by , 14.08.09 at 15:38 (2024 Videní)
Vídam ho často. Špinavého, neučasenáho, sporo oblečeného, opitého, tlačiaceho svoju káru so starým železom a papierom. Niekedy tak ťažko tlačí tú káru, že rozmýšľam, kto je pre koho väčšou príťažou. On pre svoju káru, alebo jeho kára preň. Napriek všetkému nikdy nič neukradol. Nikomu neublížil. Ak môžem, dám mu staré železo, papier, vyložím pred dom oblečenie. On totiž na módne výstrelky moc nedbá. Jeho „Versace“ javí známky ošumelosti a „Vuittonka“, čo má na pleciach, stará školská taška s motívom levieho kráľa, ktorú som strááášne dávno vyložila k smetnému košu, už asi celá vonia od čuča. V každom meste sa takýto jedinec vyskytuje. Poznáte ho, je akýmsi maskotom. Všetci ho poznajú, všetci ho tolerujú a v podstate nikoho nezaujíma a nikomu by nechýbal. V pohľade naň je niečo úžasne emotívne. Taká zmes tragického a komického dokopy.
Ten náš sa volá Šaňo.
Šaňo je jedinec presúvajúci svoju telesnú schránku zo svojho príbytku k zdroju čuča a späť. Podľa vzdialenosti ktorú prejde k svojmu príbytku, ak sa unimobunka bez dverí a okien dá príbytkom nazvať, tak viem, aký objem peňazí zvieral dnes vo svojej dlani.
V jeho prípade platí, že čím je väčšia veličina E, tým je veličina T kratšia. Keď veličina E dosiahne u Šaňa maximum, tak veličina T sa končí oproti môjmu domu na opačnej strane ulice. Rozumej E = eurá, T = prejdená trasa. Vídam ho tam ležať, a vtedy viem, že mal za čo piť.
Nikdy nezabudnem na jeho historickú vetu, keď mi s úplnou vážnosťou vysvetľoval:
„Paničko, ja som mal fčéra -21 stupnov v obyvačke“. V prvom momente mi to prišlo smiešne, no keď som si predstavila jeho „garsonku“ a spojila to so správami o počasí, kde hlásili -25 stupňov v noci, prvotný smiech sa zmenil na údes. Prečo takto žije? Čo takýto človek cíti , je šťastný? Viem, že šťastie je relatívny pojem, a že má milióny podôb, no aj tak by som to rada vedela.
Ešte donedávna mal aj manželku. Nemohla chodiť, lebo jej jednej studenej zimy odmrzli nohy. Vídali sme ju iba v deň sociálnych dávok. Vtedy Šaňo vyložil železo zo starej káry a naložil do nej svoju manželku. Dotlačil ju k pošte, tam si ju prehodil cez plece a poďho k prvému okienku, kde vydávali peniaze. Peniaze okamžite vzal, naložil ju do káry a pred sídliskovými potravinami obaja pili čučo. Netrochárili, kúpili rovno celý kartón. Potom sme ju zase mesiac nevideli.
No teraz to bolo iné. Nevidela som ju mesiac, dva, tri....
Nedalo mi, a keď sa mi zdalo, že Šaňo je relatívne v slabom promilovom opojení, spýtala som sa ho, čo je s ňou.
„Jáj paničko, umrela.“ Na chvíľu sa zamyslel, možno spomínal na ich spoločný život a možno na stratený mesačný príspevok.
„Veru tak paničko, umrela, mesto ju pochovalo.“ „Paničko a nejaké železo nemáte?“ Vylovil z roztrhanej igelitky fľašu, manželku viac nespomínal.
Nemala som.
Zato som mala v hlave kopec otázok. Prečo takto žije? Prečo vôbec ľudia dovolia, aby takto hlboko klesli. Čo prežívajú, ako myslia?
Pri pohľade na Šaňov zakalený zrak a usmievajúce sa napoly deravé ústa, som na to prišla.
Prežívajú iba pre jednu vec a iba na jednu vec myslia. Na čučo. To je zdroj ich radosti, šťastia. Aj Šaňo vyzeral v tej chvíli šťastný. Namiesto železa som mu dala dve eurá a vedela som, že zajtra jeho veličina E dosiahne maximum a veličina T sa skončí naproti môjmu domu. Takéhoto človeka už nič nezmení. Preň má šťastie inú podobu.
Podobu pre väčšinu z nás nepochopiteľnú.