Troška mojej poézie....

Nie, nie som skeptik,
ba ani cynik,
márnivec prepíjajúci svoj žiaľ...
Svoj som si prežialil
do poslednej kvapky
a potom
prázdne dno kalicha
som doplna dolial alkoholom
a
túžbu svoju ním opíjal,
otupil jak sa patrí
- aby viac netúžila túžiť
a v duši neodkryla žiaľ...
tak na zdravie som jej pripíjal

až do samého rána.

Nejkrásnejší ze všech smutkú
je ten černý za tebou.
Barvy jsou najednou jiné,
já nevím zda černé,
nebo bílé,
nevím co chtěl si,
kam pospíchal
a proč vlastně
barvy na paletě
mého života
jsi tak dúkladně promíchal

Za trojrozmerným Ja
skrýva sa studňa spomienok
a
láska.
Tá láska,
ktorú vídate skrehnutú
postávať pri telefónnych búdkach,
tá láska,
ktorá púšťa koruny jak slzy
a vytáča čísla dôverných staníc,
tá,
ktorá necháva zvoniť telefóny
v prázdnych bytoch
v ktorých ostali
len zrnká prachu,
čo stále viac
zakrývajú naše stopy....

..a nechávam na stole dve sponky -
pamiatky do budúcna..
pár odtlačkov prstov..
jeden pohár,
ktorý dlhšie ako ty
bude pamätať moje pery..
aj kľúč nechávam ako vždy,
pod veľkým kameňom kúsok od brány..
Pre teba.
Prídeš sem pozrieť.
Nie, nie sám.
Možno i ona
nechá tu na stole
dve zabudnuté sponky -
dva nemé protesty..

a možno nie,
možno
kto nabudúce ostane
budeš ty.

Tvár

Jazierko oka,
sopka úst,
mapa na ktorej
má život
svoje presné miesta...

...porozumením možno vstúpiť do tejto krajiny.