azla

V jeden májový pondelok dopoludnia, zastihla moju kamošku radostná správa, ktorá ju napriek očakávaniu (nevediac dňa, ani hodiny), mierne vykoľajila. Práve bola v čakárni u lekára, keď jej zavolal manžel a oznámil: – „Máme dievčatko“.
Odrazu sa v nej prebudili všetky emócie. Nevedela čo ma robiť; -aj sa smiala, aj by plakala od šťastia. Taká radosť sa nedala skryť, obaja túžili sa s ňou podeliť s rodinou a najbližším okolím.
Kolegyňa prišla do práce, ale pracovať sa nedalo. S radosťou a vzrušením nám oznámila, že sa im v sobotu narodila malá Ivanka. Nasledovali telefonáty do nemocnice, návšteva nemocnice a bábätka, odovzdanie agendy v práci - také narýchlo a začínala nová etapa v živote tejto rodiny. Na všetky prípravy mali iba niekoľko dní, avšak zvládali ich na jednotku. Stačila jedna sobota a nakúpili všetko, čo také bábätko potrebuje. Vtedy som si povedala, klobúk dolu; ja - ako skúsená matka dvoch detí, by som to v takom krátkom čase nezvládla. Doma bol kočiarik, postieľka, prebaľovacia doska, plienky, ortopedické nohavičky, košieľky, dupáčiky, svetríky, čiapočky, dečka, fľašky, cumlíky, olejčeky, kefka na vlásky, hrkálky .... už si ani nespomínam. K celej atmosfére chýbala už len vôňa bábätka.

Nasledujúci pondelok už bola nová mamička v nemocnici a spolu s dievčatkom začínali spoločný život vo dvojici, kým otecko vybavoval agendu okolo adopcie. Meno dievčatku mohli zmeniť, ale neurobili to. Povedali si, že ak jej ho dala mamka, nech jej ostane. Neodsudzovali ju za to, možno mala na to dôvod a oni majú krásne bábätko. Najprv to bolo na rok, vraj biologická matka si to môže do roka rozmyslieť. Ani som si takú možnosť nechcela predstaviť – ale bez toho to nešlo. Kamoška bola s tým zmierená a bola som prekvapená s akou pokorou to prijala. Keď sa blížilo k roku, pýtala som sa jej, ako to prežíva. Bola pokojná. Verila, že dieťa jej ostane, ale rátala aj s menej pravdepodobnou možnosťou. Povedala, že nemohla na tú hrozbu celý čas myslieť, lebo by sa zbláznila. Ak by to tak malo byť, nič na tom nezmení, biologickej matke nemôže jej právo na dieťa uprieť. Keby k tomu došlo – povedala, že bude vďačná aj za ten jeden rok, za to šťastie a radosť, ktorú mohla okúsiť.

Ale nestalo sa a Ivanka je a navždy ostane v ich rodine. V týchto dňoch bude Ivanka na torte sfúkovať už štyri sviečky. Je obklopená láskou svojich rodičov, je šťastná – a rodičia sú šťastní s ňou.
Čakanie bolo dlhé, ale oplatilo sa. Kiežby také šťastie zažilo čím viacej detí a rodičov, ktorým osud hneď neprial.