účtovník 007

Občas som strašne rada, že prší. Vtedy môžem v pokoji oddychovať. Samozrejme aj inokedy môžem, ale keď prší, oddychujem akosi prirodzenejšie. Nenadvihuje ma zo stoličky, že treba okopať, poliať, postriekať, pokosiť,orezať, popáliť, porúbať .......Na svoje leňošenie mám predsa racionálne vysvetlenie. Prší.
Zrazu ma z tej nostalgie vyruší deťúch.

-Zahráme si niečo?

Kuchyňa sa vzápätí mení na nasledujúce tri- štyri hodiny na bojisko.
Máme na výber z viacerých možností. Monopoly, Dostihy a sázky, Scotlend Yard, Carcassonne, Žolik, Canasta......
Hra Scotlend Yard je fascinujúca, ale vždy sa rozčúlim, keď ma ako utekajúceho pána X, po pár ťahoch odhalia. Monopoly moc nemám rada, radšej nakupujem kone, stajne, dostih.
Ale prehlasovali ma, vyhrali Monopoly.
Zvolíme si bankára, rozdáme peniaze a už sa nakupuje. Je vidieť rozdiely v myslení. Jeden nakupuje okamžite, iný opatrne. Všetko ako v reálnom živote. Už asi hodinu nakupujeme, platíme pokuty, všetky políčka sú rozpredané, zjednávame, vymieňame. S rastúcim časom hry, rastie aj napätie. Začínajú sa objavovať prvé zvady, vidieť ráznejšie výmeny peňazí. Hra naberá na obrátkach. Niektorým sa tak darí, že začínajú stavať domy a inkasujú od nás menej úspešných nemalé sumy. Ale zatiaľ podnikáme všetci statočne. Po dvoch hodinách je zjavné, že niekto sa blíži k bankrotu. Ja.
Nemám z čoho zaplatiť, musím predať svoje nahonobené majetky.

„Vy zdierači, nenásytníci! Pozri, koľko má ona peňazí, ona ma chce zničiť!“

Provokujem. Útočím na city hráčov. Zjednávam.
Možno som niekde zazrela aj záblesk ľútosti, empatie, ale to bol skutočne iba záblesk. Vedia, že som v svrabe a okamžite sa všetci menia na lovcov podnikateľov-predátorov. Som ľahká korysť. Musím pod cenu rozpredávať a na konci rozpredaja je môj bankrot. Nikto sa nezaujíma, ako sa cítim. Oči im žiaria, lovecko - podnikateľské pudy gradujú, treba na mne čo najviac zarobiť. Ktosi zrazu ponúkne o tisícku viac ako ostatní. „Moje zlaté dieťatko“, myslím si. Ale nebolo to z lásky ku mne, to nie, iba snaha prekaziť obchod konkurencii. Moja podnikateľská ješitnosť je však veľká a „smútok“ z prehry ešte väčší. A tak radšej, ako konkurencii, predávam za polovičnú cenu svoj majetok banke. Síce som dohrala a už sa budem iba pozerať, ale mojej vnútornej hrdosti som dala zadosťučinenie.
Hra nabrala jasný smer, je vidno, kto asi vyhrá. Sústavne mu pribúdajú tisíce, zväčšuje svoje stavebné impérium a ostatní chudobnejú. Ja len občas svojou „nevinnou“ poznámkou prilievam olej do ohňa.
„Pozri, koľko má peňazí! Načo je mu toľko? Zlodej jeden, aha ,plné vrecká má!“

Podpichujem. Hlava rodiny vyhráva a deťúchy chudobnejú každým ďalším hodom.

„Kapitalista jeden, načo ti je toľko bubákov! Daj jej zľavu, veď vidíš, že nemá z čoho!“

Je zaujímavé, ako my schudobnelí a neúspešní zrazu držíme spolu. Síce akoby žartom, ale neúnavne napádame zjavného výhercu. Blíži sa jeho hod. Máme presne vypočítaný súčet jeho hodu, aby jeho strata bola čo najväčšia.

„Jedenásť, jedenásť, jedenásť!“ svorne vrieskame pred hodom a usilovne myšlienkami hypnotizujeme kocky. Padlo. Päť + šesť, jedenásť. Výskame, tešíme sa. Naša škodoradosť je nevýslovná. Neodvratne sa však blíži ďalší bankrot. Deťúch vykladá na stôl svoje posledné imaginárne peniaze, predáva celý majetok, mám pocit, že zvádza vnútorný boj so slzami.

„Fúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúj , fúúúúúúúúúúúúúúúj!“ kričíme na kapitalistu.

Ešte viac hypnotizujeme kocky, ešte viac mu neprajeme. Nevadí, že sme začínali všetci rovnako, že sme mali rovnaké možnosti, na to sme už zabudli. Vidíme iba jeho úspech a ten sa nenosí.
Ďalší hod – bankrot - dohraté. Slovne sa všetci vrháme na výhercu, žartom ho šklbeme za tričko.
„Prestávka“ zavelím. Popíjam s priateľom kávičku a diskutujeme o hre.

-Videl si, čo som robila? Ako sa nechali strhnúť, ako sme ti svorne nepriali, ako sme nakoniec bojovali proti tebe?
-Videl.

Pozreli sme sa na seba a mlčali. No napriek mlčaniu boli naše myšlienky rovnaké.
Uvedomili sme si, ako sa ten okamih v kruhu našej rodiny podobá reálnemu životu. Ako rýchlo zabúdame, že sme mali-máme rovnaké možnosti, ako nás neúspech nenúti viac pracovať na sebe, ale núti nás hľadať vinníka. Aké je jednoduché zmanipulovať ľudí, poštvať ich, presvedčiť...........presvedčiť ich, že za ich neúspech môže úspešný a potom už iba kričať: „Aha ho, ten je vinný! To je váš nepriateľ!“
......a masa sa pohne.