sme dobri priatelia, nikto ma nepozna tak dobre, ako on, spolu sme si prezili toho dost. Takmer nikto nechape, ako je to mozne, ze jeden o druhom hovorime v dobrom, vieme sa stretnut, pomoct si, korektne spolu vychadzame. Som rada, ze je to tak.

Ale stale to pre mna nie je dovod, aby som mala muza (akehokolvek) v spolocnej domacnosti. Obmedzovalo by ma to, nutilo prisposobovat sa, pravdepodobne by som sa akemukolvek vztahu s muzom poddala ako som sa aj tomu predchadzajucemu. Za ten cas, co som "sama", som dobehla to, co som nemohla vo vztahu. Zrealizovala to, po com som tuzila. Stale mam ciele, ale nemusim s nikym bojovat, nikto sa mi nevyjadruje k tomu, ci sa mu moje aktivity pacia alebo nie, ci s nimi suhlasi alebo nie.

Sloboda je vzacna vec. A byt sama sebou a citit sa v pohode je pre mna dolezite. Zivot je kratky, preto treba mat ciele, zit naplno a zrealizovat to, po com clovek tuzi...

Myslím, že treba rozlišovať život v nerovnocennom vzťahu, lebo tak sa život s alkoholikom asi nedá nazvať, nedá sa to porovnať s tým, ako myslí žena a ako myslí chlap. Ak žena žije s alkoholikom, je možné, že časom sa prispôsobí a zžije s tým, čo ju každodenne čaká a nechce, alebo nevie proti tomu bojovať,trpí a znáša svoj "údel/, lebo si myslí, že to tak musí byť.
Iné je ale, ak sa žena snaží vybojovať si mužskú pozíciu v práci a vtedy sa prevteľuje do chlapského sveta a tým aj do jeho myslenia, aby pochopila, v čom je iný, možno lepší a čo je podstata jeho úspechu, aby mu mohla byť roveň. A toto ma práve zaráža,u nás ešte stále pretrváva názor na mužské a ženské pracovné miesta, chlapi neradi vidia ženu na vyššom poste a aj ju dosť často nerešpektujú, ale myslím si, že ženy by sa mali chovať aj myslieť ako ženy a nie sa stávať egocentrickými, zbytočne dôležitými, lebo potom s tým ide aj ten obľúbený, mužský názor-dôležitá sliepka...Dôležité je presadiť svoj názor, podať ho tak, aby bol rešpektovaný a s tým, že je môj a nie kopírovaný, nemať potrebu byť ako niekto iný a už vôbec nie chlap.Tak to vidím ja.